Cesta medzi hranicou konca a nádeje
V mesiaci november, keď sa príroda pomaly chystá do pokoja a my stojíme pred hranicou života a večnosti, je čas pozrieť sa dovnútra – na tie tiché prelomy, ktoré často prehliadame. Po sérii článkov o vnútornej slobode, pravde a hľadaní Boha uprostred každodennosti teraz – s dôrazom na prechod a vnútorné dozrievanie – vstupujeme do obdobia, ktoré Cirkev vyčleňuje ako mesiac spomienky: sviatky ako Všetkých svätých a Spomienka na Všetkých zosnulých veriacich vyzývajú k tichému zastaveniu, reflektovaniu a nádeji.
Listy dostali farbu, vietor ich opatrne presúva na chodníky, slnko je menej ostré, dni sa skracujú. V tejto atmosfére sa prejavuje niečo hlbšie – akoby slovo „spomaliť“ nadobudlo nový zmysel. Zvyčajne sme zaneprázdnení: práca, rodina, plány, ciele. Ale november nám dáva priestor vstať z kolotoča a vrátiť sa k tomu, čo je pod povrchom – k tichu, ktoré prichádza spolu s prechodom jesene, a ktoré nás môže pripraviť na vstúpenie dovnútra.
Ak sme v predchádzajúcich článkoch hovorili o slobode ako o schopnosti nechodiť podľa očakávaní, ale podľa pravdy vlastného bytia, teraz ide o dozrievanie tejto slobody: keď sa staré obrazy, staré sny či strachy rozkladajú – v zmysle „už nie sú potrebné“ – a príroda nás učí, že koniec nie je len strata, ale súčasť zmyslu. V tichu jesene a cez hranicu života môžeme objaviť, že Boh nie je vzdialeným pozorovateľom, ale prítomným, tým ktorý sa dotýka našich dní aj v momente zdanlivej stagnácie.
Prechod ako znamenie dozrievania
Prechod býva často vnímaný ako strata – odchádza jedno, prichádza iné. V liturgii Cirkvi november predstavuje hranicu medzi viditeľným a neviditeľným: sviatok Všetkých svätých oslavuje tých, ktorí „už do cieľa prišli“, Spomienka na zosnulých nám umožňuje vidieť, že pokoj a nádej sú aj za hranicou tohto života. Vnútorné dozrievanie je veľmi podobné: staré časti nášho života odumierajú, aby sa mohlo zrodiť niečo nové.
Ako to uvidieť v praktickej realite? Môže to byť chvíľa, keď si uvedomíme, že už viac nemáme silu bojovať proti tomu, čo sa nedá zmeniť – ale môžeme upriamiť pozornosť na to, čo môžeme prijať a nechať dozrieť. Môže to byť rozhodnutie: „Už nebudem viac utekať pred tichom, pred hranicou, pred otázkou prázdna. Z pohľadu Anny Hogenovej: „Dnešný človek žije v predbiehaní sa a prítomnosť mu nepatrí.“ Tento obraz vystihuje, že dozrievanie znamená vrátiť sa k prítomnosti – nezostať v behu, ktorý nás neustále ženie dopredu, ale zastaviť sa v tichu a zapojiť sa do života, ktorý je tu a teraz.
V tomto čase si môžeme – v duchu ticha – spomenúť na našich blízkych, ktorí odišli, našu vlastnú únavu, naše zranenia a nádej, ktorá nesklame. Prechod cez hranicu nie je len smútok, je to aj oslava tajomstva: že v Bohu je každý život bezpečný, že zmena je súčasťou cesty, a že dozrievanie znamená otvoriť sa tomu, čo prichádza.
