Budúca učiteľka Janka Hričanová: Moje nenarodené dieťa ma naučilo nesúdiť  

Budúca učiteľka Janka Hričanová: Moje nenarodené dieťa ma naučilo nesúdiť   
Janka Hričanová je študentka Učiteľstva ekológie a slovenského jazyka a literatúry na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Pred štyrmi rokmi jej počas operácie srdca prepichli pohrudnicu, dostala trombózu a bola na hranici medzi životom a smrťou. Po návrate domov začala mávať silné panické záchvaty, nevychádzala z bytu. O liečbe, pobyte na psychiatrii, odložení svadby, aj bolesti zo straty bábätka nám povedala v rozhovore.

Aká bola Janka Nevoľníková a ako sa líši od Janky Hričanovej po psychickej, fyzickej a duševnej stránke?

Myslím, že najväčšia zmena nastala vo vnímaní seba a sveta. Predtým som sa ľuďom vyhýbala a využívala sarkazmus ako svoj obranný štít. Teraz už viem, že ľudia nie sú len zlí a naučila som sa pracovať s dôverou voči sebe aj iným.

 

Ako si sa dostala do nemocnice, čo presne sa stalo?

Šla som na vyšetrenie srdca, keďže aj v minulosti som mala problémy s príliš vysokým tepom a do istej miery sa mi to vrátilo späť.

 

Čo v nemocnici zistili a aké vyšetrenia si podstúpila? Čo sa stalo počas operácie?

Vyšetrenie dokázalo len to, že srdce je v poriadku a môj zrýchlený pulz má inú príčinu. Tento zákrok sa volá rádiofrekvenčná ablácia srdca, kde sa pomocou katétra cez žilu v slabinách či tou pod kľúčnou kosťou dostanú až do srdca a tam následne stimulujú určité miesta, ktoré môžu zrýchlený pulz vyvolať. Mne počas vyšetrenia nezabrala lokálna anestézia a prepichli mi pohrudnicu, čiže sa tam dostal vzduch, ktorý mi stláčal pravé pľúca. Nezlepšovalo sa to, ale aj napriek tomu ma prepustili domov, bol práve piatok a v pondelok som už skončila na ARE. Následne som dostala trombózu, keďže som po zákroku okrem jedinej injekcie nedostala nič na riedenie krvi a môj stav bol kritický.

 

Budúca učiteľka Janka Hričanová: Moje nenarodené dieťa ma naučilo nesúdiť   

 

Keďže šlo o chybu lekárov (prepichnutie pohrudnice) riešila si aj súd, rozmýšľala si nad tým? 

Podala som podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ale bez úspechu voči mne, nepomohlo ani odvolanie sa.

 

Keď ti primár nemocnice povedal, že tvoj stav je dosť zlý, čo ti prešlo hlavou? Aké boli tvoje reakcie?

Rozkotúľali sa mi slzy po tvári. Keď som ostala sama, zatvorila som oči a o pár sekúnd neskôr prišiel veľmi silný pocit, veta, ktorá mi aj v náročných chvíľach ide hlavou – chcem žiť. Opakovala som si ju celú noc.

 

Aký bol prístup sestričiek a ostatných z oddelenia? (ARO, interné, psychiatria)

Personál na ARE bol skvelý, nielen odborne, ale aj ľudsky. Bola som tam hospitalizovaná práve na Deň žien a primár mi priniesol tulipán so slovami, že to dáme. (úsmev) O internom rozprávať nechcem, pozitívne skúsenosti nemám. Prvá hospitalizácia na psychiatrii by bola snáď na celý román, no tie ďalšie, v inom meste, boli naozaj skvelé, cítila som, že som na bezpečnom mieste.

 

Budúca učiteľka Janka Hričanová: Moje nenarodené dieťa ma naučilo nesúdiť   

 

NAJVIAC ZABOLELI SLOVÁ, ŽE SOM ŠIALENÁ

Kedy u teba začali panické záchvaty?

Ataky začali v plnej sile, keď som už bola doma aj z interného oddelenia. Dovtedy som fungovala na akýsi záložný zdroj, no keď som bola v domácom bezpečnom prostredí, spustili sa panické záchvaty a ja som si myslela, že umieram.

 

Čo si prežívala, keď si si prechádzala panickými záchvatmi a depresiou? Ako môže človek vôbec zistiť, že niečo ako panický atak má?

Ako som spomínala, myslela som si, že umieram, pretože všetky príznaky pripomínajú infarkt. Keď mi po jednom silnom ataku manžel zavolal sanitku, v nemocnici sa ma pýtali, či neberiem drogy, lebo môj stav pripomínal „absťák“. Triaslo sa mi celé telo, dostávala som kŕče. Po infúzii sa mi síce zlepšil tlak a pulz, no triaška neustávala, ležala som celú noc s pocitom, že toto je moment pred smrťou. Ráno ma poslali domov, vraj si mám dať magnézium, no ja som sa po štyroch hodinách vrátila v rovnakom stave späť. Lekári si vymenili službu a iná lekárka sa ma veľmi citlivo opýtala, či som ochotná svoj stav konzultovať so psychiatrom, lebo po všetkom, čím som si prešla, môže ísť práve o panické ataky.

 

Ako by malo okolie reagovať, keď má ich blízky panický záchvat alebo depresiu?

Mne osobne najviac pomohlo len tak byť. Lebo frázy ako „je to len obdobie“, „usmej sa“, „bude dobre“ vo mne kumulovali pocity hnevu. Blízki priatelia a manžel či otec so mnou len jednoducho boli, počúvali ma, boli ústretoví, keď som im aj pri bežných situáciách hovorila o svojich strachoch. Panický atak naozaj môže vyzerať desivo, no raz mi jedna blízka priateľka povedala, že v tej chvíli mám byť ako dieťa po narodení, ktoré sa hneď nadýchne. A dýcha celý život. Dýchanie je naozaj jeden z najefektívnejších spôsobov, ako to ustáť.

 

Budúca učiteľka Janka Hričanová: Moje nenarodené dieťa ma naučilo nesúdiť   

 

Stretla si sa s rôznymi reakciami ľudí – čo najviac zabolelo? Čo by ľudia nemali hovoriť a mali by si to nechať len pre seba?

Naviac ma zaboleli slová, že som šialená. Ak mal niekto úprimný záujem počuť o tom, ako prebieha hospitalizácia na psychiatrii alebo o tom, ako zvládnuť panický atak, veľmi rada som odpovedala, no na vyzvedanie reagujem (ešte stále) sarkasticky.

 

Čo si sa za obdobie terapií (4 roky) naučila?

Celá cesta sebapoznávania je zaujímavá. Stále pokračujem, niekedy zisťujem, že môj pocit stagnácie neznamená, že pre seba nerobím nič, len si potrebujem dopriať viac času na aktuálnu fázu spracovania. Počas tohto obdobia som si dopriala aj mesiac pauzu od terapie, pretože som mala pocit, že sa v istých problémoch nechcem viac „rýpať“. Počas mesačnej pauzy som zistila, že na pílu naozaj nie je potrebné tlačiť a môžem si vedome dopriať čas bez toho, aby som mala pocit zlyhania, že robím málo pre svoju duševnú pohodu.

 

Čo ti najviac pomohlo/pomáha, keď príde na teba úzkosť a zlé stavy?

Naučila som sa rôzne cvičenia na zvládanie úzkosti, preventívne, aj ako prvú pomoc. Osobne mi najviac pomáha chlad, odloženie problémov do pomyselnej krabičky pod posteľ, predstava, že som na bezpečnom mieste a najviac zaberá to, čo nemám rada – počítanie vyšších čísel, ich odpočítavanie a podobne, vtedy presmerujem pozornosť na čosi úplne iné a úzkosť postupne slabne.

 

Budúca učiteľka Janka Hričanová: Moje nenarodené dieťa ma naučilo nesúdiť   

 

ROZSTRIHALA SOM SVOJE SVADOBNÉ ŠATY

Odložili ste svadbu na neskôr. Urobila by si tento krok znova?

