Dobrovoľníčka Eliška Horsáková: Vdovec z Ukrajiny mi len tak daroval tulipány

Eliška už viac ako desať rokov pomáha na Ukrajine. Vozí tam humanitárnu pomoc na dodávke na „vlastnú päsť“. Či sa ocitla v nebezpečenstve, kto sú ľudia, ktorým pomáha a ako my sami zo Slovenska môžeme priložiť ruku k dielu nám povedala v rozhovore.

Ako dlho ste dobrovoľníčkou? Kde ste pôsobili a čo ste robili?

Na Ukrajinu chodím asi od roku 2009. Dobrovoľníčkou u Saleziánok som bola myslím tri roky, potom som pokračovala ďalej cez ukrajinských saleziánov a iných dobrovoľníkov. Na začiatku sme pôsobili neďaleko slovenských hraníc, kde sme pomáhali chudobnejším rodinám a ich deťom robili program cez letné prázdniny. Boli to aktivity, kedy som sa postupne zoznamovala s ukrajinskou kultúrou a životom. Už vtedy ma zaujala skromnosť malých detí, pre ktoré sme tábor robili – často im stačilo dať jojo alebo klasické puzzle a boli šťastné.

Prečo ste sa rozhodli voziť humanitárnu pomoc na Ukrajinu?

Bol to logický krok po skúsenostiach, ktoré som zažila na hranici, keď začala vojna. Strávila som tam asi týždeň, pomáhala s prekladom a koordináciou. Tam som pochopila, že tí najchudobnejší ľudia nebudú mať možnosť vycestovať do Európy, dokonca často ani v rámci Ukrajiny, lebo si to nemôžu dovoliť.

Na Ukrajinu chodím už veľa rokov, pričom prvýkrát som na východe krajiny bola v roku 2015. V tých rokoch som pochopila, aká je rozdielna mentalita ľudí žijúcich na východe Ukrajiny od ľudí žijúcich na západe krajiny, pričom platí pravidlo, čím ďalej od hraníc s EÚ, tým menej skúseností majú ľudia s EÚ a väčší strach. Tie rozdiely v zmýšľaní sú a boli markantné. 

Potom, keď v roku 2022 prišlo leto a už bola na Ukrajine vojna, povedala som si, že tú krajinu dobre poznám a chcem ísť sama pozrieť mojich blízkych. Zohnala som si teda najlacnejšie auto, aké sa dalo zohnať a išla som pozrieť mojich blízkych v Charkovskej oblasti. Dodávka bola v hroznom stave, ale nakoniec vydržala a sama som na mieste pochopila, akým ľuďom treba pomôcť a s čím. Často sa pomoc na Ukrajine zneužíva a preto mi dávalo zmysel celé to podchytiť takto.

Viedla vás k pomoci na Ukrajine aj nejaká osobná skúsenosť?

Nie som klasická humanitárna dobrovoľníčka. Celé je to len vyústením jedného osobného príbehu, ktorý sa začal v roku 2014. Mala som na Ukrajine priateľa, ktorý, žiaľ, zomrel v roku 2015, tiež vo vojne. Vtedy sme sa bavili, čo bude a ako bude, sama som mu spomínala, že sa budem snažiť Ukrajine pomáhať, akokoľvek to s ním dopadne. Samozrejme, že som nebola pripravená, že to nakoniec dopadne takto, a dlho som sa s z toho spamätávala.

DODÁVKA S MENOM FURT DAČO

Aký je „príbeh za dodávkou“?

Nikdy som nijaké väčšie auto do roku 2022 nemala. Pochádzam z Petržalky, nepotrebovala som veľké autá. Prvá dodávka bola takým menším darom – MercedesVito,ročník1998, stará to mašinka, ale dala som za ňu len 300 eur. Keď som išla pozrieť priateľov v Charkovskej oblasti, mechanik, ktorý mi ju opravoval pred cestou, povedal, že on by si netrúfol s ňou ísť ani do Košíc. Nech sa teda na to pripravím. Pochopila som a bola som zbalená tak, že keď sa rozpadne, tak naspäť pôjdem vlakom. (Väčšinu času som na Ukrajine chodila vlakom, preto by to pre mňa nebolo nič nové.) Nakoniec sa mi ju na Ukrajine podarilo dať natoľko dokopy, že som na nej najazdila cez 17 000 km. Ale furt sa kazila, tak som ju nazývala familiárne „FURT DAČO“.

