TOP

Čo všetko žiada veriť kardinál Burke?

Kardinál Burke spolu s biskupom Athanasiom Schneiderom a niekoľkými ďalšími biskupmi podpísali deklaráciu právd, ktoré súvisia s niekoľkými najčastejšími omylmi dnešnej doby. Čo všetko žiadajú veriť od katolíkov?

Pre obavy pred „takmer všeobecnou náukovou zmätenosťou a dezorientáciou“, ktorá ohrozuje duchovné zdravie a večnú spásu veriacich dnešnej doby, spísali vyššie spomenutí deklaráciu právd viery, ktorá má rozptýliť všetky pochybnosti moderných katolíkov. Odvolávajú sa na nemennú náuku Katolíckej cirkvi a citujú Sväté písmo, ekumenické koncily, Cirkevných otcov a pápežov. Tento osemstranový dokument bol zverejnený na sviatok Turíc, 10. júna 2019, s názvom Deklarácia právd týkajúcich sa najčastejších omylov v živote Cirkvi našej doby.

Dotýka sa okrem iného učenia o Eucharistii, manželstve a kňazskom celibáte. Potvrdzuje, že peklo existuje, ako aj to, že jediné náboženstvo, ktoré Boh chce, je to, ktoré sa zrodilo z viery v Ježiša Krista. Túto deklaráciu odôvodňujú tvrdením, že „naša doba je charakteristická akútnym duchovným hladom katolíkov na celom svete po opätovnom potvrdení tých právd, ktoré dnes niektoré z najnebezpečnejších omylov našej doby podkopávajú a popierajú“.

Uvedomujú si totiž svoju závažnú povinnosť biskupov učiť „celého Krista“„hovoriť pravdu v láske“. Dokument vydávajú z bratskej lásky a tiež ako konkrétnu duchovnú pomoc, aby biskupi, kňazi a veriaci mohli vyznávať súkromne i verejne tieto pravdy, ktoré sa dnes „najviac popierajú či znetvorujú“. Zverejnenie uzatvárajú zverením deklarácie Nepoškvrnenému srdcu Božej matky s prívlastkom Salus populi romanum (Spása rímskeho ľudu). Samotná deklarácia je rozdelená na štyri časti (Základy viery, Vyznanie viery, Boží zákon, Sviatosti). Nižšie pripájame preklad celej deklarácie.

 

„Cirkev živého Boha – stĺp a opora pravdy“ (1 Tim 3, 15)

 

 

Deklarácia právd vzhľadom na niektoré z najčastejších omylov v živote Cirkvi dnešných čias
Základy viery
  1. „Správny význam výrazov „živá tradícia“, „živé Magistérium“, „hermeneutika kontinuity“ a „rozvoj doktríny“ zahŕňa pravdu, že hoci nové poznatky môžu byť vyjadrené v súvislosti s pokladom viery, nikdy nemôžu byť v rozpore s tým, čo Cirkev vždy odovzdávala v tej istej dogme, v tom istom zmysle a v tom istom význame.“ (porov. I. vatikánsky koncil, Dei Filius, sess. 3, c. 4: „in eodem dogmate, eodem sensu, eademque sententia“)

 

  1. „Význam dogmatických formúl zostáva v Cirkvi vždy pravdivý a konštantný, aj keď je vyjadrený s väčšou jasnosťou alebo je rozvinutejší. Veriaci sa preto musia vyhýbať názoru, po prvé, že dogmatické formuly (alebo niektoré ich časti) nemôžu jednoznačne vyjadrovať pravdu, ale môžu ponúknuť iba premenlivé priblíženia k nej, ktoré ju do určitej miery deformujú alebo menia; po druhé, že tieto formuly vyjadrujú pravdu len neurčitým spôsobom, zatiaľ čo táto pravda je cieľom, ktorý sa hľadá prostredníctvom takýchto priblížení. Tí, ktorí zastávajú takýto názor, sa nevyhýbajú dogmatickému relativizmu a poškodzujú koncepciu neomylnosti Cirkvi vo vzťahu k pravde, ktorá sa má vyučovať alebo prijímať jednoznačným spôsobom.“ (Posvätná kongregácia pre náuku viery, deklarácia Mysterium Ecclesiae na obranu katolíckej doktríny o Cirkvi proti niektorým omylom dnešnej doby, 5)

 

Vyznanie viery
  1. „Božie kráľovstvo, ktoré sa tu začalo v Kristovej Cirkvi, nie je z tohto sveta, ktorého tvárnosť sa pomíňa a jeho správny rast nemôže porušiť pokrok civilizácie, vedy alebo ľudskej technológie, ale spočíva v čoraz hlbšom poznaní nesmierneho Kristovho bohatstva, v čoraz silnejšej nádeji vo večné požehnanie, v stále horlivejšej odpovedi na Božiu lásku a v čoraz veľkorysejšom náraste milosti a svätosti medzi ľuďmi. Hlboká starostlivosť Cirkvi, Kristovej nevesty, o potreby ľudí, ich radosti a nádeje, ich zármutky a úsilia nie je ničím iným ako prejavom jej veľkej túžby byť blízko pri nich s cieľom osvietiť ich Kristovým svetlom a zhromaždiť ich všetkých v ňom, jedinom Spasiteľovi. Táto starostlivosť nemôže nikdy znamenať, že Cirkev sa prispôsobuje veciam tohto sveta alebo že zmierňuje horlivosť svojej túžby po Pánovi a večnom kráľovstve.“ (Pavol VI., apoštolský list Solemni hac liturgia (Vyznanie viery Božieho ľudu), 27). Je teda mylný názor, ktorý tvrdí, že Boha oslavuje v podstate samotný fakt pokroku v časovom a pozemskom stave ľudskej rasy.

 

  1. Po ustanovení novej a večnej zmluvy v Ježišovi Kristovi nikto nemôže byť spasený výlučne poslušnosťou Mojžišovmu zákonu bez viery v Krista ako pravého Boha a jediného Spasiteľa ľudstva (porov. Rim 3, 28; Gal 2, 16).

 

 

  1. Moslimovia a iní, ktorí nemajú vieru v Ježiša Krista, Boha a človeka, dokonca ani monoteisti, nemôžu vzdať Bohu tú istú poklonu ako kresťania, to znamená nadprirodzené uctievanie v Duchu a pravde (porov. Jn 4, 24; Ef 2, 8) tých, ktorí prijali Ducha adoptívneho synovstva (porov. Rim 8, 15).

 

  1. Spirituality a náboženstvá, ktoré podporujú akýkoľvek druh modlárstva alebo panteizmu, nemožno považovať za „semená“ alebo za „ovocie“ Božieho slova, pretože ide o podvody, ktoré bránia evanjelizácii a večnej spáse ich prívržencov, ako učí Sväté písmo: „Im, neveriacim, boh tohto veku zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha.“ (2 Kor 4, 4)

 

  1. Cieľom pravého ekumenizmu je, aby nekatolíci vstúpili do tej jednoty, ktorú Katolícka cirkev už nezničiteľne vlastní v moci Kristovej modlitby, ktorú jeho Otec v každom momente vypočuje, „aby boli jedno“ (Jn 17, 11), a ktorú vyznáva vo Vyznaní viery: „Verím v jednu Cirkev.“ Ekumenizmus preto nemôže mať legitímne za cieľ zriadenie Cirkvi, ktorá ešte neexistuje.

 

 

  1. Peklo existuje a tí, ktorí sú odsúdení do pekla za akýkoľvek neoľutovaný smrteľný hriech, sú v ňom večne potrestaní Božou spravodlivosťou (porov. Mt 25, 46). Nielen padlí anjeli, ale aj ľudské duše sú večne zatratené (porov. 2 Sol 1, 9; 2 Pt 3, 7). Večne zatratené ľudské bytosti nebudú zničené (anihilatio), pretože ich duše sú nesmrteľné podľa neomylného učenia Cirkvi (porov. V. lateránsky koncil, sess. 8).

 

  1. Náboženstvo, ktoré povstalo z viery v Ježiša Krista, vteleného Syna Božieho a jediného Spasiteľa ľudstva, je jediné náboženstvo pozitívne chcené Bohom. Preto je nesprávny názor, ktorý tvrdí, že rovnako ako Boh pozitívne chce rozličnosť mužského a ženského pohlavia a rozmanitosť národov, takisto chce aj rozmanitosť náboženstiev.

 

  1. „Prostredníctvom nášho (kresťanského) náboženstva môže (človek) skutočne nadviazať s Bohom pravý a živý styk, čo iné náboženstvá nemôžu, aj keď sa zdá, ako sa vraví, že dvíhajú ramená k Bohu.“ (Pavol VI., Evangelii nuntiandi, 53)

 

  1. Dar slobodnej vôle, ktorou Boh Stvoriteľ obdaroval ľudskú osobu, dáva človeku prirodzené právo zvoliť si iba dobro a pravdu. Žiadna ľudská osoba preto nemá prirodzené právo urážať Boha tým, že si vyberie morálne zlo hriechu, náboženského omylu modlárstva, rúhania alebo falošného náboženstva.

 

 

Boží zákon
  1. Ospravedlnená osoba má dostatočnú silu s Božou milosťou splniť objektívne požiadavky Božieho zákona, pretože všetky Božie prikázania sú možné pre ospravedlnených. Božia milosť, keď ospravedlňuje hriešnika, spôsobuje v jeho prirodzenosti odvrátenie od všetkých vážnych hriechov (porov. Tridentský koncil, sess. 6, Dekrét o ospravodlivení, c. 11, c. 13).

 

  1. „Veriaci sú povinní poznať a zachovávať mravné prikázania vo vlastnom zmysle slova, ktoré Cirkev hlása a učí v mene Boha Stvoriteľa a Pána. Láska k Bohu a láska k blížnemu sa nemôžu oddeľovať od zachovávania prikázaní zmluvy, ktorá bola obnovená krvou Ježiša Krista a darom Ducha.“ (Ján Pavol II., Veritatis splendor, 76) Podľa učenia tejto encykliky je nesprávny názor tých, ktorí „sa nazdávajú, že možno schváliť ako mravne dobrú vedomú voľbu takých spôsobov správania, ktoré sa priečia Božiemu zákonu i prirodzeným príkazom“. Avšak „takéto doktríny sa nemôžu odvolávať na katolícku mravnú tradíciu“ (tamže).

 

  1. Všetky Božie prikázania sú rovnako spravodlivé a milosrdné. Preto je nesprávny názor, ktorý tvrdí, že človek môže poslúchnutím Božieho zákazu (napríklad šiesteho prikázania nescudzoložiť) zhrešiť proti Bohu týmto skutkom poslušnosti, morálne poškodiť seba samého alebo zhrešiť proti druhému človeku.

 

  1. „Žiadna okolnosť, žiaden cieľ, žiaden zákon nikdy nebudú môcť urobiť dovoleným čin, ktorý je vnútorne nedovolený, lebo sa protiví Božiemu zákonu, vpísanému do srdca každého človeka, ako ho uznáva samotný rozum a ako ho ohlasuje Cirkev.“ (Ján Pavol II., Evangelium vitae, 62) Existujú morálne princípy a morálne pravdy obsiahnuté v Božom zjavení a prirodzenom zákone, čo zahŕňa aj negatívne zákazy, ktoré absolútne zakazujú určité druhy skutkov, pretože tieto druhy skutkov sú vždy ťažko protiprávne pre svoj cieľ. Preto je nesprávny názor, ktorý tvrdí, že dobrý úmysel alebo dobrý dôsledok je alebo môže byť dostačujúci na ospravedlnenie spáchania takýchto skutkov (porov. Tridentský koncil, sess. 6, Dekrét o ospravodlivení, c. 15; Ján Pavol II, apoštolská exhortácia Reconciliatio et Paenitentia, 17; Veritatis Splendor, 80).

 

 

  1. Žene, ktorá počala dieťa vo svojom lone, prirodzený a Boží zákon zakazuje, aby zabila tento ľudský život ona sama alebo to žiadala od iných, či už priamo, alebo nepriamo (porov. Ján Pavol II., Evangelium vitae, 62).

 

  1. Postupy, ktoré spôsobujú, že počatie nastane mimo maternice, „sú z morálneho hľadiska neprijateľné, pretože oddeľujú plodenie od pravého ľudského kontextu manželského aktu“ (Ján Pavol II., Evangelium vitae, 14).

 

  1. Žiadna ľudská bytosť nemôže mať nikdy morálne právo zabiť sa alebo žiadať, aby jej iní spôsobili smrť, aj keby jej zámerom bolo vyhnúť sa utrpeniu. „Eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby. Toto učenie sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a vyučuje ho riadne a všeobecné Magistérium.“ (Ján Pavol II., Evangelium vitae, 65)

 

  1. Manželstvo je podľa Božieho nariadenia a prirodzeného zákona nerozlučným spojením jedného muža a jednej ženy (porov. Gn 2, 24; Mk 10, 7-9; Ef 5, 31-32). „Samotná manželská ustanovizeň a manželská láska sú svojou prirodzenou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva, v čom dosahujú akoby svoju korunu.“ (II. vatikánsky koncil, Gaudium et spes, 48)

 

 

  1. V súlade s prirodzeným a Božím zákonom nesmie žiadna ľudská bytosť dobrovoľne a bez hriechu realizovať svoju sexualitu mimo platného manželstva. Preto je v rozpore so Svätým písmom a Tradíciou tvrdiť, že svedomie môže skutočne a správne usúdiť, že sexuálne skutky medzi osobami, ktoré navzájom uzavreli civilné manželstvo, môžu byť niekedy morálne správne, žiadané alebo dokonca Bohom prikázané, hoci jedna alebo obe osoby sú viazané sviatostným manželstvom s inou osobou (porov. 1 Kor 7, 11; Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 84).

 

  1. Prirodzený a Boží zákon zakazuje „akýkoľvek zásah, ktorý pred predvídaným manželským stykom, počas neho alebo po ňom sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života“ (Pavol VI., encyklika Humanae vitae, 14).

 

  1. Ktokoľvek, či už manžel, alebo manželka, kto sa civilne rozviedol s partnerom, s ktorým je platne zosobášený, a uzavrel zmluvu o civilnom manželstve s inou osobou počas života svojho legitímneho partnera a žije manželským spôsobom s civilným partnerom a rozhodne sa zotrvať v tomto stave s plnou znalosťou povahy skutku a s plným úmyslom vôle k tomuto skutku, je v stave smrteľného hriechu, a preto nemôže prijať posväcujúcu milosť a rásť v láske. Preto títo kresťania, ak nežijú „ako brat a sestra“, nemôžu prijímať sväté prijímanie (porov. Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 84).

 

 

  1. Dve osoby rovnakého pohlavia ťažko hrešia, keď vyhľadávajú vzájomné sexuálne potešenie (porov. Lv 18, 22; Lv 20, 13; Rim 1, 24-28; 1 Kor 6, 9-10; 1 Tim 1, 10). Homosexuálne skutky „za žiadnych okolností nemôžu byť schválené“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, § 2357). Preto je v protiklade s prirodzeným zákonom a Božím zjavením názor, že ako dal Boh Stvoriteľ niektorým ľuďom prirodzenú dispozíciu cítiť sexuálnu túžbu po osobách opačného pohlavia, dal aj iným prirodzenú dispozíciu prežívať sexuálnu príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia a chce, aby sa táto druhá dispozícia za určitých okolností uskutočňovala.

 

  1. Ľudské právo ani akákoľvek ľudská moc nemôže poskytnúť dvom osobám rovnakého pohlavia právo uzavrieť manželstvo alebo vyhlásiť dve takéto osoby za manželov, nakoľko je to v rozpore s prirodzeným a Božím zákonom. „V Stvoriteľovom pláne patrí komplementárnosť a plodnosť oboch pohlaví k samotnej povahe inštitúcie manželstva.“ (Kongregácia pre náuku viery, Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami, 3. júna 2003, 3)

 

  1. Zväzky, ktoré sa nazývajú manželstvom bez toho, aby ním naozaj boli, nakoľko sú v rozpore s prirodzeným a Božím zákonom, nemôžu prijať požehnanie Cirkvi.

 

 

  1. Občianska moc nemôže ustanovovať občianske alebo právne zväzky medzi dvoma osobami rovnakého pohlavia, ktoré by plne napodobňovali manželstvo, aj keby takéto zväzky nenadobudli názov manželstvo, pretože takéto zväzky by podporovali ťažké hriechy jednotlivcov, ktorí sú ich súčasťou, a boli by príčinou ťažkého pohoršenia verejnosti (porov. Kongregácia pre náuku viery, Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami, 3. júna 2003, 11).

 

  1. Mužské a ženské pohlavia, muž a žena, sú biologické skutočnosti, ktoré stvorila múdra Božia vôľa (porov. Gn 1, 27; Katechizmus Katolíckej cirkvi, § 369). Je teda vzburou proti prirodzenému a Božiemu zákonu a ťažkým hriechom, keď sa muž pokúša stať ženou znetvorením seba samého alebo aj samým vyhlásením, že takým je, alebo keď sa žena podobným spôsobom pokúša stať mužom, alebo presvedčením, že civilná autorita má povinnosť alebo právo konať tak, akoby také veci boli alebo mohli byť možné a oprávnené (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, § 2297).

 

  1. V súlade so Svätým písmom a stálou tradíciou jednoduchého a všeobecného Magistéria sa Cirkev nedopustila omylu v učení, že občianska moc môže právoplatne uskutočňovať tresty smrti na zločincoch, ak je to naozaj nevyhnutné pre zachovanie existencie alebo spravodlivého poriadku spoločnosti (porov. Gn 9, 6; Jn 19, 11; Rim 13, 1-7; Innocent III., Professio fidei Waldensibus praescripta; Rímsky katechizmus Tridentského koncilu, p. III, 5, n. 4; Pius XII., List katolíckym právnikom, 5. decembra 1954).

 

  1. Všetka autorita na nebi i na zemi patrí Ježišovi Kristovi, preto občianske spoločnosti, ako aj všetky ostatné združenia ľudí podliehajú jeho kraľovaniu, takže „povinnosť vzdávať Bohu pravý kult sa týka jednotlivého človeka aj spoločnosti“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, § 2105; porov. Pius XI., encyklika Quas primas, 18-19; 32).

 

 

Sviatosti
  1. V najsvätejšej sviatosti Eucharistie sa odohráva úžasná zmena, konkrétne celej podstaty chleba na Kristovo telo a celej podstaty vína na jeho krv, zmena, ktorú Katolícka cirkev veľmi vhodne nazýva transsubstanciáciou (porov. IV. lateránsky koncil, c. 1; Tridentský koncil, sess. 13, c. 4). „Každé teologické vysvetlenie, ktoré sa snaží pochopiť toto tajomstvo, musí, aby bolo v súlade katolíckou vierou, tvrdiť, že v samotnej realite, nezávisle od našej mysle, chlieb a víno prestali po konsekrácii existovať, takže je to už úctyhodné Telo a Krv Pána Ježiša, ktoré sú od tohto momentu skutočne pred nami prítomné pod sviatostnými znakmi chleba a vína.“ (Pavol VI., apoštolský list Solemni hac liturgia (Vyznanie viery Božieho ľudu), 25)

 

  1. Formulácie, ktorými Tridentský koncil vyjadril vieru Cirkvi v najsvätejšiu Eucharistiu, platia pre ľudí všetkých dôb a miest, pretože sú „trvalo platným učením Cirkvi“ (Ján Pavol II., encyklika Ecclesia de Eucharistia, 15).

 

  1. Vo svätej omši sa Najsvätejšej Trojici obetuje pravá a náležitá obeta, pričom táto obeta uzmieruje ľudí žijúcich na zemi, ako aj duše v očistci. Preto je nesprávny názor, ktorý tvrdí, že obeta omše spočíva len v tom, že ľudia prinášajú duchovnú obetu modlitieb a chvál, ako aj názor, že omša môže alebo by mala byť definovaná iba ako Kristovo sebadarovanie veriacim ako ich duchovný pokrm (porov. Tridentský koncil, sess. 22, c. 2).

 

 

  1. „Omša, ktorú slávi kňaz ako reprezentant Krista na základe moci prijatej prostredníctvom sviatosti kňazstva a ktorú prináša v mene Krista a členov jeho mystického tela, je obetou Kalvárie sviatostne sprítomňovanej na našich oltároch. Veríme, že ako sa chlieb a víno, ktoré Pán konsekroval pri Poslednej večeri, zmenili na jeho Telo a jeho Krv, ktoré boli za nás obetované na kríži, tak aj chlieb a víno konsekrované kňazom sa menia na Kristovo Telo a Krv oslávené v nebi; a veríme, že tajomná prítomnosť Pána v tom, čo sa naďalej javí našim zmyslom rovnaké ako predtým, je pravdivou, skutočnou a podstatnou prítomnosťou.“ (Pavol VI., apoštolský list Solemni hac liturgia (Vyznanie viery Božieho ľudu), 24)

 

  1. „Nekrvavú obetu skrze slová konsekrácie, keď sa Kristus sprítomňuje na oltári v stave obete, vykonáva kňaz – a iba kňaz ako zástupca Krista a nie ako zástupca veriacich. (…) Veriaci prinášajú obetu rukami kňaza preto, lebo služobník pri oltári vo chvíli, keď prináša obetu v mene všetkých členov Kristovho tela, reprezentuje Krista, hlavu mystického tela. Dôsledok, že ľudia prinášajú obetu spolu s kňazom, však nie je založený na skutočnosti, že ako členovia Cirkvi, tak ako kňaz vykonávajú viditeľný liturgický obrad; toto je iba výsada služobníka, ktorého Boh ustanovil do tejto úlohy: daný dôsledok je skôr založený na skutočnosti, že ľudia zjednocujú svoje srdcia v chvále, vyprosovaní, prejavoch úcty a vďaky s modlitbami alebo úmyslami kňaza, ako aj samotného Najvyššieho kňaza, takže v jednom a tom istom prinášaní obety a v súlade s viditeľným kňazským obradom môžu byť predstavení Bohu Otcovi.“ (Pius XII., encyklika Mediator Dei, 92)

 

  1. Sviatosť pokánia je jediným riadnym prostriedkom, ktorým môžu byť ťažké hriechy spáchané po krste odpustené, a podľa Božieho zákona sa musia tieto hriechy vyznať, aj ich počet a druh (porov. Tridentský koncil, sess. 14, can. 7).

 

  1. Podľa Božieho zákona spovedník nesmie za žiadnej okolnosti porušiť pečať sviatosti pokánia; žiadna cirkevná autorita nemá moc dišpenzovať ho od pečate sviatosti a občianska moc je úplne nekompetentná nariaďovať mu, aby tak konal (porov. Kódex kánonického práva 1983, kán. 1388 § 1; Katechizmus Katolíckej cirkvi, § 1467).

 

 

  1. Na základe Kristovej vôle a nemennej Tradície Cirkvi sa nemôže sviatosť najsvätejšej Eucharistie udeľovať tým, ktorí sú vo verejnom stave objektívne ťažkého hriechu, a sviatostné rozhrešenie sa nemôže udeliť tým, ktorí vyjadrujú svoju neochotu podriadiť sa Božiemu zákonu, aj keby sa ich neochota týkala čo i len jednej závažnej matérie (porov. Tridentský koncil, sess. 14, c. 4; Ján Pavol II., Posolstvo najvyššiemu penitenciárovi kardinálovi Williamovi W. Baumovi, 22. marca 1966).

 

  1. Podľa trvalej Tradície Cirkvi sa sviatosť najsvätejšej Eucharistie nesmie udeliť tým, ktorí popierajú akúkoľvek pravdu katolíckej viery formálnym vyznávaním príslušnosti k heretickému alebo oficiálne schizmatickému kresťanskému spoločenstvu (porov. Kódex kánonického práva 1983, kán. 915; 1364).

 

  1. Zákon, podľa ktorého sú kňazi povinní zachovávať dokonalú kontinuitu v celibáte, vyplýva z príkladu Ježiša Krista a patrí k nepamätnej apoštolskej tradícii podľa konštantného svedectva Cirkevných otcov a rímskych veľkňazov. Preto by tento zákon nemal byť zrušený v Rímskej cirkvi prostredníctvom inovácie voliteľného celibátu, či už na regionálnej, alebo na univerzálnej úrovni. Trvale platné svedectvo Cirkvi uvádza, že zákon kňazskej kontinuity „neprikazuje nové prikázania; tieto prikázania by sa mali dodržiavať, pretože boli zanedbávané zo strany niektorých pre ich ignoranciu a lenivosť. Tieto prikázania však siahajú k apoštolom a boli ustanovené Otcami, ako je napísané: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali, či už slovom a či naším listom.“ (2 Sol 2, 15) V skutočnosti mnohí ignorujú stanovy našich predkov, porušili čistotu Cirkvi svojou domnienkou a nasledovali vôľu ľudu bez strachu pred Božím súdom.“ (pápež Siricius, dekrét Cum in unum, r. 386)

 

  1. Z Kristovej vôle a Božím ustanovením Cirkvi môžu iba pokrstení muži (viri) prijať sviatosť posvätného rádu, či už episkopát, presbyterát alebo diakonát (porov. Ján Pavol II. apoštolský list Ordinatio sacerdotalis, 4). Okrem toho je nesprávne aj tvrdenie, že iba ekumenický koncil môže definovať túto vec, pretože učiteľská autorita ekumenického koncilu nie je rozsiahlejšia ako autorita rímskeho veľkňaza (porov. V. lateránsky koncil, sess. 11; I. vatikánsky koncil, sess. 4, c. 3, n. 8).

 

31. mája 2019

kardinál Raymond Leo Burke, patrón Suverénneho rádu maltézskych rytierov

kardinál Janis Pujats, emeritný arcibiskup Rigy

Tomash Peta, arcibiskup arcidiecézy Saint Mary v Astane

Jan Pawel Lenga, emeritný arcibiskup – emeritný biskup Karagandy

Athanasius Schneider, pomocný biskup arcidiecézy Saint Mary v Astane



Komentáre