TOP

Arcibiskup Fulton Sheen: Krista možno vždy nájsť na neočakávaných miestach

Jedna z najvplyvnejších osobností 20. storočia, obzvlášť v rámci Katolíckej cirkvi v USA. Patril medzi najvyhľadávanejších rečníkov a kazateľov svojej doby aj v rozhlase a televízii. Niekoľko významných amerických osobností duchovne sprevádzal pri ich konverzii. Arcibiskup Fulton Sheen. Mal byť blahorečený 21. decembra 2019. Začiatkom decembra však oznámili, že tento proces je pozastavený na neurčitú dobu. Ale to nič nemení na tom, že je obohacujúce poznať život a myšlienky tohto newyorského arcibiskupa.

Fulton John Sheen sa narodil 8. mája 1895 v meste El Paso rodičom Petrovi a Melisse Sheenovcom, v roľníckej rodine írskeho pôvodu, ako najstarší zo štyroch synov. Bol pokrstený v St. Mary‘s Church v El Paso už na štvrtý deň po narodení a vyrastal v katolíckej výchove, ako bolo v írskych rodinách zvykom. Keď mal päť rokov, jeho rodina sa presťahovala do Peorie, aby mali deti Sheenovcov dobré vzdelanie. Práve mesto Peoria sa stane miestom, kde bol neskôr Fulton vysvätený za kňaza.

Ako päťročný nastúpil do St. Mary‘s School, ktorú viedli sestry od Svätého Srdca (Sisters of the Sacred Hearth). Študoval s povesťou bystrého a usilovného žiaka. Ako im navrhla sestra, ktorá ich vyučovala, aj on si osvojil zvyk písať na začiatok každej strany svojho zošita iniciály J. M. J. – Ježiš, Mária a Jozef. Tento zvyk netrval chvíľku, ale zostal mu po celý život. Aj svoju televíznu reláciu Life is Worth Living vždy začínal s týmto symbolom.

Ako osemročný začína miništrovať v katedrále, ktorú navštevovala spoločne celá rodina – St. Mary‘s Cathedral. Raz miništroval pri svätej omši, ktorú celebroval biskup John Spalding. Fultonovi vypadla na zem z ruky ampulka s vínom, rozbila sa. Čakal vyhrešenie, ale biskup sa ho namiesto toho v sakristii spýtal: „Chlapče, vieš, na akú školu pôjdeš, keď budeš veľký?“ On odpovedal, že na niektorú z katolíckych škôl v meste. „Hovoril som – keď budeš veľký!“ vravel ďalej biskup a napokon dodal: „Povedz mame, že raz budeš študovať v Leuvene a potom sa staneš biskupom ako ja.“

V dvanástich rokoch prijíma sviatosť birmovania a svoj život zasväcuje Panne Márii, ku ktorej mal veľmi blízko. Už v tom čase začína vo svojom srdci rozlišovať povolanie ku kňazstvu, zachytáva Božie volanie.

Od roku 1909 študuje na strednej katolíckej škole pre chlapcov – Spalding Institute. V tom období sa začína prejavovať jeho slabosť pre upravenosť – je to chlapec, ktorý veľmi dbá o svoj účes a oblečenie. Okrem toho bol vynikajúcim študentom aj najlepším žiakom triedy. Mal výbornú pamäť a bol skvelým rečníkom. V univerzitnom prostredí sa cíti ako ryba vo vode, veď už ako malý chlapec na farme sa často ponáral do kníh. Nechýbal mu entuziazmus a optimizmus.

Ako vysokoškolský študent sa Fulton zaujímal najmä o psychológiu a chémiu, vo voľnom čase sa venoval filozofii aj umeniu. Publikoval články v univerzitnom časopise. Blízky je mu Tomáš Kempenský a literárne diela Samuela Johnsona, Shakespeara, Gordona Byrona aj kardinála Newmana.

Dostáva štipendium na doktorandské štúdium, na čo mu jeho dobrý priateľ a radca, otec Bergan, povedal: „Roztrhaj to štipendium a choď do seminára, pretože to od teba chce náš Pán. Keď mu budeš dôverovať, iste sa ti neskôr dostane ešte oveľa kvalitnejšieho vzdelania, keď budeš vysvätený.“ Fulton sa napokon riadi jeho slovami a toto rozhodnutie nikdy neoľutuje.