Koľko kilometrov sa vám už podarilo najazdiť?

Teraz mám druhé auto, na ktorom mám najazdené cez 45 000km. Najväčší fyzický problém sú práve tie dlhé vzdialenosti – len jedna cesta do Charkova je cez 2000km. Naspäť znova 2200 km + cestovanie v oblasti. Stáva sa, že za jednu cestu urobím aj 4500-5000km, je to naozaj obrovská krajina. Celkovo som za minulý rok mala najazdených cez 85 000km a denný klasický režim mám okolo 800-900km. Myslím, že som dobrá šoférka a veľa a rada šoférujem.

Ako vyzerá celý proces – od získavania potravín, hygienických potrieb až po samotnú cestu tam?

Potraviny a väčšinu hygienických vecí nakupujem až na mieste, lebo sa tam dajú zohnať lacnejšie. Tam priamo viem veci nakúpiť podľa potreby, lebo nie všade ľudia potrebujú aj potraviny. Stáva sa že, potraviny im vie zabezpečiť štát alebo iné veľké charitatívne organizácie, ja teda zháňam skôr hygienické potreby alebo plienky. Na Slovensku teda zabalím do dodávky to, za čo nemusím platiť clo na hranici – oblečenie, topánky, sviečky, obväzový materiál, barle alebo invalidné vozíky. Zvyšok kupujem na mieste vo veľkoskladoch a podľa potreby. Veci kúpim a potom ich musím ručne rozdeliť do balíkov, aby každý dostal rovnako. Snažím sa zabaliť okolo 120-200 balíkov, pričom každý balík je určený pre rodinu a má v sebe veci od 6 do 8 eur, ako sa to podarí. Jeden nákup teda vyjde aj viac ako 800 eur, ale zase pomôžem konkrétnymi vecami konkrétnym 200 rodinám. Tým, že pomáham nie vo veľkých mestách, ale v menších dedinkách, kde ostalo pár stoviek posledných starších ľudí, tak robím balíčky a je to pre nich najviac užitočné.

Prečo cestujete sama?

Necestujem vždy sama, ale úprimne, mám skôr negatívne skúsenosti so spolucestujúcimi. Párkrát so mnou boli ľudia z Ukrajiny, to dopadlo super – so Slovákmi je to náročnejšie. V prvom rade si treba uvedomiť, že mám dosť zdravotných problémov a preto niektoré veci prispôsobujem im. V druhom rade, ľudia zo Slovenska, ktorí nikdy predtým neboli na Ukrajine, majú niekedy očakávania, že na Ukrajine to funguje rovnako ako u nás. Potom sú sklamaní alebo rozčarovaní.

Ako napríklad?

V Chersone som jednému chalanovi povedala, že ideme teraz do časti, kde drony zhadzujú malé granáty a musíme si dať nepriestrelnú vestu a prilbu. On to odmietol, lebo bolo teplo a nezdalo sa mu to tam až také nebezpečné. Nastal problém, ktorý som vlastne nemusela riešiť, keby tam so mnou vôbec nebol. Nebola som jeho rodinná príslušníčka, bola to osoba staršia odo mňa – nemala som nijaké právomoci, aby ma počúval, na druhej strane bol u mňa v aute a tým pádom to ovplyvňovalo aj mňa. Nemali sme nijakú spísanú zmluvu, on ma jednoducho neakceptoval a nerešpektoval.

Ako ste túto situáciu nakoniec vyriešili?

V prvom momente som ho tam chcela vysadiť, nech si teda preberie zodpovednosť za svoj život a mňa nech do toho viac neťahá, ale potom som si uvedomila, že to tam nepozná a nevie jazyk, takže ak by sa mu niečo stalo, asi by to bolo na „moje triko“. Úprimne som nebola vôbec nadšená z celej situácie. Ja Ukrajinu poznám veľa rokov, neprekvapuje ma tam nič z ich správania, lebo som na to zvyknutá.

