TOP

Čo chýba pastorácii na Slovensku?

Možno patríte k tým, čo do kostola idú poctivo, možno k tým, ktorých to tam ani veľmi neťahá. A určite poznáme tých, ktorí povedia: „Čo? Cirkev? Čo tá vie o živote? Nuda!“ Zaškrie to, o to väčšmi, že niektoré veci sa nepáčia v živote a fungovaní farnosti a Cirkvi ani nám. Nie je ale čas pozrieť sa pravdivo na to, čo sa dá zmeniť alebo vylepšiť?

Jasné PR Ducha Svätého

Skúste si urobiť taký malý experiment: postavte sa pred kostol pätnásť minút pred začatím nedeľnej hlavnej farskej omše… a všímajte si tváre ľudí. To isté urobte po skončení. Koľko percent z tých, čo boli na slávení Eucharistie a stretli sa so živým eucharistickým Kristom, ho očividne nieslo von, do sveta, tak ako ich kňaz posiela na konci zhromaždenia slovami: „Iďte v mene Božom!“? Koľkým z nich by ste uverili na prvý pohľad, že žiť s Bohom je úžasné, potrebné, radostné? Koľko ľudí by náhodného pozorovateľa pritiahlo a zaujalo nadšením, láskou, pomocou? A to sme len pred kostolom – pritom o koľkých z nás sa „vie“, že sme „svätí ľudia“. Sme presvedčiví vo všednosti na ulici, v práci, doma? Žijeme v čase, keď sa búrlivo propagujú značky, a to aj vtedy, ak kvalita pokrivkáva. Reklama, PR musí byť! Od okamihu krstu je každý kresťan spoluvlastníkom najlepšej značky na svete – Božej lásky. Aké promo jej robíme, ako na nás vidno znamenie Ducha Svätého, ktoré „trčalo“ z apoštolov na Turíce?

Pastorácia sa začína svedectvom každého z nás: svedectvom o tom, že moja viera ma mení k lepšiemu, robí ma citlivejším, láskavejším, radostnejším človekom, ktorý nemá problém byť blízko iným. Každý z nás má byť minimálne dôvodom na premýšľanie komukoľvek, kto nás stretne, nad tým, čo to ja mám „iné“, na čom „frčím“, že dokážem takto žiť? Moja aj tvoja tvár, moje slová, reakcie, správanie, spracovanie ťažkých aj náhlych situácií sú prvou pastoráciou, prvým dotykom pre tých, ktorí so mnou derú rovnaké lavice, ako aj pre tých, ktorí Boha a Cirkev nemusia. Čím a ako sa ich dotýkam?

Zopakujme si katechizmus a v ňom sedem darov Ducha Svätého – ktorý z nich je na nás viditeľný? A nie je vždy znamením človeka, skutočne pravdivo žijúceho s Bohom a v Bohu radosť? Možno by sme mali častejšie so sebou nosiť… zrkadlo.

Hĺbka a živosť ohlasovania kerygmy

Pastorácia znamená starostlivosť o ovce v božom stáde. A to nielen tým, že im dáme nevyhnutnú stravu, teda možnosť dennej svätej omše, kde bude počuť kázeň. Lebo nie je „tráva ako tráva“ – ani tá duchovná. Odhliadnuc od predpokladov kňazov kázať (nie každý je brilantný kazateľ), faktom ostáva, že nám všetkým chýba záťah na hlbinu, do poznania našej viery až k detailom – a pritom by tento záťah nebol pre nás kvôli neatraktívnosti spracovania povinnou jazdou. Pretože je faktom, že drvivá väčšina našich spolubratov a spolusestier netuší veľa ani o základných pravdách viery – lebo prvé sväté prijímanie už bolo dávno, vtedy tomu veľmi nerozumeli a ani nič odvtedy pre rast v poznaní viery neurobili. Pravdu povediac, nie každý má univerzitné vzdelanie a ani takí vždy nerozumejú jazyku vysokej teológie. Určite sa nájde málo veriacich robotníkov, ktorí ako malinu zhltnú nejaký spis Benedikta XVI. –a s porozumením ho odžijú. Len málo odvážlivcov z bežnej farnosti je natoľko precíznych, aby sami vo vlastnej túžbe boli zažiadaní po spoznávaní Boha a pokladov Cirkvi. Je to prirodzené: všetky takéto veci sa lepšie odovzdávajú a prijímajú, počúvajú a „trávia“ v spoločenstve. Na druhej strane to musí byť forma, ktorá „chytí za srdce“ a je blízka podaním, aktuálnosťou a prenosom do reálneho života. Svätých kníh a svätých rečí ulepených kdesi na obláčiku má už každý dosť. Pastorácia nevyhnutne potrebuje prejav a spôsob, ktorý osloví každého.

