TOP

Boj o dušu človeka trvá až do hodiny smrti

Smrť čaká každého z nás. Akým spôsobom môžme sprevádzať našich drahých pri odchode, keď pri nich fyzicky nemôžeme byť, či čo sa deje po smrti, o tom sme sa rozprávali so saleziánom Jozefom Luscoňom a so špirituálom Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka, Františkom Fudalym, ktorý študoval dogmatiku v Ríme a venuje sa eschatológii.

Odkiaľ sa vôbec vzala smrť?

Luscoň: Smrť nebola v Božom pláne, pritiahli sme si ju hriechom. Teológovia hovoria, že keby prví ľudia nezhrešili, prešli by sme do večnosti ako Panna Mária, „usnuli“ by sme do novej kvality života. Smrť je proti prirodzenosti človeka, preto sa jej každý z nás bojí. Aj tomu, kto hovorí, že zo smrti nemá strach, sa roztrasú kolená, keď príde jeho čas na odchod. Ale mnohí svätci sa vyjadrili, že smrť je aj darom.

Fudaly: Smrťou tyranovi končí možnosť ubližovať, trpiacemu končí jeho utrpenie, slabému končí čas neustáleho upadania do hriechu, usilovnému či zbožnému človeku končí čas zásluh a nastáva čas odmeny alebo trestov.

 

SMRŤ JE VRCHOLOM POKÁNIA

Čo sa deje po smrti?

Luscoň: Spisovateľ Carlo Caretto vyrozprával príbeh o tom, ako mu zomieral otec. Držal ho pevne za ruku, ale postupne cítil, ako jeho stisk slabne. A tak si Carlo uvedomil, že pri skutočnej smrti zostáva človek sám. Len on a Boh.

Ježiš nám zjavil pravdy o večnom živote a učenie Cirkvi to rozvinulo. Takže po smrti príde osobný súd a potom sú tri možné situácie: nebo, peklo, očistec. Keďže sme duchovno-hmotné bytosti, naša duchovná duša nemôže trvalo existovať bez tela. Takže ešte na jednom veľkom „stretnutí“, pri poslednom súde, dostaneme vzkriesené telo. A teológovia sú tej mienky, že jeho krása bude závisieť od lásky, ktorú sme mali v závere tohto života. Ba niektorí sú toho názoru, že si budeme môcť voliť aj vek. Žiaľ, s tými, ktorí smerujú do zatratenia, to bude inak.

Ja si myslím, že už pri osobnom súde sa ohodnotíme, či sme alebo nie sme schopní žiť v nebi, akým som bol a mohol byť, nakoľko som využil milosti a pripodobnil sa Kristovi. Boh to tiež vyhodnotí a príde jeho súd nado mnou. A veru, nebude na mňa kričať. To nie je jeho spôsob komunikácie.

Na tomto svete sme práve preto, aby sme sa naučili žiť „potom“,  vo večnosti. Máme sa to učiť najmä cez vzťahy k blížnym, k sebe, k prírode. Smrť je vrcholom pokánia. Beriem ju ako „fakt“ i pokánie za všetko, čo som urobil, či neurobil. Máme však nádej na nebo – večnú radosť, velebu Boha a ako vravia mladí, bude to nevídaná, nádherná, svätá „párty“. (úsmev) V nebi bude všetko nádherné a my potrebujeme, aby sa s nami „niečo stalo“, aby sme sa „premenili“, pretože tam budeme musieť nadviazať vzťahy s bytosťami, ktoré sú na tom úplne inak, ako my. Sú v inom, rozvinutejšom stupni bytia. A aj preto nás Ježiš nielen spasil, ale nás aj „zbožství“.

