Brat Alan OP: Eucharistia je vzácne tajomstvo. Pri jeho spoznávaní sa nebudeme nikdy nudiť

„Eucharistia je najväčším pokladom Cirkvi – je to Kristus sám, ktorý sa nám dáva,“ hovorí sv. Ján Pavol II. v encyklike Cirkev žije z Eucharistie z roku 2003. 

V čom je sila a krása Eucharistie? Nakoľko sme schopní toto tajomstvo pochopiť? Potrebujeme mať osobitný sviatok, ktorým si ju uctíme? Rozprávame sa s dominikánom Alanom Delym. 

Odkedy sa v Cirkvi slávi sviatok Božieho Tela a Krvi?

Tento sviatok ustanovil pápež Urban IV. v roku 1264 bulou Transiturus. V nej rozšíril slávenie na celú Cirkev, lebo dovtedy sa slávil len lokálne. 

V ktorej oblasti sa slávil ešte pred univerzálnym zavedením pre celú Cirkev?

Korene tohto sviatku siahajú do 13. storočia. Spájajú sa s viacerými podnetmi. Ten podstatný vyšiel od mystičky sv. Juliány z Lutychu (belgické mesto Liège), ktorá iniciovala ustanovenie sviatku týkajúceho sa Eucharistie v miestnej diecéze. Po schválení biskupom bol tento sviatok prvýkrát slávený v roku 1246. Urban IV. ešte pred svojím zvolením za pápeža istý čas pôsobil v Lutychu, a tak bol s týmito udalosťami dobre oboznámený. Dokonca v bule Transiturus na jednom mieste uvádza, že nevyhnutnosť rozšíriť sviatok Corpus Cristi na celú Cirkev bola Bohom zjavená niektorým veriacim, čím má zrejme na mysli aj sv. Juliánu. 

Vieme niečo viac o tejto svätici a jej dôvodoch pre zavedenie sviatku vzdávajúcemu česť Eucharistii?

Juliána už vo veľmi mladom veku vstúpila do kláštora Mont Cornillon blízko Lutychu. Od začiatku ju charakterizovala veľká úcta k Eucharistii. Od roku 1209 mala časté mystické videnia, v ktorých videla žiariaci mesiac v splne, ktorého časť však bola pokrytá škvrnou. Spočiatku nechápala význam týchto videní. Až po dlhšom čase strávenom v modlitbách rozpoznala v mesiaci Cirkev, pričom škvrna poukazovala na neprítomnosť cirkevného sviatku týkajúceho sa Eucharistie. Juliána sa začala usilovať o zavedenie takéhoto sviatku. Svoje snahy konzultovala s významnými teológmi vtedajšej doby, medzi ktorých patril aj dominikán Hugo zo Saint Cher. Juliána sa dokonca podieľala na zostavení liturgického ofícia (modlitieb) pre pripravovaný sviatok, ktorý sa napokon prvýkrát slávil v Lutychu v roku 1246.     

Čo je podstatou sviatku Božieho Tela a Krvi?

V bule Transiturus od pápeža Urbana IV. sa prelínajú viaceré témy, ktoré odkrývajú jeho podstatu. Eucharistia je chápaná ako naplnenie Ježišovho prísľubu, že bude so svojimi učeníkmi až do skončenia sveta. V Eucharistii je totiž Ježiš naďalej prítomný medzi svojimi učeníkmi, teda medzi nami; síce nie telesne, ako tomu bolo pred dvetisíc rokmi, ale napriek tomu reálne. Eucharistia je predstavená aj ako špeciálny dar, kde na rozdiel od iných sviatostí človek neprijíma „len“ dar v podobe milosti, ale aj samotného štedrého Darcu. Eucharistia je taktiež vnímaná ako duchovný pokrm, ktorý nás uzdravuje a zveľaďuje v nás život. Urban IV. použil krásne prirovnanie, keď v spomenutej bule uviedol, že prvý pokrm človeka, teda ovocie stromu v raji, mu priniesol smrť, avšak nový pokrm, eucharistický chlieb, mu prináša život. Čo sa pokazilo pri prvom pokrme, je napravené pri novom a pravom pokrme, ktorým je Kristus sám. 

