Antonín Randa: Nakúkam cez svoj rodinný plot do záhrady kňazov a ticho im ten krásny život závidím

Ako sám hovorí, vystriedal množstvo povolaní a životných statusov, hoci mnohokrát nerozumel, načo mu ich Pán Boh dáva. Pre čitateľov zo Slovenska je jeho meno späté so šéfredaktorovaním Katolíckeho týždenníka. No Antonín Randa (46) je teraz vďačný za iné miesto: v projekte Cesta 121 žije modlitbu rukami – pre tých kňazov v Čechách, ktorí potrebujú pomoc.

Kráľovstvo české bolo zemou pevnej viery so silnými svätcami: svätým Vojtechom, svätým Václavom, svätou Zdislavou a mnohými inými. Aký je stav viery reálne dnes?

Neviem ako na Slovensku, ale v Čechách je takpovediac „folklór“, že sa stále na niečo sťažujeme. Večne sa nám niečo nepáči. Pritom si myslím, že sa nám žije dobre. To len z tých našich rečí to niekedy vyzerá, že sme na tom horšie ako najchudobnejšia krajina Afriky. S vierou je to podobné. Môžeme s nostalgiou spomínať na menovaných svätcov, ale keď si to tak vezmeme, svätý Vojtech bol zo stavu kresťanstva v Čechách doslova frustrovaný. Medzi ľuďmi bujneli pohanské zvyky, mnohoženstvo, kvitol obchod s otrokmi. Česi o obrátenie príliš nestáli, a tak sa chudák Vojtech vydal radšej na mučenícku smrť na misiách.

Svätého Václava zabil jeho vlastný brat, keď predtým jeho matka Drahomíra nechala zavraždiť Václavovu babičku, svätú Ľudmilu, takže tiež žiadna idyla. A chuderka Zdislava si užila svoje, keď ako šľachtičná chodievala ošetrovať najväčších chudákov. Bola jednou z mála tých, ktorí v nich skutočne videli trpiaceho Krista. Chcem povedať, že fasáda toho, ako sa viera v rôznych obdobiach v našich krajinách prejavovala, bola rozličná, ale samotní ľudia sa zas tak veľmi nemenia. Takže ako je to s vierou naozaj, to si netrúfam povedať. Do ľudských sŕdc vidí iba Boh.

 

Na ohlasovanie viery je potrebné mať dosť pastierov. Sú v Čechách nové povolania?

Málo. Je to v podstate udalosť, keď sa niekto rozhodne pre kňazskú službu. V mnohých kostoloch sa síce modlíme za nové kňazské a rehoľné povolania, čo je určite dobré, ale obávam sa, že dôvod nedostatku nových povolaní nie je v tom, že by sme sa za ne málo modlili.

 

 

Štatistiky nepustia: v roku 2015 mala cirkev v Čechách k dispozícii 1 750 kňazov. Čo to znamená v praxi?

Práve nedávno som hovoril s jedným kňazom, ktorý mi vravel, že má na starosti dvanásť kostolov. To číslo znie hrozne, keď si predstavíte, že každé z tých miest si vyžaduje určitú starostlivosť, finančné náklady, administratívu. Lenže keď vám do jedného z tých kostolov príde v nedeľu päť ľudí, do ďalšieho desať, niektoré ani neotvoríte, keď to všetko spočítame, dostaneme sa s biedou na stovku. Tlačí sa potom do úst odpoveď, že klesajúci počet kňazov tak neprekáža, keď nie sú veriaci.

Lenže potom sú tu Vianoce a kostol, do ktorého sa inokedy veľmi nechodí, praská. Sú v ňom deti, starí, mladí; a naraz stojí cirkev pred obrovskou výzvou: Čo urobiť, aby aspoň niektorí z nich prišli znovu? Ako s nimi hovoriť? Čo im cirkev môže ponúknuť? Čo potrebujú? To je, myslím, obrovská výzva dnešnej doby a súvisí so samotnou podstatou kňazstva.

Sú však aj také farnosti, kde je veriacich toľko, že sa do kostola ani nevojdú. A tak sa musia stavať komunitné centrá, a práve na ich fungovaní je dobre vidieť, aké dôležité je spoločenstvo. Partia, vzťahy, priateľstvo, spoločné zážitky. Toto všetko môže potom vrcholiť v okamihu, keď ideme spoločne k Eucharistii. Pokiaľ však jedno či druhé chýba, niečo je zle.

