TOP

Do domáceho vzdelávania treba ísť hlavne s nadšením

Väčšina spoločnosti funguje vo vzdelávaní tak, že dá svoje deti do nejakého školského zariadenia. Čoraz viac však rodičia využívajú možnosť učiť svoje deti doma.

V minulom školskom roku bolo podľa informácie z ministerstva školstva 579 žiakov, ktorí sa vzdelávali v domácom prostredí.

Na Slovensku je možné individuálne vzdelávať žiakov od účinnosti školského zákona z roku 2008 (§ 24 Individuálne vzdelávanie, ods. 2, písmeno b) žiakovi prvého stupňa základnej školy).

Prečo sa niekto pre to rozhodne? Veď škola je tu pre každého. Načo si robiť starosti navyše? Dokonca rodina prichádza o príjem jedného člena, keďže za učenie doma sa plat nedostáva. Verejnosť často vidí takýto krok ako nezmyselný či nesprávny.

Podľa ministerstva školstva (MŠVVaŠ SR) zabezpečiť vzdelávanie pre svoje dieťa v domácom prostredí je na rozhodnutí rodiča. „Súčasťou tohto rozhodnutia je zároveň jeho povinnosť vytvoriť dieťaťu dostatočné podmienky na jeho vzdelanostný rozvoj, ktoré by mu boli poskytnuté v prostredí školy,“ napísali mi z odboru komunikácie a protokolu.

Podľa pani Viery Krajčovičovej, predsedníčky občianskeho združenia Domáce vzdelávanie na Slovensku, by malo byť naše školstvo pestré a malo by ponúkať všetky možnosti, ktoré rodičia preferujú, vrátane domáceho vzdelávania. „Pokiaľ dieťa dokáže prosperovať v nejakej forme, tak by mu nemala byť odopieraná. Chápem to ako slobodu a zároveň zodpovednosť, ktorú rodičia preberajú na seba.“

 

 

Ľudia chcú viac, než ponúka škola

Pani riaditeľka ZŠ s MŠ v Ľubovci, Monika Rišková, prijíma domoškolákov štyri školské roky. Sama zakúsila domáce vzdelávanie so svojimi deťmi. „Dve zo svojich detí som v istom období sama individuálne vzdelávala. A tretia dcéra je od tohto školského roka už tiež domoškoláčka. Takže mám aj osobnú skúsenosť a poznám tento spôsob vzdelávania aj z pohľadu rodiča, aj učiteľa, aj riaditeľa školy.“

Aktuálne v tomto školskom roku je ich škola kmeňová pre 34 žiakov na individuálnom vzdelávaní, a tiež niekoľko žiakov plní povinnú školskú dochádzku v zahraničí. „Každým rokom nám žiakov pribúda. Myslím, že je to odpoveď rodičov na to, ako sa mení dnešná škola.“

Podľa pani riaditeľky sa mení komunita žiakov, pribúdajú deti s rôznymi špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ale aj deti výchovne nezvládnuté. „Školy nemajú dostatočnú podporu zo strany štátu v podobe zabezpečenia potrebného tímu odborníkov a asistentov pre takýchto žiakov, a preto títo žiaci potom reálne zlyhávajú aj v školskej integrácii.“

Pani riaditeľka Rišková vidí zmenu aj v komunite rodičov. Príliš veľa detí podľa nej pochádza z neúplných či problémových rodín. Rodičia sú pracovne preťažení, nemajú čas na svoje deti, odchádzajú za prácou do zahraničia. Ďalej sú tu „hyperprotektívni“ rodičia, ktorí riešia každú bezvýznamnú maličkosť a nedajú dieťaťu možnosť dozrieť v samostatnosti, ale aj fenomén tejto doby, tzv. „Google rodičia“, ktorí všetko riešia na rôznych diskusiách a fórach a stratili sa v množstve neúplných alebo nesprávnych informácií. Stratila sa tiež kontinuita so staršou generáciou a jej skúsenosťami a znižuje sa aj kvalita v komunite pedagógov.

„Práve preto ponúka naša škola zázemie domácemu vzdelávaniu. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí hľadajú pre svoje dieťa viac, než ponúka inštitucionalizovaná škola v zmysle kvality vzdelania, alebo majú nejakú negatívnu skúsenosť,“ dodáva pani riaditeľka.

 

 

Nie sme rebeli

Pozrime sa medzi rodičov doma vzdelávaných detí. Poslala som im dotazník, v ktorom sa pýtam aj to, prečo sa rozhodli pre domáce vzdelávanie (DV). Vybrala som najrelevantnejšie odpovede od celkovo 35 účastníkov dotazníka.

Chceli sme a chceme byť viac s našimi deťmi. Rozprávať sa s nimi, hrať, spoznávať svet okolo nás, ukazovať im hodnoty, ktoré vyznávame ako rodina. Tiež jedným z dôvodov je budovanie charakteru a vzťah k Bohu,“ píše Jana Maníková, ktorá svoje deti učí doma už niekoľko rokov.

Rodičia ďalej uvádzajú, že mali v škole zlé podmienky a nevideli ochotu pomôcť ich dieťaťu, lebo má špeciálne potreby, alebo iní sú presvedčení, že morálne a etické hodnoty, ktoré sa snažia deťom vštepovať celý deň, sú oveľa dôležitejšie ako poznatky. Niektorí vedú deti individuálnym a podnetným spôsobom. Reagujú na ich záujmy a rozvíjajú doma lepšie ich potenciál.

Mnohokrát sa vyskytuje odpoveď o nespokojnosti so stavom školstva a jeho systémom. „Všetky deti musia vedieť rovnaké veci na rovnakej úrovni a učia sa ich rovnakým štýlom. Učia sa málo pre život, málo zážitkovo a učitelia nebudujú vzťahy,“ myslí si jeden z rodičov.

Pohnútky k DV sú rôzne, niekto si túto možnosť zvolil zámerne, niekoho akoby do toho dotlačila nefunkčnosť školského systému. Pani Viera Krajčovičová si nemyslí, že rodičom ide vyslovene o rebéliu nášho školstva. „Ale je pravda, že väčšina sa rozhoduje pre DV preto, že nie sú spokojní s jeho stavom. Spôsob, ako to rodičia vezmú do svojich rúk, môže byť inšpiráciou. Napríklad aj v tom, či netreba trochu rozbiť veľké kolektívy na menšie. Nie sme v zásade rebeli, skôr sme tí, ktorí majú odvahu ísť inak,“ tvrdí táto mama šiestich detí, ktoré aj sama doma vzdeláva.

 

 

Nerobí sa to ako obeta

Ak sa rodičia pre DV rozhodnú, stretávajú sa aj s negatívnymi reakciami okolia. Viera Krajčovičová rozhodne odporúča ísť do DV rodine, ktorá sa na tom celá zhodne. „Manžel s manželkou musia byť stotožnení. Na začiatku sa treba zmieriť s tým, že to bude boj. Túto cestu príbuzní neprijímajú ľahko. Rodič musí byť sám odhodlaný a presvedčený o tom, že je to dobré. Nedá sa to robiť ako obeta, musí tam byť nadšenie.“

V dotazníku prevažuje odpoveď (34 %), že rodičia pri rozhodnutí ísť do DV neriešili názory iných; ďalej (22,9 %) uviedli, že sa stretli s námietkami okolia a vyzerali pre ostatných ako čudáci. Iní uviedli, že s týmto rozhodnutím nevideli problém v reakciách, prípadne len vzdialená rodina či starí rodičia protestovali.

„Nebolo to len moje rozhodnutie. Je to rozhodnutie celej rodiny. Veľa sme s manželom o tom rozprávali a modlili sa za to,“ píše mamička Jana Maníková a potvrdzuje, že ide o rozhodnutie v jednote. Pre ňu a manžela je DV ich životný štýl. „My ako rodina máme určité priority – a tým prispôsobujeme aj chod celého dňa. Niekedy sú dni, keď sa učíme veľa, a potom sú dni, keď sa neučíme vôbec, lebo cítime, že deti sa potrebujú viac hrať, kresliť alebo len rozprávať sa. Hovoríme tomu napĺňanie daných potrieb dieťaťa. Niekedy ideme na výlet, niekedy na ihrisko, niekedy sme celé dni len doma a učíme sa. Ak sú deti choré, tak pozeráme rozprávky, čítame knihy. Všetko tak, ako sa dá, v rámci možností.