Ako sa správate vo vojnovej oblasti, aby ste zostali v bezpečí?

Počúvam ľudí, ktorí ma na Ukrajine sprevádzajú – či už sú to vojaci, domáci dobrovoľníci alebo hasiči, policajti, záchranári. Bez slova. Nikto tam so mnou nekomunikuje „v rukavičkách“. Nikto nechce ohroziť seba ani domácich, ktorým chceme pomôcť. Ukrajinci pri frontovej línii sú veľmi priami a všetci to akceptujeme, lebo vieme, že je to pre vzájomnú bezpečnosť. Občas zvýšia hlas a priamo mi povedia, čo mám robiť a čo nemám. A ja to urobím. Na druhej strane sú láskaví a veľmi si vážia moju pomoc. Niekedy sa neusmievajú, ale nekričia na mňa. Je to taký paradox, ale dá sa tomu rozumieť, pokiaľ poznáte ich situáciu.

Boli ste svedkom toho, že porušovanie pravidiel sa nevyplatilo?

Áno, v Bachmute v Donetskej oblasti tiež platili isté pravidlá a ako dobrovoľníci sme ich museli rešpektovať. Dobrovoľníci, ktorí nevedeli jazyk a išli pomáhať „na vlastné triko“, zahynuli; predtým, ako by sa informovali, ako sa tam dostať. Úplne zbytočne, lebo sa tomu dalo predísť. Stačilo sa pýtať, poradiť si, nechať sa viesť tými, pre ktorých je to domov a podmienky fungovania poznajú najlepšie. Veci sa vedia veľmi rýchlo meniť a ja sa im prispôsobujem. Zatiaľ úspešne – som živá, zdravá a pomáham ľuďom konkrétne, adresne.

DEDINKY, KDE SOM POMÁHALA, UŽ NEEXISTUJÚ

S akými prekážkami ste sa stretli?

S rôznymi. Milión prekážok bolo a ďalších milión aj bude. Situácia sa mení a veľmi ma trápi hlavne to, že na miesta, kam chodievam, sa ľudia majú citeľne stále horšie. Najviac ma bolí, že niektoré dedinky, kde som pomáhala, už neexistujú alebo sa stali už okupovanými Rusmi, predovšetkým v Chersonskej oblasti. Na Ukrajine chýba ťažká vojenská technika, ktorá aj mne pomáha, keď pomáham ľuďom. Chráni ma, zatiaľ čo ja pomáham v teréne.

Ako si môžeme takúto pomoc s vojenskou technikou predstaviť?

Existujú dedinky, napríklad v Záporožskej oblasti, ktoré sú od hraníc pár kilometrov, ale platilo, že keď som tam išla pomáhať, mala som k dispozícií „vlastnú“ protivzdušnú jednotku, s ktorou sme boli v kontakte cez vysielačky. Ich úlohou bolo dávať pozor na miesta, kam sa chystáme a v prípade potreby nám dať vedieť čo najskôr, aby sme zmenili smer alebo vyskočili z auta. Takúto podporu nemám všade, ale občas sa mi podarí presvedčiť aj vyššie postavených ľudí o mojej pomoci a potom mám špeciálnu ochranu. Je to pre mňa vzácne. Raz som ich využila a auto sme aj opustili – ľahli sme si tvárou k zemi v dostatočnej vzdialenosti od auta a čakali na to, čo bude. Kazetová munícia našťastie nevybuchla, takže sme mohli pokračovať ďalej. Rozdali sme pomoc a vrátili sa bleskurýchlo naspäť.

Naposledy, keď som sem išla, mi povedali, že už mi nemôžu dať vojakov na chránenie, lebo už ich majú málo a potrebujú ich sami. Sama na sebe a v tejto situácii som teda pochopila, ako veľmi sa to celé mení.

Pomáha vám nejako fakt, že ste žena? Ste viac chránená?

Áno, raz mi to jeden vojak vysvetľoval tak, že keďže som žena a ešte k tomu cudzinka, oni urobia všetko preto, aby sa mi nič nestalo, lebo by to pre celý ich oddiel bola hanba, ak by som sa ja zranila a im by sa nič nestalo. Ľudsky si to veľmi vážim a aj tomu rozumiem, situáciu však nevyužívam a snažím sa pomáhať v teréne tak, aby potom nemuseli zachraňovať oni mňa.

Akí sú ľudia, s ktorými sa na Ukrajine stretávate? Prečo ostávajú?

Väčšinou skromní a dobrosrdeční, ale v niektorých aspektoch iní ako na Slovensku. Zostávajú hlavne kvôli financiám a neprehľadnosti, kedy to celé skončí. (V niektorých regiónoch na Ukrajine bolo viac ako 70% obyvateľov zamestnaných v poľnohospodárstve, takže nevedia len tak odísť a ísť robiť čokoľvek.) Keby ste im povedali, že na dva mesiace môžu ísť niekde do telocvične napríklad v Ľvovskej oblasti a potom sa to celé ukončí a oni sa budú môcť vrátiť, veľa ľudí by odišlo.

Vojna trvá však už viac ako dva roky, situácia nie je lepšia, skôr horšia, a pomoci od štátu alebo od zahraničia je stále menej. Nevedia, kam by išli a kto by im v prípade potreby pomohol. Chcú byť doma s tým, že spolu si pomôžu a nejako to zvládnu. Myslím si, že aj u nás, keby vypukla vojna, tak väčšina starších ľudí nebude schopná odísť niekam do mesta alebo do zahraničia, lebo budú mať strach. Veľkým problémom je aj ich zdravotný stav –niektorí ľudia, ktorí zostali, sú už len ležiaci.

PLAGÁT V POTRAVINÁCH: POZOR, MÍNY

Aká bola Eliška pred prvou návštevou Ukrajiny a aká bola, keď odchádzala z krajiny, v ktorej zažila výbuchy?

Prvé výbuchy som zažila ešte v roku 2014, takže odvtedy som sa „naučila“ v tom celom už nejako fungovať. Naučila som sa, že dôležité je zostať pozorná a všímať si všetko okolo seba a podľa toho sa zariadiť. Pamätám si rok 2015, keď som išla v meste Konstyantynivka (Donecká oblasť, kúsok od mesta Časiv Jar, kde je teraz aktívna vojenská línia) spolu s kamarátkou nakúpiť do potravín, ako veľmi som zízala na môj prvý plagát s nápisom „POZOR MÍNY“. Bol vyvesený pri vchodových dverách miestnych potravín a veľmi to vo mne vtedy zarezonovalo. Zízala som na to asi 10 minút a nevedela som sa od toho miesta pohnúť. Kamarátka, Ukrajinka, to vtedy vôbec nechápala.

Odvtedy som sa v mnohom zmenila, určite ma celá Ukrajina veľmi zmenila. V mnohom som zmenila pohľad a naučila som lepšie veci pozorovať, lepšie sa adaptovať na zmeny. Je to pre mňa prirodzené, lebo adaptácia na Ukrajine ma chráni. Vždy ma chránila.

Čo ste zažili vo vojnových oblastiach, na čo určite nezabudnete?

V prvom rade – to najsilnejšie bolo, keď sa pretrhla Kachovská priehrada v Chersonskej oblasti, tak som sa tam vybrala pomáhať a mala som možnosť byť súčasťou evakuácie maminy s dvomi deťmi. Prišlo to spontánne ako prosba od organizácie, ktorá pomáha evakuovať ľudí. Poprosili ma, či im nepožičiam dodávku, lebo ich auto je zničené po úlomku rakety a jedna rodina ich z ostreľovaného mesta Berislav pri Kachovke prosí o evakuáciu. 

S autom som vôbec neváhala, ale v tom čase to bolo v Chersone pre mňa ešte celkom náročné a nové, tak som sa skôr bála zostať tam sama. Nechcela som zostať v Chersone sama.

Na druhej strane, po komunikácii s inými organizáciami mi bolo povedané, že tam, kam sa chystajú, je to naozaj nebezpečné a mám to zvážiť. Váhala som, nakoniec som to celé prediskutovala s kamarátmi a policajtmi, dobre sme sa na cestu pripravili. Celá Chersonská oblasť pri rieke Dnipro je rovina, niet sa kde schovať pred náletmi a na druhej strane rieky sú už Rusi a ostreľujú to. Išli sme cez polia, po cestách, kde nás navigovali domáci cez vysielačky, išli sme okolo polorozpadnutých domov, ktoré nám robili akoby tieň a úkryt. Ja som nešoférovala, mala som v rukách balíky s humanitárnou pomocou, sedela som vzadu v nákladom priestore, lebo okrem evakuácie bolo v pláne aj rozdať pomoc tým, ktorých stretneme. V aute sme mali aj policajta, ktorý prostredníctvom vysielačky a ďalekohľadu sledoval okolie. Bolo vidieť, že vedel, čo robí a mne to dodávalo pocit bezpečia.

Humanitárnu pomoc bolo treba rozdávať rýchlo – rýchlo vyskočiť z auta, dať balíček, objať človeka, pozrieť sa mu do očí a šup-šup naspäť do auta. Nie som len kuriérka a ten ľudský kontakt s človekom je pre mňa veľmi podstatný. Nechcem ho nikdy preskočiť.

Niekedy, keď rozdávam humanitárnu pomoc a situácia je pokojnejšia, vtedy si to aj ja sama viac užívam. Som viac s ľuďmi, fotíme sa, rozprávame sa. Vždy sa im snažím nechať aj moje ukrajinské telefónne číslo so slovami, že ak by potrebovali pomoc alebo chceli odísť, tak sa mi vedia ozvať.

Stalo sa vám aj napriek rýchlej dodávke humanitárnej pomoci niečo dojímavé?

V jednej dedinke pri tomto rýchlom procese som natrafila na pána, ktorý kráčal po ulici a v rukách držal zväzok tulipánov. Zastavili sme, dala som mu balíček, objala ho a on mi podal tulipány so slovami, že to je pre mňa. Zarazilo ma to, nechápala som. Vysvitlo, že on sa vracal domov z druhej časti dediny a tieto kvety mali byť pôvodne pre jeho manželku. Lenže medzitým úlomok rakety spadol na ich dom a jeho manželka zahynula. On sa potom len tak potuloval po uliciach a nevedel, čo ďalej. Zhodou okolností sme v tom čase prechádzali cez dedinu a ja som ho zahliadla z auta, dala mu humanitárnu pomoc a on mi venoval kyticu tulipánov so slovami, že kvetiny mali patriť jeho manželke, ale keďže zahynula, on ich teraz venuje mne, lebo inú ženu v dedine už nepozná. Bol to veľmi silný moment.

Evakuovali ste rodinu úspešne?

Keď sme prišli na miesto, odkiaľ sme mali brať rodinku do Chersona, vysvitlo, že zo siedmich ľudí vieme odviesť len troch – maminua dve deti vo veku 11 a 13 rokov. Najstaršia dcéra mala cez 20 rokov a bola povolaním zdravotníčka, povedala mi, že ona nemá srdce na to odísť a nechať tam ostatných, zväčša starších a ležiacich ľudí. Ja som nechápala, mala som pred ňou neuveriteľnú úctu a aj som sa jej poklonila. V diaľke bolo počuť streľbu a rôzne vybuchujúce munície. Museli sme sa ponáhľať. V celej situácii som sa ešte dozvedela, že na mieste nechávame jej manžela, jej dcéru a ešte aj jej rodičov, lebo otec bol už iba ležiaci a nezvládol by cestu cez tie polia. Nevedeli sme mu už pomôcť.

Bola som nakoniec veľmi šťastná, že tú evakuáciu si nerozmysleli a podarilo sa nám odtiaľ reálne dostať troch ľudí. Ja som ich viezla až do strednej časti Ukrajiny, pričom deti a mamina mi v aute často plakali. V tej chvíli sa človek zamýšľa nad tým, ako sa tí ľudia vedľa neho cítia a čo prežívajú. Plakali, lebo nevedeli, či zvyšok rodiny ešte niekedy vôbec uvidia. Ja som im nevedela pomôcť a ani nijako poradiť. V tej chvíli som len chcela byť s nimi a počúvať ich. Odviezla som ich k ich vzdialenej rodine v strednej časti Ukrajiny, kde sme ešte hodiny trávili spolu a rozprávali sa, aké dôležité bolo to, že sa z Berislavu rozhodli odísť. Odvtedy som s nimi doteraz v kontakte a keď idem okolo, vždy sa zastavím, lebo táto situácia nás už navždy prepojila.

