TOP

Boh má zmysel pre humor. A Mária tiež

Už som s vami zdieľal svoju skúsenosť, ako som sa smial nad Božou prozreteľnosťou? Znova som pochopil, že Boh má zmysel pre humor.

Rok 2016 sa chýlil ku koncu. So Združením mariánskej mládeže a v spolupráci s Misijnou spoločnosťou svätého Vincenta de Paul a Dcérami kresťanskej lásky sme sa rozhodli, že zorganizujeme spoločný Silvester a prežijeme prechod z jedného kalendárneho roka do druhého v duchu služby, modlitby, ale aj počestnej zábavy. Vtedy sme ešte netušili, že z toho vznikne pravidlo, ktoré, veríme, potrvá aj ďalšie roky.

Asi najsilnejšou súčasťou tohto trojdnia pre mňa osobne bola spoločná adorácia v Kostole svätej Alžbety Uhorskej 31. decembra od 22.00 hod. až do Nového roka. Počas tejto adorácie sme pozývali ľudí z ulíc a niektorí tu pri Pánovi v adorácii strávili dlhší čas, mnohí sa vyspovedali po dlhšom období a celkovo táto akcia priniesla bohaté ovocie. Ale to, čo ma najviac počas tohto týždňa rozosmialo, sa udialo večer predtým. Išli sme totiž s celou skupinou mladých z Banskej Bystrice na Staré Hory, kde sme mali svätú omšu a modlili sa cestou na vrch ruženec.

 

 

Šofér mrzutec

Keď sme v Banskej Bystrici nastupovali do autobusu, ktorý nás mal odviesť na Staré Hory, pán šofér bol očividne z niečoho nervózny. Zrejme mal za sebou náročný deň a napriek tomu, že dúfal v skorý koniec služby, začali do jeho autobusu nastupovať desiatky mladých ľudí, ktorí sa smiali, spievali a boli plní života. To však nebolo všetko.

Nakoľko sme tam boli z celého Slovenska, študentské kartičky sme mali „nabité“ každý v inej dopravnej spoločnosti a uňho nefungovali. Študentský lístok stál 0,45 EUR, a keďže sme nemohli zaplatiť kartičkami, začali sme vyťahovať peniaze. Kto však bežne nosí pri sebe štyridsaťpäť centov? Samozrejme, prví dávali „jednoeurovky“, „dvojeurovky“ alebo vyššie sumy. Zo začiatku to nebol problém, ale šoférovi sa po prvých desiatich ľuďoch (pochopiteľne) minuli päťcentové mince.

Začal byť nervózny a vyhrážal sa, že nás nezoberie, lebo nemá z čoho vydať. Začali sme sa skladať a hľadať „päťcentovky“, aby sme sa vôbec na Staré Hory dostali. Bohu vďaka, podarilo sa to, a napriek hundraniu šoféra a jeho nie práve vyberanému slovníku sme sa už viezli. Vtom nám prišla na um úchvatná myšlienka. Nenápadne sme šoférovi strčili zozadu do sedadla Zázračnú medailu.

 

 

„Nieže sa budete vracať o pol ôsmej, lebo…“

Cestou na Staré Hory sa s nami začal zhovárať (stále nervózny) o tom, „čo sme zač a kam sa trepeme“. Keď sme mu opísali, že sme spoločenstvo mladých, ktorí patria do Združenia mariánskej mládeže, a že máme trochu netradičný Silvester v Banskej Bystrici, jeho nervozita ešte stúpla. Začal sa trochu vysmievať, nadávať na Cirkev a nešetril ani vulgarizmami. My sme v pokoji reagovali, nechceli sme rozpútať vojnu.

Keď sme sa blížili k Starým Horám, podotkol: „Nieže sa budete vracať o pol ôsmej, lebo to idem naspäť ja, a keď vás uvidím na zástavke, tak ma…“ (Myslím, že netreba dopĺňať.) My sme ho hneď uistili, že to určite nestihneme a pôjdeme neskorším. Keď sme vystupovali, zaželali sme mu všetko dobré do nového roka a veľa trpezlivosti. On len čosi zahundral, pohnal nás (s akýmsi jemným úsmevom): „Choďte, choďte, choďte,“ a odišiel preč.

 

Človek mieni, Pán Boh mení

Nám však nič z toho nevzalo dobrú náladu a radosť. Išli sme na svätú omšu a po nej hore na vrch k soche Panny Márie. Nečakane rýchlo sme to všetko zvládli a zistili sme, že by bolo zbytočne nadlho čakať neskorší autobus, ktorý sme si naplánovali. Tak sme okolo štvrť na osem utekali dole, aby sme stihli ten najbližší. Vtedy nám to ešte nedošlo.

Až keď sme sa blížili k zastávke, uvedomili sme si, čo nastane. Stretneme opäť nášho „milovaného“ šoféra. Keď sme videli prichádzať autobus, neudržali sme sa a začali sa smiať. Ako to dopadne? Táto otázka asi vŕtala v hlave každému z nás.

Autobus zastal a my sme so zatajeným dychom čakali na prvú reakciu šoféra. „To nemyslíte vážne!“ A začal sa smiať! S úsmevom nám tlačil lístky a začal sa vypytovať, aká bola svätá omša a či sme sa pomodlili aj zaňho. Po niekoľkých lístkoch povedal: „A viete čo, načo sa tu budeme s tým trápiť? Nastúpte si a hotovo.“ Tak sme mu ďakovali a po nastúpení začali spievať: „Ďákújémé, alélújá, ďákújémé, alélújá…“ A pridali sme mariánsku pieseň.

 

 

Keď má nebo zmysel pre humor

Rozhovor cestou do Banskej Bystrice bol omnoho príjemnejší, povedal nám niečo o sebe, opýtal sa, aký program ešte máme, a pochválil nás za to, že sa počas Silvestra chystáme aj poslúžiť chudobným a starším ľuďom (išli sme koledovať do domova dôchodcov, do väznice a podobne).

Keď sme vystupovali, ďakoval nám, že sme mu zlepšili náladu, a pri odchode zatrúbil a so širokým úsmevom zamával na rozlúčku. Väčšina našich spoločníkov nechápala, že sa mu nálada tak rapídne zmenila a že z vulgárneho mrzutca sa stal príjemný a láskavý pán. Keď sme im povedali, že pri prvej ceste dostal od nás (i keď nevedomky) Zázračnú medailu, začali sa smiať a pochopili. Občas aj Pán prejaví, že zmysel pre humor je jedna z čŕt, ktorú sme dostali, keď nás stvoril na svoj obraz a podobu. Viem si predstaviť, ako sa musela usmievať Panna Mária. Nečudoval by som sa, keby sa vtedy všetci svätí a anjeli „váľali po zemi“ od smiechu.

Ak by náhodou tento článok čítal spomínaný vodič, chcel by som mu len odkázať… Ak jazdíte stále tým istým autobusom, skúste pošmátrať vo vašej sedačke. Nájdete tam Zázračnú medailu – je vaša.



Komentáre