TOP

Bohatstvo zatvára srdce pred almužnou, ba aj pred deťmi

Tvrdí, že štát by sa mal inak pozerať na podporu zdravých rodín – pretože takto veľmi rozumne šetrí na budúcich nákladoch a získava oveľa viac, ako vloží. Koordinovala prípravu a sformulovala strategické ciele a vecné oblasti štátnej rodinnej politiky pre MPSVaR. Ing. Terézia Lenczová, CSc. (80), čestná predsedníčka o. z. Slovenská spoločnosť pre rodinu.

Autor titulnej fotografie: Tomáš Kováčik

Ak sa máme baviť o rodinnej politike, musí nám byť jasné, čo vlastne rodina je – pretože v tom nie sú oficiálne miesta jednotné…

Našu súčasnú kultúru analytici často nazývajú individualistickou a relativistickou – a to sa týka najmä hodnotových postojov. Prečo? Teraz sa nosí, aby si každý utváral rebríčky hodnôt podľa svojej osobnej slobody. A to je jeden z dôvodov, prečo vznikajú rôzne atypické rodinné spolužitia: máme tu po rozvodoch veľa neúplných rodín, po ďalších sobášoch rozvedených sú rôzne „poplátané“ rodiny, partneri homosexuálnych spolužití by tiež radi boli rodinou. Súbežne sa propaguje svojho druhu solidarita a tolerancia a snaha všetkých zahrnúť pod pojem „rodina“.

A potom sa sociológovia pokúšajú o rôzne definície rodiny – čím všeobecnejšie, tým lepšie, aby sa tam zmestili všetky tie atypickosti rodinných spolužití súčasnosti. Počula som definíciu rodiny, do ktorej by sa celkom dobre zmestila školská trieda… Pritom je to také jednoduché: „Rodina je spoločenstvo lásky a života.“ (svätý Ján Pavol II.)

 

 

Tvrdíte, že rodina je silným motorom spoločnosti. Prečo teda necítiť od vlád tohto štátu rešpekt a podporu voči nej?

Za komunizmu to štát veľmi dobre vycítil – rodina je podozrivo súkromná inštitúcia, ktorú nemožno dosť dobre ovládať. Tak svoju sociálnu politiku zameral na jednotlivých členov rodiny. Akoby rodina nemala svoje jedinečné a špecifické vzťahy, špecifické funkcie a špecifické potreby ako rodina, ako celok. To bolo za totality.

V demokratickej spoločnosti štát akoby sa tváril, že je súkromná vec slobody občanov mať rodinu, a prispieva viac-menej rodinám so sociálnych potrebami. To je, nakoniec, z veľkej časti pravda. Čo tu však chýba alebo sa nedostatočne zdôrazňuje, to je vedomie obrovských darov, ktoré vzťahovo zdravá rodina prináša spoločnosti.

Toto vedomie ešte nie je dosť osvojené, lebo peniaze, ktoré idú rodinám ako uznávacie dávky, nie výslovne sociálne dávky (prídavky na deti, rodičovský príspevok, príspevok pri narodení dieťaťa a iné), sa chápu ako sociálna politika a ako ťarcha pre spoločnosť. Ale prostredníctvom detí a ich vzácneho ľudského potenciálu, ktorý vzniká iba vo vzťahovo zdravej rodine, to spoločnosť dostáva bohato späť! A zdravé rodiny ušetria spoločnosti náklady na následky rôznych patológií detí, ktoré vyrastali bez lásky rodičov.

 

Rodina sa začína manželstvom a prijatím detí. V súčasnej situácii však zažívame, že stále viac mladých ľudí odmieta aj jedno, aj druhé. Sú za tým len socioekonomické faktory? Čo s tým môže urobiť štát, respektíve spoločenská mienka?

Odklon od manželstva je najmä dôsledkom nestability rodín, dôsledkom totálnej akceptácie rozvodov – a mladí ľudia z obavy pred trvalým záväzkom volia radšej provizórium kohabitácií. Áno, tento trend strachu z trvalého záväzku môžu posilňovať problémy s obstaraním bytu pre mladé rodiny, ich nepripravenosť na samostatný život a iné faktory. Snaha mladých partnerov mať všetky výhody vcelku blahobytného života ihneď zasa odrádza od prijatia detí. A keďže mladí sa berú v neskoršom veku, po predchádzajúcom spolužití, často sa stáva, že na deti už nezostáva odvaha a ochota, prípadne biologické hodiny prestali fungovať… Strachom z detí ochudobňujeme našu starobu.

