TOP

Čo urobiť, keď už…

Vyhorenie sa stáva fenoménom doby, ktorého nie sú ušetrení ani kresťania. Čo urobiť, ak si ešte vládzeme sami pomenovať, alebo nám iní pomenujú príznaky vyhorenia?

Zatiahnuť brzdu

Pri vyhorení netreba čakať do stavu, ktorý ohrozuje život a vzťahy. Je potrebné zatiahnuť brzdu a okamžite zastaviť všetky aktivity, ktoré nie sú nevyhnutné pre bežné fungovanie života. Najjednoduchšie sa to dá urobiť s človekom, ktorému dôverujem a ktorý mi pomôže prejsť všetky moje zadania, úlohy, dobrovoľnícke služby či príliš veľa práce v domácnosti (lebo aj mamy môžu byť vyhorené) a radikálne zoškrtať to, čo by sa mohlo vypustiť.

Tento krok je tým bolestivejší, čím viac aktivít a práce nosíme na krku a cítime za ňu zodpovednosť (často vo vedomí, že by to nemal kto urobiť, ak to neurobím ja, alebo že to nik nevie urobiť tak ako ja). Ale: nik nie je nenahraditeľný a ja nemôžem spasiť sám svet, čo aké skvelé a potrebné veci robím.

 

Dostatok spánku a oddychu

Ušetrený čas treba v prvom rade venovať návratu do normálneho spánkového režimu (ak to ide prirodzenou cestou, ak nie, treba poprosiť o pomoc lekára). Aj tento čas si treba prísne strážiť: vyhorený sa nezachráni spánkom a oddychom za tri či štyri dni alebo dva týždne. Oba sa majú stať trvalým spôsobom života, ktorý pomôže znovu navrátiť sily. Treba počítať s tým, že prvé týždne bude čas spánku presahovať bežný limit potrebný pre dospelého človeka.

Druhou pomocou je oddych: nájsť si čo najviac času cez deň na trávenie príjemných chvíľ – buď debatami s deťmi, prechádzkou či čítaním knihy, na ktorú sme predtým nemali čas. Skvelý je návrat ku koníčkom a záľubám, ešte väčšmi, ak sú to činnosti presne na opačnom póle práce, ktorá zo mňa vytiahla šťavu.

 

Hľadanie radosti

Aj pri zvýšenej porcii spánku a oddychu sa nájde zrazu veľa času, ktorý je určený na hľadanie drobných radostí. Terapia vďakou a úžasom nad čímkoľvek a kýmkoľvek dobrým a nečakaným je potrebná. Vyhorené srdce sa totiž „odnaučilo“ radovať, nevládalo a nemalo na to čas, hoci po tom bytostne a často až fyzicky bolestne túžilo.

Učiť sa znovu smiať na výrokoch detí, vychutnávať si východ slnka, kvapky vody na dlaniach, nečakanú sms-ku či návštevu sú darmi, ktoré vyhorená duša potrebuje ako soľ. Je potrebné sa znovu vrátiť k prežívaniu spoločenstva s najbližšími prostredníctvom osláv, nedeľného obeda, spoločnej rodinnej modlitby či chvíľami s priateľmi, na ktorých nebol predtým čas. Dôležité je znovu objaviť ľudskú blízkosť, mať čas na rozhovor a zažiť prijatie.

 

Prestať byť nenahraditeľný

Hoci každý z nás dostal výnimočné dary a poslanie od Boha – náš nebeský Otec určite nechcel, aby sme sa strhali. Aj Ježiš často oddychoval, tešil sa a radoval s priateľmi, odchádzal do ústrania – a jeho úloha bola neporovnateľne dôležitejšia ako moja. Vyhorenie je často dôsledkom vnútornej nepriznanej pýchy, že ja to „dám“ sám a najlepšie. Treba sa znovu vrátiť do pokory a uvedomiť si, že mám síce svojimi darmi slúžiť, no nie sa kvôli nim zabiť. Hoci je situácia v rodine, spoločnosti, práci, v službe pre Cirkev taká, že robotníkov je málo a žatva veľká, neznamená to, že bezo mňa svet spadne a nebude fungovať.

Ak staviam do popredia iba seba a svoje schopnosti (aj keď by šlo o neviem akú svätú a dobrú činnosť), neslúžim a nedávam sa dobre. Priznať si, že všetko má v rukách aj tak Boh, on to vedie a nie je našou úlohou robiť viac, ako poctivo naliať svoju dennú porciu vody do džbánov (lebo víno z toho robí aj tak On), je nevyhnutná tabletka pri liečení vyhorenia a je aj vynikajúcou prevenciou.

Znamená nevyhýbať sa poslaniu, ktoré dostávam a ísť, ak ma Boh pošle, no nestavať sa do pozície supermana, ktorý jediný dokáže túto úlohu splniť. Je potrebné investovať do dôvery v Boha, ktorý dobre riadi nielen môj život, ale aj celý svet, vtedy viem, že aj keď nič nerobím a nedeje sa nič z toho, čo je potrebné a dobré (z môjho pohľadu), Boh je nad tým a vie to riadiť iným spôsobom a cez iných ľudí.

 

Modliť sa, rozlišovať, stanoviť si hranice

Modlitba je veľmi potrebná aj pre pomenovanie a vyjadrenie svojho pocitu frustrácie, bezvládnosti, smútku, vyčerpania Bohu…, ale aj preto, aby sme znovu prosili o svetlo a dar Ducha Svätého pri rozlišovaní, do čoho a kam ma Boh prioritne povoláva. Tento krok nám totiž často pri rozhodovaní chýba a mnohokrát povieme na každú ponuku „áno“, hoci nám kdesi vzadu bliká kontrolka.

Naučme sa povedať: „Chcem sa za to modliť a hovoriť najprv o tom s Bohom, aj s tými, ktorí sú mi blízki. Potom dám odpoveď.“ Boh mi odpovedá aj cez tých, medzi ktorými žijem – a vojsť do niečoho nového by nemalo byť možné bez súhlasu, povzbudenia a požehnania môjho manžela či manželky alebo spoločenstva, v ktorom som. Ak sa toto naučíme a budeme rozlišovať, nebude pre nás problém v pokoji púšťať veci. Odmietnutie a pokojne vyslovené „nie“ s argumentmi nie je nič zlé, ani nie je hriechom – ak za tým nestojí moja lenivosť a egoizmus.

Nie som o nič menší kresťan, ak poviem, že táto úloha už presahuje moje schopnosti a možnosti. Nie som menej obetavá mama, ak vyhlásim, že nie je možné, aby som všetku prácu okolo domácnosti zvládala sama a môj manžel a dospievajúce deti majú doma bezplatný hotel. Nie je dobré, ak na každú prosbu kohokoľvek z farnosti prikývneme hlavou v poslušnosti, že toto je svätá vec.

 

Oprášiť rebríček hodnôt

Určite pomôže vrátiť sa k rebríčku hodnôt s jasne stanoveným poradím dôležitosti všetkého, čo sa týka času aj nasadenia síl. Na prvom mieste má byť vždy a vo všetkom Boh. Jemu má patriť najviac času, slov, námah. Na druhom mieste je môj manžel/manželka, resp. rodina, v ktorej žijem či spoločenstvo, ktorého som členom. Na treťom mieste sú deti a blízka rodina, až po nich nasledujú blížni v Cirkvi, práca, zdravie a koníčky.

Pozrieť sa pravdivo na tento zoznam a poradie nám pomôže lepšie sa postaviť k vynaloženému úsiliu, času a námahe pre to, čo robím – a pre koho to robím. Pri dodržiavaní rebríčka hodnôt nie je možné, aby som práci venoval denne 12 hodín času a deťom sotva 20 minút.

 

Oceniť a byť vďačný

Poslednou úlohou v uzdravovaní z vyhorenia je vďačnosť za to, čo robia iní – aj keď je to len malá vec. Zbavuje to pýchy, že len ja viem najlepšie robiť veci a ak to neurobím ja, tak nik. Na druhej strane ocenenie pomáha objavovať, koľko úžasných, šikovných, obetavých a schopných ľudí mám okolo, ktorých som pre svoju pýchu nevidel. Svojou vyslovenou, úprimnou vďakou a ocenením môžem mnohým pomôcť odvážiť sa urobiť trošku viac – presne tú trošku, ktorá ma takmer zabila a ktorá nezabije ich.

Je jedno, či ide o môjho manžela, ktorý namiesto mňa prevzal varenie večerí a ukladanie detí, aby som si mohla vydýchnuť alebo o známeho, ktorý mi nečakane zachránil auto či bicykel pred náročnou opravou a rád by pomohol aj iným. Najlepšie diela sú totiž nie tie, ktoré robím na kľúč ja sám – ale tie, kde sa stretne mnoho kreatívnych a zapálených ľudí. Každý pridá svoju tehlu a nik nevyhorí. Z toho sa môžeme my a predovšetkým Boh iba tešiť.

Komentáre