 

Archív Jozefa Luscoňa

 

Fudaly: Človek je bytosť zložená z tela a duše a od svojho stvorenia je zameraný na svoj nadprirodzený cieľ – večný život v raji. V tomto duchu má aj žiť. Duša človeka má duchovnú podstatu a bola stvorená Bohom ako nesmrteľná. Boh stvoril každému človeku jedinečnú dušu a urobil ju identickou formou konkrétneho tela, preto reinkarnácia (prevteľovanie duše) nie je možná. Duša človeka je oživujúcim princípom ľudského tela a po smrti tela ostáva jediným nositeľom identity konkrétneho človeka. Takže človek, ktorý žil na Zemi a raz vstane z mŕtvych, je jeden a ten istý. Nesmrteľná duša človeka hneď po oddelení od tela predstupuje pred osobitný súd, kde spoznáva svoj pozemský život v celistvosti. Po smrti tela je už totiž pozemský život človeka dovŕšený a teda je už možné ho posúdiť v celistvosti vo vzťahu k Bohu, či bol dobrý, zlý alebo priemerný. Už pri tomto osobitnom súde človek prijíma od Boha rozhodnutie o svojom večnom údele. Učenie Cirkvi o osobitnom súde vychádza z dogmy, že duše zomrelých idú ihneď po smrti do neba, do očistca alebo do pekla, ako nám to dosvedčuje Sväté písmo, v ktorom napr. Ježiš hovorí kajúcemu lotrovi na kríži: „Ešte dnes budeš so mnou v raji…“ (Lk 23, 43), takže bez ohľadu na to, kde sa mŕtve telo nachádza, duša už smeruje pred súd. Potom duša môže prežívať večnú blaženosť (nebo) alebo večné zatratenie (peklo) – život bez zmyslu života. Do dočasného očistca duša smeruje, ak sa ešte potrebuje vysporiadať s tým, ak mala príliš pevné väzby na svetské veci, ľudí a pominuteľné radosti. Večnú blaženosť alebo večné zatratenie bude môcť človek prežívať naplno až po vzkriesení tela.

 

Archív Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka

 

DO POSLEDNEJ CHVÍLE PREBIEHA SÚBOJ O DUŠU ČLOVEKA

Ako na diaľku sprevádzať milovaného človeka pri odchode?

Luscoň: Ja svojho deväťdesiatročného otca povzbudzujem k tichému rozprávaniu s Bohom, k oľutovaniu hriechov, aby sa tešil i z malých vecí a predstavoval si nádherné veci, ktoré nám Pán pripravil… Zavolám mu, zaujímam sa o neho, prejavím mu láskavosť, spolu zaspomíname na dávne chvíle. Zvyknem aj poprosiť miestneho pána farára, aby ho vyspovedal. Treba pamätať na to, že do poslednej chvíle, pri smrti človeka prebieha súboj o jeho dušu. Svätý Martin napríklad vynadal démonovi: „Čo čakáš na mňa, ty beštia!“ A preto je dobré prosiť Pána Ježiša o pomoc pre toho, kto ešte žije, ale už sa chystá do večnosti.

Fudaly: K duchovnej pomoci chorému možno spomenúť aj pomoc pri vzbudzovaní si častej duchovnej túžby po prijatí Eucharistického Krista (duchovné Sväté prijímanie).

 

Akí svätí orodujú za zomierajúcich?

Luscoň: Dôležité je modliť sa napríklad k svätému Jozefovi, on mal najlepšiu smrť, lebo zomrel v prítomnosti Ježiša a Márie – milujúcich osôb, on je dobrým orodovníkom. Ale aj naši svätí patróni sú na našej strane.

Sv. don Boscovi sa zjavil zosnulý sv. Dominik Savio a povedal, že mu pri smrti najviac pomohla Panna Mária. Zomieral so slovami: „Aké krásne veci vidím.“ Panna Mária je naša Matka a matka vždy stojí pri dieťati. Takže bude i pri tom našom prechode. Dôverujme jej, odovzdajme sa jej a odovzdávajme jej i toho, kto odchádza. Ruženec je úžasná modlitba, ktorá vlieva pokoj do duše človeka.

 

Archív Jozefa Luscoňa

 

Môže v krajnom prípade zaopatriť zomierajúceho aj laik?