Teda cieľom je upriamiť zrak veriacich na Eucharistiu ako na prameň a vrchol kresťanského života, ako to pomenoval Druhý vatikánsky koncil?

Eucharistia ako naplnenie prísľubu Božej prítomnosti v strede svojho ľudu, Eucharistia ako dar a pokrm, to všetko je znamením Božej lásky, Božieho milosrdného zhliadnutia na človeka. Eucharistia je totiž sviatosťou Božej lásky. A práve to je centrom sviatku Božieho Tela a Krvi: objavovať, chváliť a ďakovať za Božiu lásku zjavenú v tejto sviatosti.

Je úlohou sviatku Božieho Tela a Krvi aj potvrdiť, že Ježiš je v Eucharistii reálne prítomný?

Úlohou sviatku bolo určite aj upevnenie viery v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, ktorá od 11. storočia bola z času na čas napádaná a odmietaná. A napokon, určitú úlohu v zavedení sviatku zrejme zohrali aj eucharistické zázraky, najmä ten z Bolseny, pri ktorom kňaz pochybujúci o reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii bol po slovách premenenia svedkom toho, ako začala z premenenej hostie vytekať krv na oltár a korporál.

Kedy sa tento zázrak udial?

Bolo to v roku 1263, teda len rok pred publikovaním buly Transiturus, a to navyše v mestečku Bolsena, ktoré je vzdialené dvadsať kilometrov od Orvieta, kde v tom čase pobýval pápež Urban IV. Aj tieto detaily naznačujú, že eucharistický zázrak v Bolsene zrejme poslúžil ako ďalší podnet pre zavedenie sviatku Corpus Cristi pre celú Cirkev. Navyše, v Orviete v tom čase pôsobil aj významný teológ, dominikán Tomáš Akvinský, ktorého pápež Urban IV. požiadal o vypracovanie liturgických textov pre nový sviatok. Výsledkom Tomášovho snaženia sú krásne a teologicky hlboké texty a modlitby, pričom viaceré z nich, napr. hymny Tantum ergo Sacramentum (Ctime túto Sviatosť slávnu), Panis angelicus (Anjelský chlieb); či O salutaris hostia (Ó, spásonosná hostia) používame dodnes.  

Aj dobre známy hymnus Klaniam sa ti vrúcne zložil sv. Tomáš? 

O Tomášovom autorstve tohto hymnu sa vedú diskusie. No zdá sa, že poslednú dobu sa ručičky váh nakláňaju v prospech Tomášovho autorstva.

TAJOMSTVO EUCHARISTIE NÁS PRESAHUJE, ALE TAK JE TO V PORIADKU

Dokáže vôbec človek rozumom pochopiť Eucharistiu?

Človek ponechaný len na svoje prirodzené sily považuje premenený chlieb a víno za obyčajný chlieb a víno. To je to, čo očami vidí a zmyslami zakúša. Až vďaka viere, ktorá je Božím darom, človek vidí v Eucharistii viac ako mu odhaľujú jeho oči a zmysly. Vierou poznáva síce neviditeľnú, ale hlbokú realitu: pod spôsobom viditeľného chleba a vína je vo sviatosti Eucharistie reálne prítomný celý Kristus; ten Kristus, ktorý je v oslávenom tele v nebi. Bez viery nedáva človeku Eucharistia zmysel, s vierou človek v Eucharistii zmysel nachádza, a to vo všetkých významoch slova zmysel. Navyše, aj keď sa nám vierou otvára brána k tajomstvu Eucharistie a viera s pomocou rozumu preniká do rôznych zákutí tohto tajomstva, v konečnom dôsledku nás tajomstvo Eucharistie presahuje. Sme na neho prikrátki, a tak je to v poriadku.    

Máme nejaké praktické spôsoby, ako možno viac preniknúť do tajomstva Eucharistie?

Všetko, čo Cirkev o Eucharistii vie a učí, je ovocím reflexie a kontemplácie nad Božím slovom. Viac spoznávať tajomstvo Eucharistie tak na jednej strane znamená spoznávať to, čo o nej nachádzame v Písme. Uvažovanie nad starozákonnými textami o manne či veľkonočnom baránkovi, ktoré sú predobrazmi Eucharistie, nás môžu priviesť k ucelenejšej predstave o tejto sviatosti. Na druhej strane, spoznávať tajomstvo Eucharistie taktiež znamená zaoberať sa samotnými reflexiami, úvahami o Eucharistii od osvedčených autorov, ktoré nás dokonca môžu zaviesť aj na pôdu filozofie či metafyziky. Každopádne, každý takýto kúsok poznania by nás mal priviesť nielen k prehĺbeniu eucharistickej viery, ale najmä k väčšej úcte a láske ku Kristovi v Eucharistii.   

Ak je v Eucharistii naozaj živý Boh, na ktorého môžeme očami viery pozerať, či vo viere sa ho dotýkať, ktorého pod spôsobom chleba prijímame do svojho tela, potom je každá úcta príliš nedostatočná…

Eucharistia je najdokonalejšia zo všetkých sviatostí, lebo Boh skrze ňu nielen posväcuje človeka, ako je tomu aj u ostatných sviatostí, ale v nej je Boh reálne a jedinečne prítomný. Mať bázeň pred týmto tajomstvom, pred Bohom v Eucharistii, je na mieste. Benedikt XVI. v jednom zo svojich textov o Eucharistii uvažoval nad presvedčením ľudu v Starom zákone, podľa ktorého vidieť Boha znamenalo zomrieť. Spomeňte si na príbeh Samsonových rodičov (Sdc 13) alebo samotného Mojžiša (Ex 33). Ak je však v Eucharistii prítomný Boh, platí aj pre nás, ktorí Eucharistiu prijímame alebo ju adorujeme, to starozákonné: vidieť Boha znamená zomrieť? Jeho odpoveď ma prekvapila: Áno; ale iným spôsobom. Starý človek v nás hriechu musí zomrieť. Prijímať alebo adorovať Eucharistiu znamená zomrieť hriechu, aby som mohol žiť, aby Kristus vo mne mohol žiť. Koľkí z nás máme pri prijímaní Eucharistie takúto bázeň pred Bohom? Úcta k Eucharistii tak zďaleka nekončí pri pekných emóciách či chvíľkovom pozdvihnutí duše, táto úcta si pýta premenu celého človeka. Nie nadarmo takí velikáni ako sv. Augustín či sv. Tomáš Akvinský opakovali, že Eucharistia ako duchovný pokrm premieňa človeka v Krista. 

STRETNUTIE DVOCH PRIATEĽOV, ALE AJ SLUHU SO SVOJÍM PÁNOM

Kedysi bolo sväté prijímanie záležitosťou niekoľkých dní v roku, na ktoré sa človek pripravoval dlhým pôstom a boli niečím mimoriadnym… Zásluhou pápeža Pia X. sa stala Eucharistia „chlebom každodenným“, čo však so sebou prinieslo aj to, že už nie je takou vzácnosťou. Ako vnímate tieto dva rozmery?

Áno, pohľad na to, ako často prijímať Eucharistiu, sa v Cirkvi vyvíjal. Prijímať Eucharistiu denne však nie je len novodobé odporúčanie. Nachádzame ho aj u sv. Augustína aj u sv. Tomáša Akvinského. Obaja si uvedomovali ľudskú slabosť, každodenné vnútorné zápasy a pády, ktoré volajú po každodennom prijímaní odpovedajúcej posily a lieku, teda Eucharistie. Eucharistia totiž nie je akousi odmenou pre dokonalých, je to posila a liek pre veriacich ľudí, ktorí zakúšajú každý deň rôzne zápasy a ťažkosti. No zároveň obaja svätci zdôrazňovali aj to, že človek má aj žiť tak, aby bol hoden denného prijímania. Byť hoden prijať Krista v Eucharistii a byť mu verný v každodenných povinnostiach či zápasoch sú dve nerozlučné dvojičky.

