Čo nás môžu naučiť učiteľky Cirkvi?
Archívny text z magazínu
Titulom učiteľ Cirkvi (lat. doctor ecclesiae) označuje Katolícka cirkev svätcov, ktorí sa osobitným spôsobom pričinili o správny výklad právd viery a sami žili autentický život viery. Medzi nimi sú len tri ženy. Kto sú a čím nás môžu inšpirovať?
Svätá Katarína Sienská
Katarína sa narodila v Taliansku v 14. storočí. Žila v období, ktoré bolo v niečom podobné tomu nášmu – v Cirkvi panoval rozkol, pápež sa utiahol do Avignonu, mestá trýznil čierny mor, objavovala sa kríza náboženského života. Už ako šesťročná prežila silnú skúsenosť s Ježišom a špeciálne ju priťahovala dominikánska charizma. Vyznačovala sa nezvyčajnou odvahou, nebála sa osloviť svetské autority či dokonca písať listy pápežovi, v ktorých ho vyzývala na návrat do Ríma. V roku 1375 dostala stigmy. Po Kataríne sa zachovali tri veľké diela – Listy, Modlitby a Dialóg. Práve posledné spomínané dielo – Dialóg – je jedným z dôvodov, vďaka ktorému bola v roku 1970 vyhlásená – ako prvá žena v dejinách – za učiteľku Cirkvi. V texte ide o výmenu otázok a odpovedí medzi Katarínou a tajomným Božím hlasom, ktorý v hĺbke jej duše odpovedá na otázky týkajúce sa najdôležitejších problémov ľudstva. Jej spovedník – blahoslavený Rajmund z Kapuy – dokonca opisuje jednu udalosť z času, keď vstúpila do rehole. Ježiš sa Kataríny v súkromnom zjavení pýtal: „Vieš, kto si ty a kto som ja? Ak pochopíš tieto dve veci, budeš blahoslavená.“ Bez toho, aby jej dal čas na rozmyslenie, pokračoval: „Ty si tá, ktorá nie si, Ja som ten, ktorý som.“ Katarína neobmedzovala svoju činnosť na múry kláštora. Navštevovala väznice, chudobné časti mesta či nemocnice. Túžila nájsť trpiacich a priniesť im radostnú zvesť o Božej láske. Zomrela v Ríme v roku 1380 ako tridsaťtriročná. Je patrónkou Európy, zdravotných sestier a farských sekretárok.
Svätá Terézia Avilská
Španielska svätica, patrónka šachistov a spisovateľov, sa narodila v roku 1515 v Avile. Už ako dieťa túžila po mučeníckom živote a spolu so svojím bratom sa pokúsili utiecť k Maurom, aby tam kvôli viere zomreli za Krista. V tínedžerských rokoch po smrti matky nasledovala príklad svetáckej tety a začala sa parádiť a užívať si život, čo sa však nepáčilo jej otcovi. O pár rokov neskôr však vstúpila do karmelitánskeho kláštora. Ani kláštor jej však nepriniesol vytúžený pokoj – pravidlá sa stále zmierňovali a ľudia prichádzajúci do kláštora za sestrami odvádzali Teréziu od duchovnej podstaty. V roku 1555 sa rozhodla úplne sa prestať stýkať so svetskými ľuďmi. Približne v tom čase sa udial aj zázrak transverberácie – prebodnutia srdca, ktorý sama popisuje vo svojom životopise. V mystickom zážitku jej anjel zlatým horiacim šípom prebodol srdce. Na srdci, ktoré je doteraz uložené v Albe, vidno jazvy od tohto zranenia. V roku 1560 mala videnie pekla, ktoré ju tak vydesilo, že sa rozhodla požiadať o dovolenie založiť prísnejší kláštor. Jej správanie vyrušovalo vlažných kňazov a rehoľníkov a začali o nej šíriť klebety a nepravdy. Pápež Gregor XIII. však potvrdil jej nové pravidlá, a tak vznikla prísnejšia vetva karmelitánok. Počas života napísala diela ako Životopis, Vnútorný hrad či Vzdychy duše k Bohu. Zomrela v roku 1582. Terézia vedela presnú hodinu svojej smrti, pretože jej to Boh zjavil v mystickom zážitku.
Svätá Terézie z Lisieux
Terezka sa narodila svätým rodičom Ľudovítovi a Zélii Martinovcom ako najmladšie z deviatich detí. Už ako štrnásťročná žiadala o špeciálne povolenie vstúpiť do karmelitánskeho kláštora. Na jej modlitby sa obrátil jeden odsúdenec na smrť. Život v kláštore nebol vôbec jednoduchý a zdalo sa, akoby spolusestry i predstavení skúšali Terezkinu vieru. 8. septembra 1890 však zložila večné sľuby ako Terézia od Dieťaťa Ježiš a od Najsvätejšej Tváre. Hoci veľmi túžila ísť na misie, chatrné zdravie jej to nedovoľovalo. V roku 1895 začína na príkaz matky predstavenej písať svoj vlastný životopis – Dejiny duše, z ktorého pochádzajú aj jej najznámejšie slová: „Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.“ Zomrela na tuberkulózu ako dvadsaťštyriročná. Sľubovala, že keď sa dostane do neba, spustí „dážď ruží“ – milostí – na tých, ktorí o ne budú prosiť. Už päť rokov po smrti bola vyhlásená za blahoslavenú a neskôr za svätú. Hoci nenapísala žiaden teologický traktát, v roku 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi.
Foto: zivotopisysvatych.sk, redemptoristi.sk, kristoterapia.sk