 

Sú teda v Čechách mŕtve farnosti – pokiaľ ide o neobsadenosť?

Áno, sú. Najviac v oblastiach, kde pôvodne žilo prevažne nemecké obyvateľstvo. To bolo po vojne vyhnané a miesto nich prišli ľudia, ktorí často nemali vzťah vôbec k ničomu. Jazvy tejto ťažkej doby sa hoja dodnes. Ale snáď sa dá povedať, že sme z najhoršieho vonku, pretože okolo rozpadnutých kostolov sa často združujú rôzne skupiny ľudí, ktorí sa ich snažia zachrániť, obnoviť, vrátiť im tvár. Pritom títo ľudia nemusia byť vždy „veriaci“ v tradičnom slova zmysle. Ale vidia vo svojej snahe vyšší zmysel a je radosť ich činorodosť a nadšenie sledovať.

 

 

BOH STOJÍ VYHOSTENÝ ZA DVERAMI NÁŠHO ŽIVOTA A ČAKÁ

Zaujíma ľudí v Čechách ešte Boh?

Myslím, že sa mnoho ľudí naučilo žiť bez neho. Pána Boha sme vytesnili niekam, aby nás moc neobťažoval a nezasahoval do toho, ako si chceme život zariadiť. Tento „model“ funguje zvyčajne do tej doby, dokiaľ sa nám životné okolnosti nezmenia natoľko, že zo dňa na deň musíme zmeniť svoje životné tempo, zastaviť sa, pozrieť sa na vlastný život. To bývajú chvíle, keď naraz zisťujeme, že Boh, ktorého sme kedysi vyhodili za dvere, za nimi stále stojí. A čo je dôležitejšie, stále na nás čaká s otvorenou náručou. A vtedy sa ťažko hovorí: „Boh ma nezaujíma.“

 

Boli ste šéfom Katolíckeho týždenníka (Katolický týdeník). Akým spôsobom je potrebné evanjelizovať, aby sa otvorili srdcia pre Boha?

Ten základ je stále rovnaký. Keď chcete niekoho nadchnúť pre Krista, musíte ho mať v srdci. Pokiaľ vo vás nie je, môžete sa namáhať, ako chcete, budú to len prázdne slová. Keď boli naše deti malé, každú chvíľu za mnou pribehli a nadšene volali: „Tato, tato, poď sa rýchlo pozrieť!“ Musel som všetko nechať a ísť za nimi. Potom mi ukázali trebárs chrobáka alebo dážďovku, ale to, ako im oči a líca horeli nadšením, keď hovorili: „Poď za mnou, pretože ja viem o niečom, čo je úžasné, a chcem, aby si to tiež vedel,“ tým sa od nich môžeme inšpirovať. A moja skúsenosť je taká, že keď sa stretávam s ľuďmi s podobným zápalom, vždy je okolo nich úžasné dielo.

 

 

Kňazov je teda málo; je pravdou aj fakt, že tí vekom starší slúžia dlho cez čiaru dôchodku?

Súčasná generácia starých kňazov vníma kňazstvo skutočne ako službu a možnosť ísť do dôchodku je pre nich väčšinou nepredstaviteľná. Faktom je, že keby všetci naraz odišli na zaslúžený odpočinok, nebola by za nich náhrada, systém by sa zrútil. Sú nesmierne potrební a dôležití. Na druhej strane, generačný odstup môže mať za následok, že starý kňaz nedokáže osloviť určitú skupinu farníkov a svojím spôsobom sa stáva brzdou rozvoja farského spoločenstva. Je to veľmi citlivá otázka, ktorá si vyžaduje skutočne pastiersky prístup biskupa, jeho spolupracovníkov i znalosť farnosti.

 

Ako je postarané o ich dôstojné dožitie, ak prídu zdravotné problémy či únava?

Kňazské domovy v tej pôvodnej podobe, keď šlo o zariadenie výhradne pre kňazov, v Čechách už nie sú. Nedali sa ekonomicky utiahnuť. Ide teda v zásade o charitné domovy, do ktorých kňazi po ukončení aktívnej kňazskej služby môžu byť prijatí. Niektoré sú modernejšie, pekné, na niektorých sa už podpísal zub času a chýbajú trebárs sociálne zariadenia na izbách a podobne, ale všade platí, že sa v nich poskytuje výborná starostlivosť, či už zásluhou rehoľných sestier, alebo laického personálu.