 

CESTA KU KŇAZSTVU

V roku 1917 nastúpil do seminára. Hoci nebol dobrým spevákom a na hodinách spevu nevynikal, medzi jeho obľúbené predmety patrili morálna teológia, história a Sväté písmo. Už v seminári Sheen začal denne tráviť hodinu pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou. Tento zvyk mu vydržal po celý život.

Počas štúdia v seminári mal zdravotné problémy, vredy zažívacieho ústrojenstva. Nejaký čas strávil v nemocnici, kde mu vyoperovali časť čreva. Po celý život jedol len veľmi málo. Niekedy jeho stravu tvorili len sušienky, čokoláda a sladkosti.

Ako 24-ročný prijal 20. septembra 1919 v St. Mary‘s Cathedral v Peorii kňazskú vysviacku z rúk biskupa Dunna. V deň svojej vysviacky zložil sľub, že bude dennodenne hodinu rozjímať pred Eucharistiou a každú sobotu odslúži svätú omšu z úcty k Panne Márii na úmysel ochrany vo svojej kňazskej službe. Už ako mladý kňaz sa modlil za biskupské svätenie.

Dorobil si aj doktorát z filozofie na Americkej katolíckej univerzite (Catholic University of America). V roku 1920 získal dva bakalárske tituly – z kanonického práva a z teológie. Potom študoval v Paríži, Belgicku aj Ríme. Vo svojich štúdiách sa venoval metafyzike, kozmológii, modernému vesmíru a času, experimentálnej a racionálnej psychológii, filozofii. Doktorát ukončil s najvyšším vyznamenaním.

V rokoch 1924 – 1925 vyučoval v anglickom meste Ware dogmatickú teológiu, počas leta slúžil v Londýne ako kaplán. Už tu sa stal populárnym pre svoje kazateľské schopnosti. V Spojenom kráľovstve sa stretáva s Gilbertom Keithom Chestertonom. Jeho diela ho veľmi ovplyvnili a získal si prezývku „americký Chesterton“.

Potom dokončil štúdium v belgickom meste Leuven a jeho dizertačná práca niesla názov Boh a rozum v modernej filozofii: Kritická štúdia vo svetle filozofie svätého Tomáša Akvinského. Túto prácu onedlho vydali knižne s predslovom od Chestertona. Sheen za ňu získal aj medzinárodnú cenu.

 

 

KÁZAŤ ĽUĎOM UKRIŽOVANÉHO KRISTA

Tridsaťročný Fulton je už populárny, a to najmä pre svoju kazateľskú činnosť a pastoračnú horlivosť. Biskup ho povoláva do chudobnej farnosti v Peorii. Mladý kňaz sa cítil lepšie v univerzitnom prostredí, nebolo to pre neho ľahké obdobie, ale trvalo len osem mesiacov – biskup chcel vyskúšať jeho poslušnosť. Jeho ďalšie kroky na podnet biskupa smerujú na Americkú katolícku univerzitu, kde vyučoval.

Pozvali ho aj do rozhlasu, kde sa objavuje stále častejšie. Čoskoro sa stáva obľúbeným rozhlasovým kazateľom, vysielajú sa jeho nedeľné kázne a neskôr sa ujíma relácie The Catholic Hour. Na svojej každoročnej súkromnej audiencii u pápeža Pia XII. vždy diskutoval o hlavných témach relácie. „Kázať ľuďom ukrižovaného Krista a pomôcť niektorým fanatickým katolíkom a tiež nekatolíkom zbaviť sa predsudkov,“ to bol cieľ jeho dvadsaťminútových relácií.

Vo svojich príhovoroch často vystupoval proti marxizmu a leninizmu i komunizmu a bojoval proti týmto ideológiám. Vydával časopisy na misijné témy (MissionWorld Mission). Sám bol na misiách v Austrálii, na Havajských ostrovoch, Fidži, Novom Zélande, v Indonézii, Číne, Japonsku, aj v Argentíne a Keni. Jeho obľúbeným mariánskym pútnickým miestom boli Lurdy a niekoľkokrát navštívil aj Fatimu.

