Anton Michalica: Je veľa rodín, ktoré sú v kritických situáciách
Občianske združenie Misia mladých, pôsobiace na Orave, sa k ľudským problémom a trápeniam obracia tvárou, nie chrbtom. Spoločne už podali pomocnú ruku nejednej rodine a umožnili jej tak odvážnejšie kráčať v ústrety novým dňom. O tom, akú formu poskytujú, čo a akým spôsobom realizujú, nám bližšie predstavil Anton Michalica (35), predseda občianskeho združenia.
Ako dlho fungujete? Čo bolo impulzom, pre ktorý ste sa rozhodli začať?
Občianske združenie Misia mladých má už osemnásť rokov, funguje od roku 2003, ja som v ňom od roku 2005. Mali sme klubovňu pre decká, do ktorej sme sa snažili volať nielen mladých, ktorí sa „motajú“ okolo kostola, no aj problémovú a rizikovú mládež. V rámci toho sme sa spoznali s rôznymi rodinami. Počas rozhovorov, hier a stráveného času s deťmi sa začali viac a viac otvárať. Vtedy som zistil, že je naozaj veľa rodín, ktoré sú v rôznych závažných a kritických situáciách. Mnohé z nich nevznikli len ich pričinením. Nebolo to jednoducho o tom, že by niekto žil hýrivým spôsobom života – samozrejme, aj takému človeku treba pomôcť, nechcem to znevážiť –, no mnohí z nich sa kvôli chorobe, týraniu a iným závažným záležitostiam ocitli na okraji spoločnosti. Ich pracovné, spoločenské a iné možnosti sa tak výrazne zúžili.
KEĎ SOM BOL MALÝ CHLAPEC, VEĽMI RÁD SOM POČÚVAL MOJU STARÚ MAMU, KTORÁ PREŽILA VOJNU
Spomínate si na konkrétny moment, ktorý vás v tomto poslaní inšpiroval?
Keď som bol malý chlapec, veľmi rád som počúval svoju starú mamu, ktorá si prežila vojnu. Hovorila mi, aké to bolo. Uvedomil som si, koľko ľudia museli „prehrýzť“, čím všetkým si museli prejsť, ako v sebe dokázali vzbudiť svoje schopnosti a silu. Aj my máme zámer vzbudzovať u ľudí to silné, čo si v sebe skryto nesú.
Komu každému pomáhate?
Pracujeme aj so zdravotne postihnutými, poskytujeme pomoc týraným osobám, matkám v núdzi, deťom z takýchto rodín, mladým ľuďom, ktorí sa ocitli v ťažkých situáciách. Programov, ktoré robíme, máme viacero.
Čo je cieľom občianskeho združenia Misia mladých?
Cieľom je pomôcť v hľadaní zmyslu života pre rodiny v núdzi, pre mladých ľudí, pre deti. Vytváranie bezpečného priestoru, kde sa môžu realizovať.
V roku 2012 ste rozbehli novú formu pomoci rodinám v núdzi na Orave – prostredníctvom projektu Sebestačné oravské rodiny. O čo v tomto projekte ide?
Ústredná téma je sebestačnosť a hľadanie možností. Rodina, ktorá chce do projektu vstúpiť, môže získať napríklad hospodárske zvieratá, vieme im pomôcť začať pestovať, nájdeme odberateľov pre ovocie aj zeleninu, naučíme ich zavárať. Máme niekoľko druhov kurzov, ktoré im v živote môžu pomôcť. Napríklad kurzy varenia, bylinkové kurzy, kurzy pestovania a viazania kvetov. To všetko však nie je hlavným zdrojom príjmu. Našou snahou je, aby sa ľudia uplatnili na trhu práce.
NECHCELI SME DEŤOM BICYKLE LEN TAK DAŤ, TAK SME ICH NAUČILI OPRAVIŤ SI ICH
V rámci združenia uskutočňujete aj kurzy opravy bicyklov. Prečo práve bicykle?
Veľa detí nemá bicykel – ak má, tak pokazený, a keďže v mnohých týchto rodinách absentuje otec, ktorý by ho mohol opraviť, sú deti často bez bicykla. Nechceli sme to urobiť iba tak, že im bicykel dáme, tak sme sa rozhodli, že ich naučíme opraviť si ich. Samozrejme, základné opravy, nie veľké a náročné. Tak, aby sa niečo naučili. Staré bicykle zbierame v našom sklade a tie deti, ktoré majú záujem, môžu absolvovať poldenný kurz, v rámci ktorého si bicykel opravia. Ak nemajú svoj, tak im ho dáme my. Na konci kurzu deti odchádzajú s bicyklom a aj novými zručnosťami, ktoré získali.
Aktuálne ste tiež rozbehli nápad eko-darčeka, venovaný k sviatkom detí, ktorých rodiny denne zakúšajú, čo je to finančne zlá situácia. Ako to prebieha? Kto každý sa môže zapojiť?
Myslím si, že každý z nás má doma množstvo vecí, aktivít, kníh, možno hračiek, ktoré nevyužíva, nepoužíva a nepotrebuje, a tak sme sa rozhodli spojiť ekologické s ľudským. Ktokoľvek, kto sa chce zapojiť, nám môže prostredníctvom občianskeho združenia RecyVeci, poslať balík. Prioritne ide o veci, ktoré nie sú objemovo veľké. Tiež by sme chceli, aby to boli hodnotné veci, pre deti napríklad kresťanská literatúra, tá môže byť aj pre dospelých, s tým, že ju v budúcnosti vieme posunúť nejakým mamkám. Potešíme sa aj rôznym malým autíčkam, prípadne tvorivým hračkám, bábikám, spoločenským hrám. Darcov veľmi prosíme, aby to boli zachovalé a nie veľké predmety, keďže mnohé z nich budeme deťom posielať poštou.
ROBIŤ A CHCIEŤ VŠETKO SÁM, JE URČITÁ FORMA PÝCHY
Keďže to primárne nie je vaša práca, je to občas nad vaše sily?
Veľakrát, no keďže v rámci svojej práce veľa manažujem, viem zadeliť prácu tak, aby nám to všetkým fungovalo. Myslím, že je dobré, keď ľudia spoja sily a vo výsledku vznikne dobré dielo. Robiť a chcieť všetko sám je náročné, je to aj určitá forma pýchy.
KRESŤANSTVO JE HYBNÝM MOMENTOM, PRE KTORÝ SVOJU PRÁCU ROBÍM
Čo vám vtedy dáva silu vytrvať?
Keď sa človek stretne s ľudským trápením, dodá mu to silu. Sú to aj Ježišove slová. „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov, ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť.“ (Lk 14, 12) Myslím si, že kresťanstvo je hybným momentom, pre ktorý to robím. Je to, samozrejme, aj forma sebarealizovania, človek tam dáva seba, no sebarealizácia môže byť zradná cesta. Vnášanie len svojich predstáv, podsúvanie ich, to mnohokrát pre danú situáciu nemusí byť dobré. Hovorí sa veta, ktorá má v sebe kopu múdrostí: ,,Najhorší nepriateľ je proaktívny hlupák.“ Aj ja som si veľakrát uvedomil, že som mal vyčkať. Je dôležité rozlišovať medzi nekonaním a konaním, lebo konanie nie je vždy na osoh. Niekedy vychádza iba z našich vnútorných pohnútok a túžob niečo opraviť, zmeniť. Oveľa viac ako konať je rozlišovať. Rozlišovať, kedy konať a kedy nie.
Prácu vykonávame, poslanie žijeme. Čo vo vás to vaše zanecháva?
Radosť. Keď sa môžeme my tešiť z iných, že niečo dosiahli, že niekde sú, to je obrovská radosť.
Foto: Anton Michalica, Viktória Norisová