Fudaly: Pomazanie chorých je sviatosť. Jedinú sviatosť, ktorú môže vyslúžiť laik, dokonca aj neveriaci, ak to urobí s úmyslom Cirkvi, je krst, a medzi sebou si snúbenci vysluhujú sviatosť manželstva. Pomazanie chorých však môže vykonať len kňaz, pretože táto sviatosť je spojená aj so spoveďou a s odpúšťaním hriechov. A k tomu je potrebná kňazská moc, získaná sviatostnou vysviackou.

Laik môže a mal by pomôcť zomierajúcemu vzbudiť si ľútosť nad hriechmi, napríklad začať odriekať ľútosť, ktorú hovoríme pri spovedi. Môže sa s chorým pomodliť Pod tvoju ochranu, Otčenáš či Korunku k Božiemu milosrdenstvu, litánie k sv. Jozefovi, litánie k svätým, Žalmy 23, 25, 116, 123. V Jednotnom katolíckom spevníku možno nájsť modlitby pri chorom či pri umierajúcom. Pomôcť vedia aj podobenstvá z Písma, napríklad O milosrdnom samaritánovi či O márnotratnom synovi a milosrdnom otcovi.

 

DUŠA ČLOVEKA VIE, KAM ÍSŤ PO SMRTI

Môže sa duša „stratiť“, ako to vidíme v mnohých filmoch a seriáloch?

Fudaly: Sväté písmo nám hovorí, že sám Boh sa po smrti tela ujíma duše človeka, preto duša nemá prečo blúdiť. Duša človeka vie, kam má ísť po smrti. Zo Svätého písma je nám známe, že anjeli majú schopnosť vziať na seba ako ľudskú, tak aj zvieraciu podobu a môžu tiež ovládať materiálne veci. Toto sa však o duši človeka v Písme nikde nepíše. Náuka Cirkvi je v tomto veľmi jasná: po smrti možno v súlade s Božím plánom využívať len jediný spôsob komunikácie s mŕtvymi, a to je výmena duchovných dobier prostredníctvom príhovoru. My, živí, ktorí sme zatiaľ v Cirkvi putujúcej – na zemi, sa môžeme formou príhovoru modliť k Bohu za duše v očistci – Cirkev trpiacu a vyprosovať im tak odpustenie dočasných trestov. Podobne však môžeme prosiť o príhovor aj svätých v nebi – Cirkev oslávenú, aby nám oni, ktorí sú blízko pri Bohu, vyprosovali potrebné milosti. Bohu však nič nie je nemožné a zrejme môže dopriať svätým aj mimoriadnu milosť, aby sa, ak je to užitočné pre spásu ľudí, zjavili na zemi viditeľným spôsobom, podobne ako anjeli. Takto sa na zemi viditeľne zjavuje napr. Božia Matka Panna Mária.

 

Archív Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka

 

Je možné, aby nás duše zosnulých prišli „strašiť“?

Fudaly: Táto otázka by mala byť správne nasmerovaná na exorcistov, pretože oni s tým majú najpočetnejšie skúsenosti. Ľudia niekedy hovoria, že ich prenasleduje duša toho a toho mŕtveho človeka. Otázkou je to, o čom som hovoril vyššie, či duše zosnulých vôbec majú takúto moc, alebo či im bola udelená mimoriadna milosť od Boha, aby sa niekomu viditeľne zjavili, alebo sa pred ním nejako ináč prejavili. Drvivá väčšina exorcistov sa zhoduje v tom, že za podobnými zážitkami sa skoro vždy skrývajú zlí duchovia. Najmä ak to, čo okolo seba šíria, je strach, zdesenie, vnútorná rozorvanosť, chorobná nerozhodnosť, odpor k modlitbe, zvádzanie k zlým rozhodnutiam či skutkom.  Vieme, že diablovi jeho prirodzené anjelské schopnosti ostali, ale duši zatrateného človeka Boh podľa Svätého písma žiadne nadprirodzené schopnosti nepridáva, naopak, duša takého človeka je veľmi úbohá a trpí. Je preto veľmi dôležité rozlišovať, či zážitok, ktorý považujeme za nadprirodzený – metafyzický, pochádza od Boha alebo od diabla. Vždy je dobré sa o tom poradiť so svojím spovedníkom, či iným kňazom. Nadprirodzené zážitky, ktoré v nás udržiavajú strach alebo nás podnecujú ku konaniu zla, nemôžu pochádzať od Boha. A naopak, nadprirodzené zážitky, ktoré nás privádzajú k trvalému obráteniu, k náprave života, alebo k evanjeliovej pomoci druhým, hoci už zosnulým, môžu byť prejavom mimoriadnej Božej milosti. Ale na to, aby to človek správne rozlíšil, je potrebná pomoc vysvätených služobníkov Cirkvi alebo iných odborníkov v tejto oblasti.

