TOP

Cesta: Adventná poviedka, ktorú tvoria sami čitatelia

Na našom internetovom portáli www.slovoplus.sk prinášame počas Adventného obdobia špeciálnu poviedku, o ktorej pokračovaní budete rozhodovať vy, naši čitatelia. Každý diel ukončíme dvoma možnosťami, z ktorých môžete za jednu hlasovať a autorka Mária Kohutiarová bude pokračovať v písaní víťaznou odpoveďou.

Priložil čipovú kartu k čítačke a počkal, kým ho otočné rameno pustí von. Pred ním aj za ním sa hrnuli kolegovia, známi aj neznámi, bol čas vypadnúť. Na dnes stačilo. Tento obrovský kolos, v ktorom každý deň začínal a končil prácu, ich ráno vcucol a poobede, či skôr podvečer vypľúval ako kôstky z čerešní.

Večne nablýskané otočné dvere sa ticho šinuli a neráčili sa ani o sekundu zrýchliť napriek davu ľudí valiacich sa z výťahov. Keď vyšiel na ulicu, zamračil sa. Mrholilo, a do tmy sadala hmla. Nemal to rád, a nielen pre dôsledne udržiavaný tvar účesu, na ktorom si dal vždy záležať. Strata jasného videnia z komplikácií a vrtochov počasia sa mu spájala s kadečím, najmä s jeho stavom hlboko v jeho vnútri, o ktorom jeho kolegovia nemali ani potuchy. Znervóznel, ani sám vlastne logicky nevedel povedať prečo.

„Hej, Tomáš, ide tridsaťdvojka! Švihni, stíhame!“ Drgol ho do pleca kolega, ktorého ani nezbadal.

Inokedy by bol bežal, ale dnes mal pocit, že sa mu nohy priliepajú o vlhký chodník.

„Nejdeš?“ zakričal z dverí autobusu Patrik, jednou nohou na schodíkoch, druhou ešte na zemi, aby podržal zatváranie dverí. Hodil pohľad na vlečúceho sa Tomáša, pokrčil plecom a nastúpil. Autobus odišiel, zastávka na chvíľu osamela.

 

 

‚Zmeškáš vlak, nestihneš prípoj domov,‘ blikali mu v hlave rozumové kontrolky, na ktoré inokedy tak veľmi dal. A vôbec: kde by bol vlastne bez svojho povestného pragmatizmu, ktorý vyznával? Všetci predsa o ňom vedeli, že robí len racionálne a uvážené rozhodnutia, všetko má premyslené, pod palcom a vie presne dôsledky a riziká. Práve preto mohol robiť svoju prácu a mať svoj post. Bolo na neho vždy spoľahnutie, pretože neuznával žiadne náhody, omyly, výnimočné situácie. A mal nos ich predvídať všade. Teda, okrem seba. Presnejšie, okrem seba v posledných troch mesiacoch určite.

Asi to už vidno. V hlave mu bežala veta, ktorú počul od Sofie, svojej uchichotanej sekretárky, keď sa dnes vyberal na obed:

„Šéfe, došiel ti benzín? Nemáš šťavu? Donesiem vyprošťovák alebo RedBull?“

Zahovoril to, ale dobre si všimol jej zarazený pohľad. Má jej čo vŕtať v hlave. Vždy ju obháňal, keď sa mu zdalo, že viac kecá ako robí, čo má. Bol dráč, všetci to vedeli a len takí ako on pod ním vydržali robiť v jeho tempe, nasadení a nárokoch. Ale dnes na tomto oddelení poisťovne, ktoré vždy vykazovalo najlepší výkon a dostávalo odmenu vedenia, zastal čas. Šéf sa neozval, nekontroloval a neukázal sa každú polhodinu v inej kancelárii, ako mal vo zvyku. Ba ani v tej prednej kutici, kde mala Sofia počítač a svoj kút so šálkami a serepetičkami na občerstvenie. Videl vôbec, ako z chodby do otvorených dverí Sofiinho kráľovstva mrkali jeho podriadení smerom k nemu?

Vyhrnul si golier na vetrovke vyššie, drobný, hustý, nepríjemne studený dážď mu premočil chrbát košele, čo poctivo žehlila jeho mama. Pozrel na hodinky. Aj keď príde ďalšia tridsaťdvojka, na hlavnej si parádne počká na ďalší spoj. A – bude musieť volať bratovi, aby ho prišiel vziať autom. V tomto počasí, napriek tomu, že žil eko a bio, ako správny racionálne založený človek, pešo zo stanice ku nim do dediny tých päť kilometrov nepôjde.