 

 

PROJEKT RIEŠI VŠETKY STAROSTI KŇAZOV KAŽDÉHO VEKU

Ste predsedom projektu Cesta 121, ktorý sa stará práve o kňazov v požehnanom veku. Bola existencia takéhoto projektu potrebná?

Určite áno. Je skvelé, že existujú menované domovy, ale, ako sa hovorí, doma je doma. Odhadujem, že takých osemdesiat percent kňazov chce zostať aj v starobe na mieste, kde majú priateľov, farníkov, sociálne vzťahy, skrátka tam, kde sa cítia doma. A chcú v tomto svojom domácom prostredí zostať aj za cenu, že žijú v podmienkach, ktoré sú horšie zlučiteľné s ich zdravotných stavom. Kňaz tak trebárs nevyjde príkre schody, nedostane sa do vane cez jej vysoký okraj alebo si kúri ohrievačom v jednej malej miestnosti, pretože prikladať uhlie do kotla je pre neho fyzicky príliš náročné. To všetko mu však stojí za to, aby zostával vo svojom, pretože je to jeho domov, má v ňom súkromie a je na toto prostredie zvyknutý.

A my sme potom tí, ktorí mu pomáhajú dané prostredie upraviť, aby zodpovedalo jeho veku, potrebám; a pokiaľ nemôže trebárs z nejakých dôvodov zostať na fare, zaisťujeme mu zázemie inde. A okrem toho ešte pridávame vľúdne slovo, diskrétnosť a podanú ruku v situáciách, keď sa bremeno kňazského stavu nesie veľmi ťažko. V takých prípadoch nepomáhame len starším kňazom, ale všetkým bez rozdielu veku.

 

Čo všetko práca a pomoc pre týchto kňazov obsahuje?

Je to veľmi individuálne. U mladších kňazov sa občas stretávame s určitým vyhorením, problémy, ktoré sa im nakopia, sa im ťažko riešia a môže tak dôjsť až k odchodu z kňazského stavu. Nie je vždy jednoduché zverovať sa s niektorými starosťami inej cirkevnej osobe či dokonca svojmu „šéfovi“. My sme si už za tie roky predsa len vyslúžili určitú dôveru, vie sa o nás, že dokážeme pomáhať s najvyššou mierou diskrétnosti.

Ale, ako som sa už zmienil, v prípade starších kňazov sa staráme o to, aby sme im zaistili bezpečné domáce prostredie, pokiaľ možno bezbariérové, so zodpovedajúcimi zdravotnými pomôckami ako polohovacia posteľ, vozík, schodišťová sedačka, sedadlá a držadlá v sprchovom kúte a podobne.

 

 

Oficiálne ste v projekte traja. Má projekt aj miestnych spolupracovníkov?

Už sme štyria. Naša skupina má za úlohu vytvoriť podmienky pre to, aby sa dala kňazom poskytnúť pomoc „na mieru“, čo však môže v niektorých prípadoch znamenať aj potrebu stálej prítomnosti opatrujúcej osoby. S tou obvykle uzavierame dohodu o forme starostlivosti a túto prácu tiež finančne odmeňujeme. Bez miestnych spolupracovníkov by to ozaj nešlo.

 

Znamená to, že koordinátor projektu musí veľa cestovať a poznať všetko, od parametrov kotla na kúrenie až po zdravotnícke pomôcky… Je to pre vás forma rekvalifikácie?

Pán ma v minulosti viedol celkom kľukatými cestami, až som si niekedy hovoril: Pane Bože, čo má toto všetko znamenať? Študoval som strojárinu, potom teologickú fakultu, na vojne som bol rok a pol ako zdravotník s polročným kurzom a praxou vo vojenskej nemocnici. Venoval som sa marketingu, reklame, novinárčine, pracoval som v banke, poznal do hĺbky cirkevné prostredie a prešiel som si aj vážnymi zdravotnými komplikáciami. No a vidíte – toto všetko sa nakoniec nejako spojilo a vznikla Cesta 121. (smiech)

 

NÁPADY A POMOC PRICHÁDZAJÚ Z DOBREJ ĽUDSKEJ KOMUNIKÁCIE

Zapájate do projektu aj kultúrny aspekt – prostredníctvom koncertov. Darí sa vám oslovovať umelcov?