 

BISKUP FULTON JOHN SHEEN

Za biskupa bol vysvätený 11. júna 1951 v Ríme, stal sa pomocným biskupom New Yorku, potom diecéznym biskupom v Rochesteri v USA. Sám po biskupskej vysviacke dlho túžil. Neskôr však povedal: „V priebehu krátkej doby som si uvedomil, že nie som iný ako predtým, že moje telo je stále rovnako slabé, že ma ľudia síce zahrňujú poctami, ale náš Pán ma vidí v inom svetle. Trvalo mi nejaký čas, kým som si uvedomil, že môj prsteň, lesknúci sa nádherou, nežiari nutne rovnakým leskom v nebeskom kráľovstve.“

Ako prvý americký biskup vyjadril jednoznačne svoje protivojnové stanovisko. Hoci dokonca aj vojnu vysvetľuje teologicky, pretože hovoril, že vojna je podľa neho súčasťou Božieho plánu: „Nič neodhalí zlý spôsob života tak neľútostne ako práve vojna.“

Už ako biskup začal vysielať polhodinovú reláciu Life Is Worth Living s rôznymi okruhmi tém, vďaka ktorej sa stal známym verejnosti – nielen tej veriacej. Konkuroval aj slávnym celebritám. Za každú časť dostal biskup 26-tisíc dolárov, ktoré daroval na dobročinné účely. Typickým sa stal aj jeho pozdrav na konci každej relácie: „Bye now and God love you!“ Aj za túto reláciu získal mnohé ocenenia.

V rámci Druhého vatikánskeho koncilu ho zvolali do prípravnej komisie a zúčastňoval sa ho až do ukončenia. Sám navrhol, aby bola jedna kapitola dokumentu koncilu venovaná ženám, a súhlasil s tým, aby sa Cirkev viac otvorila potrebám sveta, ale nie na úkor svojho primárneho poslania – práce pre spásu duší. Zastával trvalý diakonát, obnovu formácie seminaristov, väčšiu angažovanosť laikov v Cirkvi.

Ako 71-ročného ho v roku 1966 Pavol VI. menoval biskupom mesta Rochester v štáte New York. V tom období sa viac začal angažovať aj v sociálnej oblasti, jeho záujem sa sústredil najmä na utláčané černošské obyvateľstvo. O tri roky neskôr predkladá vo Vatikáne pápežovi Pavlovi VI. svoju rezignáciu – dôvodom bol vek. Svätý Otec jeho žiadosti vyhovel a menoval ho titulárnym biskupom Newportu (Wales). Po svojom odchode povedal: „Byť biskupom bolo niečo krásne, dnes by som to však neprial svojmu najlepšiemu nepriateľovi.“

Ako 82-ročnému sa mu skomplikoval zdravotný stav, podstúpil aj operáciu srdca, niekoľko mesiacov strávil v nemocnici. Keď potom opäť kázal na verejnosti v New Yorku na Veľký piatok o Ježišových posledných siedmich slovách, kostol bol úplne plný a vonku stálo ďalších osemsto ľudí. Napriek utrpeniu pokračoval vo svojich povinnostiach a písal knihy.

Keď 2. októbra 1979 prišiel do New Yorku Svätý Otec Ján Pavol II., stretol sa aj s biskupom Sheenom. Objali sa a pápež mu povedal: „Dobre si hovoril a písal o našom Pánovi Ježišovi. Si verným synom jeho Cirkvi.“ Bol si však dobre vedomý aj svojich slabostí – túžby po uznaní a ocenení či lásky k životnému komfortu. Je o ňom známe, že jazdil na cadillacu a rád sa pekne obliekal. Napokon si na sklonku života kladie otázku: „Ako blízko som bol krížu? Bol som kňaz. Bol som obeť?“

S jeho odchodom na večnosť sa spája aj báseň, ktorú počas svojho života rád a často citoval. Znie v nej: „Moja Matka o tebe hovorila.“ Práve tieto slová túžil počuť vo chvíli, keď predstúpi pred Ježiša.

