Chýba mi materská sebaúcta?

Narozdiel od ostatných prechovávam k slovenských železniciam lásku a dôveru, pretože mi pripomínajú sladké vysokoškolské časy.

Aby som predišla státiu na chodbe, zaplatila som pre seba a obe deti miestenky, a veselo sme nastúpili do klimatizovaného vozňa so zástrčkami, čo znamenalo, že budem môcť deckám pustiť na notebooku rozprávku.

V ruke kufor, kabelka, nákupná taška, dve bábiky a tri miestenky, aby som podľa čísla našla naše miesta. Konečne som sa pomedzi všetkých cestujúcich doteperila k vyznačeným miestam, ktoré však boli obsadené.

Na našom omiestenkovanom mieste sedela blondínka so synom a mužom.

Slušná, milá, s deťmi verzus drzá blondína

„Dobrý deň,“ vravím nesmelo, „prepáčte, ale toto sú naše miesta.“

Pekne som sa usmiala, aby vedeli, že si nemusia pri odchode zlámať nohy, a že nepokladám za divné, že sa posadili na miesta jasne označené ako obsadené.

// Čítajte celý text //