Architekt Ľubomír Závodný:Mojím klientom pri stavbe kostola je sám Boh

Postaviť kostol, miesto, kde bude prebývať sám Boh a veriaci sa v ňom budú môcť schádzať, aby ho chválili a modlili sa k nemu, je pre architekta veľmi vzácna skúsenosť. Rozprávali sme sa so slovenským architektom Ľubomírom Závodným, ktorý má na svojom konte už niekoľko kostolov, kláštorov, či malých kaplniek, ktoré sám navrhol, resp. navrhol ich rekonštrukciu.

Pán Ľubomír, prečo ste sa začali venovať práve práci architekta?

Keďže som chodil na Strednú priemyselnú školu stavebnú v Bratislave, už tam sme mali veľa predmetov, ktoré súviseli nielen so stavebníctvom, ale aj architektúrou. Zažil som skvelých učiteľov technického kreslenia, architektúry a dejín architektúry, a tak u mňa prepukol záujem o architektúru. Podal som si prihlášku na Fakultu architektúry SVŠT a v roku 1983 som štúdium úspešne ukončil. Ten záujem o architektúru sa zvýšil a pokračoval v praxi, kde som pracoval u Ivana Matušíka v Projektovom ústave obchodu. Po nežnej revolúcii sme potom začali zakladať rôzne ateliéry na samostatnú prácu a od roku 1995 som si založil vlastnú architektonickú kanceláriu. Okrem kostolov mám zrealizované stavby polyfunkčných domov, bánk, bytových domov a veľa rodinných domov a víl.

Čo máte na svojej práci najradšej?

Nadobúdam v nej stále nejaké nové vzťahy. Vzťahy s novými klientami, vzťah k novému prostrediu, do ktorého navrhujem dom, vzťah ku novému typologickému zadaniu, teda moja práca nie je vôbec rutina, ale stála zmena.

Veľký boom v stavaní chrámov prišiel najmä po revolúcii. Nadšenie mali asi mnohí architekti zo Slovenska, no nechýbali im potrebné skúsenosti?

Áno, bolo usporiadaných viacero architektonických súťaží na stavbu kostolov. Architekti mali veľké nadšenie v projektovaní kostolov, no možno nemali skúsenosti so stavbou kostolov. Napriek tomu veľa dobrých architektov prinieslo veľa dobrých návrhov.

Ja som mal možnosť počas štúdia na Fakulte architektúry navštevovať súkromné prednášky nášho pedagóga, architekta Jozefa Hlinického (profesor od roku 2004, pôsobí na Trnavskej univerzite), kde tak trochu tajne vzdelával nás študentov v oblasti dejín a teórie sakrálneho umenia i architektúry. Mne osobne to veľmi pomohlo venovať sa po revolúcii aj tejto téme.

Aké kostoly sa v tom období stavali?

Ak vravíme o období po revolúcii, okrem kostolov zväčša na dedinách bola väčšina kostolov výsledkom architektonických súťaží. Kostoly sa stavali rôzne, napríklad v Bratislave vznikol Generel cirkevných stavieb, preto umiestnenie kostolov malo aj urbanistickú logiku. Mnoho kostolov však vznikalo spontánne najmä na dedinách z nadšenia slobody. Hodnotiť ich kvalitu však neprislúcha mne, skôr teoretikom architektúry a najmä užívateľom.

Sakrálne stavby boli v minulosti pompéznejšie a prezdobenejšie. Prečo si myslíte, že to tak bolo?

Tak ako aj ostatná architektúra, aj dávno v histórii podliehali kostoly rôznym obdobiam a slohom architektúry. Určitým prejavom kvality bolo najmä umiestnenie výtvarného umenia v kostoloch. Kvalita a množstvo umelcov, ktorí kostoly výtvarne obohatili, je prejavom tej-ktorej doby. Je to paralela pozície objednávateľa, teda Cirkvi, danej doby. To, ako je to dnes, zodpovedá architektonickému názoru našej doby a je prirodzené, že kostoly sú menej pompézne a „civilnejšie“.