Tí, ktorí sledujú o. biskupa Jozefa Haľka, vedia, ako málo stačí: minúta videa a dobré slovko vložené na Facebooku. Ohlasuje pritom dôležité veci spôsobom, aký úspešne používal Ježiš: jednoducho, zrozumiteľne, vychádzajúc z konkrétnej situácie, ktorú človek zažíva, hovorí s láskou o Bohu, ktorý je tu a rozumie. Zriadiť si FB stránku nie je problém. Ani napísať vetu povzbudenia denne – a pritom sociálne siete nie sú jedinou možnosťou zatraktívnenia pastorácie. Rovnako trefne je potrebné hovoriť o viere tak v kostole, ako aj mimo jeho múrov.

Oduševnení kňazi

Máme kňazov staviteľov, organizátorov, nákupcov, spevákov, úradníkov. A možno aj nejakých iných. Berieme to ako ich charizmu či silnú stránku. No bez ohľadu na to potrebujeme kňazov, ktorí budú skutočnými pastiermi, ktorí – ako vraví Svätý Otec František – budú páchnuť po ovciach. To môže len pastier, pre ktorého je kňazstvo viac, ako múry a post (či dokonca úradné hodiny) farského úradu. Väčšmi ako tradičnú (ale už vyprchávajúcu) autoritu potrebujeme kňaza, ktorý si získa úctu a rešpekt životom medzi ľuďmi. Ak pápež František povzbudzuje kňazov, aby vychádzali do ulíc a hľadali tam, vie, čo hovorí. Kňazom chýba aj vchádzanie do rodín a ich prítomnosť v nich, v domoch tých, ktorí sú mu zverení, tak ako to robil arský farár. Ak je farský úrad jeho baštou, často netuší, čím si ľudia žijú a čuduje sa, ak mu v lepšom prípade odídu do inej farnosti, v horšom k inej cirkvi (či nebodaj sekte), pretože je tam kňaz (pastor), ktorý je osobnosťou – a zaujíma sa, zapáli a povzbudí. Jedna vec je totiž číslo vo farskej matrike, hovoriace o počte katolíkov v mieste služby, druhá vec sú reálni ľudia, ktorí vojdú do kostola po svojich, no kňaz má zverených všetkých, bez ohľadu na matriku.

Ako to však urobiť, aby kňazi „nevyhoreli“ z toho množstva úloh, ktoré pred nimi stojí a zároveň mali radostného, nadšeného ducha, zapaľujúceho srdce? Jedna vec je modlitba nás všetkých za nich, druhá reálna pomoc – ale vyžaduje si dôveru kňazov zveriť veci v chode farnosti laikom. Svoje robí aj povzbudenie, pretože sa im viac dostane kritiky a nevyberaného slovníka, ako ocenenia. Ale značná časť úlohy byť skutočne dobrým kňazom stojí aj na pleciach našich kňazov samých: udržiavať v sebe oheň vášne pre náročnú prácu, do ktorej ich povolal Boh, je každodennou záležitosťou na kolenách, v štúdiu, v osobnom aj duchovnom raste, vo vzbudzovaní motivácie milovať znovu a viac. Jeden nadšený kňaz urobí svojou krátkou prítomnosťou s pokorou, dobrým slovom, počúvaním a prijatím celým srdcom viac, ako iný hodinovou teologickou kázňou so zamračenou tvárou a statusom dôležitosti a neomylnosti. Potrebujeme ich však všetkých – zapálených pre Boha, prosiac „da mihi animas“!

