TOP

Byť si navzájom darom

Pri téme eutanázie, ktorá v súčasnosti dosť rezonuje, ma zaráža to, že zabúdame na hodnotu ľudského života. Som len laička, no z toho, čo vnímam a počúvam, mám pocit, že v istom zmysle má dnešná spoločnosť tendenciu vnímať ľudský život ako komoditu.

Autor: Katarína Adamčáková, študentka Kolégia Antona Neuwirtha

Akoby záležalo len na tom, koľko človek vyprodukuje a ako môže prispievať pre spoločnosť. Pokiaľ sa zdá, že viac prijíma, ako dáva, je považovaný za nadbytočného či zaťažujúceho ostatných. Je to až desivo redukujúci pohľad na celú záležitosť a v istom smere odráža dnešnú dobu.

Pozrime sa na to inak. Po dôvody, prečo sú starí či ťažko chorí ľudia veľkým prínosom pre spoločnosť, netreba chodiť ďaleko. Ilustrujem ich na svojej osobnej skúsenosti. V detstve som mala to požehnanie, že som okrem starých rodičov zažila aj prababku.

Bola to jednoduchá dedinská žena, ktorá disponovala múdrosťou života. Dodnes si pamätám na tých pár prostých viet, poučení, ktoré mi často opakovala: „Riaď sa vlastným rozumom a nie rozumom iných.“ „Buď k ľuďom milá a vždy sa správaj slušne.“ Mohla by som pokračovať ďalej, no nie je to len o týchto slovách.

Silnejší dojem vo mne zanechal jej život, ktorý som mohla pozorovať. Pamätám si, ako sa dokázala v kuchyni plnej ľudí sústredene modliť, ako ku všetkému pristupovala s pokojom a rozvahou a aká bola skromná, pokorná a láskavá. Príklad jej skutkov sa ma dotkol väčšmi než jej slová a inšpiruje ma dodnes.

 

 

Hoci bola čiperná, neraz potrebovala pomôcť s rôznymi drobnosťami. Či už išlo o prispôsobenie tempa chôdze, alebo podanie nejakej veci, naučilo ma to byť vnímavejšou na potreby iných. Iste, nedá sa to porovnávať so starostlivosťou o ľudí pripútaných na lôžko, no od starých ľudí sa môžeme priučiť nielen ich múdrosti, ale aj láske a obete. Ich zdravotné ťažkosti a s nimi spojená potreba pomoci nie sú problémom ani zaťažením, ale skôr výzvou, aby sme sa učili slúžiť a pomáhať. A možno im tak aspoň sčasti oplatiť to, čo sme od nich dostali.

Napokon, prababka ma naučila ešte jednu vec: Smrť je niečo prirodzené. Keď zomrela, mala deväťdesiatštyri rokov a ja sedem. Bolo to pre mňa po prvýkrát, čo mi zomrel niekto blízky. Hoci ma to silno zasiahlo, som vďačná aj za túto skúsenosť. S prababkou som sa mohla rozlúčiť v prostredí, kde sme boli obe doma, mala som čas poplakať si, byť s ňou a aspoň v duchu jej za všetko poďakovať. To, že som sama zažila a videla, ako človek z tohto sveta odchádza, mi ukázalo, že smrť je prirodzenou súčasťou života. A tak by to malo aj ostať.

 

 

Navyše, podľa mňa má život každého človeka, bez ohľadu na jeho dĺžku či kvalitu, veľký význam. Platí to aj o ľuďoch, ktorí sa v súvislosti s eutanáziou najčastejšie skloňujú. Aj oni môžu nájsť zmysel života, a okrem toho môžu obohatiť celú spoločnosť tým, že jej dajú príležitosť pestovať si ľudskosť. No tieto dobrodenia neobjavíme tak, že týmto ľuďom pomôžeme ukončiť ich životy, ale tým, že im budeme nablízku a pomôžeme im hľadať dôvod, prečo žiť. A keď ho spolu nájdeme, napokon sa zmierni aj ich utrpenie.



Komentáre