TOP

Dobrovoľníčka Janka: Sneh ani rodina nie sú podmienkou Vianoc

Dobrovoľníctvu v najrôznejších formách sa venuje odjakživa. Kto ju pozná, vie, čo je zač – kade chodí, tam sa rozdáva, tam svieti. V rozhovore pre Slovo+ približuje skúsenosti Vianoc prežitých v Keni ako aj vianočnej večere, ktorú strávila s ľuďmi bez domova. V čom spočíval jej africký predvianočný zhon, ako môžeme všetci darovať kúsok svojich Vianoc biednym, ale aj to, ako tieto skúsenosti ovplyvnili jej vnímanie Vianoc prezrádza Jana Laštíková (29).

Aké boli Vianoce v Keni?

Boli podstatne iné, ako zvyšok môjho roka v Keni. Chlapci z rehabilitačného centra mali už nejaký čas pred Vianocami prázdniny, postupne sa domov rozpŕchli aj kňazi, zamestnanci a miestni dobrovoľníci. Bol to tak trochu zvláštny pocit. Naša „Bosco Boys rodina“, kde sme žili v ruchu každodenných radostí, povinností, miesto plné veselosti a kriku stíchlo a ostalo viac prázdna.

 

Takže si Vianoce trávila sama?

Na Vianoce sme v našom centre ostali dve s Veronkou, mojou spoludobrovoľníčkou. A ešte pár sliepok a kuriatok, ktoré nám na ten čas zverili (úsmev). Milé bolo, že sa práve v období narodenia Ježiška vyliahlo aj ďalšie kuriatko (úsmev). Namiesto odhadzovania snehu som pred Vianocami kosila trávnik.

 

Zastihol vás i v Afrike nejaký predvianočný zhon?

Darčeky a vianočné pozdravy pre našich blízkych na Slovensku sme posielali v značnom predstihu, aby stihli do Vianoc prísť, keďže doručenie pošty z Kene na Slovensko celkom trvá. Takisto aj drobné darčeky pre deti a personál z centra sme museli vyriešiť skôr. Pred Vianocami sa nám však pokazila batéria na vodu, došiel aj plyn, takže trošku zhonu sme mali aj my.

 

Vianočné prípravy sa nezaobišli bez improvizovania – vykrajovačku na medovníky si mladé ženy vyrobili z plechovky.

 

To vyzerá na vážne ohrozenie štedrej večere.

Mali sme rôzne scenáre, ako to dopadne, dostali sme aj odborné rady, napríklad zalepiť batériu striekajúcu vodu lepiacou páskou. Nakoniec sa všetko vyriešilo a večeru sme si mali ako pripraviť. Strávili sme ju v trojici – aj s českou dobrovoľníčkou Klárou z neďalekého centra.

 

POHÁR SLADKEJ VODY, TO BOLI HODY

Takže sa podávalo československé menu?

Na našom štedrovečernom stole nechýbali medovníčky, med, či zemiakový šalát, no nie všetky typické dobroty sme mali možnosť si pripraviť. Kapra nahradili opekané párky a kapustnicu zas slovenská sáčková slepačia polievka, miesto oblátok sme mali sucháre. Napriek sčasti improvizovanému jedlu sme sa snažili čo najviac sa priblížiť štedrej večeri, ako ju poznáme u nás. Pred večerou sme si prečítali úryvok zo Svätého písma, dali sme si medom krížiky na čelo, nachystali tanier aj pre pocestného. Po večeri sme šli tradične k stromčeku a rozbalili darčeky.

 

Na štedrovečernom stole nechýbali viaceré tradičné slovenské dobroty, podobne aj zvyky.

 

Na Slovensku zvyčajne nasleduje polnočná svätá omša. Mali ste aj vy takú možnosť?

Večer sme šli na omšu do slumu Kuwinda. Tam sme zažili takú tú autentickú radosť a slobodu v prejavoch; mám na mysli tie známe „tanečky“ počas liturgických piesní. Na úvod si bratia saleziáni pripravili pásmo scénok a piesní o Ježiškovom narodení. Svätá omša bola síce v swahilčine a bola aj dosť dlhá, ale posolstvo bolo jasné – Boh nám dal svojho Syna a my sme to mohli prežívať s veľkou radosťou. Po svätej omši sme boli pozvané na krátke posedenie v komunite saleziánov. A večer sme, samozrejme, telefonovali blízkym domov.

 

Polnočná svätá omša trvala niekoľko hodín a jej súčasťou bolo aj udeľovanie sviatosti krstu.

 

To všetko sa udialo ešte 24. decembra, teda na Štedrý deň. Ako ste slávili samotnú slávnosť narodenia Pána?

Šli sme na svätú omšu do saleziánskeho seminára, kde opäť vládla veľká radosť, vzájomne sme si všetci priali požehnané Vianoce, bratia saleziáni nás milo prijali, dokonca nás pozvali aj na raňajky. Následne nás tiež zavolali pridať sa k nim pri navštevovaní rodín, kde chodievajú na apoštolát. Bol to krásny zážitok, skrz našu prítomnosť a nejaké sladkosti pre deti sme mohli zvestovať, že Ježišovo narodenie je veľký dôvod na radosť.

 

Takže si mala možnosť nahliadnuť do autentických kenských Vianoc. Aké to bolo?

Čiastočne áno. Ak by ste na Slovensku niekoho navštívili 25. decembra, čakalo by vás tam mnoho dobrôt, koláčov, všetkého hojnosť. My sme dostali pohár sladkej vody, ale v kontexte kultúry a mesta, kde sme boli, to boli hody. Ich prijatie a radosť z našej prítomnosti priamo v ich príbytkoch boli veľmi milé. Dokonca sme od jednej pani dostali aj vlastnoručne vyrobený náramok. Samozrejme, v atmosfére radosti nesmela chýbať ani hudba a ich tance.