KOSTOL MÁ BYŤ DOBRÝ, PRAVDIVÝ A KRÁSNY

Dnes všetko podlieha móde a novým trendom. Je to tak aj v prípade chrámov?

V súčasnosti sa kostoly stavajú v zmysle liturgie Druhého Vatikánskeho koncilu, kde liturgia, tvar a forma kostola majú vyjadrovať spoločenstvo. Z toho vyplýva aj odklon od smerových kostolov, a to sa, samozrejme, prejavuje aj na samotnej forme architektúry.

Tak ako celá architektúra podlieha vplyvom a trendom toho, čo je „in“, tak je to aj s architektúrou kostolov. Tu však stále viac platí urobiť to tak, ako to zhodnotil Jozef Hlinický, že kostol má byť dobrý, pravdivý a krásny.

Je kostol priestorom aj pre nové moderné umenie?

Určite áno a som si istý, že dnešní architekti pri návrhu kostola spolupracujú s výtvarníkmi. Je to možno viac na rozhodnutí architekta, ale keďže ide o kontext – súvislosť s koncepciou architektúry a interiéru, považujem to za správne a ideálne.

Stavajú sa dnes ešte vôbec kostoly alebo sa investujú peniaze skôr do ich rekonštrukcie?

Registrujem aj stavby nových kostolov u nás a vo svete a rád ich aj osobne spoznávam. Samozrejme, nie je to cielené, ale ak mám príležitosť, rád taký kostol navštívim. Mal som možnosť pomerne dosť cestovať a vždy si rád nájdem čas na návštevu sakrálnej architektúry v tej-ktorej krajine.

Je navrhnúť dobrý kostol pre architekta výzva?

Pre architekta je výzva navrhnúť akýkoľvek priestor, samozrejme, zvlášť kostol, kde ten priestor má mať aj duchovnú hodnotu. Pri profánnych stavbách ju nazývam poetikou a tiež emóciou. Pri sakrálnej stavbe to platí omnoho viac. Pocit, emócia a duchovno sú dôležitejšie.

Kde čerpáte inšpiráciu?

Pravdepodobne každý čerpá trochu inak. Ak mám povedať za seba, je to súhrn aktivít, vzťahov, poznania a záujmov v mojom živote. Je to kniha, divadlo, priatelia a napríklad aj pohár dobrého vína. (smiech)

Aké kostoly ste na Slovensku navrhli?

U mňa to začalo v roku 1990 až 1991 veľkou dvojkolovou medzinárodnou súťažou na Chrám svätej rodiny v Petržalke, kde predsedom poroty bol architekt Justus Dahinden. Ten neskôr navrhol Kostol sv. Františka z Assisi v Karlovej Vsi. Súťaž sme vyhrali, kostol sa nerealizoval a nakoniec sa realizoval na inom mieste iným architektom. Potom sme vyhrali súťaž na Kláštor Klarisiek Kapucínok pri Kremnici, ktorý sa realizoval takmer 12 rokov. Ďalšou súťažou bol Kostol Teplická – Pastoračné centrum Kráľovnej rodiny, ktorý sa realizoval vo vnútrobloku bytových domov zo 60. rokov. Ten získal aj prestížnu Cenu ARCH v roku 2000. V tom istom roku sme s architektom Jurajom Polyakom dokončili aj evanjelický kostol v Nitre. Neskôr som navrhol kaplnku v Hospici v Bratislave, pomáhal som na úprave priestorov Univerzitného pastoračného centra v Mlynskej doline a navrhol som tiež štúdiu nového UPeCe, ktoré sa však nerealizovalo.

Je nejaký kostol u nás alebo v zahraničí, ktorý sa vám po architektonickej stránke páči najviac? 

Ako som spomenul, predtým som mal možnosť pomerne často a ďaleko cestovať a mám také „svoje“ obľúbené kostoly u nás aj v zahraničí, ktoré som osobne navštívil. Na Slovensku je to Drážovský kostolík pri Nitre, z tých súčasných, kostol vo Vrakuni alebo spomínaný Dahindenov kostol v Karlovej Vsi. Z mojich zahraničných ciest je to Opátstvo a kláštor Sant‘Antimo v Montalcine, kostol Temppeliaukio v Helsinkách, v San Franciscu The Cathedral of St. Mary of the Assumption (Pietro Belluschi and Pier-Luigi Nervi), v Los Angeles Cathedral of Our Lady of the Angels od španielskeho architekta Rafaela Moneo a, samozrejme, chrám Oscara Niemeyera v meste Brazília.