Rozhodne áno! Pre mňa to bolo jedno z najlepších rozhodnutí napriek všetkým názorom, ako mi svadba pomôže. Ona prebehla kdesi na pozadí mojej duše, a otázky, kedy bude, ma dostávali do príšerných stavov. Až som v jeden deň dostala nápad – sadla som si na podlahu, vzala nožnice a rozstrihala svoje svadobné šaty na maličké kúsky. Reálne som sa potrebovala odstrihnúť od bolesti. Na chvíľku sa mi pri tejto „procedúre“ zastavil čas a cítila som veľkú úľavu. Znie to bláznivo, viem, ale akokoľvek desivo alebo zvláštne to znie, pomohlo mi to.

 

Nakoniec ste sa s manželom vzali neskôr a po čase ste sa rozhodli, že si založíte rodinu. O prvé bábätko ste prišli. Otázka potratu je na Slovensku stále málo diskutovaná. Prečo je to tak?

Náročná otázka, sama ešte hľadám odpovede. Myslím, že vidieť tento problém len ako čierny alebo biely je nemožné.

 

Čo chce a čo nechce počuť žena, ktorá o bábätko príde?

Nechce počuť to, čo ja, a to priamo od lekárky a sestričky v nemocnici: „Nechal vás frajer? Aha, nie, vy beriete antidepresíva.“ Nie je to o nezodpovednosti, teda rozhodne to tak nebolo v mojom prípade. Počula som aj názor, či nepoznám antikoncepciu a na čo si robím decko, keď som mimo.

 

Budúca učiteľka Janka Hričanová: Moje nenarodené dieťa ma naučilo nesúdiť   

 

Prečo si sa rozhodla hovoriť o svojom duševnom zdraví, o prevencii aj o potrate na sociálnych sieťach aj besedách?

Považujem za mimoriadne dôležité hovoriť o tom. Otvorene, úprimne. Lebo vidím, počujem, cítim. V mojom okolí sú v poslednom období mnohé prípady samovrážd. Aj ja som mala kadejaké myšlienky. Ako hovoríme s terapeutkou, niekedy sa potrebujeme v našich hovienkach vyváľať a zistiť, ako z nich spraviť kompost. Na rovinu, jednoducho čistá psychiatria, bez tabu.

 

Čo Ťa naučilo Tvoje bábätko?

Bolo to náročných desať týždňov, no naučila som sa mnoho. Najmä sa neporovnávať s inými a nesúdiť. Každý deň sme sa rozprávali: o svete, o tom, prečo duša vie bolieť. Moje dieťa ma poznalo a vedelo, nepotrebovalo sa pýtať, vedelo. Prežívala som cez to ťažké asi najsilnejší pocit lásky, niekedy rozprávalo celú noc a ja som len počúvala. Bolo mojím učiteľom. Som matkou bez dieťaťa, no jeho lásku cítim po celý čas. Aj teraz si vieme pokecať.

 

Počas terapie si zistila, že si v detstve prežila traumu. Vie nejak diagnostikovať rodič dieťaťa v jeho detstve, že niečo nie je v poriadku?

Osobne si myslím, že vie. Problém je v tom, že mnoho rodičov si nechce priznať, že ich dieťa mohlo byť napríklad zneužité, lebo to považujú za osobné zlyhanie, viem si predstaviť, že sa tam potom objaví strach a ten dokáže paralyzovať. Čo chápem, no neviem to ospravedlniť. Sama rozmýšľam, ako by som na tom dnes bola, keby som istú časť svojej traumy riešila tesne po tom, ako odznela.

 

Zmenil sa Tvoj vzťah s Bohom?

Zmenil sa. Prešiel si hnevom, výčitkami, nerozprávaním sa. Boh sa nevzdal. Ani so mnou, ani keď som mu povedala škaredé veci, bol tu pre mňa vždy. No teraz mu už viem otvorene povedať, čo cítim, lebo ani On nesúdi.

 

Viera+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+