TOP

Architektka Silvia Podobová: To, ako zaobchádzam s darom, odráža môj postoj k samotnému Darcovi

Výnimočný umelecký prejav, technické myslenie, pokora, jemnosť, a predsa tvorivý náboj, ktorý nemožno prehliadnuť. To všetko v sebe skrýva architektka Silvia Podobová. Manželka, matka dvoch dcér, milovníčka prírody a pohody domova a – v neposlednom rade – moja sestra.
ARCHITEKTÚROU A UMENÍM ČLOVEK KOMUNIKUJE DO SVETA ČOSI VIAC NEŽ LEN SPLEŤ ČIAR

Je o tebe známe, že máš rada jesenný čas, tlmený zvuk dažďa klopkajúceho na okno, teplý čaj, prírodu, jednoducho – pokoj. Pokoj, v ktorom sa ti najlepšie tvorí. Máš dušu umelca a architekta zároveň. Ako rozumieš tomuto prepojeniu v sebe?

Nevidela by som v tomto vzťahu napätie. Práve naopak. Architektúra je umenie a výtvarné umenie mi príde ako súčasť architektúry. Napokon, súčasťou prijímacích skúšok na architektúru sú tiež talentové skúšky z kreslenia. Teda určite to nie je protiklad. Hoci, môže sa zdať, že jedno sa vníma ako „ tvrdá technika“ a druhé ako čosi „nežné“.

Vo mne sa tieto dve roviny prelínajú. Možno je to čosi podobné ako prepojenie vedy a viery. Aj jedno je od Boha a vedie k pravde, aj druhé. Len to prevedenie a technika je iná, ale oboje nazývame cestami k Bohu, pretože obe z neho pochádzajú. Architektúra a umenie komunikujú do sveta čosi viac než len spleť čiar a čísel… Sú odrazom jednej večnej bytosti, ktorá si vnútorne neprotirečí.

 

Tvoje obrazy sú výnimočné svojou jednoduchosťou a iskrou, ktorá oslovuje najhlbšie jadro ľudskej osoby. Kde sa v tebe vzal tento štýl? Mal nejaký vývoj?

Isteže, nejaký vývoj tam bol a aj je, ale tento štýl, tá jednoduchosť, akási negýčová živosť, to som jednoducho ja. Mám rada jednoduchosť vo všetkom, čo robím. Páči sa mi, keď vyjadrím niečo dvoma-troma čiarami a ľudí to nadchne, dotkne sa ich to a potom mi povedia, že sa im v očiach zaligotala slza. Teší ma, keď je moja ruka uvoľnená, teší ma ľahkosť v prejave. Vtedy viem, že je to „ono“.

Napríklad moja nedávna skúsenosť s ilustrovaním knihy s tematikou charity bola asi takáto: Požiadavka bola nakresliť človeka skláňajúceho sa k trpiacemu človeku. Urobila som jednoduchú kresbu, o ktorej neskôr povedali, že presne vystihuje podstatu charitatívnej činnosti. O to teda ide, vystihnúť pointu, to ťažisko, tú esenciu.

 

 

Myslíš si, že umelcom sa treba narodiť, alebo sa ním človek môže aj stať? Viem, že tvoje obrazy boli vystavované, ešte keď si bola dieťa. Kedy si mala prvú výstavu?

Myslím si, že je to mimoriadne individuálna záležitosť, a tak k nej treba pristupovať. Hovorí sa, že talent je desať percent a drina deväťdesiat percent úspechu. Neviem. Ako dieťa som mala prvú výstavu vo svojich štyroch rokoch. Čiže kreslenie bola záľuba, bolo to niečo vyvierajúce hlboko vo mne, to, čo ma hnalo k čistému papieru a farbičkám. Niečo, do čoho ma rodičia nemuseli nikdy nútiť.

Čistý papier bol pre mňa výzvou. Niekedy sa totiž stáva, že dieťa má talent, rodičia ho prihlásia napríklad do ZUŠ-ky na hru na husliach, ale po čase to dieťa omrzí, trucuje, nechce ďalej pokračovať, pretože je to drina. Chce to obetu, trpezlivosť, pravidelnosť… Často to rodičia s dieťaťom vzdajú, povedia si, že ho nebudú nútiť. Stratia trpezlivosť.

To býva zlomový moment, pretože dieťa sa už k pravidelnému tréningu nemusí viac dostať, už môže zanevrieť a najmä spohodlnieť. So mnou toto rodičia nemuseli riešiť. Kreslila som rada a mám to rada doteraz, možno čoraz väčšmi. Je to niečo, čo neomrzí, čo vo mne neustále vyviera ako čistý prameň. Vždy svieži.

 

Odkiaľ sa v človeku berie talent, ktorý máš ty v sebe mimoriadne evidentný?

