TOP

Deti sú všade rovnaké

To, čo robíme s Bohom, sa musí vydariť. Nemusí sa nám to takým javiť, ale vydarené iste je. S jeho povolaním, v jeho moci a múdrosti, s jeho láskou.

Takto som sa po pätnástich rokoch vrátila do školstva. Do nášho slovenského, s nedostatkom financií, s obetavými, no často vyhorenými učiteľmi, neposednými a hravými deťmi, s víziou zaujať i naučiť, s obavami a trémou… Tých pätnásť rokov sa mi darilo pod Božou ochranou v iných štyroch aktivitách. Teraz som späť v škole. Síce v súkromnej, kde sa peniaze snažia udávať smer a diktovať očakávania, ale s deťmi čakajúcimi na učiteľa, ktorý – podľa slov môjho dávneho študenta – bude k nám milý a nebude nás nudiť.

S touto myšlienkou sa vydávam na jedno-, dvoj-, dlhoročnú opätovnú púť vzdelávaním a výchovou. Iste, aj výchovou. Učiteľ nepriamo, nenásilne vychováva svojou prítomnosťou, svojím slovníkom, úsmevom, oblečením, (ne)pripravenosťou, nadšením/beznádejou, (de)motivuje, získava/stráca srdcia žiakov pre svoj predmet…  Prvý deň ma sprevádzala vlastná neistota, privítali ma zvedavé oči. Druhý deň som kráčala vyrovnanejšie, privítali ma očakávajúce deti. Tretí deň som tam šla s množstvom plánov a nápadov, pozdravili ma už na chodbe dôverné a dôverujúce deti. Piataci, šiestaci, siedmaci, ôsmaci, deviataci. Es geht los! (Ide sa na to!) V mojom prípade na nemčinu po nemecky. Aká som len bola šťastná, keď si po hodine medzi sebou šuškali, že to nebude až také ťažké, že sa tento jazyk dá. Zakúšam, že ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Musím byť najprv ja nadšená, potom snáď budú i oni.

Musím ich ja mať rada, potom možno budú mať radi oni môj predmet, ktorý sa stane ich. Och, koľko rokov som doma kritizovala naše školy a verbalizovala svoje predstavy a túžby o ideálnej výučbe, kde sa deti hýbu, tvoria, kde sa neznámkuje, kde sú vzťahy, praktické využitie, kde má učiteľ podmienky vo forme zdravého počtu detí, materiálne pomôcky, čas na myslenie, kde smie myslieť… Zdá sa, že mi toto všetko teraz Boh ponúka… A ja si môžem odskúšať, či funguje v praxi to, čomu verím. No hlavné sú nie počítače a interaktívne tabule či farebný papier a koberec, no deti. Bohaté či chudobné, v originálnom oblečení či povinnej rovnošate, skúšajú hranice, bystro kalkulujú, niečo milujú, niečo neznášajú, no všetky očakávajú zábavu, priateľstvo a férplej.

Tak mi Pán Boh pomáhaj!

 

Alena Ješková

zakladateľka a šéfredaktorka magazínu Miriam, učiteľka NJ a SJ pre cudzincov, jazyková korektorka



Komentáre