TOP

Boh má zmysel pre humor. A Mária tiež

Už som s vami zdieľal svoju skúsenosť, ako som sa smial nad Božou prozreteľnosťou? Znova som pochopil, že Boh má zmysel pre humor.

Rok 2016 sa chýlil ku koncu. So Združením mariánskej mládeže a v spolupráci s Misijnou spoločnosťou svätého Vincenta de Paul a Dcérami kresťanskej lásky sme sa rozhodli, že zorganizujeme spoločný Silvester a prežijeme prechod z jedného kalendárneho roka do druhého v duchu služby, modlitby, ale aj počestnej zábavy. Vtedy sme ešte netušili, že z toho vznikne pravidlo, ktoré, veríme, potrvá aj ďalšie roky.

Asi najsilnejšou súčasťou tohto trojdnia pre mňa osobne bola spoločná adorácia v Kostole svätej Alžbety Uhorskej 31. decembra od 22.00 hod. až do Nového roka. Počas tejto adorácie sme pozývali ľudí z ulíc a niektorí tu pri Pánovi v adorácii strávili dlhší čas, mnohí sa vyspovedali po dlhšom období a celkovo táto akcia priniesla bohaté ovocie. Ale to, čo ma najviac počas tohto týždňa rozosmialo, sa udialo večer predtým. Išli sme totiž s celou skupinou mladých z Banskej Bystrice na Staré Hory, kde sme mali svätú omšu a modlili sa cestou na vrch ruženec.

 

 

Šofér mrzutec

Keď sme v Banskej Bystrici nastupovali do autobusu, ktorý nás mal odviesť na Staré Hory, pán šofér bol očividne z niečoho nervózny. Zrejme mal za sebou náročný deň a napriek tomu, že dúfal v skorý koniec služby, začali do jeho autobusu nastupovať desiatky mladých ľudí, ktorí sa smiali, spievali a boli plní života. To však nebolo všetko.

Nakoľko sme tam boli z celého Slovenska, študentské kartičky sme mali „nabité“ každý v inej dopravnej spoločnosti a uňho nefungovali. Študentský lístok stál 0,45 EUR, a keďže sme nemohli zaplatiť kartičkami, začali sme vyťahovať peniaze. Kto však bežne nosí pri sebe štyridsaťpäť centov? Samozrejme, prví dávali „jednoeurovky“, „dvojeurovky“ alebo vyššie sumy. Zo začiatku to nebol problém, ale šoférovi sa po prvých desiatich ľuďoch (pochopiteľne) minuli päťcentové mince.

Začal byť nervózny a vyhrážal sa, že nás nezoberie, lebo nemá z čoho vydať. Začali sme sa skladať a hľadať „päťcentovky“, aby sme sa vôbec na Staré Hory dostali. Bohu vďaka, podarilo sa to, a napriek hundraniu šoféra a jeho nie práve vyberanému slovníku sme sa už viezli. Vtom nám prišla na um úchvatná myšlienka. Nenápadne sme šoférovi strčili zozadu do sedadla Zázračnú medailu.

 

 

„Nieže sa budete vracať o pol ôsmej, lebo…“

Cestou na Staré Hory sa s nami začal zhovárať (stále nervózny) o tom, „čo sme zač a kam sa trepeme“. Keď sme mu opísali, že sme spoločenstvo mladých, ktorí patria do Združenia mariánskej mládeže, a že máme trochu netradičný Silvester v Banskej Bystrici, jeho nervozita ešte stúpla. Začal sa trochu vysmievať, nadávať na Cirkev a nešetril ani vulgarizmami. My sme v pokoji reagovali, nechceli sme rozpútať vojnu.

Keď sme sa blížili k Starým Horám, podotkol: „Nieže sa budete vracať o pol ôsmej, lebo to idem naspäť ja, a keď vás uvidím na zástavke, tak ma…“ (Myslím, že netreba dopĺňať.) My sme ho hneď uistili, že to určite nestihneme a pôjdeme neskorším. Keď sme vystupovali, zaželali sme mu všetko dobré do nového roka a veľa trpezlivosti. On len čosi zahundral, pohnal nás (s akýmsi jemným úsmevom): „Choďte, choďte, choďte,“ a odišiel preč.

 

Človek mieni, Pán Boh mení

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre