Biskup Jozef Haľko: Našou úlohou je neúnavne ľudí pozývať, aby katolíkmi boli aj na úrovni praktického života
Evanjelizovať sa dá rôzne. O dôvodoch, prečo je dobré využívať na hlásanie Božieho Slova aj sociálne siete hovorí jeden z najznámejších slovenských biskupov Jozef Haľko. V rozhovore tiež prezrádza, ako sa v človeku rodí živá viera, ako sa Cirkev môže priblížiť i neveriacim a ktoré oblasti na Slovensku potrebujú akútnu zmenu.
Autor: ver.sk
Vaše aktivity ste rozšírili aj na sociálne siete, vaše pôsobenie je známe a intenzívne najmä v kruhoch veriacich. Čo vás viedlo k vstupu do tohto prostredia?
Áno, mám konto na Facebooku, Instagrame, bol som aj na Twitteri, mám kanál na YouTube a zverejňujem podcasty. Prečo? Skrátka v určitom momente aj po konzultáciách s odborníkmi som dospel k presvedčeniu, že sociálne siete môžu znásobiť pastoračný účinok toho, čo konáme v teréne. Uvediem príklad. Keď poviem kázeň pred sto ľuďmi v kostole, nahrám ju a uverejním na podcastovom účte, môže sa dostať k ďalším stovkám, v niektorých prípadoch aj k tisícom či k niekoľkým tisícom ľudí. Ja vlastne tú kázeň zaznamenávam, ako kedysi kazatelia vydávali svoje kázne knižne. Ibaže ja ju dnes viem nahrať a uverejniť oveľa ľahším a rýchlejším spôsobom. Tým sa moja snaha priblížiť Božie slovo a Božie evanjelium stala prístupná oveľa širšiemu okruhu ľudí.
Jednoducho, ak sa takto dostanem k srdcu mladého človeka, čo visí na sociálnych sieťach, môžem mu povedať – „Osloboď sa od toho, vytvor si odstup!“ Lebo z inej strany to počúvať nebude, toto je jeho jazyk, to je jeho teritórium, jeho digitálny kontinent. Navyše je tu Ježišova výzva: „Spúšťajte siete na hlbinu!“ Dnes to s trochou humorného odstupu môžeme chápať tak, že sa to týka aj sociálnych sietí – „Spúšťajte (sociálne) siete na hlbinu.“ Ježiš to hovoril rybárom, ale ak sa dnes rybačka odohráva na sociálnej sieti, jeho slová sa týkajú aj tohto priestoru.
Ježiš tiež vyzýva ísť „do celého sveta!“ A opäť, dnes nielen v tom extenzívnom zmysle slova – zasiahnuť evanjelizáciou čím väčšiu plochu, ale aj v intenzívnom zmysle – zasiahnuť každé možné prostredie vášho okolia, vášho sveta. Ak sú to sociálne siete, internet, digitálny kontinent, sme povinní ísť aj tam.
Pohybujete sa v tomto prostredí už niekoľko rokov, ako hodnotíte s odstupom začiatky vašich aktivít na sociálnych sieťach? Keď ste tam vstúpili, bolo tam pre vás niečo úplne nové, čo vás zaskočilo? Aké to bolo, keď ste začali zbierať prvé reakcie na svoje príspevky, či už pozitívne alebo negatívne? Čo vás to naučilo a doteraz učí?
Viete, s tými reakciami to do veľkej miery funguje rovnako aj v skutočnom svete, 3D realite – z mojej strany je tu nejaký podnet, na ktorý ľudia reagujú. Líši sa to v rýchlosti a intenzite spätnej väzby, ktorá je zároveň oveľa anonymnejšia. Ako všetko, aj toto má svoje plusy a mínusy. No pre mňa zostáva podstatné, že som ohlásil Božie Slovo, ktoré nielenže niekto videl a počul, ale má k nemu prístup aj kedykoľvek neskôr ako stále dosiahnuteľnú ponuku v archíve. Dlhodobosť prístupu k akémukoľvek obsahu na internete je veľmi originálna.
Na príspevky na Facebooku na moje prekvapenie reaguje skôr stredná generácia s prevahou žien. Mládež „fičí“ viac na Instagrame a TikTok-u. Stabilnejšia je platforma YouTube, kde sú mladí stále. Celkove a s odstupom času vnímam pôsobenie na sociálnych sieťach ako jedinečnú a pozitívnu skúsenosť.
Čo z vašej skúsenosti môže spôsobiť takýto posun od formálnej viery k živej, praktickej viere?