DIABOL DOKÁŽE MENIŤ PODOBU

Prečo je Cirkev proti vyvolávaniu duchov?

Fudaly:  Pretože jedine Boh vlastní účinnú moc, ktorou vládne nad svetom duchov. Boh túto moc môže zveriť komu chce, ale nikto si ju nemôže prisvojiť svojvoľne. Ježiš zveril moc vyháňať zlých duchov svojim učeníkom a oni ju odovzdali svojim nástupcom prostredníctvom prosebnej modlitby a vkladaním rúk. Ak duchovná bytosť prichádza medzi ľudí svojvoľne, tak to nikdy nie je dobrý duch, ale zlý – diabol, ktorý sa zvykne všelijako maskovať a vydávať za niekoho iného (ako v raji za hada).

Diabol sa často maskuje aj za duše zosnulých, aby na seba pritiahol pozornosť mnohých ľudí. Avšak duše zosnulých, ak sú v nebi, nikdy nekonajú bez Božieho poverenia. Ak sú v očistci, nie sú schopné konať takmer nič, pretože diabol na ne nemá dosah a Božou milosťou ešte plne nedisponujú. A duše zatratených samé o sebe nemajú žiadnu moc a diabol ich ani nemusí využívať, stačí, ak ich imituje a využíva pritom len svoju prirodzenú anjelskú (diabolskú) moc.

Preto je vyvolávanie duchov veľmi nebezpečné, lebo skoro vždy tu ide o pozvanie zlého ducha do svojho života. Odkedy totiž ľudia opustili rajské podmienky, odvtedy ich zvlášť priťahujú tajomné, nadprirodzené sily. Možno preto, že im to pripomína úžasnú Božiu moc, ktorú mohli poznávať v raji. Nuž, vždy, keď človek nevzýva priamo Boha alebo anjelov, či ľudí, ktorí sú s Bohom úzko spojení, ale namiesto toho vzýva nejaké tajomné sily, vždy na toto vzývanie reaguje diabol, ktorý sa za tajomné sily podlo skrýva. A jeho cieľ je jediný: čo najviac ublížiť človeku, pretože človeka (Ježiša a Máriu) sa Boh rozhodol povýšiť nad anjelov – a to pyšného diabla hrozne zožiera. Preto Cirkev, a nie len Cirkev, ale aj celý Starý zákon, zakazuje veriacim vyvolávať duchov alebo duše zosnulých. Je to preto, lebo tým človek neobracia svoju dôveru k Bohu, ktorý ako jediný môže a chce človeku pomáhať, ale obracia ju na nejaké tajomné sily, ktoré, ak sú používané mimo Boha, sú to vždy sily diabolské.

 

Snímka: Docent Ing. Miroslav Saniga, CSc.

 

Má zmyslel dávať zosnulému do hrobu ruženec, modlitebnú knižku a podobne?