Ticho, spomienka a nádej – trojica vnútorného pokoja
1. Ticho
Iniciatíva: nájdite si v novembri každodenne pár minút, kedy vypnete telefón, prestanete sledovať správy, a necháte myšlienky pokojne prichádzať a odchádzať. V tichu sa ukazujú tie nenápadné hlasy: strach, ktorý sme potlačili, túžba, ktorú sme zatienili, volanie k Slobode. Ticho je teda priestor, kde sa staré nánosy rozpadávajú a my sa možno bojíme toho, čo prichádza. No práve tam sa rodí vnútorný pokoj.
2. Spomienka
Spomienka na zosnulých, spomienka na predchádzajúce etapy nášho života, ktoré sa skončili, je nielen nostalgická aktivita – je to duchovný akt oslavy. Keď si spomenieme, uznáme, že niečo bolo a už nie je, a to nám dáva priestor, aby sme slobodne prijali to, čo už viac nemôžeme ovplyvniť, a aby sme ďakovali za to, čo sme mohli prežiť. Liturgia nás v novembri privádza k tomu, aby sme našli hranicu medzi viditeľným a neviditeľným, medzi tým, čo končí a tým, čo prebýva. V tom momente môžeme cítiť prítomnosť Boha, ktorý nechce, aby sme ostali v strachu – ale aby sme vstúpili do nádeje.
3. Nádej
Nádej nie je v prvom rade optimistická predstava, že „všetko bude úplne v poriadku“. Je to skôr dôverné vnímanie, že v mojej realite, v momente únavy, neistoty či konca, je niekto, kto drží môj príbeh. Hogenová pripomína: „Musíme žiť z vlastného prameňa, život je hľadanie seba samého.“ Nádej je teda živá v tom, že nie sme sami v prechode – že v tichu, v spomienke, v hranici sa môže otvoriť priestor, kde Boh vstupuje do našich dní.
Ako žiť nádej v tomto mesiaci a po ňom
– Vyhraď si jednu chvíľu denne – večer, ráno alebo počas prestávky – na ticho: „Počúvam, čo sa v mojom srdci deje.“
– Zaznamenaj si jednu spomienku na osobu či udalosť s vďačnosťou: „To odkrýva, že nič nie je zbytočné.“
– Urob symbolický akt: možno zapáľ sviečku pri fotke blízkeho, alebo si pripomeň fotkami nejakú udalosť, ktorá sa stala a skontaktuj sa so svojimi pocitmi, ktoré si cítil vtedy i ktoré vnímaš dnes.
– Uvedom si, že prechod nemusí byť zlý – môže byť bránou dozrievania: „Čo staré musím nechať prejsť, aby som mohol vstúpiť do nového?“
– Vedome otvor svoje „ticho“ Bohu: „Pane, som tu so svojou hranicou, s mojou neistotou – buď so mnou.“
– Pozri sa na svoj život: kde som sa ponáhľal? Kde som nevnímal prítomnosť? Ako môžem odložiť túto túžbu byť stále lepší, byť stále vpred?
– A nakoniec: drž sa nádeje – nielen ako myšlienky, ale ako postoja: „Aj keď nevidím cestu, dôverujem tomu, kto ma ňou vedie.“
Milovaný november
Tento november má dar – dar ticha, ktorý nás vyzýva odstaviť sa, vidieť hranicu, spomenúť si, a v tom celom – otvoriť sa vnútornému dozrievaniu. Život, ktorý sme žili, má svoje pramene a korene; sloboda, o ktorej sme hovorili, je teraz dozrievajúca – už sa netýka len toho, čo môžem, ale aj toho, čo prijímam. V tichu spomienky objavujeme nádej: že konce nie sú konečné, že v prítomnosti je Boh pri nás. A tak – aj v čase únavy, aj v čase neistoty – môžeme kráčať s pokojom, s vedomím, že Boh sa dotýka nás a nášho života práve tam, kde sa zdanlivo všetko završuje.
Nech tento mesiac pre vás znamená svojím spôsobom vstup do vnútorného ticha, spomienky a nádeje. A nech dozrievanie, ktoré v nás začína, prinesie nový pokoj, novú pravdu, novú slobodu.
Foto: pexels.com