To práve neviem. (smiech) Áno, mám talent, ale úprimne, málokedy sa nad ním zamýšľam. Je to súčasť môjho života. Niečo integrálne, bez čoho by som to nebola ja. Tak ako moja rodina, deti, manžel, práca, viera. Všetko je to jeden balík, bez čoho si neviem predstaviť život. A predovšetkým je to dar od Boha. A prečo som ho dostala práve ja? Na to neviem odpovedať, viem len ďakovať – a to tým, že dar rozvíjam.

 

Pred rokmi sa vaša rodinka presťahovala z rušných Košíc do tichej kúpeľnej obce Sklené Teplice, kde máš s manželom, tiež architektom, spoločný ateliér. Čo vás oboch ťahalo do lona prírody? Túžba po pokoji?

Áno, obaja s manželom máme radi pokoj. Je to možno i o povahe. Niekomu vyhovuje tvoriť v ruchu mesta, inému zas v tichu prírody. Pre mňa bola tá príroda jednoznačná voľba. Som ten typ. Rada si v tichu prírody prevetrám hlavu, zahľadím sa na detail, započúvam sa do šumu jesenného lístia. To je prvá vec. Druhá vec je tá, že z toho technického myslenia architekt nutne potrebuje vypnúť. Moji bratia, architekti, majú tiež svoje záľuby. Jeden chodí rád do lesa, má rád huby, druhý pravidelne beháva a podobne. Ide tiež o to, že kontakt a rokovania s klientmi niekedy „dajú zabrať“, takže psychohygiena je o to väčšmi nutná.

 

A čo tvoje povolanie architektky? Kedy sa zrodilo? Medzi našimi súrodencami je architektov viac, ale predsa, ty si bola prvá, teda po otcovi. Čo ťa k tomu viedlo?

Očarilo má práve to spojenie architektúry a výtvarného umenia. To zladenie tvrdosti a nehy, konštrukcie a duše umelca v celom tom procese tvorby. Je to fascinujúce. Myšlienka sa prenesie na papier, tvorí sa niečo, čo sa stáva mojím dielom, už ním bude navždy. Z náčrtu sa vytvorí projekt – neustále, až kým sa neodovzdá, nad ním premýšľam; je to maximálne kreatívna a technická práca zároveň. Je to doslova matematika, fyzika a normy zladené s umením, so štýlom toho-ktorého architekta, toto je fascinujúce.

A napokon, samozrejme, je konečný proces výstavby vzrušujúci i pokorujúci. Pokorujúci preto, lebo z prvotnej myšlienky rastie reálna stavba. Takto sa stávam súčasťou kultivovania krajiny. Pri kreslení je to podobné. Myšlienka – prevedenie – dotyk.

 

 

KREATÍVNE NAPÄTIE MUSÍ BYŤ VYJADRENÉ

Vráťme sa k tvorbe. Čo tvoríš najradšej? A kedy je tvoj čas, keď vieš, že to, čo urobíš, bude mať dušu? Zrejme to nie je kedykoľvek.

Najradšej kreslím portréty, krajinu a krajinnú architektúru priamo v teréne, v akomkoľvek počasí. Vtedy je to prevedenie najautentickejšie. Vtedy celá moja osoba – myseľ, pocity, skrehnuté ruky, čiary, spotené čelo, všetko sa to prejaví vo výslednom diele. Napokon ľudia povedia, že z toho sála realita. Napríklad povedali, že z obrazu, ktorý som kreslila v mínusových teplotách, sála zima, alebo z obrazov z rozpáleného pobrežia Chorvátska sála horúčosť. Neviem, ako je to možné, ale je to tak. Obrazy sa tak dajú precítiť a ani sa netreba namáhať.

Tvorím vtedy, keď mám akýsi vnútorný ťah, to spomínané vyvieranie túžby sa nedá zastaviť. Nie vždy mám na tvorbu náladu. Je to jednoducho moment, keď viem, že teraz idem kresliť. Je to akýsi vnútorný pokoj zaodetý do napätia, a keď ho z tela nedostanem von v podobe obrázku, po čase síce odznie, ale v mojom vnútri ostane nepokoj, ktorý už nie je tvorivý. Nazvala by som to „premárnený moment“. To správne napätie je kreatívne – a to musí byť vyjadrené.

 

Tvorením, kreativitou sa pripodobňujeme Bohu – Duchu Svätému, ktorý je Kreativitou. Výbuchom nápadov… Niekedy sa stáva, že umelec – spisovateľ, maliar, sochár, hudobník – a isto i architekt je akoby len nástrojom, akoby mu myšlienky skutočne niekto diktoval. Máš takú skúsenosť?