Demografický výpadok je zrejmý a silný. Nie je to paradox, že sa máme dobre v porovnaní s našimi rodičmi a starými rodičmi, no sme voči deťom viac zablokovaní? Ba skôr to vyzerá ako zákonitosť – bohatstvo zatvára srdce pred almužnou aj pred deťmi – tak to môže pôsobiť. Avšak dobrá príprava na manželstvo v rodinách a v školách môže tento paradox liečiť, otvoriť srdce mladých manželov pre prijatie viac detí.

 

Demografický prírastok za rok 2018 je chabý, určite nepostačuje pre medzigeneračnú obnovu. Aká je prognóza pri takomto stave a aké sú reálne dôsledky?

Nuž, demografické procesy sú často nezvratné. Za socializmu sa hovorilo, že starobince sú pomstou rodičom za jasle. Aj takéto procesy platia. Ale objektívne je to tak, že odmietaním detí veľmi narúšame štruktúru obyvateľstva, obnovu generácií. A dôsledky sú naozaj vážne: ubúdaním detí sa prenáša zodpovednosť za starostlivosť o starých a chorých ľudí a za nové generácie na relatívne sa zmenšujúcu generáciu aktívne pracujúcich a rastie podiel seniorov. Toto starnutie obyvateľstva je nemalou výzvou aj pre sociálne zabezpečovacie systémy.

 

Autor: Tomáš Kováčik

 

V klesajúcej demografickej krivke robí svoje aj stále malá možnosť pre ženy pracovať na skrátený úväzok, respektíve pri povolaniach, kde je to možné, dodávať prácu z domu. Hovorí sa o tom roky, prečo je výsledok zatiaľ taký nevýrazný?

Tu, samozrejme, nie je na vine nejaká demografická krivka, ale skôr malá tvorivosť ľudí zodpovedných na trhu práce za tieto nové metódy zamestnávania, osobitne za možnosti matiek byť čím dlhšie pri deťoch, optimálne do troch rokov ich veku, keď sa v nich rozvíja nádherné ľudské bohatstvo, ľudský potenciál. Ale celkove je vidno snahu o rozširovanie práce z domu.

Je pravda, že ženy nemusia mať vo veľkom množstve taký druh práce, ktorá to umožňuje. Prácu na skrátený úväzok aj ženy často odmietajú – to je moja osobná skúsenosť, ja som túto možnosť pri troch deťoch dosť dlho využívala –, lebo tvrdia, že je to polovica peňazí, ale práca zostáva skoro celá. A potom: Je u nás funkčné odborové hnutie, aby to mohlo pomáhať riešiť?

 

Kedysi boli ženy, ktoré chceli, v domácnosti – táto túžba je v mnohých ženách silná aj dnes. Je to len otázka nemožnosti ekonomického zabezpečenia z jedného (manželovho) platu?

Žiť z jedného platu v dnešnej spoločnosti je veľmi náročné. Nielen preto, že ten druhý plat veľmi chýba, ale aj preto, že nároky v relatívne blahobytnej spoločnosti sú vysoké a potreba porovnávať sa s okolím je silná. Tiež preto, že voliť model skromného živobytia, aby mama mohla zostať doma pri deťoch, ako sme to praktizovali my v našej generácii, dnes nie je až také príťažlivé.

 

 

SPOLOČNOSŤ SA NEDÍVA NA RODINU POZITÍVNYM A PRAJNÝM OKOM

Fakt je, že výchova je náročný proces a mnohí ho nezvládajú alebo ani nechcú zvládať. Čo s takouto osobnostnou nezrelosťou alebo formou egoizmu?

To poznáme aj z histórie upadajúcich civilizácií – zle vychované deti sú najväčšou ťarchou pre rodičov, ale aj pre celú spoločnosť. Každý človek má šancu zo seba niečo vyformovať, keď vidí, že jeho egoizmus je pre neho nešťastím. Využije ju?

