Biskup Marek Forgáč o sexuálnom zneužívaní v Cirkvi: Nemôžeme zastierať pravdu. Musíme sa jej pozrieť do očí

Neustále rastúce počty odhalených prípadov sexuálneho zneužívania v Cirkvi boli jedným z podnetov na zriadenie Komisie na ochranu maloletých v Cirkvi. Na jej čelo  bol vymenovaný košický pomocný biskup Mons. Marek Forgáč. V rozhovore sa dozviete, či sa dá, alebo nedá spoľahlivo odhaliť potenciálny agresor už v príprave na zasvätené povolanie alebo prečo mnohé obete sexuálneho zneužívania prehovoria až po dlhých rokoch.

Dnes zažívame mediálny boom týkajúci sa odkrývania prípadov sexuálneho zneužívania v Cirkvi. Na povrch vychádzajú aj roky staré veci. Čo to podľa vás spôsobilo?

Hlavný dôvod musíme pomenovať jasne. Reálne sa tie veci stali. A, žiaľ, stali sa aj v Cirkvi. Potrebujeme tieto rany otvárať a liečiť. Áno, môže sa zdať, že je to akási vlna, ktorá zasahuje rôzne zložky spoločnosti. Sexuálne zneužívania sa stávali a stávajú aj v rodinách, v školách, pri rôznych výchovných aktivitách, ale musíme pravdivo povedať, stali sa a stávajú sa aj v Cirkvi. Nemôžeme si pred tým zakrývať oči. A že je tu mediálny záujem? Je to záujem o realitu, nie o nejaké vymyslené veci.

NIEKEDY PREDÁTORA NEDOKÁŽEME VČAS ODHALIŤ

Hovoríme o sexuálnom zneužívaní v Cirkvi a každý zasvätený si musí prejsť procesom formácie. Kde v tomto procese je možnosť odhaliť alebo zachytiť potenciálne nebezpečného agresora?

Treba rovno povedať, že niekedy sa to dá a niekedy sa to nedá. Hlbočina je človek a jeho srdce ako priepasť, učí nás Sväté písmo. V posledných rokoch je proces skúmania kandidátov do formácie či neskôr už kandidátov na kňazstvo oveľa precíznejší, komplexnejší a zložitejší. Keď sa kandidáti hlásia do seminára, musia okrem iných procedúr absolvovať aj psychodiagnostiku. V praxi to znamená, že sa robí psychologické skúmanie osobnosti.

Na základe tejto diagnostiky sa má zistiť, či sa v skúmanej osobe nevyskytujú niektoré závažnejšie anomálie, ktoré by mohli byť prekážkou alebo by sťažovali formáciu, alebo by v budúcnosti mohli spôsobovať problémy. Niekedy sa to teda zistiť dá, ale niekedy sa to ani touto diagnostikou zistiť nedá.

Nie je to však všetko. Dnes máme v seminároch propedeutický ročník. Ide o rok ešte pred nástupom do samotného seminára a odporúča sa, aby propedeutická komunita bola do istej miery izolovaná od ostatného seminára. Celý rok sa ešte skúma, či má kandidát nastúpiť do ďalšej formácie. Prizývame rôznych odborníkov na skupinové stretnutia, na skupinové terapie a znovu je to priestor robiť skríning, či je všetko v poriadku.

Keď sa už kandidát dostane do formácie, pokračuje proces skúmania aj cez predstavených, ktorí sú seminaristom nablízku, spoznávajú ich, pozorujú ich. A dokonca sa samotná psychodiagnostika odporúča ešte aj pred vysviackou. Napriek tomu nevieme úplne zabezpečiť, aby sa odfiltrovali všetky nebezpečné veci, a to aj z toho dôvodu, že u niektorých osobností môže aj počas kňazského života dôjsť k regresu.

K regresu?