„Hej, Tomáš, fakt ti nič nie je?“
Sofiin hlas sa mu zrazu zdal byť iný, nie taký lifestylový a povrchný, ako zvykol byť v kancelárii. Zdvihol oči iba natoľko, aby si zaregistroval jej novučičké čižmičky na opätku a horčicovožlté pančuchy, rovnako ako trčali spod jej stola dnes celý deň. Výborný zorný uhol, fakt, vidieť celý deň cez svoje dvere dlhé nohy svojej sekretárky. Vie, prečo práve tak ich má, ale ona nevie, čo vie on. Má jej niečo povedať?

Skôr ako na niečo racionálne prišiel, Sofiina hlava sa sklonila pred jeho tvár, až sa vlny jej prefarbených mondénnych kučier dotýkali jeho tváre. Vždy bola bezprostredná a nemala zábrany byť sama sebou, aj keď niektorí prevracali očami. Tentoraz však v jej zelených očiach, poctivo olemovaných čiernou linkou, videl obavy.

„Tomáš, vážne, s tebou niečo je! Nepotrebujem nič vykladať tvojim kolegom a podriadeným, a viem to uhrať v robote do autu a do vtipu. Ale… mám o teba strach. A netýka sa to len dneška.“

Pokúsil sa ironicky usmiať: „Ak myslíš, že mi niečo je preto, lebo som si doteraz nevšimol tvoj spôsob sedenia a vyloženia nôh, a každý deň inú farbu pančúch, tak…“

Prerušila ho, vlny jej kučier sa protestne rozhojdali: „Počuj, blbosť! Moje pančuchy, topánky a moje nohy s tým nič nemajú. A ak veľmi chceš, zajtra sa bez rozpakov posadím späť k oknu, ktoré netesní a mne je tam zima. Inde sa mi stôl nevošiel, ak som tam nechcela ostať a zamrznúť. Donesiem si sveter a basta. Ale nezakecávaj: teba niečo zdiera..“

Cítil, ako sa zrazu jeho racio rúca pod jej skúmavým, žensky intuitívnym pohľadom. Ani nevie, kedy sa mu to naposledy stalo, ostať sám so svojimi pocitmi, bez kontroly nad sebou a ešte navyše pred niekým iným, na verejnosti. Ale ak to nepovie teraz, asi to von nedá!

 

 

Chytil ju za rukáv.

„Sofia, ako dlho trvá cesta späť?“

Vytreštila na neho oči, až jej svietili väčšmi ako svetlá prichádzajúceho autobusu na Hlavnú stanicu. Bol si istý, že jej také ostali ešte aj potom, ako sa za ním zavreli dvere. Otázka ostala bez odpovede. Tomáš si sadol a stoicky sa díval von oknom cez prúd neúnavne stekajúcich kvapiek. Zhora dole, na kraj okna, potom po špinavej stene autobusu a na zem. Do blata, na asfalt, do obrovských kaluží, aké sa vedia urobiť hádam len v prepchatej Bratislave. Rozstreknuté znovu v hnusnej žbrnde kolesami áut na všetky strany, aj medzi tie mokré sestry, ktoré ešte čisté padali z hustých mrakov. Zaujímavé, nikdy predtým si to tak nevšimol. Civel do rozpíjajúcich sa kvapiek, ktoré zotierali obraz reality a menili ho na žiarivé farebné otázniky na tmavom podklade. Zrazu dostal chuť byť človečí, možno aj s menšou dávkou rozumu.

Otočil hlavu od okna a pozrel do vnútra autobusu. Nezvykol to, svojím odmeraným správaním a nezáujmom o iných odrádzal niekoho si prisadnúť. Možno len na toto čakal chlapík s bradou, ovesený na tyči rovno nad ním.

„Môžem si prisadnúť?“

Zmätený Tomáš pokrčil nedbanlivo plecom. Nemal rád tieto týpky ľudí v neurčitom veku s pochybnou kariérou a úspechom v živote. Teda, aspoň si to myslel podľa oblečenia a správania ľudí, a mal pocit, že ich vedel dobre kastovať. Ošumelý kabát tohto muža a jeho strapatá, neupravená prešedivená brada, topánky, ktoré potrebovali minimálne nové šnúrky a krém. A, samozrejme, chýbala kvalitná kolínska, ako zacítil jeho vytrénovaný čuch.

„No nič, prežijem,“ pomyslel si Tomáš, aj keď si musel pripustiť, že chlapík ho akosi zaujal.

„Domov?“

Iskrička v očiach a v hlase, taká spontánna a bezprostredná, sa nedala nezachytiť ani pragmatickému Tomášovmu uchu.

