TOP

Bohatstvo zatvára srdce pred almužnou, ba aj pred deťmi

Tvrdí, že štát by sa mal inak pozerať na podporu zdravých rodín – pretože takto veľmi rozumne šetrí na budúcich nákladoch a získava oveľa viac, ako vloží. Koordinovala prípravu a sformulovala strategické ciele a vecné oblasti štátnej rodinnej politiky pre MPSVaR. Ing. Terézia Lenczová, CSc. (80), čestná predsedníčka o. z. Slovenská spoločnosť pre rodinu.

Autor titulnej fotografie: Tomáš Kováčik

Ak sa máme baviť o rodinnej politike, musí nám byť jasné, čo vlastne rodina je – pretože v tom nie sú oficiálne miesta jednotné…

Našu súčasnú kultúru analytici často nazývajú individualistickou a relativistickou – a to sa týka najmä hodnotových postojov. Prečo? Teraz sa nosí, aby si každý utváral rebríčky hodnôt podľa svojej osobnej slobody. A to je jeden z dôvodov, prečo vznikajú rôzne atypické rodinné spolužitia: máme tu po rozvodoch veľa neúplných rodín, po ďalších sobášoch rozvedených sú rôzne „poplátané“ rodiny, partneri homosexuálnych spolužití by tiež radi boli rodinou. Súbežne sa propaguje svojho druhu solidarita a tolerancia a snaha všetkých zahrnúť pod pojem „rodina“.

A potom sa sociológovia pokúšajú o rôzne definície rodiny – čím všeobecnejšie, tým lepšie, aby sa tam zmestili všetky tie atypickosti rodinných spolužití súčasnosti. Počula som definíciu rodiny, do ktorej by sa celkom dobre zmestila školská trieda… Pritom je to také jednoduché: „Rodina je spoločenstvo lásky a života.“ (svätý Ján Pavol II.)

 

 

Tvrdíte, že rodina je silným motorom spoločnosti. Prečo teda necítiť od vlád tohto štátu rešpekt a podporu voči nej?

Za komunizmu to štát veľmi dobre vycítil – rodina je podozrivo súkromná inštitúcia, ktorú nemožno dosť dobre ovládať. Tak svoju sociálnu politiku zameral na jednotlivých členov rodiny. Akoby rodina nemala svoje jedinečné a špecifické vzťahy, špecifické funkcie a špecifické potreby ako rodina, ako celok. To bolo za totality.

V demokratickej spoločnosti štát akoby sa tváril, že je súkromná vec slobody občanov mať rodinu, a prispieva viac-menej rodinám so sociálnych potrebami. To je, nakoniec, z veľkej časti pravda. Čo tu však chýba alebo sa nedostatočne zdôrazňuje, to je vedomie obrovských darov, ktoré vzťahovo zdravá rodina prináša spoločnosti.

Toto vedomie ešte nie je dosť osvojené, lebo peniaze, ktoré idú rodinám ako uznávacie dávky, nie výslovne sociálne dávky (prídavky na deti, rodičovský príspevok, príspevok pri narodení dieťaťa a iné), sa chápu ako sociálna politika a ako ťarcha pre spoločnosť. Ale prostredníctvom detí a ich vzácneho ľudského potenciálu, ktorý vzniká iba vo vzťahovo zdravej rodine, to spoločnosť dostáva bohato späť! A zdravé rodiny ušetria spoločnosti náklady na následky rôznych patológií detí, ktoré vyrastali bez lásky rodičov.

 

Rodina sa začína manželstvom a prijatím detí. V súčasnej situácii však zažívame, že stále viac mladých ľudí odmieta aj jedno, aj druhé. Sú za tým len socioekonomické faktory? Čo s tým môže urobiť štát, respektíve spoločenská mienka?

Odklon od manželstva je najmä dôsledkom nestability rodín, dôsledkom totálnej akceptácie rozvodov – a mladí ľudia z obavy pred trvalým záväzkom volia radšej provizórium kohabitácií. Áno, tento trend strachu z trvalého záväzku môžu posilňovať problémy s obstaraním bytu pre mladé rodiny, ich nepripravenosť na samostatný život a iné faktory. Snaha mladých partnerov mať všetky výhody vcelku blahobytného života ihneď zasa odrádza od prijatia detí. A keďže mladí sa berú v neskoršom veku, po predchádzajúcom spolužití, často sa stáva, že na deti už nezostáva odvaha a ochota, prípadne biologické hodiny prestali fungovať… Strachom z detí ochudobňujeme našu starobu.