Áno. Môže sa tak stať aj nesprávnym spôsobom života. Napríklad niekto žije svoje kňazstvo a nežije ho v zmysle služby a obety, nežije kňazský celibát tak, ako by ho mal žiť. Tam sa potom vpletú do života veci, ktoré do kňazstva nepatria. Často sa to začína obyčajnou pohodlnosťou, prílišným zameraním na seba samého. Práve tak sa môže rozbehnúť proces regresu osobnosti a eventuálne môže dôjsť aj k sexuálnemu zneužívaniu.

Vplýva na to nejako aj pornografia?

Samozrejme, že na to môže vplývať aj pornografia. Pornografia je celkovo problémom v spoločnosti, zasahuje to však aj do kňazských životov. Obraz formuje myseľ. V tomto prípade existujú dokonca výskumy, ktoré hovoria, že pravidelným sledovaním pornografie sa mení mozog človeka.

ZRANENIA OBETÍ SÚ HLBOKÉ, ČASTO DOKÁŽU PREHOVORIŤ AŽ PO ROKOCH

Skúsme si teda predstaviť, že sa niekde udialo sexuálne zneužívanie. Čo sa deje v hlave obete? Čo môže prežívať?

Ak hovoríme o sexuálnom zneužívaní v Cirkvi, tak najčastejšie ide o zneužitie zo strany klerika. Je to kvalitatívne iné, ako keď sa udeje zneužívanie zo strany inej osoby, pretože tu ide aj o zneužitie duchovnej moci. Je to veľmi vážne previnenie voči ľuďom i voči Bohu. Väčšinou nejde o jednorazovú vec  sčista-jasna, ale zo strany agresora ide o sériu aktivít či skutkov, keď sa snaží približovať k obeti a nakoniec príde aj k nejakému fyzickému kontaktu alebo k tým najťažším – penetratívnym – formám sexuálneho zneužívania.

Vo väčšine prípadov je obeť paralyzovaná. Ak ide o dieťa alebo o zraniteľnú osobu, tak v konfrontácii s agresorom nedokáže reagovať. Obeť tomu nerozumie. Bežné procesy, ktoré za normálnych okolností fungujú, zrazu nefungujú. Potom zvyčajne dochádza k opakovanému zneužívaniu, kým sa obeť nevymaní z tejto moci. Mnoho ráz o tom obete nechcú rozprávať. Je to hlboké zranenie. Často si vytesnia tieto veci a začnú o tom hovoriť až po desiatkach rokoch.

Takže obvinenia netreba podceňovať, ani keď o tom niekto začne hovoriť trebárs po dvadsiatich či tridsiatich rokoch.

Pravdaže. Treba byť veľmi vnímaví a citliví. Nemôžeme človeku vyčítať, že s tým prišiel až teraz. Nemôžeme mu položiť otázku: Prečo s tým prichádzaš až teraz? Bolo by to veľmi nesprávne. Bol by to výraz nepochopenia situácie, pretože tá obeť o tom nedokázala rozprávať a potom časom, z rôznych dôvodov či podnetov, sa môže rozhodnúť vrátiť sa k týmto negatívnym zážitkom, často hlboko potlačeným.

Na koho sa môže obeť obrátiť, keď sa rozhodne podeliť so svojím príbehom?

Snažíme sa ponúknuť rôznorodosť kontaktov, na ktoré sa môže obeť obrátiť, čiže podať podnet. Samozrejme, môže sa stať, že keď toto zranenie prišlo zo strany kňaza, obeť o tom bude mať problém hovoriť s akýmkoľvek kňazom. To obeti tiež nemôžeme vyčítať, pretože ak vidí nejakého kňaza, môžu automaticky prichádzať flashbacky (bolestivé spomienky znovu spôsobujúce zranenia) alebo asociácie na to, čo prežila. Preto sa snažíme čoraz viac ponúkať možnosť skontaktovať sa s laikmi, ktorí nám v tomto veľmi pomáhajú. A úplne ideálne je, keď to môže byť žena.

Prečo žena?

