Brat márnotratného a médiá
Jedným z najkomentovanejších podobenstiev je zaiste to o márnotratnom synovi či o milosrdnom otcovi (Lk 15,11 – 32). Je zrejmé, že Ježišovi na tomto podobenstve obzvlášť záležalo a rozpovedal ho s dôrazom na každú myšlienku. A toto podobenstvo muselo zanechať aj v samotných evanjelistoch veľmi hlboký dojem, keď ho zapísali priam do detailov.
Postava mladšieho syna je zosobnením hriešnika, ktorý premrhal vzácny otcov majetok a na dne svojho úpadku dostáva milosť obrátenia, ktorá ho ako kajúcnika vedie späť k otcovi. Postava otca je zrejmým stelesnením Boha, ktorý rešpektuje ľudskú slobodu a nestavia sa do cesty nášmu slobodnému odchodu z otcovského domu milosti, no neustále čaká na kajúci návrat každého hriešnika, aby ho opäť obdaroval synovskými výsadami.
No zvlášť zarážajúco sa javí postava staršieho brata, toho „dobrého“, ktorý v pokoji nažíval so svojím otcom a zrazu tu nastáva skrat, nepochopiteľná podráždená reakcia na bratov návrat, či presnejšie na otcovo privítanie.
Azda málo sa v tejto súvislosti poukazuje na jednu, zdanlivo malú, no predsa asi nie bezvýznamnú postavu, ktorá v tomto podobenstve vystupuje, a tou je postava sluhu. Sluha odpovedá na otázku staršieho syna, čo sa doma deje, podáva informáciu. Ale akú informáciu?! „Tvoj brat sa vrátil a tvoj otec usporiadal hostinu, lebo sa mu vrátil zdravý.“ Vari je to naozaj tak?! Nie je táto informácia nehorázne skreslená?
Či sa otec naozaj potešil a rozhodol oslavovať len preto, lebo sa mu mladší syn vrátil zdravý? Ježiš Kristus v tomto podobenstve jasne zdôrazňuje, že návrat mladšieho syna bol návratom kajúcnika. Už vopred si sformuloval, čo otcovi povie, a to mu aj povedal.
Nedal sa pomýliť tým, že otec mu vyšiel v ústrety, on vie, čoho sa dopustil a prosí len o miesto nádenníka. Otec – čiže Boh – nie je automat, ktorý prinavracia synovské výsady len za to, že sa hriešnik vrátil „zdravý“. Jeho milosrdenstvo predchádza akt spravodlivosti, teda pomáha nám v hĺbke svojho svedomia si uvedomiť svoj hriech, vzbudzuje v nás ľútosť a dáva silu urobiť príslušné rozhodnutia.
Takisto nasleduje po akte spravodlivosti – uznaní a vyznaní hriechov, spojeným s odhodlaním zmeniť svoj život, ako uistenie o Božom rozhrešení, doslova možno „odhriešnení“ (úplnom zbavení hriechov). V oboch prípadoch je však s ním neoddeliteľne spojené. Len tak pre nič za nič sa oslava v otcovom dome neusporadúva… Podľa typického kresťanského výrazu tu ide o „ospravodlivenie“ – prinavrátenie „spravodlivosti“, čiže stavu svätosti, ktoré je niečím oveľa viac, než len odpustením hriechov, je to silnejšie priľnutie k Bohu, väčšie odhodlanie milovať ho vo svojich blížnych a viac energie do zápasov proti všetkým pokušeniam, ktoré by nás mohli strhnúť z tejto cesty.
Podobne ako to Ježiš hovorí o „ospravodlivenej“ hriešnici, že viac miluje, lebo jej bolo viac odpustené (porov. Lk 7, 43). Možno teda predpokladať, že navrátený mladší brat bude teraz oveľa lepším synom ako bol predtým, než sa rozhodol odísť. A to – nie samotný návrat – je hodno oslavy!
Bolo by asi treba pri posudzovaní reakcie staršieho brata vziať do úvahy ako poľahčujúcu okolnosť práve túto dezinformáciu, ktorú dostal, unavený po celodennej práci na poli a prekvapený zvukmi oslavy, ktoré bolo počuť z domu. Úprimne povedané, koho z nás by takáto správa nepodráždila?!
Je to len hypotetická myšlienka, ale skúsme si predstaviť reakciu staršieho brata, keby mu sluha na otázku, čo sa doma deje, odpovedal: „Tvoj brat sa vrátil a hodil sa otcovi k nohám s prosbou o odpustenie. Prosil ho, aby mohol byť v jeho dome nádenníkom. No otec mu odpustil a prikázal zabiť teľa a usporiadať hostinu od radosti, že sa spamätal a odvrátil od svojej zlej cesty.“ Je viac než zrejmé, že by tá reakcia bola celkom iná…
Áno, podobenstvo o márnotratnom synovi je aj podobenstvom o médiách. Cirkev zvlášť v čase ich masového charakteru neustále požaduje korektnosť a úsilie o vyváženosť, úplnosť a objektívnosť informácie, ktorá sa v médiách prezentuje. Vie veľmi dobre, akú silu má ich pôsobenie. Veď práve médiá sú často tým „sluhom“, na ktorého sa ľudia obracajú s otázkou „čo sa deje?” a podľa nimi podaných informácií si tvoria názor, prijímajú rozhodnutia, ba nezriedka – podobne ako starší brat – sú schopní i zavrhnúť celú svoju minulú osobnú skúsenosť a nekriticky uveriť, čo sa im tu predkladá ako pravda.
Možnože Pán Ježiš tu skutočne naznačil nebezpečenstvo „komunikačných skratov“ v našej medziľudskej komunikácii, ako ich poznáme v celých dejinách ľudstva, a zároveň – ako Boží Syn – ponúkol na zamyslenie aj myšlienku, ktorá sa zvlášť týka našej doby, v „storočí médií“, o čom sa jeho rovesníkom nemohlo ani snívať. A možno je to len veľkosť Božieho slova, ktoré sa, „živé a účinné“ (Hebr 4, 12), prihovára každej dobe a každej generácii čitateľov má čo povedať, veľmi konkrétne a adresne. To asi nie je podstatné. Postava sluhu však v každom prípade upozorňuje na potrebu opatrnosti pri prijímaní rozhodnutí na základe sprostredkovaných informácií.
Isteže, aj starší brat si mohol najprv overiť pravdivosť sluhovej interpretácie u samého otca a až potom ho zahrnúť výčitkami. Ale ľudské srdce je už raz také: ľahko uverí aj polopravde a často potom koná impulzívne. Nie bez dôvodu sa hovorí, že polopravda je horšia než lož (lebo sa ťažšie odhaľuje a aj „čistí“).
Keď si teda uvedomíme, že Ježiš tu nerozpráva skutočnú udalosť, ale podobenstvo, ktoré si sám vymyslel, je zrejmé, že tam to slovo („… lebo sa vrátil zdravý“) dal zámerne. Asi vedel, že v spravodlivom rozhorčení ľahko a bez váhania odsúdime toho staršieho brata. Tak nám to možno chcel trošku skomplikovať, aby sme sa nad tým hlbšie zamysleli. V slovách evanjelia totiž nič nie je bez významu, takže to zaiste platí aj pre postavu sluhu z tohto podobenstva. Asi nám má čosi naznačiť… Veď napokon aj my všetci sme „médiá“, sprostredkovatelia informácií v rodine, na pracovisku, na ulici. Tak by sa mohlo stať, že my, naše slová sa stanú príčinou pokazenia medziľudských vzťahov. A to by sme nemali dopustiť.
Doc. PhDr. ThDr. Stanislav Košč, PhD. (54) je vysokoškolský pedagóg na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde sa venuje katolíckej sociálnej náuke, sociálnej etike a charitatívnej činnosti. Je mu tiež blízka téma masmédií i umenia.