TOP

Chcela by som letieť…

Zasvätená. Prenasledovaná. Milujúca. Obetujúca. Verná. Svätá. To je len zlomok z toho, aká bola blahoslavená Zdenka Schelingová.

Divadelné predstavenie Tanečného divadla ATak a Tvorivej skupiny Poetica Musica o Zdenke – Chcel(a) by som letieť… – zasiahol mnohé srdcia (moje nevynímajúc). Divákovi približuje život slovenskej svätice prerozprávaný cez muža, ktorý napomáhal pri jej mučení. Život Zdenky s pohľadom upretým k nebu a túžbou letieť vždy vyššie a vyššie – k Bohu. Aj napriek mučeniu a prenasledovaniu.

Zdenka Pašuthová, ktorá spolu s Pavlom Dankom stojí za týmto predstavením, v brožúre vzniknutej k vystúpeniam píše: „Príbeh sestry Zdenky je pre mňa hlbokým svedectvom, že zlo je oveľa väčšie a nebezpečnejšie, ako si dokážeme predstaviť. Súčasne je však svedectvom, že Boh je ešte väčší a ešte silnejší.“

 

VOLAJTE MA ZDENKA

Lenka Košťálová, ktorá v predstavení stvárnila blahoslavenú Zdenku, hovorí o tom, čo pre ňu znamená prenasledovaná svätica: „Zdenka je veľmi kontrastná osobnosť. Na jednej strane po nej ostali krátke texty písané skôr naivným dievčatkom než dospelou ženou. Na strane druhej sa tá istá osoba nebojí vzoprieť vtedajšiemu režimu kvôli tomu, v čo verí. Nikto by jej nezazlieval, keby nezasiahla a nepomohla k úteku, ale vďaka tomu, že to spravila, zanechala povzbudivý príklad nám všetkým. Odvážne činy nepotrebujú hrubú silu, stačia krehké osoby so silným duchom.“ Ďalej zvýrazňuje text piesne na konci predstavenia. Hovorí, že „v tejto vete je obsiahnutá nefalšovaná, čistá pokora, ktorú nám Zdenka zanecháva“. Zdenka tam vyznáva:

Všemohúci večný Otče, prijmi za obetu sväté Srdce tvojho jediného Syna, čo ťa láskou pripomína, so všetkými jeho činmi, čo na zemi konal iným, ako zadosťučinenie za každodenné pochybenie. Za všetko, čo som zanedbala dnes, včera, voči Božej láske malá.

Cecília Schelingová vstúpila do Inštitútu milosrdných sestier Svätého kríža v roku 1936 a dostala rehoľné meno Zdenka. Svoje prvé sľuby zložila v roku 1937 a o šesť rokov večné sľuby. Pracovala ako ošetrovateľka, laborantka, asistentka.

Chcela by som letieť, na orlích pierkach cítiť lúče slnka, hoci ťa cez mraky nevidieť.

Kráčala v šľapajach svojho Ženícha až na Golgotu a ako sama hovorila, s úsmevom trhala aj ružičky bolesti. S rastúcou dôverou, že aj za mrakmi je jej milované Slnko a že nechce mať iné ciele, len letieť k nemu nahor, stále vyššie.

 

PRENASLEDOVANÁ

Totálne odovzdaná Ježišovi, s túžbou, aby sa stala zmiernou obetou za hriechy svoje i celého sveta. Obetovaná, aby všetko, čo robila, bolo na Božiu česť a chválu. Aj jej utrpenie. S prosbou na perách, aby na ňu nedoľahla únava vo vernosti k Bohu. A aby aj ona pocítila bolesť Ježišovho srdca ovenčeného tŕním.

Každý z nás musí rozviazať uzol utrpenia a bolesti. Lebo ak ostaneme pripútaní k sebe, nemôžeme sa hýbať. Iba vtedy niet uzlov, keď sme sa odpútali od všetkého. Utrpenie, ktoré prináša deň, je ťažké a je ho mnoho, ale utrpenie a bolesti, ktoré prináša Boh, prijímajme plným objatím a nie iba koncami prstov. Ak chceme dostať bozk lásky od Ježiša, musíme sa pritúliť k jeho tŕňovej korune tak blízko, že sa na nej popicháme.

Pre zlý zdravotný stav boli do Štátnej nemocnice v Bratislave prijatí šiesti saleziáni (traja kňazi a traja seminaristi) – Titus Zeman, Štefan Sandtner, Andrej Dermek, Viliam Mitošinka, Justín Beňuška, Pavol Pobiecky, ktorých mali odviezť na Sibír a tam ich zastreliť. Zdenka ako podozrivá z toho, že sa týmto väzneným snažila pomôcť. Všetko priznala v listoch, ktoré boli adresované jednému z väznených kňazov – nasledujúca korešpondencia pokračovala Zdenkinými odpoveďami na listy Štátnej bezpečnosti písanej v kňazovom mene. Po psychickom nátlaku Zdenka odhalila „vlastizradný“ plán.

Bože, daj dnes mimoriadnu milosť nám obom – všetkým pre nastávajúcu obeť. Pripravila som krásny oltár a tajomné obetné drevo, tam bude naša obeť pribitá.

 

MUČENÁ

Po zatknutí nasledovalo fyzické mučenie – kopanie, údery obuškom, topenie, ľadová voda, škripec, hák… Nevypovedá. Všetko znášala s hrdinskou trpezlivosťou, bez nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Keď bola skoro už ubitá na smrť, povedala: „Odpustenie je najväčšia vec v živote.“

Nebojme sa trpieť. Boh nám dá vždy toľko odvahy, koľko trpíme a keď pridá utrpenie, pridá i milosť. So smelou oddanosťou do jeho vôle budem vytrvalo hľadieť až do smrti na to Božie Slnko, ktorým je On sám. Nič ma nezastraší, ani vietor, ani husté mraky. Ak by sa tak stalo, bude to iba kratučká chvíľa, aby vyrástla moja dôvera a istota v neho, že za tými čiernymi mrakmi je moje milované Slnko.

Letela ponad utrpenie, bolesť, prenasledovanie, mučenie, až k svojmu nebeskému Ženíchovi, ktorý ju povolal. Utrpenie i radosť, prenasledovanie i sloboda, vznešenosť i tvrdosť, láska i nenávisť – paradoxy, ktoré boli prenádherne stvárnené v napínavom príbehu, aký by bolo ťažké vymyslieť, keby nebol pravdivý… Príbehu plného lásky a túžby letieť.

Jezuita Timotej Masár vo svojej recenzii k tomuto predstaveniu píše: „Blahoslavená! V najtemnejšom tuneli žila v nádeji, že z neho musí vyjsť ako víťaz. (…) Sto rokov od narodenia sestry Zdenky pred zrakom diváka sprítomnený život ženy, svedkyne viery, mučenice 20. storočia, s pohľadom upretým na nebo, naplneným túžbou letieť, vždy vyššie a vyššie; tanečné obrazy, hudba, slovo, všetko prerozprávané cez pohľad muža, ktorý napomáhal pri mučení a ktorý by tiež chcel lietať. Je úžasné v našom dnešnom svete nechať sa inšpirovať príkladom života jednej rehoľnej sestry na letisku.“

Pozn.: Zvýraznené texty pochádzajú z predstavenia Chcel(a) by som letieť.

Foto: Tomáš Tuleja, Michal Lašut



Komentáre