Hovoríme o sexuálnom zneužívaní v Cirkvi. Ak to zranenie spôsobil kňaz-muž, tak tam môže byť prekážka aj pri inom mužovi. Aj pápež František veľmi zdôrazňuje, aby sme potenciálnym obetiam ponúkli čo najviac možností. Aktuálne zriaďujeme v každej diecéze a eparchii úrady pre nahlasovanie zneužívania v Cirkvi. Majú to byť kontaktné miesta s vyškolenými ľuďmi.

Pravdou však je, že najviac sa o sexuálnych zneužívaniach dozvedáme prostredníctvom osobných kontaktov. Obeť sa rozhodne hovoriť s niekým blízkym a ten to na jej podnet sprostredkuje ďalej. Alebo ide za odborníkom, psychológom či psychoterapeutom, a tak sa pomaly, postupne prípad otvorí.

Aký je potom ďalší postup?

Aby sme to správne pochopili, musíme si ujasniť jednu vec. Ak sa zneužívanie dialo v Cirkvi, a teda klerikom, jediným, kto je kompetentný riešiť cirkevno-právne túto otázku, je diecézny biskup. Samozrejme, má okolo seba tím ľudí, ktorí mu to pomáhajú riešiť. Taktiež treba povedať, že sú aj iné možnosti ako len cirkevno-právne riešenie, napríklad aj civilné úrady.

Čo však v prípade, ak sa obvinenie týka biskupa? Predsa len, na Slovensku sme už mali aj takýto prípad…

V takom prípade je normatíva Cirkvi veľmi jasná, sú na to dikastériá, ktoré sú kompetentné tieto veci riešiť.

Ak by teda potenciálna obeť chcela prehovoriť o zneužívaní, nemusí sa báť to nahlásiť?

Určite nie, pretože nad diecéznym biskupom stojí metropolita a nad ním priamo dikastérium v Ríme.

A čo sa deje potom?

Informácia sa cez kontaktnú osobu alebo napriamo dostane k biskupovi, či už písomne, mailom, alebo aj osobne. Máme jasné normy, podľa ktorých musíme postupovať. Cirkev je v tomto lídrom v spoločnosti. V reakcii na tieto podnety sa veľmi rýchlo vytvorila podrobná normatíva.

Biskup otvorí predbežné vyšetrovanie a menuje vyšetrovateľa, ktorý má za úlohu preskúmať daný podnet. Kontaktuje osobu, ktorá daný podnet podala, kontaktuje potenciálneho páchateľa i potenciálnych svedkov. Na základe toho sa vytvorí spisový materiál a biskup rozhodne, či na základe predbežného vyšetrovania je potrebné uložiť aj nejaké predbežné opatrenia pre dotyčného páchateľa. Môže mu napríklad obmedziť alebo úplne zastaviť činnosť. Hneď ako sa ukončí predbežné vyšetrovanie, spis putuje do Ríma. Tam sa pokračuje v procese a odpoveďou sú inštrukcie, ako pokračovať.

A obeť? Akú podporu dostane obeť?

Závisí to od toho, o aký prípad ide a či obeť podporu žiada. Áno, každá diecéza má byť pripravená poskytnúť obeti duchovnú a psychologickú pomoc, takže ak máme – a teda my máme – odborníkov, napríklad psychológa, ponúkame ho. Môže byť prítomný napríklad aj ako sprevádzajúca osoba pri vyšetrovaní.

Keď sa bavíme o agresorovi, logicky zaznejú najprv opatrenia či reštrikcie. Má však šancu dostať nejakú psychologickú pomoc aj on? Pýtam sa preto, že aj on je len človek, a ako sme už vyššie spomínali, mohlo sa v jeho živote niečo zlomiť…

Áno, hoci spáchali ťažké delikty, sú to tiež ľudia a nesmieme na to zabúdať. Pán Ježiš odpustil aj zločincovi na kríži. A teda aj v týchto prípadoch sme povinní poskytnúť pomoc, prípadne psychologickú asistenciu. Sám som bol svedkom, kde sme takúto pomoc poskytli potenciálnemu páchateľovi.

