Danka Kirešová: Počas písania ikon je najdôležitejšie byť v milosti posväcujúcej

Danka Kirešová je manželkou gréckokatolíckeho kňaza. Okrem toho, že svoj čas venuje rodine a farnosti, trávi ho aj pracovne – píše ikony. Jednu zo svojich ikon darovala aj samotnému pápežovi Levovi XIV. počas Jubilejnej púte gréckokatolíkov v Ríme. O živote vo svojej kňazskej rodine i tomto nezabudnuteľnom zážitku nám porozprávala v rozhovore.

Danka, ste manželkou gréckokatolíckeho kňaza, ako ste sa s manželom spoznali?

Ja pochádzam z Veľkého Lipníka pri Starej Ľubovni a manžel zo Zbojného pri Medzilaborciach. Dve dediny, ktoré sú od seba dosť vzdialené. Máme však spoločné to, že obaja sme boli vychovaní vo viere a sme gréckokatolíkmi. Manžel študoval na teologickej fakulte v Prešove. Prešov sa stal aj mojím študijným mestom, no študovala som na Fakulte humanitných a prírodných vied. Takže sme sa stretli práve v Prešove. Spojili nás spoločné aktivity a stretnutia v kruhu gréckokatolíkov a študijnej mládeže v Prešove.

Je náročné byť manželkou, matkou a zároveň pomáhať manželovi kňazovi s farnosťou?

Tieto úlohy idú ruka v ruke, nedajú sa od seba oddeliť a zároveň vychádzajú jedna z druhej prirodzene. Myslím si, že každý z nás má náročné obdobia v živote, tak je to aj v našom prípade. Niekedy sú dni, keď sú prednosťou deti a ich potreby, niekedy zase potrebujem čas pre seba a inokedy sa venujeme viac farnosti a veriacim. Nájsť v tom dobrý pomer je určite nevyhnutné. Myslím si, že ak by som niektorú z týchto oblastí v danom momente zanedbala, trpeli by aj tie ostatné.

NAJVÄČŠOU OPOROU A POMOCOU JE PRE NÁS SPOLOČNÁ MODLITBA

Kto a čo vám najviac pomáha v náročných životných obdobiach?

Možno to bude znieť ako klišé, ale najviac sme si oporou my navzájom. Ja, manžel a deti. Deti cítia, kedy som smutná. Vtedy ma najviac poteší jednoduchá veta: „Mama, mám ťa rád.“

Veľa sa rozprávame a stále sa učíme, ako pomôcť tomu druhému. Najväčšou oporou a pomocou je pre nás spoločná modlitba. Boli chvíle, kedy nebolo cesty, alebo sme ju vôbec nevideli, no Boh to neskôr všetko tak krásne vyriešil, že sme mohli len žasnúť.

Máte štyri deti. Ako ony zvládajú život v kňazskej rodine a najmä časté sťahovanie?

To, že deti vyrastajú v kňazskej rodine, berú úplne prirodzene a normálne. Aj to časté sťahovanie si mladší nepamätajú a tí starší ho chápu podobne ako my. Ďalšie miesto, nové možnosti, noví ľudia a kamaráti. Samozrejme, začiatok na novom mieste je trochu náročný. Aj my dospelí na sebe cítime, že nám chvíľu trvá, kým si zvykneme. Na deťoch je to vidieť jasne, že sa ešte necítia dobre. Zatiaľ bolo treba len viac času a pozornosti, aby v ich srdciach neprišlo k zraneniu zo zmeny.

Okrem toho, že svoj čas venujete rodine, trávite ho aj pracovne – píšete ikony. Ako ste sa k tejto práci dostali?

Vždy som mala blízko k umeniu a zvlášť ku kresleniu. Tým, že som bola aktívna mládežníčka u nás vo farnosti a navštevovala som chrám pravidelne, stretávala som sa s ikonami veľmi často. Bolo to už dosť dávno, keď som zatúžila učiť sa písať ikony. Prvý kurz som absolvovala asi pred dvadsiatimi rokmi. Žiaľ, nedal mi to, čo som potrebovala – aktívne zručnosti a postupy.

Potom išiel život ďalej, vyštudovala som a vydala som sa. Až vo farnosti Topoľa som dostala ponuku absolvovať ikonopisecký kurz. Manžel ma bez váhania podporil a prihlásil. Môžem povedať, že odvtedy sú ikony každodennou súčasťou môjho života.

Pamätáte si na svoju prvú ikonu, ktorú ste napísali?

Samozrejme, bola to ikona Mandylion, prvá ikona z víkendového kurzu. Mandylion je vyobrazenie Kristovej tváre na Veronikinej šatke. Tradícia tiež hovorí, že to bola prvá ikona. V spojení s tým sa vraví, že práve táto ikona by mala byť prvou napísanou ikonou rukou ikonopisca.

Prečo sa hovorí, že ikony sa nemaľujú, ale píšu?

Lebo ikony sú zobrazením Svätého písma a Sväté písmo bolo napísané. Nechápu sa ako dielo ľudské, ale ako dielo Ducha Svätého. Deťom to viem vysvetliť ešte takto: ikony slúžili na čítanie Svätého písma obyčajnému ľudu, lebo kedysi vedel čítať iba panovník, učiteľ či kňaz.

Je písanie ikon istým druhom modlitby?

Áno, písanie ikony je modlitba. Vraví sa, že kto spieva, dvakrát sa modlí. Ja sa zamýšľam, či písanie ikon nie je trojnásobnou modlitbou. Samotné písanie je tou prvou. Druhou je moja osobná modlitba, ktorá sprevádza písanie ikony, a treťou je spev, ktorý si často pustím v pozadí v podobe sakrálnych spevov.

Ktorá časť tvorby je pri písaní najdôležitejšia?

Na vlastnej koži som nie raz zažila, že tým najdôležitejším je byť v milosti posväcujúcej. Úplne jednoducho povedané – písanie ikony sa mi nedarilo. Kazilo sa, čo sa dalo, hoci som postupy dodržiavala.

IKONY NEPATRIA LEN DO CHRÁMU, ALE PRÁVE DO NAŠICH DOMOVOV

Komu a kde všade ste už napísali ikony?

Je toho už naozaj pomerne veľa. Najčastejšie ma vyhľadajú obyčajní ľudia, čomu sa veľmi teším, lebo to bolo aj mojím úmyslom, priviesť ikony bližšie k ľuďom. Som presvedčená o tom, že každá veriaca rodina by mala mať vo svojej domácnosti takýto duchovný poklad. Ikony nepatria len do chrámu, ale práve do našich domovov. Boh nie je len v chráme, ale prebýva s nami doma. Takto si to môžeme silnejšie uvedomovať a prežívať. Zopár ikon z mojej dielne putovalo aj do zahraničia. Ikony boli darom aj pre emeritného arcibiskupa Mons. Jána Babjaka, arcibiskupa a metropolitu Jonáša Maxima alebo aj apoštolského nuncia na Slovensku, Mons. Nicolu Girasoliho.

Veľkým zážitkom bolo pre vás určite i darovanie ikony pápežovi Levovi XIV. počas Jubilejnej púte gréckokatolíkov v Ríme.

Áno. Prišlo k tomu úplne neplánovane, keď sme počas audiencie spolu s manželom niesli jednu ikonu. Vtedy nám napadlo, že ak by sa podarilo, boli by sme radi, aby ju pápež požehnal… a možno mu ju aj dáme. A tak aj bolo – keď šiel okolo, podarilo sa darovať mu ju.

Priúčate k písaniu ikon už aj vaše malé deti?

Ono to ide úplne prirodzene. Deti zaujíma kreslenie, maľovanie, tvorenie, takže každý z nich už má svoje vytvorené ikony. Aj na workshopoch mi pomáhajú a veľmi pekne ovládajú aj techniku zlátenia.

Čo pre vás znamená táto práca, čo vám dáva do vášho duchovného života?

Písanie ikon je síce mojou prácou, ale skôr to cítim ako svoje povolanie. Je to moja duchovná služba, ako môžem chváliť Boha a podávať to ďalej. Maľba je mi blízka a ja sa veľmi teším, že som mohla spojiť svoju záľubu s duchovnou službou.

Foto: archív repsondentky