Fulton zomiera 9. decembra 1979 v New Yorku, v kaplnke pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou, tak ako si sám prial. Do večnosti ho vyprevádzal tisícový zástup.

 

 

SHEENOV KNIŽNÝ SVET

Keď som sa začítala do myšlienok Fultona Sheena, uvedomila som si, že mnohé z nich sú mi dobre známe a aj v našom prostredí už akosi zľudoveli. Napríklad: „Na dobré manželstvo sú potrební traja: on, ona a Boh.“ Alebo: „Po moste v Paríži kráča človek a chce spáchať samovraždu. Hovorí si: „Ak stretnem človeka, ktorý mi dá nádej, nezabijem sa. Ak mi ju nedá, skočím.“ Čo urobí, ak sa stretne s tebou?“ Či: „Len zranení ľudia vedia, ako obviazať rany.“ Hovoril aj: „Bez Veľkého piatku v našom živote nemôže byť Veľkonočná nedeľa.“

Fulton Sheen zanechal po sebe 66 knižných titulov, desiatky pamfletov a iných drobných spisov. Jeho diela boli preložené do mnohých jazykov. V slovenčine vyšlo päť kníh: Život Krista, Hore srdcia, Myšlienky na každý deň – Fulton Sheen, V plnosti času – kristocentrická múdrosť pre tretie tisícročie a najnovšia Uverme neuveriteľné (2019), ktorá je výberom jeho úvah a spracovaná na každý deň v roku.

V jeho dielach nachádzame citácie C. S. Lewisa, G. K. Chestertona či G. B. Shawa, neraz cituje aj pápežské encykliky. Spočiatku písal odborné knihy, v ktorých sa venoval úpadku rozumového poznania. Neskôr vychádzajú knihy z jeho rozhlasových príhovorov. Vo svojich dielach bojuje aj proti komunistickej a socialistickej ideológii a vyjadruje svoju túžbu po nastolení mieru vo svete.

Ústrednou témou jeho diel je kríž, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie. „Keď vynecháme z Kristovho života kríž, neostane nám nič, a už vôbec nie kresťanstvo. Lebo kríž je spojený s našimi hriechmi,“ povedal Sheen. „Keď bol Kristus pribitý na kríž, satan mal poslednú príležitosť, aby sa postavil proti krížu: ,Kráľ Izraela, zostúp z kríža.‘ Ježiš z kríža nezostúpil. Zostupovať z neho je ľudské. Ostať na ňom visieť je však znakom božstva,“ čítame na inom mieste.

 

BOH SA NA NÁS POČAS PREMENENIA POZERÁ CEZ RUŽOVÉ OKULIARE

Vo svojich myšlienkach je Fulton neraz veľmi nadčasový, dôvtipný. „Počúvať spoveď rehoľnej sestry je ako byť ukameňovaný pukancami.“ Ale jeho dôvtipnosť nie je prvoplánová a bezúčelná, práve naopak. „Nikdy nezabudni, že tvojmu životu vládnu iba dve filozofie: kríž, ktorý sa začína pôstom a končí sa sviatkom; druhá je satan, ktorý sa začína sviatkom a končí sa bolesťou hlavy.“

Prejavuje sa ako ten, ktorý je mladý duchom, svieži. Sám hovoril: „Mladosť je blízkosť k prameňu života. Teda čím bližšie sa dostaneme k Bohu, tým mladšími sa stávame.“ A on bol tým, kto naozaj trávil s Bohom čas. Každý deň mu hodinu bol tvárou v tvár na adorácii.