AK SA KŇAZ NESPRÁVA TAK, AKO BY SA MAL, NAHLÁSTE TO

Aké kroky robí Cirkev, aby sa takéto prípady nestávali? Čo robí v rámci prevencie?

Napríklad ja chodievam s malým tímom po slovenských diecézach a robievame počas celodiecéznych kňazských rekolekcií preventívne prednášky natému sexuálneho zneužívania. Snažíme sa o tejto téme hovoriť čo najotvorenejšie. Ponúkame poznatky a vedomosti, aby kňazi vedeli takýmto situáciám predchádzať, prípadne rozpoznať, ak sa niečo podozrivé deje v ich okolí.

Existuje aj Kódex etického správania.

A dokonca existuje už niekoľko rokov. Každý kňaz mal povinnosť podpísať tento kódex, v ktorom sú zahrnuté aj niektoré body týkajúce sa prevencie sexuálneho zneužívania.

Čo však môžem ja ako laik spraviť, keď prídem na to, že nejaký kňaz tento kódex nedodržiava?

Treba to oznámiť. Povzbudzujem každého, kto by mal nejakú vedomosť alebo hoci aj podozrenie, že sa niektorý kňaz nespráva tak, ako by sa správať mal, alebo sú tam dokonca prítomné niektoré znaky, že by mohlo dochádzať k sexuálnemu zneužívaniu alebo k zneužívaniu moci, tak to treba určite nahlásiť. Netreba čakať.

Čím viac prípadov sexuálneho zneužívania vychádza na povrch, tým je väčší aj môj strach – strach rodiča o svoje deti. Chcem ich viesť k Bohu, k viere, chcem, aby trávili čas v chráme a boli aktívni aj vo farnosti. Ako to však mám spraviť, keď je tu reálne riziko, že sa im niečo stane? Že nebudú v bezpečí?

To je častá otázka. Ľudia sa pýtajú: Teraz sa máme báť? Teraz máme prestať chodiť do kostolov? Prestať dávať deti na aktivity, tábory? Nie strach má byť odpoveďou, ale obozretnosť. Nie je riešením zablokovať sa a prestať sa venovať všetkému. Všímajme si, čo sa deje. Všímajme si „red flags“ – červené vlajky, ktoré nás upozorňujú na podozrivé správanie. Bolo by skvelé, keby vo farnostiach prebehli školenia aj pre rodičov, aby dokázali tieto indikátory nebezpečného správania spoľahlivo rozoznať.

MAŤ TAJOMSTVÁ S DEŤMI? NEPRÍPUSTNÉ

Čo sú teda tie spomínané červené vlajky?

Rozdeľujeme ich do niekoľkých kategórií. Medzi mierne indikátory patrí napríklad zvláštna osobnosť kňaza, prípadne to, keď žije podozrivo izolovane. Alebo keď sa príliš zaoberá deťmi a jeho správanie v nás vyvoláva doslova vnútornú nepohodu. Tu treba byť obozretní a dávať pozor na hranice. Môžeme sa mýliť, ale nemusíme.

Druhým stupňom sú varovné indikátory. Tu môže ísť napríklad o nadmerné trávenie času s deťmi, dávanie neprimeraných darčekov, obzvlášť, ak ide o konkrétne dieťa, prípadne malú skupinu detí. Alebo keď zistíme, že má nejaký klerik s deťmi tajomstvá. To je samo osebe zvláštne – prečo by s nimi mal mať tajomstvá? Alebo zistíme, že s deťmi a mladými príliš komunikuje na sociálnych sieťach. Alebo má podozrivú minulosť. Pri týchto varovných signáloch by sme už mali reálne zakročiť. Tu treba jasne zadefinovať, čo sa už diať nebude, ukončiť komunikáciu na sociálnych sieťach a nanovo vytýčiť hranice. A určite treba upovedomiť predstaveného daného klerika. V danej chvíli síce ešte nemusí ísť o delikt v pravom zmysle, ale v budúcnosti by to mohlo prerásť do niečoho nebezpečného. Tým, že na to upozorníme, môžeme zabrániť ťažším skutkom v budúcnosti.

