TOP

Bože, však on je vlastne normálny!

Možno to nikdy napísané nebolo. A možno áno. Je to vlastne jedno. Lebo najdôležitejšie sú aj tak posledné vety.

Milý Bože,

musím Ti na rovinu povedať, že vôbec neviem, čo si mám vlastne o tom všetkom myslieť. Teda… o ňom, mojom manželovi. Neber to, prosím, ako sťažnosť, ale nejako to zo seba dostať von musím. (A vlastne za to môžeš Ty, že to povedať musím. Tak si ma stvoril!)

Ty vieš, Bože, aj to, že svojho manžela by som nemenila, no niektoré prejavy jeho mužskosti sú pre mňa stále nepochopiteľné. Skôr pochopím zákonitosti nepredvídateľne prehraného zápasu AC Miláno – AS Rím (v neprospech Milána, ktoré ako vieš…) z rozprávania mojej polovičky, ako niektoré skutočnosti, ktoré nemajú žiadnu logiku. Napriek tomu, že muži sú maximálne pragmatické a logické stvorenia. Aj keď vytrvalým tréningom som sa dostala do stavu, keď ma to už nevytáča do vývrtky, ale len mierne pobaví. Znamená to, že svojho muža milujem viac ako kedysi, však?

Veď len pováž, milý Bože! Sme spolu dvadsaťštyri rokov a včera mu hovorím: „Keď otvoríš chladničku, nájdeš tam včerajší obed, odložila som ti porciu, keď ti tak chutila.“ Môj najmilší, ktorému som túžila urobiť radosť a mala som pocit, že všetko dokonale zapadne do seba (teda, ja som nezabudla, nebola som pažravá, odložila som a láskavo s úsmevom som mu dnes poradila, čo do seba pri chuti na niečo dobré…), otvoril chladničku, pozrel, zavrel a hovorí: „Nič tam nie je!“

 

 

Skamenela som, fakt! Keby som v tej chladničke nebola pred piatimi minútami a nestrážila onú porciu pred nájazdmi hladných tatárskych hliadok (rozumej našich detí v puberte), tak poviem, že je nabetón SLEPÝ! Ale Ty si taký dobrý! Toto leto si ma naučil, že muži majú iný spôsob videnia a tak nejakú nádobku (áno, tú plastovú so špeciálnym viečkom, čo sa nevieme dohodnúť, či má žltú či oranžovú farbu) položenú na tretej poličke vpravo vzadu ozaj neuvidí!

Čo dobrá žena neurobí pre svojho chlapa, ktorý vidí inak, ako ona? Vstávam a opakujem si v duchu Knihu prísloví, kapitolu 31, verše 10 a 11. Utešuje ma to, naozaj!

 

Však si už konečne sadni!

Inak, Pane, nie som si celkom istá, či si to dobre vymyslel s tými našimi komunikačnými rozdielnosťami, naozaj! Celkom to niekedy nefunguje, však vieš. Ja môžem počúvať, rozprávať a robiť naraz. Vôbec mi nepríde divné, že vo chvíli, ako mi môj milovaný sústredene rozpráva o sebe, ja popri tom varím, pečiem, umývam riad, zametám, utieram ústa drobcovi, píšem SMS, prečešem si vlasy, nájdem recept na lieky, vyzujem si papuče, zamávam susede cez okno a napravím mu golier na košeli. Pritom presne viem, čo mi hovorí, vnímam, ako sa cíti a chápem jeho myslenie. Som skrátka multifunkčná bytosť, nie?

Prečo ma teda zrazu zastaví a povie: „Konečne si sadni! Najmä, keď sa

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre