COVID-19 môže byť liekom
V čom pre nás môže byť koronavírus, paradoxne, liekom? Čomu nás môže naučiť? Čo nám ním chce Boh povedať?
Už pár dní mnohí z nás trávia čas doma, niektorí chodia do práce len v obmedzenom režime, školy a škôlky sú zatvorené a verejné sväté omše sa zatiaľ stále neslúžia. Myslím, že každý z nás pocítil zmenu vo svojom živote (prinajmenšom v harmonograme dňa alebo svojom outfite, keď doň zaradil rúško a prípadne antibakteriálny gél).
Vidíme nemálo negatív, niektorí žijú v panike, pociťujeme obmedzený priestor, ba dokonca porovnávame súčasný stav s totalitou predchádzajúceho režimu (v zmysle vonkajšej obmedzenosti). Predsa si však myslím, že aj o dnešných dňoch platia slová svätého Pavla: „Teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2) Za čo môžeme byť ochoreniu COVID-19 vďační? V čom možno vidieť pozitíva dnešnej situácie? Na ktoré choroby je koronavírus „liekom“?
1. Liek na uponáhľanosť
Okrem zdravotníkov a iných príslušníkov verejných služieb musela väčšina obyvateľstva jednoducho spomaliť. Niektorí pracujú v režime home office, iní nemôžu svoju prácu vykonávať vôbec, a tak zrazu dostali do rúk obrovský balík voľných minút a hodín. Niektorí si hovoria, čo s tým, no myslím, že to môžeme považovať za najvýhodnejší paušál od najlepšieho operátora – Boha. Ako využiť toľko voľného času navyše?
Prečítaj knihu, ktorá ti už roky leží na poličke a nikdy si si na ňu nevedel nájsť čas. Pozri si obľúbený film alebo sa choď prejsť do lesa. Nájdi si kvalitný čas pre Pána a modlitbu s ním – tak dlho si mu dával len zvyšok času, pretože si sa vracal domov unavený… Skrášli si domácnosť nejakou prácičkou, ktorú si už roky odkladal. A azda predovšetkým, tráv čas s tými, s ktorými si zostal doma – v modlitbe, rozhovoroch, spoločenských hrách… Boh nás vytrhol z rutiny. Je to dobrá príležitosť zamyslieť sa, kam som to vlastne smeroval a čo by som chcel vo svojom živote napraviť.
2. Liek na konzumizmus
Povedzme si pravdu, boli sme zvyknutí, že si môžeme zariadiť všetko. Na čo sme len pomysleli, išli sme do obchodu a kúpili sme si to. Teraz zrazu vidíme vypredané regály s potravinami, zatvorené nákupné centrá či obchody. Je to pre nás dobrá príležitosť uvedomiť si, čo z toho všetkého sme naozaj potrebovali. Museli sme si zabezpečiť tak veľa zbytočných vecí? Naučme sa uskromniť a pokúsme sa zachovať tento spôsob života aj po skončení pandémie…
3. Liek na individualizmus
Mnohých z nás dnes pohlcujú povinnosti, žijeme v rutine a začali sme sa starať iba o svoje pohodlie, svoj plat, svoje zamestnanie, svoje úlohy… Skúsme sa zamyslieť, kedy sme sa naposledy zaujímali o svojich blízkych, priateľov. Kedy sme sa naposledy úprimne a bez ponáhľania spýtali „ako sa máš?“ s tým, že nás to naozaj zaujímalo?
Zrazu na Slovensku vzniká pole obrovskej solidarity. Ľudia zostávajú doma nielen kvôli sebe, ale aj preto, aby nenakazili iných. Prihlasujú sa so zhoršeným zdravotným stavom, aby čím skôr mohli byť v karanténe a nešírili chorobu ďalej. Nejeden z nás sa prihlasuje s ochotou nakúpiť starším občanom a priniesť im až domov všetko, čo potrebujú. Objavujú sa domáce šičky rúšok, ktoré predávajú za výrobné náklady (alebo niekedy dokonca darujú) rúška, ktoré sa nedajú kúpiť v lekárňach.
Dokonca som sa dopočul o človeku, ktorý zadarmo ponúka ubytovanie vo svojom penzióne „pre lekárov, sestričky, zdravotníckych pracovníkov, pracovníkov lekární, hasičov, policajtov a všetkých, ktorí chcú chrániť svoje rodiny a sú v prvej línii kontaktu s ľuďmi, ktorí môžu byť postihnutí vírusom COVID-19“. Kreativita na poli solidarity dnes ľuďom naozaj nechýba. Kiežby nám to vydržalo aj po skončení tohto stavu…
4. Liek na sekularizmus
Žijeme, akoby Boha nebolo – takéto vyjadrenie sme mohli v posledných rokoch počuť z úst nejedného kazateľa či proroka modernej doby. Tento stav je úzko spojený s predchádzajúcimi bodmi. Žijeme vo svete, kde si už neuvedomujeme závislosť na Bohu v takej miere ako naši predkovia.
Sme presvedčení, že si vieme všetko zabezpečiť, zaplatiť, vybaviť. K Bohu nejeden človek prichádza už len s prosbami vo veľmi vážnych chorobách alebo pri náhlej strate zamestnania. Aj my kresťania sa musíme zamyslieť, či sme Bohu nedávali len „zvyškový“ čas, nechodili na omše len zo zvyku. Zrazu nastala situácia, keď vidíme, že aj napriek najlepším možným ľudským opatreniam nemáme všetko v našich rukách. Zrazu sa nám začínajú sypať veci ako domček z karát.
Na nášho Pána sa obracajú aj ľudia, ktorí sa už dlho nemodlili. Vznikajú modlitebné reťaze, nepretržité modlitby, online stretnutia pri ruženci a podobne. Uvedomili sme si, že Boha potrebujeme (aspoň niektorí) – a to je veľmi dobre. Len, prosím, nezabudnime na to, keď sa opäť všetko vráti „do normálu“.
Hovorme o tom, akí sme závislí od Boha a aký dôležitý je pre nás vzťah s ním, aj o niekoľko mesiacov, rokov, keď po koronavíruse nebude ani chýru, ani slychu. Ako to robili napríklad Trnavčania, keď rok čo rok konali (a dodnes konajú) v novembri novénu k Panne Márii Trnavskej a svedčia, že pred tristo rokmi zachránila mesto i okolie od moru. Hovorme raz našim deťom a vnúčatám: „Vtedy nás Pán zachránil, aby dôsledky pandémie neboli ešte hrozivejšie.“ Utiekajme sa k nemu!
5. Liek na rodinný život
Uponáhľanosť a individualizmus viedli aj k ďalšiemu problému – zabúdali sme na našich najbližších. Niekedy stresy z práce, inokedy vlastná nevšímavosť nás viedli k tomu, že sme si nenašli ani pár minút pristaviť sa pri tých, s ktorými sme sa stretali maximálne ráno v kúpeľni a prípadne cez víkend pri obede. Zrazu sme doma – takmer všetci. Tešia ma svedectvá rodín, ktoré spolu hrajú spoločenské hry, modlia sa, rozprávajú si príbehy, spomínajú nad fotkami.
Isteže, niektorých členov rodiny nemôžeme navštíviť práve pre chorobu (najmä starších), ale môžeme im zatelefonovať a ešte viac si uvedomiť, aké jednoduché bolo navštíviť ich, keď bola situácia pokojná. Prosím, vytrvajme vo venovaní času našim najbližším aj po skončení pandémie. A hneď, ako to bude možné, navštívme našich starších príbuzných a strávme s nimi hoci aj celý víkend. Nateraz im nezabudnime aspoň sem-tam zatelefonovať. Máme dosť času aj na siahodlhé príbehy a spomienky, ktoré sme už stokrát počuli…
6. Liek na nedocenenie sviatostí
Zákaz slúženia verejných svätých omší. Nemálo diskusií sa viedlo na túto tému. Je to správne? Neprehnali sme to? Mali sme to urobiť? Asi teraz nemá zmysel rozmýšľať, čo by bolo, keby… Naši pastieri rozhodli a my v poslušnosti a v nádeji veríme, že nás skrze nich vedie Pán. Určite pre nich nebolo jednoduché rozhodnúť v tejto veci… Je to však veľká príležitosť pre nás. Koľkí by túžili ísť na svätú omšu každý deň! Mnohí si až teraz uvedomili, aké skvelé bolo ísť na svätú omšu v nedeľu…
Počul som priznanie: „Predtým som mohol chodiť na omšu každodenne. Nevyužíval som to a teraz ma to mrzí.“ Priatelia, nezabudnime na to! Už sa teším na prvú verejnú svätú omšu, ktorá, verím, bude veľkou oslavou dobrého Pána Boha! Rovnako aj svätá spoveď. K tej zatiaľ individuálne pristupovať môžeme, no predsa si uvedomujeme, že predtým to bolo omnoho jednoduchšie. Dúfam, že po ukončení krízového stavu začnú ľudia horlivejšie pristupovať k sviatostiam…
7. Liek na pýchu
Zakončím číslom plnosti. Vo všetkých predchádzajúcich bodoch sa ukrývala neresť, ktorá ako popínavá rastlina sprevádza mnohé naše činnosti a postoje – pýcha. Je to matka všetkých nerestí, pretože bola tým najzákladnejším a prvým hriechom: „Nebudem poslúchať!“ Tvárili sme sa ako pupok sveta, postavili sme človeka do centra všetkého bez jeho prepojenia na Stvoriteľa a Pána vesmíru.
Naša pýcha sa prejavovala voči Bohu (neuznanie Boha za nášho Pána, ignorovanie Boha), voči našim blížnym (nezáujem o nich, konkurenčný boj, krutá „spravodlivosť“ bez lásky a milosrdenstva), voči sebe (pozri bod 3) i voči celému stvoreniu. Namiesto vedomia, že sme iba správcami nášho spoločného domu, sme sa začali hrať na jeho vládcov, despotických panovníkov, ktorí môžu všetko.
Je zaujímavé, že jedným z prvých dôsledkov pandémie je aj pomalé obnovenie prírody. Jeden z titulkov hlása: Do benátskych kanálov sa vrátili ryby a labute, inde plávajú delfíny. Daniel Hevier k nemu pridal na svojom facebookovom profile nádherné zamyslenie, ktorým by som aj ukončil svoj článok: „Príroda sa dáva do poriadku, život sa derie k životu. Mám nádej, že v tejto výnimočnej situácii sa postupne budú regenerovať aj naše najlepšie ľudské schopnosti – obetovať sa, pomáhať blížnym, zaujímať sa o druhých, starať sa o životné prostredie, byť nezištný, empatický, súcitný…“