Fudaly: Cirkev niečo také neprikazuje. Je to skôr zbožný zvyk. Ľudia dávajú do hrobu svojim blízkym zosnulým obrázky svätých, staré modlitebné knižky, ružence, či kríž niekedy aj preto, lebo sa boja spáliť tieto osobné veci po zosnulom. Zosnulému sa tým nijako neškodí, ale ani nepomáha, naopak, veľmi mu pomôže naša modlitba, sv. omša obetovaná za jeho spásu, ale aj sv. prijímanie, almužna, či iný dobrý skutok vykonaný s úmyslom obetovať to za zosnulého. Zvyk dávať zosnulému do hrobu nábožné veci má iste veľkú hodnotu napr. pre etnografov, ktorí v budúcnosti z týchto vecí môžu zistiť, či ľudia v minulosti žili nábožne alebo nie. Niekedy sa zistí niekoľko rokov po smrti, že telo zosnulého ostalo neporušené, ako napríklad v prípade sv. pátra Pia alebo sv. Bernadetty Soubirousovej. Je to iste prejav mimoriadnej Božej milosti, ktorý má svoju váhu pri procese blahorečenia či svätorečenia týchto zosnulých.

 

Aké sú vaše zážitky pri podávaní posledného pomazania chorých? Utkvelo vám niečo v pamäti?

Luscoň: Pamätám si, že jeden človek dlho zomieral, dusil sa, ale nemohol umrieť. Urobil veľkú nespravodlivosť voči synovi. Chcel sa s ním zmieriť, no syn nemohol k nemu osobne prísť. Až keď mu jeho syn zavolal a povedal, že mu odpúšťa a má ho rád, až potom sa zomierajúci uvoľnil a pokojne umrel.

 

Ako sa najlepšie umiera?

Luscoň: Myslím si, že najlepšie sa zomiera, keď človek naplnil poslanie, ktoré mal splniť počas života. U rodičov je to napríklad prijať deti, dobre ich vychovať. Niektorí ešte pred smrťou spíšu závet, rozdelia majetky… Ale dôležitejšie je zmieriť sa s Bohom i ľuďmi a keď človek cíti, že urobil, čo Boh od neho chcel, prečo ho sem poslal, odchádza sa až vznešene. Don Ernest Macák hovoril: „Cez všetko sa dá premodliť.“ To radím žijúcim aj umierajúcim. V modlitbe vplyvom Ducha Svätého dokážeme oživiť vzťah lásky s Bohom a ten nám istotne príde na pomoc i pri príchode k nemu. A dodám ešte niečo praktické: Svätá Terezka Ježiškova bola veľmi chorá a mala veľké bolesti, no sama hovorila, že bola vo veľkom pokušení vziať si lieky a ukončiť tak svoj život. Tak radím nenechávať lieky pri chorom.

 

MODLITBOU DOKÁŽEME OŽIVIŤ VZŤAH S BOHOM

Môže sa prísť blízky rozlúčiť zo záhrobia?

Luscoň: Mŕtvi sa nachádzajú už v inej dimenzii ako my. Čítal som aj zvláštne príhody. Počas Druhej svetovej vojny v Anglicku kňazovi neskoro v noci zazvonila žena, že má ísť zaopatriť chorého človeka, lebo zomrie. Kňaz v tom dome však nenašiel chorého, ale akéhosi mladíka. A ten ho poprosil o spoveď. Stalo sa. A keď sa kňaz vracal domov, nastalo letecké bombardovanie. Vbehol do krytu a až do rána tam zaopatroval ľudí. Pri odchode z bunkru narazil na nejaké ležiace telo ukryté pod plachtou. Keď sa pozrel lepšie, zistil, že to bol ten mladík, ktorého vyspovedal. No bol už mŕtvy. Kňaz bol veľmi prekvapený a išiel k domu, kde bol predtým s ním. Dom dostal plný zásah, bol totálne zničený. Všade boli obhorené a rozhádzané veci. Pri dome našiel a otvoril modlitebnú knižku z ktorej vypadol obrázok ženy. Bol prekvapený, lebo to bola tá istá žena, ktorá ho prišla v noci prosiť o zaopatrenie chorého. A ešte viac sa čudoval, keď na druhej strane obrázku bola napísaná veta: Naša mama nás opustila v roku… Tento kňaz sa aj podpísal pod to, že sa to takto stalo.

Takže, ak Boh dovolí, môže prísť niekto aj „z druhej strany“. Sv. Ján Bosco sa dohodol s priateľom Luigim Comollom, že ak niekto z nich skôr zomrie, dá vedieť, či je spasený. Comollo zomrel a aj prišiel Boscovi oznámiť, že je v nebi. Ale Ján z toho nebol nadšený, ba bol z tej skúsenosti veľmi vystrašený. Upadol do choroby a liečil sa niekoľko týždňov. Veru, nie sme stavaní na dotyk druhého sveta.

 

Archív Jozefa Luscoňa

 

Čo robiť, keď má človek zlé sny so zosnulými?

Luscoň: Ak Boh dovolí, aj cez sen k nám môže prísť nejaký odkaz. Poznáme len veľmi málo zo skutočností „druhého sveta“. Každopádne, je dobré dať za toho človeka odslúžiť svätú omšu, pomodliť sa zaňho. Naša viera sa však neopiera o sny, ale o evanjelium.

 

NA SVADBE A POHREBE VIDÍŠ VIERU PRÍTOMNÝCH

Zažili ste pohreb, na ktorý nikdy nezabudnete?

Luscoň: Stretol som sa s tým, že ľudia s pokojom prijali smrť blížneho. Pevne dúfali, že jeho duša šla do neba, lebo to bol dobrý človek a veľa si vytrpel. Pohreb bol s akousi príchuťou radosti, či svadby. Ale napríklad v Petržalke ma prosili za zádušnú svätú omšu. Prišlo na ňu asi dvesto ľudí, no boli pasívni a všetko som si v omši odpovedal sám… Bolo mi z toho smutno. Hovorí sa, že na svadbe a na pohrebe vidíš vieru prítomných.

 

Má zmysel „držať smútok“ – chodiť po smrti blízkeho rok v čiernom, či každý deň navštevovať cintorín? 

Luscoň: Je to v našej slovanskej tradícii, ba kedysi boli súčasťou pohrebov aj plačky – ženy, ktoré boli najaté na to, aby plakali a nariekali pri pohreboch. Ale toto je nazeranie na život len po hrob a nie zaň. Prví kresťania sa zdravili „Marana Tha!“ – Príď, Pane Ježišu! Chceli, aby už prišiel. A preto aj naša viera by mala prekročiť hranice „viditeľného“. Ba poznám aj ľudí, ktorí sa tešia, že pozvanie na druhý svet pre nich čoskoro príde a ocitnú sa medzi nádhernými nebešťanmi. Dôležitejšie, než prílišné vonkajšie znaky, je teda mať Veľkonočnú vieru, dobre žiť, dúfať v Božie milosrdenstvo, tešiť sa zo stretnutia s Pánom a za zosnulých sa modliť.

 

Hovorí sa, že koho Boh miluje, toho krížom navštevuje. Znamená to, že na tomto svete si človek „vytrpí daň“ za svoje hriechy, aby mal po smrti zaslúžený pokoj?

Fudaly: Každý človek na svete trpí. Utrpenie je jeden z nepríjemných následkov dedičného hriechu. Ak však človek svoje utrpenie vedome spája s Kristovým utrpením na kríži, ak ho za niekoho obetuje, dáva tým svojmu utrpeniu nový zmysel podobný tomu, aký zmysel malo utrpenie Ježiša na kríži. Takto nás naše utrpenie môže urobiť podobnými Ježišovi a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením, čo je v Božích očiach veľmi hodnotné a záslužné. Samozrejme, že takéto utrpenie prežívané s Kristom sa dá prijať aj ako forma pokánia, ktorým môže človek odčiniť mnohé tresty za svoje hriechy. Sv. Pavol nás učí, že kto s Kristom umiera, s ním bude aj žiť (porov. Rim 6, 8). Mnoho svätých trpelo z lásky ku Kristovi a keď videli, že svojím utrpením vyprosili milosti pre iných, pýtali si od Boha ešte ďalšie utrpenie, lebo boli presvedčení, že trpieť s Kristom nie je zbytočné.



Komentáre