TOP

Antonín Randa: Nakúkam cez svoj rodinný plot do záhrady kňazov a ticho im ten krásny život závidím

Ako sám hovorí, vystriedal množstvo povolaní a životných statusov, hoci mnohokrát nerozumel, načo mu ich Pán Boh dáva. Pre čitateľov zo Slovenska je jeho meno späté so šéfredaktorovaním Katolíckeho týždenníka. No Antonín Randa (46) je teraz vďačný za iné miesto: v projekte Cesta 121 žije modlitbu rukami – pre tých kňazov v Čechách, ktorí potrebujú pomoc.

Kráľovstvo české bolo zemou pevnej viery so silnými svätcami: svätým Vojtechom, svätým Václavom, svätou Zdislavou a mnohými inými. Aký je stav viery reálne dnes?

Neviem ako na Slovensku, ale v Čechách je takpovediac „folklór“, že sa stále na niečo sťažujeme. Večne sa nám niečo nepáči. Pritom si myslím, že sa nám žije dobre. To len z tých našich rečí to niekedy vyzerá, že sme na tom horšie ako najchudobnejšia krajina Afriky. S vierou je to podobné. Môžeme s nostalgiou spomínať na menovaných svätcov, ale keď si to tak vezmeme, svätý Vojtech bol zo stavu kresťanstva v Čechách doslova frustrovaný. Medzi ľuďmi bujneli pohanské zvyky, mnohoženstvo, kvitol obchod s otrokmi. Česi o obrátenie príliš nestáli, a tak sa chudák Vojtech vydal radšej na mučenícku smrť na misiách.

Svätého Václava zabil jeho vlastný brat, keď predtým jeho matka Drahomíra nechala zavraždiť Václavovu babičku, svätú Ľudmilu, takže tiež žiadna idyla. A chuderka Zdislava si užila svoje, keď ako šľachtičná chodievala ošetrovať najväčších chudákov. Bola jednou z mála tých, ktorí v nich skutočne videli trpiaceho Krista. Chcem povedať, že fasáda toho, ako sa viera v rôznych obdobiach v našich krajinách prejavovala, bola rozličná, ale samotní ľudia sa zas tak veľmi nemenia. Takže ako je to s vierou naozaj, to si netrúfam povedať. Do ľudských sŕdc vidí iba Boh.

 

Na ohlasovanie viery je potrebné mať dosť pastierov. Sú v Čechách nové povolania?

Málo. Je to v podstate udalosť, keď sa niekto rozhodne pre kňazskú službu. V mnohých kostoloch sa síce modlíme za nové kňazské a rehoľné povolania, čo je určite dobré, ale obávam sa, že dôvod nedostatku nových povolaní nie je v tom, že by sme sa za ne málo modlili.

 

 

Štatistiky nepustia: v roku 2015 mala cirkev v Čechách k dispozícii 1 750 kňazov. Čo to znamená v praxi?

Práve nedávno som hovoril s jedným kňazom, ktorý mi vravel, že má na starosti dvanásť kostolov. To číslo znie hrozne, keď si predstavíte, že každé z tých miest si vyžaduje určitú starostlivosť, finančné náklady, administratívu. Lenže keď vám do jedného z tých kostolov príde v nedeľu päť ľudí, do ďalšieho desať, niektoré ani neotvoríte, keď to všetko spočítame, dostaneme sa s biedou na stovku. Tlačí sa potom do úst odpoveď, že klesajúci počet kňazov tak neprekáža, keď nie sú veriaci.

Lenže potom sú tu Vianoce a kostol, do ktorého sa inokedy veľmi nechodí, praská. Sú v ňom deti, starí, mladí; a naraz stojí cirkev pred obrovskou výzvou: Čo urobiť, aby aspoň niektorí z nich prišli znovu? Ako s nimi hovoriť? Čo im cirkev môže ponúknuť? Čo potrebujú? To je, myslím, obrovská výzva dnešnej doby a súvisí so samotnou podstatou kňazstva.

Sú však aj také farnosti, kde je veriacich toľko, že sa do kostola ani nevojdú. A tak sa musia stavať komunitné centrá, a práve na ich fungovaní je dobre vidieť, aké dôležité je spoločenstvo. Partia, vzťahy, priateľstvo, spoločné zážitky. Toto všetko môže potom vrcholiť v okamihu, keď ideme spoločne k Eucharistii. Pokiaľ však jedno či druhé chýba, niečo je zle.

 

Sú teda v Čechách mŕtve farnosti – pokiaľ ide o neobsadenosť?

Áno, sú. Najviac v oblastiach, kde pôvodne žilo prevažne nemecké obyvateľstvo. To bolo po vojne vyhnané a miesto nich prišli ľudia, ktorí často nemali vzťah vôbec k ničomu. Jazvy tejto ťažkej doby sa hoja dodnes. Ale snáď sa dá povedať, že sme z najhoršieho vonku, pretože okolo rozpadnutých kostolov sa často združujú rôzne skupiny ľudí, ktorí sa ich snažia zachrániť, obnoviť, vrátiť im tvár. Pritom títo ľudia nemusia byť vždy „veriaci“ v tradičnom slova zmysle. Ale vidia vo svojej snahe vyšší zmysel a je radosť ich činorodosť a nadšenie sledovať.

 

 

BOH STOJÍ VYHOSTENÝ ZA DVERAMI NÁŠHO ŽIVOTA A ČAKÁ

Zaujíma ľudí v Čechách ešte Boh?

Myslím, že sa mnoho ľudí naučilo žiť bez neho. Pána Boha sme vytesnili niekam, aby nás moc neobťažoval a nezasahoval do toho, ako si chceme život zariadiť. Tento „model“ funguje zvyčajne do tej doby, dokiaľ sa nám životné okolnosti nezmenia natoľko, že zo dňa na deň musíme zmeniť svoje životné tempo, zastaviť sa, pozrieť sa na vlastný život. To bývajú chvíle, keď naraz zisťujeme, že Boh, ktorého sme kedysi vyhodili za dvere, za nimi stále stojí. A čo je dôležitejšie, stále na nás čaká s otvorenou náručou. A vtedy sa ťažko hovorí: „Boh ma nezaujíma.“

 

Boli ste šéfom Katolíckeho týždenníka (Katolický týdeník). Akým spôsobom je potrebné evanjelizovať, aby sa otvorili srdcia pre Boha?

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre