Čo nám pomáha živiť vieru v rodine?
Vojdem dnu a prvé, na čo mi padne zrak, je kríž. Pozvú ma ďalej. V obývačke visí veľký obraz Krista. A v detskej izbe zas tehotná Mária. Z knižnice na mňa vyskakujú knihy o Bohu. Fúha. Nie je toho priveľa?
Možno si si ako rodič už aj ty uvedomil, že niektoré veci si si všimol alebo pochopil vlastne vďaka deťom. Cez ich pohľad, ktorý sa neraz odlišuje od nášho, dospeláckeho vnímania skutočností. Jednou z takých vecí, ktoré som ja pochopila cez deti, je sprítomňovanie viery na mieste, kde žijeme, hýbeme sa a sme.
Ak nechceme, aby si deti predstavovali Boha ako deduška na obláčiku, ktorý žije niekde ďaleko v nebi, ale aby znamenal pre ne niekoho, kto je náš blízky priateľ, musíme ho vnášať do našich životov. Odkrývať jeho skrytú prítomnosť, aby bola zjavná aj navonok. Sprítomňovať ho. Nech nie je iba on stále s nami. Nech sme s ním čo najviac aj my.
Je niekoľko vecí, ktoré človeku pomáhajú uvedomovať si Božiu blízkosť. Veci, vďaka ktorým si môžeme častejšie pripomínať, že Boh je tu, pri mne a mojej rodine. On, vo svojej neobmedzenosti, je v každom byte, dome, meste… pri každom z nás.
Poslaním každého veriaceho je okrem súkromného prežívania vlastnej viery aj evanjelizácia. To znamená, že si nemám žiť svoju vieru iba skryto, v hĺbke svojho srdca. Môj vzťah s Bohom by mal byť viditeľný aj navonok, predovšetkým v mojom správaní, no nielen v ňom. Čo hovorí o tebe prostredie, v ktorom žiješ? Keď zavíta do tvojej domácnosti niekto, kto ťa nepozná, prezradí mu niečo, že si veriaci?
Veci, ktoré by nás mali prezradiť a ktoré nám zároveň môžu slúžiť na sprítomňovanie Božej blízkosti, sú napríklad:
Kríž
V známej piesni sa spievajú slová „kríž je znakom spásy“. Tento znak spásy by nemal chýbať v žiadnej domácnosti. Pozerať sa počas modlitby na kríž udržiava sústredenosť. Kríž udáva smer myšlienok v modlitbe. Mnohí svätci prežívali svoje najhlbšie modlitby práve pod krížom. A to nie je náhoda.
Veľkou oporou môže byť pre manželov kríž, na ktorý si vzájomne prisahali dodržať svoj manželský sľub počas vysluhovania sviatosti manželstva. Ja sa rada modlím pred týmto krížom. Máme ho zavesený v spálni. Zámerne. Na mieste najväčšej intimity, pretože nechceme mať hlboký vzťah iba medzi sebou ako manželia. Snažíme sa vytvárať takýto vzťah aj s naším Ockom. Tento kríž nám tiež pripomína, že nemáme nechávať Boha za dverami našej spálne.
Môže sa zdať, že detské oči sú ešte príliš malé na to, aby hľadeli na trpiaceho Krista. Myslíte? Ježiš nepôsobí na nikoho strašidelne. Naopak. Trpiaci Ježiš vyvoláva v deťoch úžasný súcit. Raz mi jedna mamička poslala fotku, ako jej malý syn pomohol Ježiškovi na kríži. Leukoplastom mu oblepil všetky rany. Takto deti vnímajú utrpenie. Nie je to niečo, pred čím treba sklopiť zrak. Je to výzva. Vykročiť a urobiť niečo dobré. K tomu nás Ježiš denne pozýva.
Obrazy a sošky
Keď si spomeniete na svoje detstvo, na chvíle strávené u starých rodičov, možno sa vám vynorí v hlave veľký obraz, zvyčajne umiestnený v obývačke či spálni. Masívny rám a v ňom postava Ježiša, Márie, anjelov a podobne. Tieto obrazy boli súčasťou takmer každej domácnosti. Pamätáte si na ne? Moja starká mala nad posteľou obraz Ježiša ako Pastiera s ovečkami. Často priťahoval moju pozornosť a vryl sa mi do pamäti.
Mať doma kus umenia s kresťanskou hodnotou je niečo, z čoho môže čerpať celá rodina a tiež ľudia, ktorí prídu k vám na návštevu. Umenie je pastva pre dušu. Verím, že sa oplatí investovať doň a predmety, ktoré nesú v sebe určité posolstvo, nie sú iba obyčajnou dekoráciou.
Príkladov nájdeme veľa. Ikony, zobrazujúce postavy a výjavy zo Svätého písma, alebo obraz Božieho milosrdenstva, namaľovaný ako nástroj na čerpanie milostí z prameňov milosrdenstva. Deti rady obdivujú sošky anjelikov a Panny Márie. Aj tie by mohli mať v domácnosti svoje osobitné miesto. Keď si zapálite pri nich sviečku, hneď bude modlitba o niečo bohatšia.
Náboženská literatúra
Počuli ste už vetu „si tým, čo ješ“? Za touto vetou by sme nemali hľadať iba myšlienky na jedlo. To, kým som, je ovplyvnené všetkým, čo do seba prijímam. Hmotným aj nehmotným. Všetkým, čím sýtime svoje telo, dušu a ducha. Každodenné správy hovoria o nehodách, vraždách, násilí… Ľudia sú z toho znechutení, majú strach a často cítia beznádej. Čo sa dá s tým robiť? Dá sa zmeniť zdroj, z ktorého čerpáme.
Časopis plný bulváru sa dá vymeniť za časopis o Bohu. Pikantný román sa dá vymeniť za kresťanský. Stále je to román, no ako bonus mi ponúka čistotu v láske. Aj pre deti sa dá vybrať. Nie všetky rozprávky považujem za vhodné. Stretla som sa už aj s takými, kde hlavná postava liečila druhých uzdravujúcou mocou v kameňoch. Hm. Radšej im kúpim rozprávky, ktoré ich naučia čosi o biblických postavách. Oveľa radšej im rozpoviem príbeh o Ježišovi, ktorý liečil, lebo on sám je Lekár.
Je to na nás. Dať si záležať na výbere a nebrať všetko, čo sa mi predkladá. Mať pri sebe dobrú knihu alebo časopis je nielen vhodný prostriedok na vyplnenie času, ale môže to byť aj taká malá evanjelizácia. Vytiahnuť ich v čakárni u doktora či pri cestovaní.
Vytvárajme Bohu priestor v našich domovoch. Nech to vedia všetci. Že on je môj a ja som jeho.