„Hej, stačilo.“

Čudoval sa sám sebe, že vôbec tomuto neznámemu odpovedal. Inokedy sa mu zdalo pod jeho úroveň komunikovať s tvormi mimo jeho postavenia a kvalít.

„Všetci máme toho občas plné zuby, to fakt.“

Týpek pokračoval bez toho, aby sa tentoraz na neho pozrel.

„Ale to je asi okamih, aby človek porozmýšľal, či nie je dobré vrátiť sa späť na rázcestie svojich pôvodných rozhodnutí. Netreba sa vrátiť celú cestu, iba nájsť tú správnu smerovku a pokračovať správnou cestou. Viem o tom svoje, dlhé roky som značil v TANAP-e turistické chodníky. A život je tiež taká obrovská túra – kdesi začínaš, a kdesi máš svoj cieľ. Ale ak minieš správnu značku, ak odbočíš inde, nedôjdeš a strácaš sily. Lepšie a múdrejšie je sa vrátiť. Straty môžu byť nedozerné, chlapče!“

Muž kamarátsky potľapkal civiaceho Tomáša po pleci a zdvihol sa.

„Bol to len kúsok, ale už je tu konečná. Maj sa, a nezabudni na správne odbočky!“

Autobus bol prázdny, kým Tomášovi doplo, že naozaj treba vystúpiť.

Vyšiel von a natiahol krk, bol dosť vysoký, aby zbadal, či tam niekde neuvidí chlapíka v ošúchanom sivom flaušovom kabáte. Nevidel však už nikoho, dav ľudí sa strácal v hmle a v zákutiach fastfoodov pred staničnou budovou. Mrzelo ho, že ho stratil z dohľadu a nerozumel, ako mohol ostať taký mimo reality.

‚Nič, kúpim si lístok a uvidím,‘ pomyslel si, no nevedel sa zbaviť myšlienky a obrazu svojho spolucestujúceho. Štyri zastávky – a… zodpovedaná otázka, ktorú položil Sofii.

Pozrel sa na hodinky a zahundral sám pre seba: ‚Pol siedmej, inokedy som už doma.‘

No namiesto zvyčajného rozčúlenia sa nad stratou času pocítil zvláštnu úľavu a pokoj. No dobre, dnes nepôjde na tréning a nezabehne tú svoju dennú dávku. Pozrel na informačnú tabuľu a nespokojne zovrel aktovku. Jeho vlak bude meškať ešte pätnásť minút navyše, z prevádzkových dôvodov, ako vzápätí ohlásil čudne znejúci hlas v staničnom rozhlase. Zavolá teda mame, nech je v pokoji, vždy ho o to prosí. Vytočil: „Mami, som v poriadku, len som nestihol autobus a potom ani vlak, a teraz mi aj ten mešká. Nie, nemusíš mi nechávať večeru, nie som hladný. Len nech po mňa príde Stano, zavolám mu, až budem vedieť, ako vyzerá meškanie. Maj sa!“

 

 

Zložil telefón, vzorne ho uložil do puzdra a do taštičky.

Hm, jeho brácho, to tiež bude jazda! Ak bol Tomáš pragmatik, jeho brat chaotik. Teda, mama láskavo hovorievala, že Stano je bezprostredný a spontánny. Občas sa Tomáš čudoval Alene, Stanovej žene, čo na ňom vidí a prečo s ním vôbec je. Vrátane toho ich spôsobu života na hurá systém, ale to už nie je jeho starosť!

Tomáš sa oprel o stĺp v staničnej hale, veľmi sa tu pohodlie vyrobiť nedalo. Aspoň dobre vidí na tabuľu. V mobile mu cinkla esemeska.
‚To bude mama, a jej nekonečné motivačné citáty,‘ pomyslel si trošku otrávene, ale predsa len vybral telefón a pozrel si ju:
„Dívaj sa ďalej, ako dovidíš! Nezabudni na svoju obľúbenú vetu z obľúbeného filmu! Mám ťa rada! Mama.“

Pokrútil trošku posmešne hlavou.

„Ach, mama! Pekné, že na mňa nezabúda, ale ja som už vyrástol z čias Levieho kráľa – mám tridsať, to už je za nami!“

Keď však zdvihol oči od uloženého mobilu, v periférnom videní sa mu mihol zafixovaný odtieň sivého flaušového kabáta a strapatá, striebristá brada.

 

Ako má pokračovať II. diel adventnej poviedky?
  1. Tomáš dostihne spolucestujúceho z autobusu č. 32,
  2. Tomášovi muž zmizne z očí, iba uvidí, do ktorého vlaku nastúpil.

Hlasovať môžete tu.



Komentáre