Ak však človek prijíma Eucharistiu často, nemôže sa stať, že mu zovšednie? 

Každodennosť sa určite nevylučuje so vzácnosťou. Vzácnosť nejakej veci sa mení na obyčajnosť nie kvôli tomu, že ju zakúšam každý deň, ale kvôli tomu, že ju prestanem vidieť či vnímať. Ak človek bezmyšlienkovite chodí každý deň okolo Dómu sv. Alžbety, vidí len veľkú hŕbu ako-tak uložených kameňov, no nikdy neobjaví výnimočnosť a krásu tejto stavby. Ak človek bezmyšlienkovite chodí každý deň na prijímanie, zabúda, koho to vlastne prijíma a nikdy neobjaví krásu a výnimočnosť eucharistického tajomstva. Preto je dôležité, aby sme nad týmto fascinujúcim tajomstvom uvažovali. Kedy som naposledy rozjímal o Eucharistii? Kedy naposledy som prečítal knihu o Eucharistii? Celý náš život nestačí na to, aby sme sa pri spoznávaní tohto tajomstva začali nudiť.    

Ako môžeme priblížiť Eucharistiu mladým veriacim? Výrazy ako „prevelebná sviatosť oltárna“ tomu veľmi nepomáhajú…

Pri katechizácii je dôležité prerozprávať učenie Cirkvi o Eucharistii jazykom, ktorý je prístupný danej skupine, ku ktorej hovoríme. Zvoliť nový jazyk či prístup, no pritom zachovať obsah. Mne osobne sa osvedčilo pri rozprávaní o Eucharistii používať rôzne typologické prepojenia medzi Starým a Novým zákonom, ktoré človeka vovádzajú do tajomstva Eucharistie. Samozrejme, tento prístup predpokladá u mladých veriacich aspoň základné znalosti Písma, ale keďže je založený na pútavých príbehoch, má v sebe istú príťažlivosť. Avšak zároveň si myslím, že v prípade Eucharistie sú isté termíny, ako napríklad podstata či transubstanciácia, ktoré skôr ako ich nahrádzať niečím iným alebo ich prerozprávať je lepšie si jednoducho osvojiť a uchopiť ich, ak chceme viac preniknúť do tajomstva Eucharistie. Tá námaha za to určite stojí.       

Čo sa deje s človekom, ktorý pravidelne pristupuje k svätému prijímaniu?

Najlepšou odpoveďou na túto otázku sú životy mnohých svätcov, ktorí pravidelne prijímali Eucharistiu. Ich životné príbehy nám ukazujú, čo sa môže udiať s človekom, ktorý vo viere a dôvere dovolí, aby v ňom milosť Eucharistie pôsobila. V prvom rade, každé prijímanie je jedinečným a sviatostným stretnutím, zjednotením s Kristom. Je to stretnutie priateľa s priateľom, ale aj sluhu so svojím Pánom. Eucharistia má aj ďalšie účinky.

Aké?

Sv. Ján Damascenský prirovnal Eucharistiu k tlejúcemu uhlíku. Tak ako je uhlík drevom spojeným s ohňom, tak je Eucharistia chlebom spojeným s Božskou láskou. A tak ako uhlík zapaľuje oheň vo svojom okolí, tak Eucharistia zapaľuje lásku u tých, ktorí ju prijímajú. Udeľuje nám cnosť lásky, učí nás, ako milovať. Dáva nám aj milosť vzájomnej jednoty. Totiž, ako je eucharistický chlieb vyrobený z mnohých pšeničných zŕn, ktoré napokon vytvoria jeden celok, tak Eucharistia spája tých, ktorí ju prijímajú; Dá sa povedať, že utvára Cirkev. Pozýva nás a učí byť ľuďmi jednoty. Samozrejme, to všetko sa deje, keď je človek disponovaný pre pôsobenie Eucharistie, keď svojimi hriech mi nebráni, aby v ňom pôsobila jej milosť.  

