Byť či nebyť spoločenský? Ako sa žije introvertom v spoločenstvách
Sú veci, ktoré klasických introvertov desia viac ako extrovertov nedostatok priestoru na rozprávanie. Napríklad priveľa ľudí na jednom mieste. Alebo zdieľanie, ktoré predpokladá hovorenie pred ostatnými. A vyslovenie prosby či vďaky počas spoločnej modlitby. Aj autorka tohto textu sa na takýto úkon pripravuje vždy už od momentu, keď sa dozvie, že sa od nej niečo podobné očakáva. Preto dáva zmysel, že aj predstava spoločenstva môže byť pre niektorých z nás skľučujúca.
Tieto pocity však nemusia prežívať len introverti. Otázka fungovania v kolektíve rezonuje naprieč celým spektrom (veriacich) ľudí. Mal by byť každý kresťan v nejakom spoločenstve, hoci si možno občas predstavuje inú formu socializácie? A čo môžeme robiť vtedy, keď sa v spoločenstve necítime príjemne, hoci vieme, že by sme o komunitu a dobré vzťahy mali zabojovať?
ÍSŤ ČI NEÍSŤ
Veľmi dobre rozumiem týmto mentálnym pochodom. Po nástupe na vysokú školu som si nimi prechádzala sama. Osamelo som sa necítila len v škole, ale aj na ubytovaní či v menze (vysokoškolskej jedálni). Všade, kam som sa pohla, bolo veľa cudzích tvárí. Po šiestich mesiacoch som si mohla povedať, že som si aspoň trochu zvykla na študentský životný štýl a neustálu zmenu kolektívov. Napriek tomu som stále nebola (s)pokojná – cítila som totiž, že si nevystačím len so spolužiakmi a spolubývajúcimi a potrebujem okolo seba „svojich“ ľudí.
A tak som začala chodiť do jedného spoločenstva. Našu skupinku tvorili študenti, ktorí sa, podobne ako ja, chceli stretávať a spoločne žiť pestrejší duchovný život. Z našich stretiek sa mali stať pravidelné schôdzky na týždennej báze. Po dvoch týždňoch a dvoch stretnutiach na nás však doľahla realita pracovného týždňa a začalo nás postupne ubúdať. Niekedy nepomôže ani konzistentnosť, keď vás to medzi dotyčných neťahá spontánne.
AKO SI NÁJSŤ TÝCH „SVOJICH“
Spoločenstvo je aj o chémii, prioritách, či záľubách. Ľudí, ktorí ho tvoria, by malo spájať podobné nastavenie a problémy, ktoré by mohli medzi sebou zdieľať.
Preto dobrým spôsobom, ako začať (alebo sa niekde zaradiť), je vyhľadávať aktivity, ktoré nás prirodzene zaujímajú. V kontexte viery to môže znamenať napríklad to, že skúsim v meste, kde žijem, navštevovať workshopy, prednášky alebo chvály. Možno si ma niekto všimne, a možno to bude naopak.
INVESTÍCIA DO ČASU, VZŤAHOV…
Ako veľmi dôležité je pre nás byť súčasťou spoločenstva? Totiž, keď človek zmaturuje, začne si uvedomovať, ako rýchlo plynú jeho dni a ako málo má času. Niekedy nie je jednoduché vyčleniť si dostatok priestoru na stretávanie sa. Samozrejme, nie vždy je to dôvod na smútok. Môžeme sa snažiť rásť duchovne a spoločensky aj tak, že budeme navštevovať rôzne náboženské prednášky a akcie a občasne sa pustíme do debaty s ich účastníkmi.
SOCIÁLNY VÝKON VERZUS SPOTREBA
Netreba zabúdať ani na takzvanú sociálnu baterku – pomyselnú spoločenskú výdrž. Každý z nás disponuje inou kapacitou a má iné „nabíjanie“. Kým extrovertom dodáva energiu kontakt s inými ľuďmi, introverti preferujú samotu (pozor, nie osamelosť), aby načerpali silu. Ak poznáme svoje hranice, bude sa nám lepšie fungovať.
S nastavovaním komfortných bariér súvisí aj akási ,,medziľudská“ dôvera. Mal si niekedy strach z toho, že ak sa niekomu priveľmi otvoríš, zradí ťa alebo ti ublíži? Možno je za tým strach z hĺbky. Nie takej oceánskej, ale medziľudskej – vzťahovej.
Je pravda, že každá interakcia s druhým človekom môže priniesť potenciálne sklamanie či zranenie. No pokiaľ budeme len kalkulovať, s kým sa pustiť do reči alebo koho si pustiť dnu, rozumej k telu, pravdepodobne sa nikdy nepohneme za prah svojej izby. Vzťahy sú tvorené ľuďmi, ktorí zo svojej podstaty nie sú úplne dokonalí. Preto musíme byť pripravení odpúšťať zlyhania nielen sami sebe, ale i druhým.
POZNAŤ A BYŤ (S)POZNANÝ
Vzťahy so sebou prinášajú veľa výziev nezávisle od toho, či sme introverti alebo extroverti. Nie je to však súťaž v tom, kto má aktívnejší život či viac priateľov.
Spoločenstvo jednoducho potrebujeme pre zdravý duchovný rast, zdieľanú modlitbu a vzájomnú podporu v bežnom živote. Aj preto, aby sme neblúdili – a nezblúdili zo správnej cesty.
Napriek všetkej bolesti, ktorú medziľudské vzťahy dokážu spôsobiť, bývame ochotní prižmúriť oči pri drobných nedostatkoch seba aj tých okolo nás. Pretože snáď každý túži po tom, aby bol obklopený ľudí, ktorí ho chcú poznať, prajú si jeho dobro a modlia sa za neho.
V Biblii sa spomína dôležitosť spoločenstva pre človeka na viacerých miestach. Je podľa nej dobré a milé, keď ľudia – bratia – žijú pospolu (Ž 133, 1). Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v Božom mene, tam je on medzi nimi (podľa Mt 18, 20). V Starom zákone sa dokonca dočítame, že nemáme opúšťať naše zhromaždenia, ale naopak sa máme navzájom povzbudzovať vo vytrvaní. (Heb 10, 24–35)
AJ MALÁ SNAHA… JE SNAHA
Pre introvertov je život v kolektíve pozvaním hľadať rovnováhu medzi úzkosťou a socializáciou. Pretože kým hlava ich ťahá do ústrania, srdce častokrát túži po hĺbke a dôvernosti. Všetci predsa chceme byť videní a (vy)počutí.
Nie je našou povinnosťou zúčastňovať sa všetkých akcií alebo sa poznať s každým. Nie za cenu úzkosti a strachu z každého stretnutia. Preto mať spoločenstvo, v ktorom sa človek cíti dobre, je požehnanie. A nájsť také je skutočná duchovná výzva.
Viem, že občas je jednoduchšie všetko zabaliť už v zárodkoch snáh. Aj ja som veľakrát bojovala s tým, že sa mi nechcelo ísť na stretko. No nikdy som neoľutovala svoju účasť na ňom.
Ak teda veciam nedáme šancu, ako zistíme, či nám niečo skutočne (ne)vyhovuje?
Foto: pexels.com