Východiskom je vychovávať deti a mládež ku vzťahom všeobecne, osobitne k partnerským vzťahom, k prosociálnosti – teda k láske k blížnemu a k bratskému postoju ku všetkým ľuďom. To je zdravá logika života. Egoisti nevytvoria stabilnú rodinu ani dobrý pracovný kolektív, ani serióznu politickú kultúru. Ako sa spoločnosť dokáže brániť tejto jemnej hrozbe rozkladu spoločnosti? Vždycky je šanca vytvárať aspoň malé bunky dobrých medziľudských vzťahov a bratstva – v čase totálneho úpadku budú svietiť ako svetielka nádeje…

 

Úcta, rešpekt, ocenenie manželstva, rodiny, materstva a rodičovstva by sa mali prejaviť aj v pozitívnych sociálnych a ekonomických krokoch štátu voči nim. Možno potom by neodchádzali mnohí ani len za hranice Dunaja…

Rodinná politika je nástrojom, ktorým štát či samosprávne orgány prejavujú rodinám tú „úctu a ocenenie“. Samozrejme, rodinná politika musí byť vnútorne konzistentná. Tu nejde iba o „pozitívne sociálne a ekonomické kroky“. Ide o celkovú spoločenskú klímu, a tá má dnes dosť často aj prvky ľahostajnosti, až neprajnosti voči niektorým hodnotám rodinného života.

Darmo sa štát usiluje (v rámci svojich nie vždy dosť prezieravých priorít a v rámci dnešných ekonomických možností) poskytovať rodinám jednak uznávacie dávky (prídavky na deti, príspevok pri narodení dieťaťa, platený pobyt matky/otca s deťmi, rodičovský príspevok, daňové úľavy) a v prípade potreby sociálne dávky a služby. Ľudia nie sú spokojní, lebo v susedných krajinách majú rodiny oveľa väčšie dávky. Pozor, neporovnávajme sa napríklad s Rakúskom! Oni nezažili štyridsať rokov komunizmu a ekonomický i duchovný úpadok! To sa nedá napraviť za jednu generáciu! Uvažujme triezvo!

Ak budú naši politici so štátnickým rozhľadom viac hovoriť občanom a občiankam pravdu o našich rozvojových šanciach a prizývať k spolupráci na ich rozvoji, občania skôr zvolia alternatívu „radšej doma a skromnejšie ako v cudzine“. Veď doma dostali vzdelanie, a za to by mali mať aspoň minimálnu zodpovednosť za svoju krajinu. Hovorí sa s mladými na túto tému a sú im v tom politici vzorom…?

 

Kroky, ktoré ponúka štát v poslednom čase, nie sú vôbec o posilnení rodiny a výchovy, skôr naopak. Načo sú nám jasle či povinné škôlky, ak rodičia túžia stráviť viac času s deťmi a byť viac spolu? Práve povinnosť škôlky od piatich rokov a posun vekovej hranice základného vzdelania pobúril mnohých rodičov. Kde je právo na slobodný výber vzdelávania, a to nielen v predprimárnom školstve?

Táto téma je veľmi náročná. Ako členský štát Európskej únie sme často postavení pred opatrenia, ktoré sú v rozpore s naším kultúrnym a etickým smerovaním, lebo sú poplatné niektorým ideologickým cieľom. Napríklad Lisabonský dokument z roku 2009 forsíruje predstavu, že ženy patria do pracovného procesu a deti do kolektívnych zariadení (to sme predsa zažili v čase socialistickej industrializácie ČSSR!). Azda sa dá viesť dialóg o percentuálnych podieloch detí v škôlkach, kým je EÚ demokratickým útvarom. Ak nebude…

Povinná dochádzka do škôlky pre deti zo znevýhodneného sociálneho a kultúrneho prostredia môže byť veľmi pozitívnym riešením na pomoc deťom i rodičom v procese zaškolenia. Máme skúsenosti s výskumom pani učiteľky Márie Macejkovej z Košíc z 90. rokov o možnosti zaviesť nultý ročník pre predškolákov. Jej výsledky boli veľmi pozitívne pre deti aj pre rómskych rodičov.

 

 

Osobitnou kapitolou je predstava zavedenia sexuálnej výchovy do škôl. Prečo je podľa vás nevhodná a pre štát škodlivá?

Hlavným prostredím, kde sa má dieťa dozvedieť o kráse povolania dievčat k materstvu a otcov k otcovstvu, o kráse ľudskej lásky, o múdrych pravidlách vernosti budúcemu partnerovi, je rodina. Rodičia by mali individuálne s dieťaťom viesť na základe jeho otázok diskusiu o tejto citlivej téme.

Škola je najbližší spolupracovník rodičov pri výchove detí, spolu s farnosťou, ak sú rodičia veriaci. Prostredie školskej triedy, kde sú poznatky detí veľmi odlišné, reakcie často necitlivé a zraňujúce a pred celou triedou môžu byť až ponižujúce, nie je optimálnym prostredím.