Písal a kázal aj o tom, aký je svet a ako ľudia vnímajú Cirkev. „V Spojených štátoch niet ani sto ľudí, ktorí nenávidia Katolícku cirkev, ale sú milióny tých, ktorí nenávidia to, čo si myslia o Katolíckej cirkvi.“ Na inom mieste povedal: „V našom svete je veľké množstvo choromyseľných ľudí. Jednoducho omieľajú staré omyly a dávajú im nové nálepky. Niektoré staré omyly vyhlasujú teda za nové poznatky, a to iba preto, lebo nepoznajú ich dávny charakter.“

Neraz hovorí o náboženstve, o tom, ako ho ľudia vnímajú a aké chyby robia v rámci tohto vnímania. „Ak chcete nájsť na tejto zemi pravé náboženstvo, hľadajte také, ktoré nevychádza dobre so svetom. Náboženstvo, ktoré vychádza dobre so svetom a svet ho prijíma, je svetské. To, ktoré so svetom dobre nevychádza, pochádza z iného sveta, čo znamená, že je božské.“ Alebo: „Kresťanstvo sa nezačína slnečnou žiarou, ale porážkou. Slnečné náboženstvá, ktoré sa začínajú psychickou eufóriou, sa často končia rozčarovaním a zúfalstvom.“

Vraví, že je oveľa lepšie, keď povieme: „Som hriešnik,“ ako keby sme vraveli: „Nepotrebujem náboženstvo.“ To, že sme hriešnikmi, síce, ako hovorí, je naše nešťastie, ale v tom, že sme si toho vedomí, je naša nádej. „Niekedy je jediný spôsob, ako sa dobrý Pán môže dostať do niektorých sŕdc, a to zlomiť ich,“ povedal tiež.

Zdôrazňuje, že ak sa z nášho života vytráca láska, začíname spochybňovať, či dáva zmysel, aby sme sa zmenili. „V kráľovstve lásky nejestvujú roviny. Buď stúpaš nahor, alebo klesáš dolu.“ Inšpirujúci je aj jeho pohľad na Eucharistiu, obzvlášť na chvíľu premenenia počas svätej omše: „Počas každej svätej omše sa v čase premenenia pozerá na nás nebeský Otec cez svojho Syna. Vidí nás cez ružové okuliare. Vtedy sme hodní milovania, dokonalí… Je to pre nás mimoriadna chvíľa vzťahu k Bohu Otcovi prostredníctvom Krista.“

 

 

ĽUDIA AKO KNIHY VYDANÉ V BOŽEJ TLAČIARNI

Nebojí sa usvedčovať, zvestovať pravdu a otvárať ľuďom oči, aby skutočne uvideli, aký má Boh zámer s ich životom. „Oči niektorých ľudí sú naplnené prachom sveta, takže nemôžu vidieť Božiu milosť vo svojich dušiach. Svet ich považuje len za ďalší ekonomický problém. Nebeský Otec ich považuje za milovaných synov a dcéry, v ktorých má zaľúbenie.“

O ľuďoch hovorí, že sú ako veľké množstvo kníh vydaných v Božej tlačiarni. „Keby v nich aj nič iné nebolo napísané, aspoň meno autora je nezmazateľne vyryté na titulnej strane. Boh je ako vodotlač na papieri, na ktorý síce možno písať, ale vodotlač sa neporuší.“ A vysvetľuje, že milióny ľudí majú v duši bielu milosť – cítia Božiu prítomnosť, a milióny čiernu milosť – necítia Pánovu prítomnosť, ale neprítomnosť. Tvrdí, že svet tvoria dve skupiny ľudí – tí, ktorí našli Boha, a tí, ktorí ho hľadajú. A práve veľkí hriešnici sa k nemu dostanú bližšie ako hrdí intelektuáli. Boh dáva prednosť milujúcemu hriešnikovi pred „svätcom“ bez lásky. V láske sa možno cvičiť; v pýche nie.“

Na viacerých miestach hovorí o tom, že čím je človek bližšie k Bohu, tým väčšmi cíti svoju nehodnosť. V prítomnosti najsvätejšieho stvorenia sa duša obviňuje a cíti vo svojom srdci ťažobu svojich chýb. Zlý človek si väčšmi uvedomuje svoju vinu v prítomnosti nevinného dieťaťa než medzi ľuďmi rovnako skazenými ako on, a dobrého človeka, ktorý miluje Boha, hlbšie zaťažuje pocit nehodnosti.“

