Brat Irenej OP: Cieľom Pôstu nie je maximalizácia utrpenia, ale obnoviť sa v láske

Pôst je často obdobím predsavzatí, zápasov a prehodnocovania života. Prečo ho vôbec potrebujeme? Ako doň vstúpiť tak, aby bol skutočným duchovným rastom – a nie len ďalšou formou výkonu? Aj o tom sa rozprávame s dominikánom, bratom Irenejom Fintorom.

Na začiatku Pôstneho obdobia počúvame evanjelium o Ježišovi na púšti. Prečo Ježiš vôbec išiel na púšť a postil sa? Nepodliehal predsa slabostiam ako my…

Ako píše sv. Pavol v Liste Filipanom, Ježiš sa „zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“. Už samotné vtelenie znamenalo, že prijal určitú vzdialenosť od Otca – vzdialenosť spôsobenú prvotným hriechom, ktorý zatemnil náš rozum a oslabil vôľu. On túto skúsenosť berie na seba dobrovoľne. Zaradí sa medzi hriešnikov, dá sa pokrstiť a skôr, než začne verejne účinkovať, vstupuje na púšť, kde sa stotožní s našimi zápasmi. Neprišiel nám dať len filozofiu či múdre rady – on nám ukázal konkrétny príklad.

Keď hovoríme o zápasoch… Môžu byť Ježišove pokušenia na púšti aj obrazom toho, čo čaká nás, keď si dáme predsavzatie alebo keď začíname Pôst?

Určite áno. Vidíme to už na novoročných predsavzatiach – akonáhle si poviem, že obmedzím sladkosti či sociálne siete, zrazu prídu ťažkosti.
Ježiš na púšti zakúša tri pokušenia: Premeniť kamene na chleby – ide o elementárne potreby: jesť, piť, spať. Sú dobré, len potrebujú mieru. Skoč dolu, Boh ťa zachráni – diabol dokonca cituje Písmo. Ide o opovážlivé spoliehanie sa na Boha, manipulovanie s vierou. Diabol pozná Boha aj Zjavenie, ale nie je schopný milovať nikoho okrem seba samého. A aj veci viery vie prekrútiť tak, aby človeku v konečnom dôsledku ublížili. Ponuka všetkých kráľovstiev sveta – pokušenie moci, identity a toho, komu vlastne chceme slúžiť. Ježiš ukazuje, že ak sa rozhodneme pre Boha, nestratíme svoju jedinečnosť – práve naopak, Boh ju zušľachtí. Podobne, ako keď Mária povedala svoje áno.

Prečo práve púšť? Prečo sa Ježišova skúsenosť viaže práve na tento nehostinný priestor?

Púšť bola pre Izraelitov školou života. Štyridsať rokov kráčali z otroctva k slobode – a nebolo to ľahké. Chvíľami túžili po „plných hrncoch v Egypte“, potom sa zľakli prieskumníci, ktorí videli mocných obyvateľov Kanaánu. Na púšti vznikali spory, nejednota, dokonca urobili zlaté teľa, keď Mojžiš odišiel po Desatoro. Púšť je priestor, kde človek konečne počuje svoje vnútro.
Ako hovoril sv. Anton opát: „Mnohé naše pokušenia nevznikajú zvonka – skrývajú sa v našom vlastnom srdci.“ V tichu vyplávajú veci, ktoré v bežnom tempe dňa potláčame.

NAJVZÁCNEJŠÍM DAROM MÔŽE BYŤ ČAS

Kam by nás mal Pôst vlastne viesť? Čo je jeho cieľom?

Pôst nikdy nie je cieľom sám osebe. Je prostriedkom. Dnes žijeme v relatívnom dostatku – materiálnom aj informačnom. Pôst nám pomáha nájsť mieru, aby nás stvorené veci neodvádzali od lásky k Bohu a blížnemu.
Aj dobré veci môžu prekročiť mieru: prílišná naviazanosť na prácu, výkon, od ktorého odvodzujem svoju hodnotu, na človeka, technológie… Cieľom Pôstu je nájsť zdravý stred.

Podľa čoho sa rozhodovať pri výbere konkrétneho pôstneho predsavzatia?

Každý tuší, kde je silný a v čom je slabý. Ak viem, že internet mi zaberá čas, nastavím si hranicu – a ušetrený čas venujem niečomu, čo prehĺbi lásku k Bohu i blížnym.
Pôst môže byť aj skutkom milosrdenstva – vecného či duchovného. Poradiť, navštíviť chorého, dať svoj čas, zatelefonovať osamelému. Zastavím sa a urobím si čas na to, čo inokedy nestíham.

Často počúvame tri slová: pôst, modlitba, almužna. Ako spolu súvisia?

Tvoria jeden celok. Modlitba rozširuje srdce, otvára nás Bohu. Almužna nie je len o peniazoch. V minulosti dať almužnu alebo nejaké materiálne veci znamenalo pre človeka dlho robiť, stálo to veľkú obetu. Momentálne sa miera obety posunula do inej roviny. Jednou z najväčších vecí, ktorú vieme dať, je práve čas.

Ako súvisí pôst s pokáním? Tieto slová sa takisto používajú spolu.

Veľmi úzko. Ježiš hovorí: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ Žijeme však v dobe, v ktorej sa pojem hriechu vytráca. No pokánie sa začína tým, že si priznám problém – podobne ako pri 12-krokovom programe práce so závislosťou. Prvý krok je priznať si, že mám problém a potrebujem ho riešiť. Pokánie sa spája s vierou v evanjelium. Spojiť sa s Bohom a dovoliť mu, aby v nás konal svojou milosťou.

Keď počujeme „dobre, že ide Pôst, aspoň trochu schudnem“, niečo tam nesedí…

Je veľký rozdiel medzi pôstom a diétou. Diéta má za cieľ lepšie fyzické zdravie. Pôst má za cieľ vernosť – v dobrom i v zlom, v zdraví i v chorobe. Je to duchovné zakorenenie, aby sme nespyšneli v radostiach a nezmalomyseľneli v ťažkostiach. Ide teda v prvom rade o postoj.

Mal by byť pôst pre nás bolestivý?

Bolestivosť nie je miera pôstu. Neznamená, že čím viac trpíme, tým máme pred Bohom väčšiu zásluhu. To by nás zaviedlo do bludného kruhu vyžívania sa v utrpení. Pán Boh sa nevyžíva v utrpení. On má rád, keď vieme napraviť svoje pokrivené cesty. To nejde bez ťažkostí, ale cieľom Pôstu nie je maximalizácia utrpenia, ale obnoviť sa v láske. To niekedy bolí ešte viac ako dávať si predsavzatia, ktoré by nám dokazovali náš vlastný heroizmus.

V UTRPENÍ SA UČÍME LÁSKE

Evanjelium hovorí, že sa máme postiť v skrytosti. Čo to znamená v praxi?

Ježiš často hovorí o tom, že netreba zachovávať prikázania formálne, ako keď sa farizej modlil a vyratúval, čo všetko pre Boha robí. Pôst je o postoji srdca. Vonkajšie veci sa dajú naplánovať a odfajknúť – „Toto som urobil…“ Skutočný pôst sa deje v srdci – a ten sa nedá odmerať. Vidí ho len Boh.

Ako počas Pôstu nestratiť počiatočnú motiváciu?

Možno je niekedy dobré ju stratiť. Kým ju nestratíme, môže to štekliť našu pýchu. Keď ju stratíme a nanovo začneme o ňu bojovať, zistíme, že to nie je o našich plánoch a predsavzatiach, ale o tom, že potrebujem mať hlbší motív ako bola začiatočná motivácia, ktorá nemusí byť dostatočná na to, aby som vydržal.

Aké miesto má počas Pôstu rozjímanie o Kristovom utrpení?

Pri rozjímaní o Kristovom utrpení, napríklad počas pobožnosti krížovej cesty, vidíme, ako Boh prešiel všetkými našimi ľudskými dysfunkciami. Ježiš bol nespravodlivo odsúdený. Trpel fyzicky pri bičovaní a korunovaní tŕním. Trpel psychicky, keď ho vysmiali a ponižovali. Vyzliekli ho donaha. Opustili ho najbližší. Zaprel ho jeden z učeníkov.

Keď zakúšame takéto formy bolesti, poníženia, hriechu, osamotenia či utrpenia, od fyzického až po mentálne, zdá sa nám, že Pán Boh je od nás ďaleko. Na krížovej ceste si uvedomujeme, že Boh si týmto všetkým prešiel v Ježišovi Kristovi.

Trpiaci človek sa však môže cítiť Bohom odmietnutý a nemilovaný…

Utrpenie človeka od Boha neoddeľuje. Nie je to tak, že by sa Pán Boh človeku otočil chrbtom. Práve naopak. Ježiš Kristus má po vzkriesení na sebe rany po klincoch. Ježiš integroval utrpenie, aby nikdy neodsúdilo človeka od Boha a Boha od človeka.

Jeden z najsilnejších argumentov neveriacich je: „Neverím v Boha, lebo existuje utrpenie.“ Prečo teda existuje utrpenie, ak je Boh dobrý?

Odpoveď Pána Boha je: utrpenie existuje, lebo som vám dal slobodnú vôľu, v ktorej sa môžeme navzájom milovať alebo si ubližovať. Ale ja som na seba zobral utrpenie a v tom utrpení si môžeme byť blízki. V kríži sa naučíme milovať, v spolupatričnosti si navzájom niesť kríže. Kríž je výzvou – nezatvrdiť sa, ale rásť v láske k Bohu aj k ľuďom.

Foto: Alžbeta Mohyláková, Lucia Eperješiová, archív Tomistického inštitútu Slovensko