Niekedy sa to naozaj stáva. Volám to „stav ľahkej ruky“. Keď mi ruka ide akoby sama, akoby sa len tak kĺzala po papieri. Myslím si, že dar, ktorý som dostala, odzrkadľuje Darcu, a teda v tomto prípade Boha, Ducha Svätého, ktorý je, ako bolo povedané, Kreativitou. Nie je možné, aby čosi také bolo z človeka samotného. Odkiaľ sa to zrodilo v mojej hlave? Z ničoho? Z nikoho? To nie je možné z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj vzťah darca – obdarovaný.

Nazdávam sa, že pri každom obdarovaní druhého človeka pridávame do daru sami seba. Nielen námahou, zakúpením alebo vytvorením daru, ale najmä to odráža náš postoj k obdarovanému, a teda naše najhlbšie vnútro. O čo väčšmi sa tešíme, keď sa obdarovaný teší z daru, keď ho používa, keď si na nás pri tom spomenie… Vari sa Boh neteší, že tento dar som v sebe objavila? To je to spojenie s ním cez dar. Tá radosť, pokoj z tvorby.

 

 

NEVIDÍM DÔVOD NAZÝVAŤ UMENÍM VULGÁRNOSŤ, PRÍZEMNOSŤ A PREJAVY NEDÔSTOJNÉ ČLOVEKA

Čo hovoríš na to, keď sa pod umením skrývajú rôzne vulgárne diela? Patrí vulgárnosť do umenia? Do maľby, kresby, poézie, sochárstva, výstav a podobne?

Ak je dar umenia od Dobra, Krásy, Lásky, teda od Boha, je neprípustné využívať ho na zlo, vulgárnosť a zvrátenosť. Nemožno to pokladať za správne využívanie daru. Áno, dnes sa pod slovom „umenie“ skrýva všeličo. Podľa mňa má umenie v prvom rade slúžiť človeku tým, že ho dvíha, že ho oslovuje, že ho preniká krásou a dobrom, pohodou, ľudskosťou, že ho pobáda zamýšľať sa, radovať sa.

Nevidím dôvod nazývať umením vulgárnosť, prízemnosť a prejavy nedôstojné človeka. Samozrejme, treba rozlišovať napríklad nahotu vyjadrenú umelecky, ktorá odráža krásu ľudského tela, a nahotu vyjadrenú vulgárne, ktorá je výsmechom ľudského tela. Podobne aj láska sa dá vyjadriť umelecky i vulgárne, no potom už to nie je láska, ale akýsi exhibicionizmus, provokácia…

 

 

SLOBODA UMELECKEJ TVORBY IDE RUKA V RUKE SO ZODPOVEDNOSŤOU UMELCA ZA JEHO DIELO

Aká je úloha umenia v spoločnosti?

Otázne je, na čo umenie slúži. Na šokovanie? Na zdvihnutie vlny emócií? Na zviditeľnenie umelca? Umelec, ak je skutočný, má mať prejav dôstojný človeka. Má byť kultúrny, a teda kultivovať, premieňať k lepšiemu, krajšiemu, ozajstnejšiemu, hlbšiemu, pravdivejšiemu seba i tých, ktorých sa to týka. Jeden vážený poľský divadelný režisér veľmi zdôrazňuje zodpovednosť umelca za jeho dielo. Zodpovednosť voči spoločnosti, sebe samému, voči Bohu, svetu…

Najzraniteľnejšie sú deti, študenti na školách, ktorí učiteľov považujú za autority. Ak sa v procese výučby výtvarného umenia, hudobného umenia alebo literatúry jasne nerozlíši vulgárnosť od umenia, môže vzniknúť problém. Sloboda tvorby totiž neznamená tvoriť, čo chcem… Takto chápaná sloboda môže urážať, šokovať, pohoršovať, vysmievať sa, degradovať… A sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda a právo druhej osoby. Ale k tomu, aby spoločnosť pochopila význam slobody, musí dozrieť.

 

Keď sa pozrieš na svoju tvorbu, vidíš s odstupom rokov posun?

Určite áno, ale štýl ostal, štýl som ja. Vždy sa je kam posunúť v technike, výraze, prevedení… Chybou by bol opak. Okrem iného, to, ako zaobchádzam s darom, ktorý som od Boha dostala, odráža môj postoj k samotnému Darcovi. Preto je to obrovská zodpovednosť. A v rámci nej sa, verím, postupne zdokonaľujem.

 

Si ilustrátorkou knižných publikácií. Ilustrovala si knihu Stretnutia s Kristom v nedeľnom evanjeliuJean Vanier: brat odmietaných. Nedávno si mala v Banskej Štiavnici výstavu. Čo plánuješ do budúcna?

V lete plánujem otvoriť letnú školu kreslenia v Sklených Tepliciach. A, samozrejme, naďalej projektovať a kresliť.



Komentáre