Inde píše: „Dobrí sa kajajú pri poznaní svojich hriechov; zlí sa rozčúlia, že boli odhalení.“ Neraz sa dotýka aj egoizmu, sebectva aj v súvislosti s utrpením: „Typický sebec, ktorý si nikdy neuvedomuje spáchané zlo, sa pýta: „Prečo mi Boh toto urobil?“ Posudzuje Božiu spásnu moc podľa toho, či ho Boh vyslobodí zo skúšok.“

 

ŽIVOT KRISTA

Kristus, ktorého často nazýva náš Pán, bol stredobodom Fultonovho života. To sa výrazne prejavuje aj v jeho diele Život Krista (1958). Túto knihu venoval matke Márii – ako „autorke týchto slov o Slove, lebo v temných chvíľkach, keď sa trpkosť miešala s atramentom, ona pomáhala autorovi vidieť Krista a kríž, ako autorke s Duchom Krista, ktorá na každej strane tejto knihy zapaľuje v srdci čitateľa novú lásku“. Kritici tvrdia, že aj keď toto dielo písal rímskokatolícky biskup, zasiahne kresťanov všetkých denominácií.

V predslove autor priznáva, že túto knihu napísal preto, aby sám nachádzal útechu v Kristovom kríži, pretože desať rokov prechádzal veľkou skúškou. Vysporiadal sa s ňou tak, že sa pohrúžil do Kristovho života a uvedomil si, že Boží Syn neprišiel na tento svet žiť, ale zomrieť.

V diele autor chronologicky rozpráva Ježišov život – od narodenia až po zmŕtvychvstanie. Dielom sa tiahne jeho vnímanie utrpenia v živote veriaceho človeka: „Viera nehľadá utrpenie, ale vie, že bez utrpenia nedôjde život svojej celistvosti, že sa uzavrie pred vlastným naplnením.“

Blahoslavenstvá nevníma ako ideály, ale ako skutočnosť a tvrdé fakty – Kristus je ten, ktorý nás učí ukrižovať seba samých, svoj egoizmus – odpustiť, milovať, žiť čisto, žehnať… Fulton parafrázuje Ježišove blahoslavenstvá originálnym spôsobom: Tým, ktorí hovoria: „Nemôžeš byť šťastný, ak nie si bohatý,“ Pán odpovedá: „Blahoslavení chudobní v duchu.“ Tým, ktorí hovoria: „Nedovoľ, aby ti to zobrali,“ Pán hovorí: „Blahoslavení tichí.“ Tým, ktorí hovoria: „Smej sa a svet sa bude smiať s tebou,“ Pán hovorí: „Blahoslavení plačúci.“

Tým, ktorí hovoria: „Ak ťa príroda obdarila sexualitou, musíš ju slobodne užívať, ináč budeš frustrovaný,“ Pán odpovedá: „Blahoslavení čistého srdca.“ Tým, ktorí hovoria: „Usiluj sa byť populárny a slávny,“ Pán hovorí: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť.“ Tým, ktorí hovoria: „V čase pokoja sa pripravuj na vojnu,“ Pán odpovedá: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj.“ Boh a jeho spôsoby budú človeka vždy poburovať.“

Ku koncu diela tiež vysvetľuje, prečo Ježiš použil pri Poslednej večeri chlieb a víno – po prvé, žiadne dve látky v prírode nie sú vhodnejšie na vyjadrenie jednoty; po druhé, žiadne sa nemusia tak zničiť, aby sa stali tým, čím sú. „Pšenica musí prekonať tvrdosť zimy, musí sa pomlieť v mlyne Kalvárie; a skôr než sa stane chlebom, musí podstúpiť očisťovanie ohňom. Hrozno sa musí vylisovať ako v Getsemanskej záhrade, aby sa stalo vínom.“

A napríklad o Judášovi a jeho zrade Fulton píše, že sa kajal vo svojom vnútri sám pred sebou, ale nie pred Pánom, zhrozený z následkov hriechu, ale nie z hriechu samotného. „Jeho výčitky svedomia boli nenávisťou voči sebe a takáto nenávisť je samovražedná. Nenávisť k sebe je začiatkom vraždy. Len vtedy je užitočné nenávidieť seba, ak je nenávisť spojená s láskou k Bohu.“