Nie je to oblasť, na ktorú by sme sa nejako cielene sústredili. Skôr je to o tom, že sa o nás niekto dozvie, páči sa mu, čo robíme, a ponúkne pomoc. Trebárs známy kňaz Zbigniew Czendlik, ktorý v Českej republike vypredal už viac než stovku sál so svojou talk show, nikdy nezabudne spomenúť našu prácu. Časť výťažku z prvého vydania jeho úspešnej knihy Posteľ, krčma, kostol šla na Cestu 121.

Nedávno som sa na jednej jeho akcii stretol s Leošom Marešom a naraz sme mali od neho dar na účte. Hudba Hradnej stráže a Polície ČR, ktorá hudobne víta najväčšie štátne návštevy, nám pravidelne ponúka benefičné koncerty, čo je pri stočlennom telese niečo nevídané. Hradišťan a Jura Pavlica sú našimi priaznivcami a podporovateľmi od začiatku vzniku Cesty 121; a takto by som mohol pokračovať ďalej.

Ale ono to všetko vzniká skôr tak, že niekto príde, opýta sa, ako by mohol pomôcť, alebo sa trebárs len tak rozprávame pri káve či pohári vínka a nápady sa hrnú – a my ich radi spoločne zrealizujeme.

 

Často stojíte s týmito kňazmi na prahu odchodu do večnosti. Čím pre vás táto práca je, čo vám dáva?

Určite ma učí trpezlivosti. Keď pracujete so starými ľuďmi, musíte sa prispôsobiť ich tempu, musíte rešpektovať ich svet, ich možnosti, záujmy, obavy. Ja mám to šťastie a privilégium, že sa stretávam s mnohými kňazmi, ktorí prežili plný život, so všetkým pekným aj ťažkým, čo k tomu patrí. Sú pre mňa inšpiráciou, často nad ich osudmi premýšľam a snažím sa do svojho života prijímať mnoho z toho, čím ma oslovujú.

V dobe, keď sa médiách pretriasajú rôzne cirkevné škandály, to môže znieť divne, ale hoci som sám laik, zostáva pre mňa kňazské povolanie niečím úžasným a jedinečným. Mám svoju rodinu, manželku, deti, som šťastný a myslím, že takto to Pán Boh chcel. Napriek tomu sa občas vykláňam cez ten svoj rodinný plot a nazerám do sveta, ktorý je určený tým, ktorých Pán pre túto službu zavolal. A v dobrom slova zmysle im tú ich cestu „závidím“, pretože, hoci sa to nemusí tak javiť, napriek všetkým svojim tŕňom a bolestiam je skutočne krásna.

 

 

Čo môžeme urobiť my na pomoc kňazom na dôchodku – nech sme kdekoľvek?

Páči sa mi iniciatíva spoločenstva Modlitby za kňazov, ktoré na Slovensku založil môj kamarát Samko Brečka. Vznikla v rovnakom roku ako Cesta 121, len my sme tú našu činnosť poňali praktickejšie. Ja som málokedy vedel nachádzať pre modlitbu tie správne slová, skôr mi bolo vlastné byť Pánu Bohu nablízku nejakým konkrétnym skutkom. A Cesta 121 takým skutkom či, ak chcete, druhom modlitby je.

S iniciatívou Sama Brečku sa pekne dopĺňame, ale pokiaľ by niekoho oslovoval viac ten náš spôsob, budem rád, keď sa mi ozve na email [email protected] alebo telefón 00420 736 500 704. Pomocníkov v teréne nie je nikdy dosť, zvlášť tých, ktorí by v prípade potreby dokázali zmeniť dočasne bydlisko a byť staršiemu kňazovi k dispozícii. Sme radi aj finančnej pomoci, číslo účtu je na našej stránke.

Nepohrdneme ani inzerciou či ponukou ubytovania pri organizovaní odpočinkových pobytov, ktoré kňazom nad šesťdesiatpäť rokov ponúkame. Nemáme totiž žiadne zázemie typu pustovne, a tak to zatiaľ riešime týmto spôsobom. Najviac sa však dá pomáhať v našich vlastných farnostiach. Všímavosťou, ohľaduplnosťou alebo tým, že človek zájde k starému kňazovi, ktorý z farnosti odišiel a väčšinu svojho času už trávi len v miestnosti s pár metrami štvorcovými. A trebárs si práve tento kňaz najviac zo všetkého praje, aby si na jeho narodeniny spomenul aspoň jeden jediný človek.