Takáto viera je veľký Boží dar. Milosť vnútorného obrátenia ako dielo Ducha Svätého v nás. Žiaden človek sa necíti dobre, keď robí veci polovičato: potom akoby bol sám polovičatý. Výzvou Zmŕtvychvstalého je robiť veci naplno, s nadšením podľa vzoru Panny Márie. Keď odpovedala: „Hľa, som služobnica Pána,“ vravela to túžobne, s radosťou, iniciatívne, aktívne. Iba takto sa človek cíti naplnený.
Ako sa môže Katolícka cirkev podľa vás najviac priblížiť ľuďom na Slovensku? Ktoré oblasti práce Cirkvi sú z vašej skúsenosti tie, ktoré dokážu oceniť aj neveriaci?
Ľudia prahnú po plnom slove. Cirkev ho ponúka ako slovo Písma, ako Slovo Eucharistie. A potom, samozrejme, charitatívne aktivity. Akýkoľvek kontakt s najrôznejšími kategóriami trpiacich je skvelou platformou spolupráce aj s ľuďmi pochybujúcimi či neveriacimi. Charitu naozaj radi podporia aj mnohí neveriaci alebo tápajúci, hľadajúci ľudia… Isteže – existuje vôbec neveriaci človek? Niekto povie – „Verím v ľudské dobro!“ Aj to je východisko, na ktorom už môžeme spoločne stavať a zamýšľať sa spoločne nad najhlbšími prameňmi tohto dobra.
Časť ľudí na Slovensku berie cirkvi ako príťaž pre spoločnosť a pre štát, nevidia ich význam a prínos. Môžeme to vidieť na sociálnych sieťach, v komentároch, v drsnom spôsobe, s akým sa vyjadrujú voči Cirkvi. Aj súčasná debata, či otvoriť alebo neotvoriť kostoly, vyvoláva naozaj rôzne, aj extrémne reakcie, prirovnávanie kostolov k hypermarketom a podobne. Napriek tejto búrlivej spoločenskej situácii, kde je z vášho pohľadu Katolícka cirkev najväčším prínosom pre spoločnosť, na čom má ďalej stáť, kde je jej miesto?
Poviem to veľmi zjednodušene: celkom asi 2500 kňazov na celom Slovensku ľuďom hlása, aby boli dobrí. Dobrí k sebe navzájom, dobrí občania, dobrí priatelia, dobrí manželia, dobrí kolegovia – toto je posolstvo Cirkvi. A napokon, a predovšetkým, že Boh je dobrý – na prvom mieste. Zlyhanie jednotlivcov nech sa nezneužíva na spochybnenie toho pozitívneho, čo veriaci ponúkajú spoločnosti. V poslednom sčítaní ľudu v roku 2011 sa takmer 70 percent ľudí prihlásilo ku Katolíckej cirkvi. Vedome dobrovoľne ako dospelí ľudia. To, že s Cirkvou nežijú dostatočne, že nepristupujú k sviatostiam, je, samozrejme, bolestné. Stále však platí, že minimálne na formálnej úrovni povedali – som katolík. Našou úlohou je neúnavne ich pozývať, aby katolíkmi boli aj na úrovni praktického života.
Ktoré oblasti na Slovensku z vášho pohľadu nutne potrebujú zmenu, sú rozbité, poddimenzované, kde je Slovensko z vášho pohľadu ako krajina najviac poškodené? Čo pri rozhovoroch s ľuďmi vnímate ako akútne z tohto pohľadu?
Najväčšou ranou Slovenska sú rozpadávajúce sa manželstvá. A tiež, že vyše 40 percent detí sa na Slovensku narodí mimo manželstva. Takže jednoznačne najakútnejšie je uzdravenie rodiny. Dieťa totiž zo svojej najhlbšej prirodzenosti potrebuje otca a matku ako spolu žijúci a vzájomne sa milujúci pár, potrebuje otca ako model muža a partnera- manžela svojej mamy a tiež model ženy ako ženy a ako partnerky-manželky svojho otca. Ak sa dieťa počne a porodí do napätej krízovej atmosféry, nevyhnutne to na ňom zanechá nejaké zranenia. Zvažovanie potratu, nechcené deti, deti ako „predmet“ rozvodového konania, kupovanie priazne detí materiálnymi darmi jedným z rodičov – to všetko môže dušu dieťaťa i tínedžera hlboko deformovať. A to už nehovorím o premietnutí celého problému do budúcnosti. Kto nezažil harmonické manželstvo vlastných rodičov, ako si bude zakladať svoje vlastné partnerské vzťahy?
Text je úryvok z knihy Vízia kresťanského Slovenska. Môžete si ju zakúpiť v internetovom obchode ver.sk tu.