Čím konkrétne vás tieto chrámy oslovujú? Ak by ste mohli vybrať jeden pre vás najkrajší, aký by to bol?

Je ťažké vybrať len jeden, pretože výber toho najkrajšieho nie je len o samotnej stavbe, ale aj o prostredí, v ktorom je, a tiež o viacerých súvislostiach. Z doby minulej mám preferenciu opátstva a kláštora Sant’Antimo a celkom isto je to preto, lebo je to krásny a čistý románsky kostol, bez zbytočných pompézností a prezdobeností. A možno je to aj preto, že leží v krásnom prostredí môjho obľúbeného vína Brunello v Montalcine v Taliansku. Z tých súčasných je to mestský kostol Temppeliaukio v Helsinkách, ktorý rešpektuje prostredie a konfiguráciu terénu a má jednoznačný kruhový tvar s kamenným obvodovým murivom a presklenú kupolu.

navrhnúť kostol je pre architekta niečo vzácne a jedinečné

Čoho sa musíte pridŕžať pri návrhu kostola?

To, čo platí pri každej tvorbe architektúry v prostredí – urbanistický kontext s okolím –, teda začlenenie stavby do okolitého prostredia, samotný výraz domu, stavby, či kostola, ktorý je vo vzťahu ku jeho funkcii a samozrejme, naplnenie funkcie, teda toho, k čomu dom slúži, v našom prípade je to akceptácia liturgie tej-ktorej konfesie.

Spolupracujete aj s kňazom, resp. farskou radou a veriacimi?

Áno, spolupracujem. Tu by som rád uviedol príklad na kostole Teplická a výbornú spoluprácu s kňazom, vdp. Štefanom Herényim a s jeho farskou radou, kde sa stretli úžasní ľudia, ktorí boli pre mňa inšpiráciou. Podobne to bolo aj pri návrhu a stavbe evanjelického kostola v Nitre. Ale v princípe to platí pri každej mojej skúsenosti s fázou projektovania, čo však neplatí už pri fáze užívania, kde sa veľmi často mení správca a tým aj názory na liturgický priestor a niekedy sa zavádzajú aj nie celkom etické zmeny.

Navrhnúť kostol, ktorý bude slúžiť veriacim aj niekoľko desaťročí, je pre architekta určite niečo veľmi vzácne. Vnímate to tak aj vy?

Navrhnúť akúkoľvek architektúru je veľká zodpovednosť, samozrejme, týka sa to aj kostola. Pre architekta je to práca nielen zodpovedná, vzácna, ale aj jedinečná. Architekt sa pri návrhu kostola viac zaoberá duchovnou stránkou, riešením priestoru s významnou pozíciou svetla či meditačného pôsobenia.

Ďalej je tu aj duchovná stránka veci. Kostol je predsa len miestom, kde prebýva sám Boh…

Zvyknem hovoriť, že mojím investorom, resp. klientom pri stavbe kostola je sám Boh. Ale nezabúdam sa riadiť najmä tým, že tvorím priestor pre spoločenstvo, veď význam slova kostol je cirkev, a to je spoločenstvo.

Vnímate pri tejto vašej tvorivej práci aj pôsobenie Ducha Svätého? Je to on, s ktorým najviac spolupracujete? Pýtate si rady v modlitbe aj od neho?

Áno, určite ide o vzájomnú spoluprácu. Ak mám byť úprimný, vnímam to tak, že som dostal do daru talent. Boh mi dal kreativitu, invenciu a tie sa pri akomkoľvek návrhu architektúry snažím zodpovedne použiť. Zvyknem sa nemodliť za seba a za svoje potreby, ale modlitby venujem iným ľuďom, udalostiam a potrebám iných. O tom, že pôsobenie Ducha Svätého funguje, vôbec nepochybujem.