Náš klasický deň vyzerá asi takto: ráno je modlitba, raňajky, voľná hra a okolo 8.00 hod. sa začíname učiť, do 10.30 hod. Potom deti pomáhajú s prípravou obeda. Medzitým odbehujú, hrajú sa, čítajú, behajú po vonku, rozvíjajú svoje vzťahy, rozprávajú sa a konfrontujú vlastné názory. Potom je obed a spoločné upratovanie po ňom. Poobede prichádzajú domov deti, ktoré sú už zaškolené, takže sa treba venovať aj im. Potom máme krúžky, ak nejaké sú, a ideme aj na omšu. Medzitým ja ako mama periem, upratujem, varím, skladám bielizeň, žehlím, spievam deťom, čítam… Jednoducho, normálny život s deťmi,“ zhrnula pani Janka to, čo je pre ňu a všetkých členov rodiny úplne prirodzené.

 

 

Veľa roboty za málo peňazí

„O povolení individuálneho vzdelávania žiaka prvého stupňa rozhoduje riaditeľ školy, do ktorej bol žiak prijatý, na základe písomnej žiadosti zákonného zástupcu (takzvané domáce vzdelávanie). Žiak, ktorému bolo povolené individuálne vzdelávanie, koná komisionálne skúšky v kmeňovej škole. Vykoná ich z príslušného učiva každého povinného predmetu za každý polrok. Na základe výsledkov komisionálnej skúšky vydá škola vysvedčenie,“ vysvetľuje postup ministerstvo školstva.

Prístup kmeňovej školy, ktorá prijme žiaka na individuálne vzdelávanie, je na Slovensku rôznorodý. Sú školy, ktoré s tým problém nemajú, a naopak, sú také, pre ktoré je to obrovská záťaž a vôbec nie sú otvorené tejto forme.

Rodičia v dotazníku uviedli, že nemali veľký problém nájsť si kmeňovú školu. Buď dali na odporúčania iných, zašli do spádovej školy a tá ich prijala, alebo mali spočiatku problém. Niektorí majú pocit, že to bolo ťažké pred niekoľkými rokmi, ale teraz sa to mení. S prístupom kmeňovej školy je väčšina spokojná. Sú však aj prípady, keď sa rodičia stretli s odsúdením alebo by si priali viac podpory či iný systém skúšania.

Spolu s pani Vierou Krajčovičovou hľadáme odpoveď na to, prečo je pre školy niekedy ťažké prijať žiakov do DV. „Každý je v niečom odborník – a učiteľ je ním tiež vo svojom fachu. Ale keď príde do kmeňovej školy nejaká matka, ktorá nie je učiteľka, bude to vlastne robiť bez vzdelania. Potom tam môže byť zo strany školy ranená pýcha. Lenže radikálny rozdiel, ktorý si nevšímame, je, že učiteľ preberá zodpovednosť za početnú triedu, neraz aj so žiakmi s poruchami, preto naozaj musí byť odborník.

Matka je však odborníčkou na svoje vlastné dieťa. Pokiaľ je dostatočne citlivá a vie, ako k nemu pristupovať, vie čítať, písať a počítať, tak by nemala mať problém učiť na prvom stupni základnej školy. A vie to dokonca naučiť rýchlejšie, efektívnejšie, s väčšou radosťou. To nám už ukázali výsledky po jedenástich rokoch DV,“ uvažuje pani Viera.

Školy neraz nie sú nadšené z domoškolákov, dokonca môžu mať predsudky, nechuť venovať sa im. „Ak škola prekoná svoj negatívny postoj k odbornosti, berie rodiča ako učiteľa za partnera, nastáva symbióza vo vzťahu. Škola okrem riešenia papierov za žiaka má za úlohu preskúšať ho na komisionálnych skúškach na konci každého polroka. Áno, toto je záťaž, lebo sa musia pripraviť na niečo naviac, čo by nemuseli. Najväčšia nechuť prichádza kvôli financiám, lebo škola dostáva iba desať percent normatívu na takého žiaka, preto akoby nechcela venovať úsilie iným ako svojim žiakom.“ Takto vidí Viera Krajčovičová hlavné dôvody nepriazne v niektorých školách.

Pani riaditeľka Rišková sa snaží negatíva či záťaže DV potláčať. „Ak by sme sa na to pozerali len komerčne, tak je to dosť veľa roboty za málo peňazí, a ešte aj s rizikom, že sa dostanete do centra neželaného záujmu. Na druhej strane, ak stretávame žiakov, ktorí zrazu na domácom vzdelávaní „rozkvitnú“, a rodičia sú spokojní, stojí to za to. Myslím si, že niektoré veci treba robiť bez ohľadu na nejaký veľký a viditeľný prospech. Skutočnosti ako šťastné a všestranne rozvinuté dieťa, rodič, ktorý odovzdáva hodnoty a má veľa času rozumne vychovávať, sú nemerateľné hodnoty.“

 

 

Pravidlá treba dodržiavať

„Kontrolu úrovne kvality výchovy a vzdelávania pri individuálnom vzdelávaní vykonáva Štátna školská inšpekcia. Kontrolu odborno-pedagogického a materiálno-technického zabezpečenia výchovy a vzdelávania a ochrany zdravia žiaka vykonáva kmeňová škola. Ministerstvo školstva špecificky nesleduje, aké výsledky dosahuje táto skupina žiakov, keďže, rovnako ako ich rovesníci navštevujúci školu, musia zvládnuť obsah vzdelávania stanovený v štátnom vzdelávacom programe,“ stojí v odpovedi ministerstva školstva.

Aká je teda naozaj kvalita domáceho vzdelávania? Kritika tvrdí, že mnohí žiaci z DV nedosahujú dostatočnú úroveň vedomostí. Dokonca jedna kmeňová škola na strednom Slovensku prestala prijímať žiakov na DV, pretože žiaci na komisionálnych skúškach do vysokej miery ani nevedeli uspieť.

Pani riaditeľka Rišková po štyroch rokoch práce s domoškolákmi vidí, že úroveň vedomostí závisí od motivácie rodičov, prečo sa rozhodli nechať dieťa na domácom vzdelávaní. „Sú takí, ktorí chcú dať deťom veľa, popri poznatkoch záväzných v štandardoch idú v učení na oveľa hlbšiu úroveň, deti vedia prakticky uplatniť naučené, sú samostatnejšie, tvorivejšie, venujú sa intenzívnejšie aj iným svojim záujmom. Je to radosť, počúvať ich potom na komisionálnych skúškach. Žiaľ, stretla som sa aj s takými, ktorí chcú zneužiť systém. Tí si myslia, že na DV nebudú musieť nič dokazovať, alebo pod rúškom nejakej falošnej slobody dieťaťa a vlastnej pohodlnosti ho nevedú k žiadnej práci.“

 

 

Komisionálky majú byť dobrou príležitosťou

„Na kvalitu vzdelávania vplýva postup, aký rodina či komunita zvolí. Máme aj také postupy, v ktorých si dieťa samo určí, čomu sa bude venovať. Niekoho zaujíma história a venuje sa jej do hĺbky, lenže v matematike môže zlyhávať, nebaví ho. Potom je otázne, ako toto dieťa hodnotiť. Pripúšťam, že ak máme nejaké pravidlá v slovenskom školstve, tak ich treba dodržiavať. Učivo sa musí zvládnuť. Treba robiť všetko pre to, aby to tak bolo. Ak sa to nestane a dôjde k zlyhaniu, kazí sa tak meno celej komunity domoškolákov. Nemôžeme byť hodení do jedného vreca. Medzi domoškolákmi sú aj veľmi úspešné deti. Mrzí ma, keď sú medzi nami aj takí, čo nevzdelávajú,“ vyjadruje svoj názor na kvalitu učenia aj Viera Krajčovičová.

Pani Viera sa doma s deťmi venuje učivu o to dôslednejšie, čím vyšší je ročník. Uvádza príklady, čo im doma pomáha pri úspešnom zvládaní komisionálnych skúšok. „Dávame si potom menej voľnosti, menej výletov. Držíme sa viac predpísaného. Postačuje nám sloboda, že si dáme čas a spôsob, aký chceme. Po raňajkách sa dohodneme, kto bude čo robiť. Máme aj zoznam projektov, kto čo musí odovzdať.“

Hodnotenie domoškolákov nie je ľahké. Aj pani riaditeľka Rišková si uvedomuje, že keď má žiak, ktorý sa pol roka vzdelával doma v úplne iných podmienkach, zrazu nejako prezentovať svoje vedomosti, často je v strese. „Ak z toho potom treba urobiť nejaký záver, je to ťažké. Ale nechceme, aby tento jednorazový kontakt so školou bol negatívny zážitok. Skôr nech je príležitosťou ukázať, čo všetko sa žiak dozvedel a naučil. Aj my sa však učíme a postupne nastavujeme naše kritériá tak, aby bolo hodnotenie čo najrelevantnejšie. Aktualizujeme požiadavky na portfólio žiaka, komunikujeme s garantmi pre vzdelávanie aj rodičmi.“

 

 

Pozitíva prevyšujú

Vyše 63 % rodičov v dotazníku tvrdí, že domáca škola ich deťom veľmi pomáha. Aj zvyšok hodnotí priebeh domácej školy kladne, prípadne sú takí, čo to ešte nevedia zhodnotiť. Vidia však, že deti to berú ako niečo prirodzené, tešia sa napríklad, že majú spokojné a vyspaté deti.