No a potom sú tu veľmi nebezpečné indikátory, napríklad keď kňaz zoberie dieťa niekam osamote, stačí do auta, ale môže to byť aj výlet alebo dovolenka. Alebo že si u seba uschováva fotografie detí, či keď si ich vystavuje na stolíku. No a keď sú už prítomné fyzické dotyky, je to veľmi zlé. Rovnako je neprijateľný dotieravý kontakt či rozhovory na sexuálne témy. Kňaz nemá čo rozprávať s deťmi individuálne o sexuálnych témach. A keď sa do vzťahu klerika k dieťaťu alebo mladistvému dostane alkohol alebo drogy, to už predstavuje skutočné nebezpečenstvo vyžadujúce si okamžitý zásah. Takúto osobu treba okamžite odstrániť z okolia dieťaťa, rozbehnúť vyšetrovanie a prípadne vyhľadať odbornú pomoc.

Tieto signály však treba komunikovať aj deťom. Mnohé by sa azda mohli cítiť vo vyššie spomínaných situáciách aj výnimočne, že práve im sa niekto osobne venuje.

Dieťa nemá ešte predstavu ani vedomosť, kam by až spomínané správanie mohlo zájsť. Obzvlášť príťažlivé je to pre deti, ktoré nedostávajú dostatok pozornosti od rodičov, prípadne ich zázemie je samo osebe náročné. Lenže s deťmi o týchto veciach treba hovoriť. Natíska sa teda otázka sexuálnej výchovy, ktorá je dnes v spoločnosti pomerne diskutovaná.

Je Cirkev proti sexuálnej výchove?

To nie je pravda, my nie sme proti, sexuálna výchova je nevyhnutá, zvlášť v tomto presexualizovanom svete. Avšak myslíme si, že pravé miesto na sexuálnu výchovu je doma v rodine. Tam o tom treba s deťmi hovoriť v správnom čase. Nemôže to byť ani priskoro, ani prineskoro. V adekvátnom čase treba o týchto témach s deťmi hovoriť pravdivo, otvorene a s láskou. To je veľmi dôležité, pretože pravda podaná bez lásky môže ublížiť a láska bez pravdy nepovedie k tomu, čo chceme dosiahnuť. No a  v rodine by zároveň mali dostať inštrukcie – na toto si daj pozor, takto sa ťa nikto nemôže dotýkať, toto nikto v tvojom živote nemôže prekročiť.

A mohli by sme dodať – toto ti nikto nemôže napísať.

Áno, určite. Odborne to nazývame grooming. Potenciálny páchateľ akoby krúži okolo svojej obete, neustále sa približuje, tvorí akúsi špirálu, aby ju nakoniec chytil do pasce. Môže sa to začať naoko nevinne, pohľadmi, správami, sms-kami, ktoré môže potenciálna obeť vnímať veľmi príjemne. Keď však dokážeme efektívne zabrániť tým jednoduchším veciam, nedôjde k závažnejším.

MUSÍME UVIDIEŤ PRAVDU

Keď si predstavíme všetky „red flags“ v jednej osobe, vyzerá to pomerne odpudzujúco a asi väčšina by takéhoto predátora dokázala včas odhaliť. V praxi to však také jednoduché nie je. Často ide totiž o človeka s charizmou, ktorý je medzi veriacimi populárny.

Presne tak. Niekto, kto sa problematike nerozumie, si pod pojmom páchateľ predstaví hrozne vyzerajúceho človeka. Vo väčšine prípadov sú to však ľudia, ktorí sú aj v rámci komunity veľmi obľúbení, majú isté dary a schopnosti, ktorými si vedia získať veriacich.