Demografický výpadok je zrejmý a silný. Nie je to paradox, že sa máme dobre v porovnaní s našimi rodičmi a starými rodičmi, no sme voči deťom viac zablokovaní? Ba skôr to vyzerá ako zákonitosť – bohatstvo zatvára srdce pred almužnou aj pred deťmi – tak to môže pôsobiť. Avšak dobrá príprava na manželstvo v rodinách a v školách môže tento paradox liečiť, otvoriť srdce mladých manželov pre prijatie viac detí.

 

Demografický prírastok za rok 2018 je chabý, určite nepostačuje pre medzigeneračnú obnovu. Aká je prognóza pri takomto stave a aké sú reálne dôsledky?

Nuž, demografické procesy sú často nezvratné. Za socializmu sa hovorilo, že starobince sú pomstou rodičom za jasle. Aj takéto procesy platia. Ale objektívne je to tak, že odmietaním detí veľmi narúšame štruktúru obyvateľstva, obnovu generácií. A dôsledky sú naozaj vážne: ubúdaním detí sa prenáša zodpovednosť za starostlivosť o starých a chorých ľudí a za nové generácie na relatívne sa zmenšujúcu generáciu aktívne pracujúcich a rastie podiel seniorov. Toto starnutie obyvateľstva je nemalou výzvou aj pre sociálne zabezpečovacie systémy.

 

Autor: Tomáš Kováčik

 

V klesajúcej demografickej krivke robí svoje aj stále malá možnosť pre ženy pracovať na skrátený úväzok, respektíve pri povolaniach, kde je to možné, dodávať prácu z domu. Hovorí sa o tom roky, prečo je výsledok zatiaľ taký nevýrazný?

Tu, samozrejme, nie je na vine nejaká demografická krivka, ale skôr malá tvorivosť ľudí zodpovedných na trhu práce za tieto nové metódy zamestnávania, osobitne za možnosti matiek byť čím dlhšie pri deťoch, optimálne do troch rokov ich veku, keď sa v nich rozvíja nádherné ľudské bohatstvo, ľudský potenciál. Ale celkove je vidno snahu o rozširovanie práce z domu.

Je pravda, že ženy nemusia mať vo veľkom množstve taký druh práce, ktorá to umožňuje. Prácu na skrátený úväzok aj ženy často odmietajú – to je moja osobná skúsenosť, ja som túto možnosť pri troch deťoch dosť dlho využívala –, lebo tvrdia, že je to polovica peňazí, ale práca zostáva skoro celá. A potom: Je u nás funkčné odborové hnutie, aby to mohlo pomáhať riešiť?

 

Kedysi boli ženy, ktoré chceli, v domácnosti – táto túžba je v mnohých ženách silná aj dnes. Je to len otázka nemožnosti ekonomického zabezpečenia z jedného (manželovho) platu?

Žiť z jedného platu v dnešnej spoločnosti je veľmi náročné. Nielen preto, že ten druhý plat veľmi chýba, ale aj preto, že nároky v relatívne blahobytnej spoločnosti sú vysoké a potreba porovnávať sa s okolím je silná. Tiež preto, že voliť model skromného živobytia, aby mama mohla zostať doma pri deťoch, ako sme to praktizovali my v našej generácii, dnes nie je až také príťažlivé.

 

 

SPOLOČNOSŤ SA NEDÍVA NA RODINU POZITÍVNYM A PRAJNÝM OKOM

Fakt je, že výchova je náročný proces a mnohí ho nezvládajú alebo ani nechcú zvládať. Čo s takouto osobnostnou nezrelosťou alebo formou egoizmu?

To poznáme aj z histórie upadajúcich civilizácií – zle vychované deti sú najväčšou ťarchou pre rodičov, ale aj pre celú spoločnosť. Každý človek má šancu zo seba niečo vyformovať, keď vidí, že

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre