Deň na zbláznenie… alebo Bože, veď ty si tu!

Deň na zbláznenie… alebo Bože, veď ty si tu!
Život jednej bežnej obyčajnej mamy je občas dobrý cirkus. Našťastie.

Garantujem všetkým, že najlepšie v noci spia mamy. Vedia, že musia spať málo a dobre. A tak prebúdzanie ráno je… najodvážnejším krokom, aký musia urobiť. Teda pre mňa určite.

 

6.00 – Budíček je síce vždy nežný, pretože ma jemne preberá manžel, ale jasný: treba sa postaviť na dve a začať fungovať. Priznávam, je to akt rozhodnutia, nie dobrovoľný počin. Prečo už? Kým som sa nenaučila a nevyprosila si dar otvoriť oči a uprieť ich ešte rozospaté na môjho Boha, kým sme si nedarovali každodenný čas spoločnej rannej manželskej modlitby ešte v posteli, bývala som ako Rumburak. Zamračená a neochotná. Ako málo stačí, aby človek (to akože mama) pochopil, že ma od rána ktosi nesie a miluje viac ako môj drahý.

 

6.30 – Ešte som v pyžame, no už mi hučí práčka, spálňa je ustlaná. Ešte skontrolovať deti, ktoré bežia na vlak. „Prečo si sa neučesala?“ „Ustlal si si posteľ?“ Dvojité „nie“ s výhovorkou ma hnevá. Je čas vylihovať v posteli či dvadsať minút sedieť pri raňajkách? Deti sa so mnou ani nebavia, majú predsa svojich -násť a ostentatívne buchnú dverami. Odvykla som si pajediť sa a vypisovať esemesky môjmu drahému kamsi do vlaku smer Bratislava. Potom sme boli naštvaní obaja. Riešenie je lepšie: kým spracem prvú vlnu raňajkových omrviniek, žehnám im…

 

6.40 – Vyjdem hore, aj posteľ mladšej slečny je ako po výbuchu. Ako sa ma strašne dotýka tento neporiadok aj neúcta k veciam, ktoré sme ťažko zadovážili. V mysli mi blesne x pohovorov na túto tému a jej prevrátené oči: Už to predsa tisíckrát počula! Ticho sa skláňam nad nádherné obliečky so sýkorkami a modlím sa: Pane, požehnaj moju dcéru… Vlož do jej srdca túžbu po poriadku a systéme. Aby sa prejavovala nielen v upratovaní vecí, ale aj v upratovaní hodnôt jej života…

 

6.45 – Je čas zobudiť tých, čo majú školu za rohom. Odhodlane vchádzam do chlapčenskej izby. Tu je to každý deň lotéria: Ktorý z nich bude bručať, motať sa, strkať pod perinu, urážať sa? Viem, že hnevom nič nezmôžem. Pokojne a trpezlivo, láskavo a radostne. Ako sa to vôbec dá, Bože? Pri mojej výbušnej povahe, keď ma vytočí zrnko prachu? Vystrčiť z pelechu siedmaka, šiestaka a prváka je výkon hodný Nobelovej ceny. Ako to dať? Znovu sa modlím a prosím o inšpiráciu. „Dolu je čerstvé mliečko a cereálie! Kto tam bude prvý?“ Okolo mňa sa zrazu mihnú tri guľové blesky. Toto by sme mali.

 

7.15 – Cereálie sú úspešnou voľbou tréningu maminej trpezlivosti, aspoň čo sa týka prváka. Teda, je jedno, čo je. Isté je, že to trvá dlho. Príliš dlho! Drobec stíha jednou rukou jesť a druhou preskúmať všetko dookola – od sviečky až po dierky v obruse. Zdôrazňovanie času na odchod mu očividne nič nehovorí. Čím viac sa ručičky blížia k pol ôsmej, tým viac mám čo robiť so sebaovládaním a pokojom. Hanbím sa, no už nie som len prísna, ale aj nahnevaná.

Emócie ma premohli o to viac, že musíme prezliecť tričko, topánky sú obuté naopak a po ústach nám ešte aj pri obliekaní vetrovky tečie mlieko. Neposlala som ho predsa umyť tvár a zuby? Pane, kedy sa ja šmatlem? Neleziem ti niekedy na nervy? S hrôzou si uvedomím, že Boh nikdy na mňa nevrčí ako ja teraz na svoje dieťa. Zmĺknem, ale cestou do školy ešte urobím prednášku o čase. Posledných sto metrov pred školou to vzdávam; moje dieťa sa na mňa skrúšene pozrie, stisne mi ruku v rukavici a povie: „Mám ťa rád.“ Kto mi to vlastne povedal?

 

Deň na zbláznenie… alebo Bože, veď ty si tu!

 

8.00 – Mám za sebou nákup, vlečiem tašku domov a v sebe mám také zvláštne ticho. Nie nahnevané. Nie nepokojné. Také otázkové: Mária, miluješ ma? Aj vtedy, keď mi po brade tečie mlieko a obe topánky mám naopak?

 

8.30 – Varím si čaj a rozkladám prípravy do školy. Mračím sa. Kto vymyslel tieto učebné osnovy? Sú úplne mimo toho, čo deti žijú a potrebujú! Ako to mám odučiť pravdivo a dobre pre ne? Hrabem sa v kope kníh, papierov, surfujem po nete. Čas mi beží, no moja túžba vydať zo seba to najlepšie pre druhých, ktorí sú mi zverení, je silná. Všetky nápady mi prídu totálne nepoužiteľné. Ostáva len modliť sa popri vyberaní bielizne z práčky a presune do sušičky. Pane, ako to mám urobiť? V momente, ako zapnem sušičku, zapne aj mne. Bežím dolu, musím to stihnúť!

 

10.00 – Pípne mi esemeska: Náš šiestak dostal päťku. Z biológie. Môj manžel má vo všetkom prehľad, ale momentálne mi teda náladu týmto oznamom nespravil. Žiak, ktorý býva u nás, včera tvrdil, že žiadnu úlohu nemajú. A ja kráčam do tej zborovne, kde sedí aj učiteľka biológie. Pane, nuž daj: Hasiť, či nehasiť? Rozhodnem sa nechať to na previnilca.

 

11.00 – Trieda hučí, polovica detí nemá (zas) zošity na hodinu. Ani tie deti, s ktorých mamami sa kamarátim. Tak teraz čo, Pane? Nesúdiť, však? Nadhadzujem návnadu získanú na poslednú chvíľu a vyše dvadsať zvedavých rybičiek na ňu skočí. Hodina frčí. Aká som vďačná za tú inšpiráciu!

 

12.30 – Pred sebou mám ešte náročnú piatackú triedu a potom siedmakov ignorantov. Vojsť do oboch týchto tried je pre mňa vždy výzva, ako nebyť ukričanou učkou, ale človekom, ktorý stále počúva a dáva šancu, no jasne stanovuje hranice. Jednoducho človekom, ktorý ozaj miluje tieto deti, aj s ich príbehmi, ktoré by som často žiť nechcela. Pane, poď tam so mnou, toto nie je o mne…!

 

15.00 – Ešte sedím v zborovni, úplne vyšťavená. Pingpong otázok piatakov a siedmakov, samozrejme mimo učiva a plánu, bolo treba ustáť. Ešte zapísať do triednej knihy, nezabudni známky! V hlavne mi behajú najnovšie perly výrokov dnešných hodín: smiať sa, či plakať? „Sväté písmo sa delí na Božie a katolícke…“ „Tri mariánske modlitby sú prvá mariánska, druhá mariánska a tretia mariánska…“

Ako dlho a koľkými spôsobmi sme o tom hovorili? Bože, to aj do mňa tak dlho tlačíš základné veci? Kým schádzam dolu schodmi po môjho prváka, viem, že mi opakuje všetko už vyše štyridsať rokov… a niektoré veci ešte stále neviem!

 

Deň na zbláznenie… alebo Bože, veď ty si tu!

 

15.30 – Konečne doma! Hoci s medzipristátím naspäť v škole: nie je nič lepšie ako si zabudnúť v triede učebnice s domácimi úlohami a prísť na to dvadsať metrov pred domom. Kuchyňu si nespoznávam: Som doma? Alebo teda – viem presne, kto čo jedol a nejedol, kedy to jedol, koľko zjedol a kde sedel. Táto námatková štatistika ma nikdy neteší. Rovnako ako fakt, že moji druhostupniari nemajú ani šajnu o domácich úlohách či pomoci doma, no kniha pred sebou a ruky vo vrecku. Pane, daj mi svätú trpezlivosť!

 

16.30 – Volám s polovičkou, sťažujem sa. Práčka znovu hučí, divoko sme dopísali písmeno „k“, príklady šli lepšie. Kuchyňa je znovu čistá, síce nie dezinfikovaná, ale vyzerá ľudsky. Tuším sa budem musieť dezinfikovať aj ja. Pozerám na hodiny: Dnes by sme tú svätú omšu ozaj mohli stihnúť! Potrebujem ako soľ byť v tichu!

 

17.15 – Gymnazisti ešte nie sú doma, vysokoškoláci sedia nad skriptami, šiestak si nič nepamätá o päťke z biológie, ale chce ísť von a na počítač. V hrnci poskakuje základ večere, prvák sa pobije so šiestakom, siedmak im kontruje. Vysokoškoláčka protestuje, že nedokážem vychovávať deti. Najstarší sa baví na celej situácii. Zasahujem, pokojne oddeľujem deti a vysvetľujem, no očividne nik nie je spokojný. Takže som za zlú, Pane. Nepoznáš to náhodou?

 

17.45 – Bežíme. Prvácky miništrant to má vypočítané na chlp, aby neprišiel ako biskup rovno pred zvonením na omšu. „Mami, mne sa nechce!“ Postrčím ho, nech len ide! Keď padám do kostolnej lavice, mám pocit, že som zdolala Mount Everest – a pritom za mnou nič nevidno. Rovnako ako ja často nevidím tvoju lásku, Pane…

 

18.40 – Sme doma, omrznutí, ale v pokoji. Posádka je už kompletná a všetci chcú jesť. Šikovne dorábam večeru a hnevám sa: moji chlapci sa posadia a dívajú sa, ako robím. Non servare? Nezapína im. Pane, čo nevidia? Nemôžu mi pomôcť? Veď nestíham! Taniere, príbory, poháre… Našťastie, situáciu zachraňuje moja polovička, modlí sa a končí so slovkom, pri ktorom sa poniektorí násťroční cítia dotknutí. Jem a je mi smutno. Najprv z nich, potom zo seba. Ako to mám dávať a byť stále happy? Tuším sa musím ešte veľa učiť, Bože…

 

Deň na zbláznenie… alebo Bože, veď ty si tu!

 

19.30 – Najväčší mišung. Treba sa osprchovať, ustlať si… „Máš pripravené všetko do školy?“ „Jáj, že ešte vytlačiť projekt?“ „Prečo máš veci po zemi, kde si sa to vyzliekal?“ Spratať hračky, knihy, učebnice, šípky z terča… nemá to konca. Konečne sú v posteli. Šiestak, ktorý si neželá prejavy nežnosti pred ostatnými, a už vôbec nie na verejnosti, ma zrazu objíme. Pane, dávam ti aspoň toľko?

 

20.40 – Ospalá schádzam dolu. Samozrejme, že som pri nich zaspala. Ešte poskladať bielizeň, nik sa jej napriek prosbe nedotkol. Zas to musím robiť ja… Prečo mi každý pohyb hovorí niečo iné? Že to môžem a mám robiť ja, že je moja výsada starať sa o nich? Kým to strávim a pochopím, Bože!

 

21.30 – Dom je ako-tak obriadený a môj drahý pozerá futbal. Veď hej, pýtal sa, či môže. Len mne chýba spoločnosť, cítim sa sama. A to ma ešte čaká toho dosť. Niekedy sa cítim ako pánbožkova kravička. Ale… asi by som nemala byť taká dôležitá, však? Sadám k počítaču a miesto zúrivého leštenia okydaného stola si pustím do ucha chvály.

 

22.50 – Dopísala som maily, vybavila, čo bolo treba. Toto nočné úradovanie je jediným pokojným časom, ktorý mám. Už nevládzem čítať ani relaxovať. S vedomím, že som urobila, čo som vládala, padám do postele. Ani tam ešte hneď nezavriem oči. Najprv slovko s mojím drahým, potom modlitba. A potom, Bože… nech zajtra som menej nahnevaná, perfekcionistická, uponáhľaná, nepokojná… nech som viac s tebou a tvoja. Dobrú noc.

Viera+

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Aktuálne tlačové vydanie

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Číslo 7, 1. júla 2022

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+