Svätý Pavol hovorí v Prvom liste Korinťanom (11, 27– 29) o nehodnom prijímaní Eucharistie, pri ktorom si človek „je a pije odsúdenie“. Čo to znamená? Ako sa nám to môže stať?    

Tento text, ktorý hovorí o nehodnom prijímaní Eucharistie, opisuje situácie, keď sa človek napriek svojim ťažkým hriechom rozhodne pristúpiť k Eucharistii. Takýto človek totiž na jednej strane ťažkým hriechom odmietol spoločenstvo s Bohom, odmietol Božiu lásku, no na druhej strane nehodným prijímaním Eucharistie naznačuje, že je s Kristom spojený, veď prijíma jeho telo. Týmto sa však dopúšťa klamstva na Eucharistii, svätokrádeže, keďže si robí nárok na niečo, na čo nemá. Takýto človek, slovami sv. Pavla, je a pije svoje odsúdenie.

ADORÁCIA PREHLBUJE VZŤAH S PÁNOM

O čom je eucharistická adorácia?

Eucharistická adorácia je zotrvávanie v modlitbe pred Kristom prítomným v Eucharistii. Prax takejto formy modlitby siaha až do 12. storočia, teda objavuje sa krátko pred obdobím, keď bol ustanovený sviatok Božieho Tela a Krvi. Adorácia je akýmsi rozvinutím eucharistického slávenia, teda svätej omše. Ak prijatím Eucharistie sa zjednocujem s Kristom, v adorácii sa toto puto môže ešte rozvíjať a prehlbovať. Eucharistická adorácia je skvelou príležitosťou pre uvažovanie nad tajomstvom samotnej Eucharistie, ktorá je sviatosťou Božej lásky.  

Aké je jej ovocie?

Jedným z nich je prehlbovanie vzťahu s Pánom, ktorý je predo mnou skryte, ale reálne prítomný. Čas strávený pred eucharistickým Kristom je znakom mojej lásky k nemu. No nielen to – Eucharistia je sviatosť, ktorá utvára Cirkev, mystické telo Kristovo. Adorácia tak poukazuje aj na tento ekleziálny, spoločenský prvok – sme povolaní nielen k jednote s Kristom, ale s každým členom mystického tela. Môj vzťah ku Kristovi má byť zjavný v mojich vzťahoch s ľuďmi. Toto prepojenie medzi jednotou s Kristom a jednotou v spoločenstve veriacich je viditeľné najmä v spoločnej adorácii, keď bratia a sestry adorujú v Eucharisti Ježiša Krista, svojho Pána.   

Mnohé kostoly nepretržite streamujú adoráciu, takže si ju môžeme hocikedy zapnúť doma v obývačke. Má rovnakú váhu adorácia prenášaná cez kameru?

Benedikt XVI. v exhortácii Sacramentum caritatis hovorí o jasnom rozdiele medzi fyzickou účasťou na svätej omši a účasti na svätej omši prostredníctvom komunikačných prostriedkov, ktorá za normálnych podmienok ani nie je splnením príkazu o povinnej účasti vo sviatočný deň. Pri streamovaných svätých omšiach je totiž človek pred obrazovkou v kontakte len s obrazom skutočnosti, ale nie so samotnou realitou slávenia svätej omše. Pri eucharistickej adorácii je to podobné. Človek pred obrazovkou vidí len obraz skutočnosti, ale nie je v kontakte s danou skutočnosťou, teda s vyloženou Oltárnou sviatosťou. Hoci v istých prípadoch, napr. u chorých a starých ľudí, je využívanie komunikačných prostriedkov na sledovanie adorácie vítané a odporúčané, vo všeobecnosti však platí, že klasická eucharistická adorácia pred vyloženou Sviatosťou by mala mať pevné miesto v živote veriaceho človeka.            

Foto: archív respondenta