„Našim deťom veľmi vyhovoval a vyhovuje tento spôsob vzdelávania. Hodnotíme ich ako samostatné, hravé, učia sa rozlišovať a samy rozhodovať, čo a ako sa učiť. Samozrejme, že sa im nechce učiť, tak ako možno aj iným deťom v škole. Ale všetko, čo potrebujú vedieť do školy, sa naučia.

Zistili sme, že niektorému dieťaťu ide lepšie angličtina, inému dejepis, ďalší miluje prírodovedu, v matematike sú všetci veľmi dobrí… Tiež sú vynikajúci v hre na hudobný nástroj a všetci radi čítajú. Nemajú radi klasické školské a tiež domáce úlohy, berú to ako povinnosť, radi sa hrajú s legom, radi športujú a tiež veľmi radi vyjednávajú, či si môžu zahrať na tablete nejakú hru,“ píše mamka Jana Maníková.

Syn pani Viery Krajčovičovej Ondrej nastúpil po DV na gymnázium a je z neho nadšenec, ktorý chce dostávať dobré známky. „Má ohromnú chuť učiť sa a chce byť úspešný. On bol dyslektik, nevedel čítať a písať a mal problém sa sústrediť. Teraz by sa dalo povedať, že je vyšší priemer, keďže je gymnazista. Je ním len vďaka tomu, že bol na domácom vzdelávaní. Na obyčajnej škole by sme túto úroveň asi nedosiahli.“

Za každou rodinou, ktorú pani Viera pozná vďaka DV, je ohromný príbeh. „Sú rodiny aj s adoptovanými deťmi, s postihnutiami, ale rodičia zobrali do rúk zodpovednosť za výchovu a vzdelávanie. Ja sa skláňam pred matkou, ktorá to dokáže s obrovskou láskou. Ak rodina skutočne chce DV, tak to prináša len bonusy a pozitíva,“ tvrdí pani Krajčovičová zo svojej skúsenosti.

Ako hodnotí učenie sa doma pani riaditeľka Rišková? Najprv doma učila syna, ktorý je dnes už vysokoškolák, a na toto obdobie spomína ako na najkrajšie školské časy. Potom tak učila aj dcéru, pretože sa narodila ako dieťa s Downovým syndrómom a pridruženou srdcovou vadou. „Do piatich rokov života bol jej zdravotný stav dosť komplikovaný a vyžadovala intenzívnu starostlivosť. Keďže od narodenia som sa jej veľa venovala a poznala som jej spôsob učenia, vedela som to využiť. Napriek mentálnemu postihnutiu sa naučila v prvom ročníku čítať aj písať. Miluje knihy, veľa kreslí, je veľmi komunikatívna. Aj to je ovocie domoškoláctva.“

 

 

Aby z nich nevyšli sociopati

Veľa odborníkov z oblasti školstva či psychológie namieta, že deti, ktoré sa učia doma, môžu mať problém so socializáciou alebo že to budú mať ťažké pri nástupe do kolektívu.

Tento problém pozná aj Viera Krajčovičová. Zo skúseností vie, že socializácia detí sa pri domácich školákoch rieši najviac. „Nie som si istá, či socializácia v školských zariadeniach je tá najzdravšia. Na to sa nikto nepozerá, skôr sa rieši ten malý zlomok domácich školákov s vyslovením obavy, ako sa len oni budú socializovať. Aby z nich náhodou nevyšli nejakí sociopati.“ Rodičia domoškolákov, ktorých pani Viera pozná, to neberú na ľahkú váhu a snažia sa, aby sa deti stretávali s ostatnými.

Pre socializáciu podľa Viery Krajčovičovej vôbec nie je nutné, aby prebiehala medzi tridsiatimi deťmi. „Väčšinu času v škole dieťa aj tak vidí len chrbát svojho spolužiaka. Takto socializácia neprebieha, má to byť pri vzájomnej kooperácii, spoločnom vytváraní alebo hre.“

K negatívam v školskom kolektíve radí pani Viera aj neprijatie. Dieťa podľa nej nie je pripravené na to, že ho niekto nebude mať rád. „V kolektíve mu môže niekto zámerne alebo aj nezámerne ubližovať. Dieťa na to nevie správne reagovať, nie je zrelé, aby zvládlo takú ťažkú situáciu. Doma má dieťa väčšiu šancu vybudovať si zdravé sebavedomie.“

V dotazníku rodičov tiež nebola žiadna kladná odpoveď na otázku, či ich deti majú alebo mali problém so socializáciou preto, že sú na DV.