Laici ako pomoc

Nie je reálne, aby celý objem pastorácie zvládol kňaz sám. Bez pomoci laikov to jednoducho nepôjde, ako to zdôraznil už II. vatikánsky koncil. Laikov máme celkom dosť – ale je potrebné, aby naozaj boli pre kňaza „all star team“. Prečo v niektorých farnostiach chýbajú, je otázka na zamyslenie: často je to prístup kňaza „ja sám to viem najlepšie“, alebo sú iní slúžiaci vo farnosti (napr. príliš agilná kostolníčka či neomylný organista), ktorí svojím prístupom a správaním odrádzajú tých, čo by slúžiť pri troške povzbudenia mohli a chceli. Mnohé úlohy od organizácie až po službu chorým a chudobným zvládnu totiž laici bravúrne – ak ich kňaz neberie len ako „nekvalifikovaných pracovníkov“, ktorých treba často kontrolovať a meniť. Laici sa skôr po osobných linkách dostanú k manželstvám, rodinám a ľuďom v kríze či v zdravotných ťažkostiach a vedia operatívnejšie zasiahnuť. Rovnako lepšie zvládnu a rozložia si potrebné povinnosti pri organizácii liturgických aj farských aktivít, ekonomiky, technických aj stavebných vecí či opráv. Je ich viac a potrebujú len dobré vedenie a vzťah s kňazom. V tomto smere existuje stále tichá nedôvera voči ženám, hoci sú prirodzene nábožnejšie, citlivejšie, ochotnejšie slúžiť. Aj v pastorácii sa úlohy mužov a žien majú dopĺňať a byť si svojimi rozličnými darmi vzájomnou pomocou pre dobro iných.

Sprevádzanie snúbencov, manželov a rodín

Ak v niečom pastorácia veľmi zlyháva, tak je to práve oblasť rodiny a manželstva. Jej nedotiahnutie v tomto smere býva tragické: množstvo manželstiev uzavretých pred tvárou Cirkvi sa rozpadáva, vstupovanie do manželstva (ak už) nie je často zrelé a motivované obetou, vytrvalou láskou a vedomím, že Boh je prítomný v našom vzťahu ako najsilnejší partner. Bolestné vzťahy v rodinách a manželstvách bez sprevádzania sa nutne prenášajú do farnosti a do vzťahu k Bohu, teda aj k navštevovaniu bohoslužieb a do komunikácie. Búchanie na dvere a prosby, aby kňaz (ktorý už teda „zavesí“ príslušnú časť zodpovednosti laikom do rúk) chodil do rodín, trvá dlho. Kritické pritom nie sú len čerstvé manželstvá do siedmich rokov od sobáša, ale aj stredný vek, keď ľudia po štyridsiatke majú odchované deti a strácajú zmysel spoločného života. Úžasné je, že jednou návštevou v rodine môže kňaz urobiť niekoľko pastoračných zásahov naraz: pastoráciu detí, mládeže, tých, čo sa pripravujú do manželstva, manželov osobitne ako osoby, manželov spolu, chorých a rodinu ako celok. Rovnako cenné by boli aj návštevy dobrých laikov – zrelých v manželstve a vo vzťahu s Bohom – v rodinách. Pre mnohé manželstvá a rodiny by práve prítomnosť laika bola premostením strachu, bolesti, hanby, nedôvery a odstupu voči „oficiálnej“ zložke Cirkvi. Ak existuje kritické miesto pastorácie, kde treba okamžite začať mimo kostola, kde horí a kde sa vie zmena prejaviť dosť rýchlo, tak je to práve tu. Rovnako to platí aj o príprave do manželstva: je stále málo farností, kde napriek ochote laikov môžu títo spolupracovať svedectvami a reálnymi rozhovormi so snúbencami na príprave do manželstva. Pri všetkej úcte a angažovanosti kňazov nemajú šancu obsiahnuť a citlivo vnímať všetky aspekty manželského života – a preto by mali takúto možnosť spolupráce laikov iba uvítať.

Živé malé spoločenstvá

Možno niekto namietne: však všade sú nejaké tie „ruže“ a modlitby matiek či otcov alebo aspoň miništranti či zbor. Tak spoločenstvá sú! Nadpis ale znie: živé spoločenstvá, čo býva niekedy dramatický (ak nie tragický) rozdiel. Živé spoločenstvo je to, o ktorom kňaz nielen vie a ktoré kňaza rešpektuje a často pozýva na svoje aktivity či stretnutia, ale aj rastie vo vzťahu k Bohu, je otvorené iným a predovšetkým: je kedykoľvek pripravené slúžiť rukami a modlitbou pre potreby farnosti. Jednoducho je požehnaním pre seba a ostatných. Mnohé spoločenstvá vo farnostiach však pripomínajú skôr „uzavretú spoločnosť“, kde hocikto nemá prístup a jej členovia sú často voči iným nepriateľsky naladení – a je jedno, či ide o „našu ružu“, zbor alebo miništrantov, ktorí sa novým veľmi netešia a medzi sebou majú skôr kastovný kariérny prístup, ako lásku a šancu. S takýmito spoločenstvami má dosť čo robiť kňaz, nieto ešte farnosť. A pritom sú neuveriteľne potrebné ako kvas farnosti, ako medzibunka medzi rodinou a farnosťou. Dokáže ľudí rôzneho stavu, vzdelania a veku spojiť, priblížiť k Bohu, osvetľovať im učenie Cirkvi a pomáhať im byť lepšími – a zároveň ich medzi sebou učí slúžiť a žiť tak ako v prvej Cirkvi, keď neveriaci hovorili: „Pozrite, ako sa milujú!“ Živé spoločenstvá vo farnosti sú mostom aj k životu farnosti ako rodiny: pretože pravidelným stretávaním sa členov spoločenstiev sa budujú vzťahy ďalej ako za hranicami „ja“ každého z nich, ďalej, ako sú múry môjho obydlia a rodiny – učia nás byť citlivými a starať sa o druhých, aj keď nie sme v pokrvnej rodine. Jedno dobré živé spoločenstvo dokáže strhnúť, nadchnúť a oživiť celú farnosť.

Viac vzťahov a zameranie sa na osobu-jednotlivca

Hoci to vyzerá jednoduchšie, pastorácia nie je kázeň či poučenie pred krstom, ani opečiatkovanie potvrdenia na fare. Cirkev očakáva od pastorácie paradoxne niečo náročnejšie ako odhadnúť počet ľudí v kostole. Pastorácia dnes chce vyjdenie von za dvere, osobný kontakt, vnímanie každého člena farnosti ako jednotlivca s jeho darmi, radosťami aj bolesťami. Je ťažké očakávať živú farnosť len z dôležitého postoja a vlažných pozdravov: rovnako ako Ježiš je potrebné budovať vzťahy osobnými rozhovormi kdekoľvek aj mimo liturgických slávení a aj mimo osoby kňaza, hoci ten by mal byť, prirodzene, vzorom a lídrom pastorácie. Hoci evanjelium hovorí len o jednej ovci mimo ovčinca, realita je iná: mnoho „oviec“ farnosti treba hľadať inak a inde ako na svätej omši, a preto je potrebný osobný vklad, čas, námaha a klopanie na dvere chorých, chudobných, sociálne vylúčených či „divných“, zatrpknutých a neprijatých ľudí. Rozhovor z tváre do tváre, s láskou a prijatím, robí viac ako čokoľvek iné – a presne táto forma hľadania oviec mimo ovčinca chýba.

Výziev v pastorácii je veľa: každý nech si v tichu nájde miesto, ktoré mu Boh práve ukazuje, aby opravil dom (miestnej) Cirkvi…



Komentáre