Boh nepovoláva schopných, ale uschopňuje povolaných
Sväté písmo je plné príbehov, ktoré ukazujú, že povolanie prichádza rôznymi spôsobmi. Niekedy vtedy, keď to vôbec nečakáme. Inokedy, keď si myslíme, že už je neskoro. Ale Boh volá stále. A nikdy nevolá bez toho, aby zároveň nedával silu a sprevádzanie.
Mojžiš je príkladom muža, o ktorom by sme mohli povedať, že je za zenitom. V čase, keď ho Boh povolal, bol už veľmi starý. Napriek tomu ho Boh oslovil po mene a povolal do veľkej úlohy– vyviesť Izraelský národ do zasľúbenej zeme.
Mojžišova reakcia bola opatrná a najprv nechcel poslúchnuť. „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelitov z Egypta?!“(Ex 3,11). Vymýšľal dôvody, prečo nie – nebudú mu veriť, nemá výrečnosť. Ale Boh ho uistil, že bude s ním a poslal mu na pomoc brata. V tom, čo boli Mojžišove slabé stránky, našiel oporu v Áronovi.
Príbeh Mojžiša nám pripomína, že na povolanie nie je nikdy neskoro. Boh si nás môže povolať aj vtedy, keď si myslíme, že už sme svoj čas prepásli. Život sme už prežili, čo také by sa ešte mohlo stať?
Ale Jonáš vstal a chcel utiecť spred Pána (Jon 1,3)
Hneď v úvode knihy dostáva Jonáš jasný príkaz od Pána.„Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a zvestuj mu, že ich zloba vystúpila predo mňa.“ (Jon 1,2) Ale Jonáš sa zľakol. Hneď v ďalšej vete čítame, že ušiel. Naschvál nastúpil na loď opačným smerom.
Jeho príbeh je známy – búrka, veľryba, modlitba v útrobách ryby. Ale aj toto „utekanie“ je súčasťou povolania. Boh sa nevzdáva. Po všetkom, čo sa stalo, Jonáš predsa len ide do Ninive.
Boh vie, že nie sme vždy pripravení odpovedať hneď. Trpezlivo čaká, volá znova a znova. A keď treba, pošle aj veľrybu. Alebo ľudí, ako boli námorníci v prípade Jonáša, ktorí nastavia zrkadlo a ukážu, že nekráčam správnym smerom. Neexistuje jediné a správne tu a teraz. Ak neposlúchnem, nejde si hľadať niekoho iného. Boh na mňa počká.
Hľa, služobnica Pána (Lk 1,38)
Máriino povolanie stať sa matkou Mesiáša prišlo takisto náhle a nečakane. Jej prvá reakcia bola otázka: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1,34). Nebol to odpor, ale hľadanie porozumenia. Boh nás necháva, aby sme sa opýtali, a ponúka odpoveď. Potom je už len na nás, čo s ňou urobíme. Či urobíme krok viery ako Mária alebo sa budeme ešte chvíľu zdráhať a hľadať dôvody, prečo nie sme dosť dobrí.
Nikto z tých, ktorých si Boh povolal, neostal sám. Boh každému sľúbil, že bude s ním, a poslal im do cesty pomocníkov. Ľudí, ktorí ich v povolaní uistili a boli im oporou. Mária takisto neostala sama. Mala Alžbetu, Jozefa a neskôr učeníkov, s ktorými prežívala radosť aj bolesť.
Nie každý z povolaných bol ideálnym kandidátom. Boh si ich však povolal. Každého v inom čase, v inom stave srdca. Sprevádzal ich a posielal im priateľov. Pretože on nepovoláva schopných, ale uschopňuje povolaných.
Foto: pexels.com