 

 

KRÍŽ JE VŠADE

Centrálnou témou spomínaného diela je Kristov kríž, ktorý je aj dôvodom, prečo si vzal ľudské telo. „Kríž je podmienkou prázdneho hrobu a tŕňová koruna je predzvesťou svätožiary,“ vraví. „Kríž napokon utrpel porážku, keď zem utŕžila najvážnejšiu ranu – prázdny hrob. Stvorenie sveta nestálo Boha nič; jeho vykúpenie spod hriechu ho stálo život, krv,“ pokračuje ďalej. Zdôrazňuje, že ak z Kristovho života vynecháme kríž, neostane nám nič – už vôbec nie kresťanstvo.

Ježišovo telo, ľudské telo, ktoré prijal, bolo určené na boj. A hrozbu kríža, ktorá zaznieva v evanjeliách, sprevádza záblesk slávy vzkriesenia. Celým dielom Život Krista, ako aj inými jeho dielami, príhovormi a kázňami, sa tiahne ústredná myšlienka a stredobod – kríž, ukrižovaný Kristus. „Kríž je všade. Keď si človek pri oddychu roztiahne ruky, nevedome vytvorí podobu príčiny, pre ktorú prišiel Syn človeka,“ píše.

Môžeme vidieť, ako nám biskup jasne ukazuje, že kríž sa odráža v každej udalosti Ježišovho života. „Satan ho pokúšal, aby ho odviedol od smrti; Mária ho „pokúšala“, aby ho priviedla k smrti a vzkrieseniu. Satan sa ho pokúšal odviesť od kríža; Mária ho poslala v ústrety krížu.“ Boh si svojich milovaných zdokonaľuje práve utrpením, pretože vzkriesenie možno dosiahnuť iba tým, že budeme niesť svoj kríž.

Píše aj o tom, že keď sa dobro stretne so zlom, musí trpieť, ale keď sa s hriechom stretne láska, bude ukrižovaná. Samotný kríž podľa neho kladie veriacemu človekovi v živote otázky, ale zmŕtvychvstanie je odpoveďou na ne. „Medzi sochami a obrazmi Budhu a Krista je preto veľký rozdiel. Budha sedí, oči má zavreté a ruky zložené na tučnom tele. Kristus nikdy nesedí; je vyzdvihnutý na kríži a oslávený. Jeho osoba a smrť sú srdcom a dušou jeho učenia.“

Neraz spomína dva vrchy, ktoré sú vzájomne prepojené – Vrch blahoslavenstiev a Kalváriu. Do smrti učil ľudí kázaním, potom svojím zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením. „Ten, ktorý vyšiel na prvý vrch kázať blahoslavenstvá, musel nevyhnutne vystúpiť aj na druhý vrch, aby životom dokázal to, čo ohlasoval,“ pretože práve kríž bol dôvodom jeho príchodu na svet a stal sa zároveň poznávacím znamením jeho nasledovníkov. „Kríž je taký príťažlivý, že pritiahne všetkých ľudí, nielen tých, ku ktorým sa prihováral, lebo do jeho kráľovstva mal patriť celý svet.“

Kríž prirovnáva k obrazu ženy, ktorá rodí – ako bolesť vystrieda radosť z dieťaťa, tak je bolesť kríža predzvesťou radosti, ktorá pramení zo vzkriesenia. „Taký prísľub ešte nikto predtým nedal, aby mŕtvy človek prišiel na dohodnutú schôdzku so svojimi priateľmi po troch dňoch strávených v hrobe.“ A taktiež Kalváriu spomína ako predobraz Posledného súdu. Sudca je v strede a po oboch stranách sú dve polovice ľudstva – spasení a zatratení.