Pýtam sa najmä preto, že si viem predstaviť strach obete, ktorá sa bojí prehovoriť, pretože jej hrozí doslova lynč vo vlastnej farnosti. Bojí sa, že jej veriaci neuveria, pretože agresora poznajú inak. Čo by ste teda odkázali farníkom, ktorým sa niečo takéto stane?

Pravda nás oslobodí. Musíme uvidieť pravdu. To, že niekto môže mať pekné, hlboké myšlienky duchovného charakteru, ešte neznamená, že vidíme celú osobnosť. Niekedy nás tieto veci veľmi prekvapia, ale nemôžeme zastierať pravdu. Musíme sa jej postaviť priamo. Niekedy to bolí, je to ťažké, ale nemôžeme ani racionalizovať, ani spiritualizovať. Nemôžeme hľadať ospravedlnenia a výhovorky. Nemôžeme ani povedať – veď je to kňaz. To sa v jeho prípade nemohlo stať. Nám sa môže zdať, že je to svätý človek, ale stať sa mohlo čokoľvek. V konečnom dôsledku – mnoho ráz sa už tieto veci udiali, realita nás učí sama. Osveta vo farnostiach je nevyhnutná.

Ktoré psychologické faktory súvisia s tým, že sa niekto stane predátorom?

Mohli by sme vymenovať viac vecí od tých najťažší, ako sú úchylky či patologické formy správania, no ja by som rád zdôraznil jeden pojem, ktorý je v tejto problematike kľúčový. Je to narcizmus. Ten je spoluprítomný v mnohých spomínaných kauzách. Práve to narcistické ego spôsobí, že človek už reálne nevníma toho druhého, ale iba seba samého. A prežívanie toho druhého dokáže manipulatívne zneužiť. A, samozrejme, narcizmus prispieva k zneužitiu moci. Tam je prítomný pocit všemohúcna – ja môžem všetko, som ako Boh. Často to pomaličky rastie, až sa z toho zrazu stane štartér nebezpečného správania.

Potom sú tu aj iné faktory – nezrelosť osobnosti, exhibicionizmus, žiarlivosť, sebaľútosť, exkluzívnosť. Agresor sa nesnaží ísť do šírky vzťahov, ale zameria sa na jeden vzťah a ten prehlbuje. Sústredí sa na jednu osobu. Mnohí agresori priznávajú, že si povedali: Od prvej chvíle som vedel, že toto bude ten vzťah.

Čo by ste odkázali obeti, ktorá má strach prehovoriť, vyjsť s kožou na trh? Čo ju čaká, aké prijatie?

Máme úprimnú snahu pomôcť obetiam. Viem, že to zranenie je veľké. Viem, že sa stretli a možno aj stretávajú s ďalšími zraneniami, keď s nimi niekto komunikuje nevhodným spôsobom alebo keď im niekto neverí. Ale ja za seba a za ľudí, ktorí sú okolo mňa, môžem povedať, že chceme urobiť všetko preto, aby sme sa dostali čo najbližšie k obetiam. Sú to pre nás Kristove rany. My v nich vidíme trpiaceho Krista. To, že im pomáhame, je pre nás službou trpiacemu Kristovi.

Chcel by som ich veľmi povzbudiť, že ak majú problém ísť k niekomu konkrétnemu, dávam sám seba k dispozícii. Som v teréne, chodievam za obeťami, stretávam sa s nimi. Zažil som veľmi silné momenty, keď som ako biskup prišiel k obetiam, ktoré si nikdy nevedeli predstaviť, že by sa dokázali s niekým z Cirkvi stretnúť. Chápem aj to, že niekto môže mať obavu sa so mnou alebo s niekým, kto je na to určený, stretnúť, ale môj úmysel je úprimný, chceme urobiť všetko, aby sme obetiam pomohli.

Fotografie: Slovo+ / Alžbeta Mohyláková

…

Pozývame vás navštíviť novú webovú stránku WWW.ZNEUZIVANIE.SK, na ktorej nájdete 10-dielný edukatívny seriál k téme sexuálneho zneužívania detí.