„Naše deti s tým problém nemali. Pripravili sme ich na to, čo ich asi môže v kolektíve čakať. Tiež sme ich viedli k tomu, aby akceptovali učiteľa v triede. Najväčší problém nebol so socializáciou, ale v tom, že zažili kultúrny a morálny šok v správaní sa spolužiakov, v ich obliekaní, rozprávaní… Ale to je cesta, ktorú si už musia samy prejsť, konfrontovať sa s danou realitou a hlavne byť verné Bohu a zásadám, ktoré sme ich doma učili a učíme,“ píše mamka Jana Maníková.

Pani Krajčovičová nepozná prípad, aby sa po skončení DV dieťa nevedelo prispôsobiť svetu. Rodičom domoškolákov radí, aby stále s deťmi chodili medzi ľudí. Budú tak prežívať menej stresu pri nástupe do školy po skončení DV. „Iste, že je to pre dieťa ťažké. Príde totiž do zohratého kolektívu a musí sa včleniť do niečoho, čo už funguje. Ideálne je nastúpiť tam, kde sa kreuje nový kolektív a väzby ešte len vznikajú. Bude totiž trochu vidno, že ten žiak je trochu iný. Zrejme sa nebude báť kontaktu s učiteľom, bude sa hlásiť, keď vie, bude mu záležať na známkach, pretože ich doteraz takto nedostával,“ hovorí s úsmevom pani Viera, keďže to so synom sama zažila.

 

 

Jedenásť rokov a stále nič

Čo by si ešte rodičia domoškolákov priali? Čo im chýba? A pomohlo by im niečo aj v úprave zákonov? Podľa odpovedí z dotazníka je to jednoznačné. Skoro všetkým by sa páčilo rozšíriť DV na druhý stupeň ZŠ, ako to majú aj v Českej republike, potom by sa im zišla aj nejaká finančná podpora od štátu.

V odpovedi ministerstva školstva na tieto požiadavky však stojí nekompromisne toto: „MŠVVaŠ SR v tejto chvíli neuvažuje o zavedení domáceho vzdelávania aj na 2. stupeň, jedným z dôvodov je práve požiadavka naplnenia kvalifikačných predpokladov pre každý jeden predmet, ktorý bude dotyčná osoba žiaka vyučovať.“

Pani riaditeľka Rišková si nemyslí, že štát nejako mimoriadne vychádza v ústrety školám, skôr to len toleruje ako formu, ktorá tu v rámci našej legislatívy existuje. Rovnako sú podľa nej podmienky pre rodičov nastavené dosť prísne.

Podobne ako rodičia by privítala, aby sa konečne do zákona dostala možnosť vzdelávať individuálne aj žiakov na druhom stupni. Potešila by ju aj zmena, keby pre kmeňovú školu existovala možnosť zriadiť si niečo ako garančné centrum pre individuálne vzdelávanie, ktoré by umožňovalo v plnej miere poskytovať komplexný podporný servis pre rodičov a žiakov na domácom vzdelávaní. „Samozrejme, takáto možnosť by mala byť zakotvená v legislatíve a financovaná z normatívnych prostriedkov,“ uzatvára tému pani riaditeľka.

Rovnako aj občianske združenie Domáce vzdelávanie na Slovensku už jedenásť rokov tlačí na politikov, aby zmenili zákon, a stále nič. „Lenže vieme, že je napísané: „Klopte a otvoria vám,“ čiže robíme, čo je v našich silách. Hovoríme o problémoch a potrebe zmeniť ich. Aj keď nás odmietajú, verím, že raz sa to zlomí. Možno aj po týchto voľbách sa niečo zmení. DV nie je otázkou odbornosti, ale je to vždy o politickej vôli. Aj v Česku robili desať rokov experimentálne overovanie na druhom stupni, najskôr sa to malo odmietnuť, ale vďaka politickej vôli ho prijali.

Samozrejme, že všetko závisí aj od výsledkov domácich školákov. Preto je dôležité, aby každá rodina robila dobré meno DV. Potom bude vyššia šanca, aby sme mohli mať slobodu aj na druhom stupni či zmenu vo financovaní,“ dodáva s nádejou predsedníčka Viera Krajčovičová.



Komentáre