 

 

VIANOČNÝ SHEEN

V tomto (pred)vianočnom čase sú obzvlášť príznačné Fultonove slová o tajomstvách Vianoc: „Pyšní sa odmietajú skloniť, a preto sa nestretnú s božskou podstatou. Ale tí, ktorí sú ochotní riskovať ohnutie svojho ja a idú do jaskyne, nájdu Dieťa, ktoré stvorilo tento svet.“ Na inom mieste hovorí: „Boh nie je kdesi hore. Berie si nové telo – tvoje vlastné, aby pokračoval vo vykúpení sveta.“

Aj vo svojej knihe Život Krista prechádza chronologicky vianočnými udalosťami. Hovorí, že keď Kristus prišiel na zem, k jasličkám si našli cestu len dve skupiny ľudí – veľmi jednoduchí (pastieri) a veľmi vzdelaní (mudrci). „Tí, čo vedeli, že nevedia nič, a tí, čo vedeli, že nevedia všetko. Nikdy ho nenájde človek, ktorý prečítal iba jednu knihu a myslí si, že čosi vie. Dokonca ani Boh nemôže povedať pyšnému čokoľvek! Iba pokorní môžu nájsť Boha!“

V Betleheme, v maštali, najšpinavšom mieste na svete, sa narodila Čistota. Maštaľ ako to posledné miesto na svete, kde by Boha niekto hľadal, ako píše Fulton. Boh ako ten, ktorý je vždy tam, kde ho človek najmenej očakáva. „Krista vždy možno nájsť na neočakávaných miestach: pri mudrcoch v jasliach; v malom mestečku, ktorým opovrhovali dokonca i apoštoli. Jeho rodičia ho teraz neočakávane našli v chráme. Našli ho po troch dňoch, práve tak ako ho Mária nájde na tretí deň po Kalvárii. Chrám ho fascinoval, lebo bol zmenšeninou či modelom neba; Otcov príbytok bol jeho domovom a tam sa cítil doma.“

Vysvetľuje tiež význam slova prvorodený, ktorým je Ježiš v evanjeliu označený. Neznamená, že by Panna Mária porodila ešte aj iné deti, nemala iné deti podľa tela. Avšak tento výraz sa vzťahuje na tie, ktoré bude mať podľa Ducha. Opisuje, že hoci o každom inom dieťati môžeme povedať, že sa podobá na svoju matku, narodenie Ježiša je jediný prípad, keď môžeme povedať, že sa matka, Mária, podobá na dieťa. „Stretávame sa s nádherným paradoxom Dieťaťa, ktoré vytvorilo svoju matku, a s matkou, ktorá bola iba dieťaťom. Bolo to prvýkrát v dejinách sveta, keď nebo nebolo „niekde tam hore“; lebo keď sa Mária pozerala na Dieťa vo svojom náručí, pozerala sa „dole“ na nebo.“

Jasle a kríž považuje za dva protipóly Ježišovho života, opakovane hovorí, že Ježiš už v Betleheme niesol svoj kríž. „Prijal jasle, lebo v hostinci nebolo miesto, a prijal kríž, lebo ľudia vyhlásili: „Tohto nechceme mať za kráľa.“ Nechcený pri príchode na svet, odmietnutý pri odchode z neho, na začiatku vložený do cudzích jasieľ a na konci do cudzieho hrobu. V Betleheme bol pri ňom vôl a osol, na Kalvárii mal po stranách kríža dvoch lotrov. Po narodení ho zavinuli do plienok, do hrobu ho tiež uložili v plátne – odev je symbolom ohraničenosti, ktorou potlačil svoje božstvo, keď na seba zobral podobu človeka.“

Bohatstvo myšlienok arcibiskupa Fultona Sheena je obrovské a stovky strán by nestačili na to, aby sme ich vyčerpali. Každá z jeho kázní, príhovorov, kníh či relácií je pre nás pozvánkou – aby sme si viac zamilovali Boha a tak mu slúžili. Pretože, ako sám hovoril, ak nemáme zápal a horlivosť, je to jednoducho preto, lebo nie sme do Boha zamilovaní.

Napokon jedna z jeho úsmevných, ale vskutku hlbokých myšlienok: „Ráno sa môžeme zobudiť dvoma spôsobmi. Pri jednom z nich povieme: „Dobré ráno, Bože.“ Pri tom druhom spôsobe sa však vraví: „Dobrý Bože, zasa ráno!“

Ako ste sa dnes ráno zobudili vy?



Komentáre