VEĽMI POMÁHAJÚ MODLITBY

Čo všetko ste si uvedomili vďaka „návštevám“ na Ukrajine?

Život je plný zmien a tie najkrajšie okamihy treba žiť tam, kde ste – právet u a teraz. Nie zajtra, pozajtra ani inokedy. A snažím sa vždy pozerať na človeka ako na tú najkrajšiu bytosť na svete. Hlavne ma to zmenilo v tom, že nemám nijaké očakávania ani predsudky o ľuďoch. Snažím sa človeka počúvať a spoznať ho tam, kde práve je. A keď sa vrátim domov, vždy sa poďakujem Bohu, že som vďačná za jeho ochranu – že mám všetky končatiny, že som v poriadku. To sú veľmi cenné chvíle, ktoré mávam sama so sebou. Určite sa dá povedať, že viac trávim času sama so sebou a v tichu.

Ako rýchlo sa vám podarilo naučiť sa po ukrajinsky? Ako veľmi vám znalosť jazyka pomohla?

Nemám talent na jazyky a preto sa ich učím náročne. Na Ukrajine som chcela istú dobu života žiť, preto som sa ten jazyk učila prirodzene medzi ľuďmi, v roku 2010 neexistovali nijaké normálne knihy na výučbu ukrajinského jazyka. Veľa som sa rozprávala s ľuďmi, napríklad vo vlaku. Znalosť jazyka a kultúry, mentality národa je pri mojej pomoci kľúčová – bez jazyka by som to nerobila.

Čo momentálne Ukrajinci najviac potrebujú?

Nie som jediná, ktorá pomáha Ukrajincom, ale určite za všetkých nás pomáhajúcich môžem napísať, že najviac si prajú spravodlivý mier. Všetci sme už z celej situácie unavení. Veľmi im pomáhajú modlitby a to, že ich ľudia podporujú, že na nich myslia. Počas zimy som mala peknú jednoduchú aktivitu, ktorú som familiárne nazvala „Kreslí celé Slovensko“. Zmysel spočíval v tom, že bežní ľudia a deti počas vianočných sviatkov ručne kreslili pohľadnice pre ľudí na Ukrajine. Obyčajné kresby. Ja som ich potom odviezla 2200 km ďalej priamo k tým dôchodcom a urobila okolo toho príbeh, ako na nich dievčatko niekde zo Slovenska myslí a podporuje ich. V tom čase bola aktívne ostreľovaná infraštruktúra a väčšina ľudí v najviac ostreľovaných oblastiach bola bez telefónneho signálu, vody, tepla či akéhokoľvek spojenia so svetom. Cítili sa sami a toto im veľmi pomohlo.

Ako im je možné pomôcť zo Slovenska?

Ja si vážim asi každú pomoc, či už zbierku vecí, ktoré viem preniesť cez hranice zadarmo, alebo finančnú podporu na celé tieto moje výjazdy.

Dôležité je však tú pomoc komunikovať, aby sa nestávalo to, že mi ľudia vyzbierali veľmi veľké množstvo vecí a ja sama som ich nemala ani kde uskladniť. To bolo nedorozumenie, na konci ktorého zostali obe strany trochu smutné.

Nemám nijaké dotácie ani fondy, len pomoc od ľudí. Jedna cesta na Ukrajinu trvá asi 10 dní a miniem tam asi 2000 eur. Potom sú tu ešte nekonečné opravy auta, lebo tie cesty sú tam v katastrofálnom stave. Keď sa vrátim domov, musím sa dať dokopy fyzicky nielen ja, ale aj auto.

Môžem to robiť len vďaka podpore obyčajných ľudí. Ak to ľuďom dáva zmysel, Slováci môžu pomôcť aj prostredníctvom mňa, mám stránku Eli pomáha. Celé je to náročné na procesy, nakoľko som na všetko sama, takže nie všetko je aktuálne. Viac sa mi darí fungovať cez sociálne siete, ako je Instagram alebo Facebook.

Foto: archív Elišky Horsákovej