Ale ak rodina neposkytne tieto osobnostne veľmi dôležité informácie deťom, musí to suplovať škola, hoci to nie je optimálne riešenie. Avšak celkom rozhodujúce je, v akom duchu sa v škole odovzdávajú tieto informácie. A to už je zodpovednosť rodičov, aby sa zaujímali, či ich deťom tieto informácie predstavujú sexualitu ako nezáväznú zábavnú aktivitu, vrátane ponuky antikoncepcie deťom bez vedomia rodičov, alebo ako vzácne bohatstvo osobnosti dieťaťa pre jeho budúce manželstvo a rodinu, pretože „pravá láska dokáže čakať“.

 

Ďalšou kapitolou sú viacpočetné rodiny. Žijú viac z odvahy, lásky a ideálu ako z financií. Prečo štát doteraz nenašiel spôsob, ako tieto zodpovedné rodiny, ktoré vychovávajú toľko nových daňovníkov, oceniť?

V roku 1996 sme na Výskumnom ústave práce, sociálnych vecí a rodiny pripravili výskum viacdetných rodín. Pozitívne a zaujímavé výsledky výskumu sme ponúkli Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny a odbornej verejnosti.

Viacdetné rodiny sú vzácnym javom v konzumnej spoločnosti. Nie je ich veľa, maximálne šesť percent z celkového počtu rodín s deťmi. Ale sú veľkým svedectvom pre svoje okolie. Zo štátnych zdrojov dostávajú viacdetné rodiny tie isté uznávacie a sociálne dávky pre rodiny ako ostatné rodiny. Do ich podpory sa zapájajú aj samosprávne orgány a mimovládne štruktúry. Ale najmä potrebujú prácu pre živiteľov/živiteľky rodín. Nechcú žiť na úkor spoločnosti, ale zaslúžia si uznanie a ochranu pred chudobou.

Na Slovensku máme ešte jeden osobitný problém. Viacdetné rodiny z rómskej populácie sú, zdá sa, postrachom pre tých politikov, ktorí nevenujú pozornosť dôležitej otázke: rómskych rodín a detí pribúda, súrne potrebujú vzdelanie pre svoje deti aj pre stredný vek rómskych pracovníkov, aby sa mohli primerane počtu podieľať na tvorbe HDP. Takto bola táto strategická úloha zahrnutá do Koncepcie štátnej rodinnej politiky, prijatej vládou SR v júni 1996.

Vedomie závažnosti tejto úlohy a jej konkrétne riešenia suplujú za štát cirkevné a mimovládne iniciatívy a projekty, ktoré sú väčšinou veľmi úspešné.

 

 

LEPŠÍ SVET SA ZAČÍNA V RODINÁCH

Rozvody a rozpady vzťahov sú takou bežnou záležitosťou, že už ich málokto komentuje. Prečo sú z vášho pohľadu zlé pre rodiny i pre štát a jeho budúcnosť?

To je vlastne otázka číslo jeden: Prečo súčasná kultúra nepreferuje trvalé vzťahy mužov a žien, otcov a matiek – hoci ich negácia je cestou k chudobe pre deti aj ženy, je to trauma pre deti a porušenie ich základného práva na obidvoch rodičov? O tom bola reč predtým.

O dôsledkoch rodičia zväčša vedia, a predsa volia túto negatívnu alternatívu. Vidíme, aká je potrebná príprava mladých ľudí na komunikáciu a spolužitie v manželstve. Deti a mládež musia byť formovaní pre vzťahy všeobecne a najmä pre partnerské a rodičovské vzťahy. Ja by som navrhovala, aby partneri, čo sa sobášia pred štátnymi úradníkmi, mali tiež šancu dostať istú prípravu, ako dostávajú snúbenci pred cirkevným sobášom.

 

Čo môžeme pre zmenu urobiť my, obyčajní manželia a rodičia?

Veľmi veľa! Verne žiť naše manželské a rodičovské záväzky, vzdelávať sa a najmä šíriť okolo seba ducha spolupráce a bratstva. „Rodina, staň sa tým, čím si!“ hovoril Ján Pavol II. v exhortácii Familiaris consortio a kladie rodinám na srdce tieto úlohy, podľa ich možností a fázy rodinného spolužitia: a) vytváranie osobného spoločenstva; b) služba životu; c) účasť na vývoji spoločnosti; d) účasť na živote a poslaní cirkvi.

Takže máme a poznáme svoje úlohy. A vieme, že je s nami Boh so svojou silou a tvorivosťou lásky. Nebojme sa a bojujme za lepší svet, ktorý sa začína v rodinách!



Komentáre