TOP

Čo majú spoločné Aslan a Aragorn s Ježišom?

Ak ste čítali trilógiu Pán prsteňov alebo videli film, či siahli po Kronikách Narnie, možno ste ich prvoplánovo vnímali len ako oddychovú literatúru. Veď predsa, žáner fantasy alebo rozprávka pobáda zabudnúť na reálny svet a ujsť do toho neviditeľného. Málokto však báda hlbšie. No ak by tak urobil, zistil by, že obe diela – či už literárne alebo filmové –, skrývajú v sebe mnoho kresťanských symbolov.

Aj hrdinovia z týchto kníh si čo-to prepožičali od Ježiša. Nemožné? Pozrime sa na to spolu. C. S. Lewis a John Ronald Reuel Tolkien boli priateľmi a veľmi sa ovplyvňovali. Tolkien bol až takou veľkou inšpiráciou pre Lewisa, že vďaka nemu konvertoval na kresťanstvo. Začnime teda s Narniou a levom Aslanom.

Lev Aslan, zdroj fotky: film Narnia

Aslan

„Tak, kto vlastne si?“ naliehal Šasta.

„Som, kto som,“ odvetil hlas tak zunivo, až sa im pod nohami zachvela zem… Šasta sa už nebál, či ten hlas nepatrí niečomu, čo ho zožerie, alebo nejakému hroznému duchovi, no aj napriek tomu ho premohla čudesná triaška. Napodiv, zároveň s ňou zacítil aj vlnu radosti… Otočil sa a zistil, že tam kráča lev, väčší ako kôň. Ten sa ho zjavne nebál, dokonca ho ani vôbec nevidel. No a to zlaté svetlo vychádzalo priamo z neho. Nikdy nevidel nič krajšie a zároveň desivejšie. (Z knihy Kôň a jeho chlapec)

Po prečítaní tohto úryvku mi hneď prišla na um kniha Exodus, v ktorej sa Boh predstavuje Mojžišovi: „Ja som, ktorý som!“ (Ex 3, 14)

Aslan je v Kronikách Narnie opísaný ako majestátny lev, ktorý však nevzbudzuje strach, pretože aj malá Lucy rada využije príležitosť a keď ho uvidí, od radosti ho vyobjíma a skryje tvár v jeho hrive. V prvej knihe z Kroník vystupuje Aslan ako stvoriteľ Narnie, ktorú prebudil svojím spevom a ukáže sa ľuďom a čarodejnici Jádis v lúčoch vychádzajúceho slnka, čo zas evokuje Krista vzkrieseného. Aslan je aj nositeľom nádeje. (Chlapec Digory) „po celý zvyšok dňa potom strácal nádej zakaždým, keď videl, aké úplne obyčajné a nečarovné veci sú okolo neho, a zasa ju nachádzal, keď si spomenul na Aslanovu tvár.“

Autor C. S. Lewis nepoužil symbol leva náhodne. Nejde tu len o kráľa vo zvieracej ríši. Lev Júdu predstavuje tiež židovský kmeň Júdu alebo Židov. Spojenie medzi Júdom a levom nachádzame v požehnaní, ktoré dal otec Jakub svojmu synovi Júdovi v knihe Genezis. V knihe Zjavenia pojem Lev Júdu predstavuje Ježiša v ponímaní kresťanskej teológie. Každý z dvanástich kmeňov Izraela bol označovaný symbolom leva z Júdu.

V Narnii si môžeme všimnúť aj to, ako Aslan oslovuje deti: Petra a Edmunda oslovuje ako synov Adama, Lucy a Susan ako dcéry Evy. Tým sa vraciame do príbehu z raja, z Edenu, k našim prarodičom Adamovi a Eve.

Lev nie je prítomný v príbehu nepretržite. Príde a odíde tak, ako on sám chce, ukáže sa postavám len vtedy, keď sú pripravené vidieť ho a nie vtedy, keď to oni samotné chcú.

Spisovateľ Stratford Caldecott vyjadril túžbu stretnúť sa s Aslanom, pretože „Aslan tajomne presahuje tento svet a hoci sa javí ako hovoriaci lev, je to iba zdanie. Jeho realita je niekde inde, niekde hlbšie. V skutočnosti ho Lewis vykonštruoval nie ako postavu vnútri príbehu, ale ako prítomnosť v príbehu niečoho reálnejšieho ako príbeh, reálnejšieho ako autor sám.“

 

Aslan sa obetuje

Veľmi silnou scénou je aj obetovanie sa Aslana, keď sa slobodne odovzdá do rúk čarodejnice, ktorá ho zabije na kamennom stole. Čarodejnica však nepoznala zákon, ktorý hovorí, že keď sa na kamennom stole obetuje nevinný, sama smrť sa zľakne a odvráti svoju tvár. Aslan sa obetoval, aby zachránil Edmunda; Ježiš sa na kríži obetoval, aby nás vykúpil.

V knihe Dobrodružstvá Lode Ranný Pútnik prichádzame k obrazu Ježiša ako baránka. „Potom sa však medzi nimi a tou stenou objavilo niečo také belostné, že ani ich orlie oči nezniesli pohľad priamo na to. Bol to baránok. „Poďte sa naraňajkovať,“ povedal im sladkým, mliečnym hlasom. Až teraz si všimli, že sa pri ňom na ohni pečú ryby. Posadili sa a s chuťou sa do nich pustili. Prvý raz po dlhom čase boli opäť hladní a nič lepšie v živote neochutnali. „Prosím ťa, baránok,“ ozvala sa Lucy, „je toto cesta do Aslanovej ríše?“ „Nie pre teba,“ odvetil jej. „Pre teba sú dvere do Aslanovej krajiny v tvojom svete… Do mojej krajiny sa dá dostať zo všetkých svetov,“ vyhlásil baránok a jeho snehobiela srsť odrazu nabrala zlatý odtieň. Zmenila sa aj jeho veľkosť, takže o sekundu sa už pred nimi týčil sám Aslan s hrivou plnou svetla.

Nepripomína vám to príbeh, ako emauzskí učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba? Alebo skôr Jánovo evanjelium 21, 4 – 12, kedy sa Ježiš opýtal učeníkov: „Deti, máte niečo na jedenie?“ Odpovedali mu: „Nemáme.“ On im povedal: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“… Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb… Ježiš im povedal: „Poďte jesť!“

Stratfort Caldecott vo svojej úvahe Hľadanie Aslanovej krajiny pokračuje takto: „Netvrdím, že príbehy Narnie iba kopírujú evanjeliá a že musíme dekódovať tieto udalosti a postavy, takže môžu byť preložené do kresťanských termínov. Hovorím, že v imaginárnom svete (tak isto ako i v evanjeliách, ak ich čítame so správnym duchom) môžeme nájsť veci, ktoré nami hýbu preto, lebo sú pravdivé, ktoré prevyšujú to, čo je napísané na stránke knihy, ktoré sú prítomné v našej predstavivosti ako symboly niečoho hlbšieho a pravdivejšieho, ako je svet fikcie.“ Caldecott tvrdí, že je len na nás, či Kroniky Narnie povzbudia náš hlad po kresťanskej viere. „Dôležitou vecou je nasledovať – nie C. S. Lewisa, ale nasledovať stopy nekonečnej túžby, ktorú nachádzame v príbehu, zachytiť stopu niečoho reálneho a nepredstierať, že sme nič nezaznamenali, čo k nám hovorí o našom vlastnom živote.“

Sam, zdroj fotky: Pán prsteňov

 

Hlavný hrdina Frodo. Alebo Sam?

Autor Pána prsteňov John Ronald Reuel Tolkien napísal v liste svojmu priateľovi, že jeho trilógia je vo svojej podstate katolícke a náboženské dielo. Trvalo dvanásť rokov, kým Tolkien vytvoril Stredozem, úžasný svet plný nových jazykov, ktoré sám vymyslel. „Tolkienova genialita ukrytá za vytvorením uveriteľného sveta, rás, jazykov, charakterov stojí za to, aby si ich človek prečítal. V tom vidím prínos Tolkiena – naučiť vidieť krásu kresťanstva, ktorá je často zasypaná balastom,“ hovorí v jednej zo svojich prednášok otec Pavol Hrabovecký.

Mnohí čitatelia trilógie považujú práve Froda za hlavného hrdinu Pána prsteňov. O „otcovi“ tohto diela je však známe, že v jeho ponímaní bol Sam tým pravým lídrom. Frodo by to bez Sama sám nedokázal. Bol to práve tento udatný hobit, ktorý aj napriek vyčerpaniu niesol svojho spolupútnika do Hory osudu, keď sa tesne pred koncom chcel Frodo vzdať. Sam sa bál o Froda, keď sa mu stratil v kukuričnom poli. Pôsobil ako taký jeho „anjel strážny“ alebo dvojča. Nikam sa nechcel bez neho pohnúť a mal potrebu neustále ho ochraňovať. Sam tiež vedel Froda povzbudiť vždy, keď to najviac potreboval. „Vo veľkých a nebezpečných príbehoch človek niekdy ani nechcel poznať koniec, pretože nemohol byť šťastný. Ako by mohol byť svet ešte taký, ako býval, keď sa stalo toľko zlých vecí? Ale nakoniec tieň a tma skončia, nový deň príde a slnko zasvieti jasnejšie. To sú tie príbehy, ktoré zostali, ktoré niečo znamenali, aj keď sme boli ešte malí a nechápali sme prečo. Ale myslím si, pán Frodo, že teraz chápem. Už viem. Ľudia v tých príbehoch mali veľa možností vrátiť sa, ale nevrátili sa. Išli ďalej a niečoho ich hnalo vpred.“ „A čo vedie nás, Sam?“ spýtal sa Frodo. „Nádej, že na tomto svete existuje ešte dobro a stojí za to oň bojovať.“

Na istý čas bol spoločníkom Sama a Froda aj Glum, na prvý pohľad negatívna postava a zúbožená bytosť. Nebyť Gluma, alebo Glocha, prsteň by neskončil tam, kde bol definitívne zničený. Prečo Tolkien používa zlú postavu na konanie dobra? Lebo aj Boh si vie použiť všetko na dobré.

Chlieb alebo sviatosť?

O Tolkienovi je známe, že svoje vierovyznanie nechcel pretaviť do literárneho diela, nepodarilo sa mu však skryť kresťanské symboly až tak „úspešne“. Napríklad elfský chlieb lembas, ktorý slúžil ako jediný pokrm, ktorý hobiti na ceste so sebou mali, sa ponáša na Oltárnu sviatosť. A to preto, že má rovnaké účinky. Tých, ktorí ho prijímajú posilňuje a dodáva im všetko potrebné. Má tvar oplátky. Lembas je opísaný ako chlieb, ktorý má regeneračné účinky, znižuje únavu a vyčerpanie. O Tolkienovi je známe, že chodil na svätú omšu každý deň a snažil sa nevynechať sväté prijímanie ani raz.

Boh alebo Ježiš nie sú spomenutí v trilógii ani raz, avšak čarodejník Gandalf hovorí Frodovi: „Nikto nevidí do všetkých koncov. Ani najmúdrejší nevedia, čo sa stane. Sú tu však aj iné sily.“

Keď sledujeme nejaký americký film, často sa stáva, že hlavná postava sa zrazu osmelí, naberie odvahu a ide si za svojím cieľom bez obáv. Pán prsteňov a jeho postavy sú nám o to sympatickejšie, pretože pochybujú, sú slabí a malí, výškou temer ako deti. Nie sú stále odvážni. Niekoľkokrát sa chcú vzdať, tápu v tmách, no nakoniec to dotiahnu do úspešného konca s pomocou priateľstva.

Nie je prsteň ako prsteň

Prsteň v diele Pána prsteňov znázorňuje zlo, pokušenie či hriech. Pripútanosť k nemu z nás robí otrokov, pretože svojmu nositeľovi poskytuje ilúziu božstva. Ten, kto prsteň má, cíti sa nadradený a má moc nad inými. Bilbo prsteň uchovával u seba niekoľko rokov a ako hobit sa dožil storočnice, čo nebolo pre jeho „rasu“ typické.

Aragorn, zdroj fotky: Pán prsteňov

 

Aragorn

Syn Arathorna je krásnym symbolom pokory aj napriek jeho mnohým vedomostiam, múdrosti a obratnosti v používaní meča. Aragorn sa až tak veľmi hanbil za svojich predkov, že si radšej zvolil exil. Mal nárok na kráľovský trón, no zo začiatku ho odmietal. Aragorna charakterizujú slová: „nie každé zlato sa blyští, nie každý, kto blúdi, je stratený… z popola oheň znova povstane, z tieňa vzíde svetlo náhle… nekorunovaný bude zasa kráľom.“

Evanjelista Marek pracuje so symbolom „skrytého kráľa“ Ježiša (Mk 1, 35b. 44; 3, 12; 8, 30) ako toho, kto si na jednej strane je vedomý svojho poslania, no na druhej strane ho do poslednej chvíle tají. Neprijali ho ani jeho vlastní z Nazareta a mnohí neuznali, že by on mal byť skutočným Mesiášom. Podobne Aragorna nazývajú len Chodec alebo mu vymýšľajú prezývky a nepristupujú k nemu s patričnou úctou. Ostatní ho skôr vnímajú ako čudáka, ktorý sa potuluje po lesoch a svoju tvár skrýva pod kapucňou.

V tretej časti trilógie s názvom Návrat kráľa hovorí proroctvo: „ruky kráľa sú ruky uzdravovateľa, tak sa pozná právoplatný kráľ.“ Aj Ježiš vystupuje ako lekár, uzdravuje chorých, kladie na nich ruky a slepí vidia, chromí chodia… Aragorn pozná liečivé bylinky a jednou z nich sa pokúšal uzdraviť ranu Frodovi, keď ho Prízraky bodli mečom.

Chodec sa nebojácne vydal po Ceste mŕtvych, aby duchov zosnulých povolal k poslednému boju. Je to cesta, ktorou nikto živý predtým neprešiel, alebo ak aj, nevrátil sa odtiaľ. Podobne ako Ježiš zostúpil k zosnulým a vrátil sa ako Vzkriesený, tu nachádzame podobnú paralelu medzi ním a Aragornom.

Po poslednom boji sa Aragorn stáva kráľom. Nechce si svojich poddaných podmaniť, je to on, ktorý prišiel slúžiť. Tak ako sa Ježiš skláňa a umýva nohy svojim učeníkom, Aragorn sa v závere filmu Návrat kráľa klania štyrom malým hobitom a ďakuje im za to, čo dokázali.

Dalo by sa toho ešte popísať mnoho, pokojne aj o ďalších postavách zo spomínaných literárnych diel. Každý deň sa aj my rozhodujeme medzi dobrom a zlom, medzi tým, či podľahneme pokušeniu alebo nie. Nech sú pre nás NarniaPán prsteňov krásnymi príkladmi, ako každodenné zápasy vyhrať.



Komentáre