 

Vianočná návšteva rodín v slume Masai manyatta spolu s bratmi saleziánmi.

 

SVÄTÁ OMŠA? KRESŤANIA SÚ UNAVENÍ

Tam však tvoj deň ešte neskončil.

Večer sme ešte mali slávnostnú večeru v komunite saleziánov Bosco Boys Kuwinda – spolu s pre-novicmi nás bolo za stolom asi tridsať. Nechýbalo dobré jedlo, koláč, zmrzlina, sladká voda, odznelo niekoľko príhovorov, ktoré sú tu tiež vždy súčasťou osláv. Od direktora sme dostali malý darček, spievali sme si koledy, aj naše slovenské, no a nakoniec bola, samozrejme, tancovačka (úsmev).

 

Slávnostná večera so saleziánskou komunitou – ryža, šalát, chapati, mäso, banán, sladká voda.

 

Celkom aktívny deň. Na druhý vianočný sviatok sa ti však prihodilo niečo, čo by málokto čakal.

Po náročnom dni sme sa chceli trochu vyspať a tak sme si naplánovali, že na svätú omšu pôjdeme až okolo desiatej. Rátali sme s tým, že sväté omše budú v nedeľnom režime, keďže bol – v našom ponímaní – veľký sviatok. Tam to však neplatilo. V dvoch najbližších kostoloch nás informovali, že svätú omšu mali len skoro ráno. Pri káve nám skrsol nápad ozvať sa jednému s kňazovi s prosbou nech nám poradí, kde by sme ešte mohli ísť na svätú omšu.

 

A poradil?

Povedal, že kresťania sú unavení, že dnes už nie je sviatok. Ale že ak je to pre nás dôležité a ak veľmi chceme, on nám odslúži súkromnú svätú omšu. A tak namiesto slávnostnej svätej omše a plného kostola sme ju na druhý vianočný sviatok slávili len traja.

 

NAPRIEK CHUDOBE A JEDNODUCHOSTI BOLI RADOSTNÍ

Rozdiely medzi kenskými a slovenskými Vianocami sú zrejmé. Je niečo, čo majú tamojší na Vianoce úplne rovnako ako tu?

Tak ako u nás, aj v Keni majú vianočné stromčeky, avšak farebnejšie a ligotavejšie v porovnaní s našimi. Videli sme ich v kostoloch, v obchodoch, no nemyslím si, že by sme ich našli v každej domácnosti. Darčeky tam nie sú úplne bežné, ale ak ich predsa majú, rozbaľujú ich až 26. decembra, nazývajú to Boxing day. Tiež sa tak ako my snažia – nakoľko je to možné – mať na Vianoce nejaké lepšie jedlo.

 

Janka (vpravo) v africkej sukni so spoludobrovoľníčkou Veronikou a saleziánskym študentom pred betlehemom v kaplnke u saleziánov.

 

A čo verejný predvianočný ošiaľ?

Aj v Keni sa pretláča biznis a komercia – snažia sa navodiť vianočnú atmosféru, zrejme aj preto, že Keňu navštevuje mnoho turistov. Samozrejme, istotne je veľký rozdiel v prežívaní Vianoc chudobných a bohatých – najmä čo sa týka vonkajších prejavov.

 

Čo ťa na Vianociach v Keni najviac prekvapilo, milo aj nemilo?

Nemám úplne autentickú skúsenosť s kenskými Vianocami, keďže som ich neprežívala celé s nejakou rodinou či miestnou komunitou. Nemilo ma však prekvapilo, že 26. december už nepovažujú za taký veľký sviatok. Naopak, milo ma prekvapila tá im vlastná radosť, s ktorou Vianoce prežívali, aj napriek tej všetkej jednoduchosti a často aj chudobe.

 

KAŽDÉHO POTEŠÍ KÚSOK LÁSKY V BALIACOM PAPIERI

Kenské Vianoce však neboli jediné sviatky, ktoré si prežila netradične. Zažila si aj vianočnú večeru, ktorú bratia františkáni v Bratislave spolu s dobrovoľníkmi organizujú pre ľudí bez domova. Priblížiš nám viac túto skúsenosť?

Bolo to deň pred Vianocami, 23. decembra. Pozvánku dostalo asi 90 ľudí, predovšetkým tí, s ktorými sme sa počas roka každý týždeň stretávali na klube Hľa, človek. Začali sme spoločnou svätou omšou a následne sme sa presunuli do priestorov kláštora, kde sme vopred nachystali stoly, stromček, darčeky. Okrem oblátok, dobrého obeda, koláčov, kávy a čaju sme si pripravili aj scénku o narodení Ježiška, spievali sme si koledy, rozprávali sa, tešili sa zo vzájomnej prítomnosti, rozdali sme ľuďom z ulice darčeky.

 

Vianočná večera pre ľudí bez domova začala svätou omšou v kostole bratov františkánov.

 

Darčeky ste tiež zabezpečili vy organizátori a dobrovoľníci?

S darčekmi to fungovalo tak, že každý náš kamoš si mohol vopred zaželať nejakú vec – najčastejšie to bol sveter, ponožky či topánky. Tieto ich želania sme spolu s ich menami napísali na lístočky. V rámci adventnej výzvy „Priprav príbytok Ježišovi“ si tieto lístky mohli zobrať ľudia, ktorí prichádzali do františkánskeho kostola. Darček kúpili, zabalili, označili menom a priniesli k bočnému oltáru. Tieto darčeky sme potom konkrétnym bezdomovcom rozdali počas štedrej večere.

 

Je pre nich obdarovanie dôležité?

Ťažko to zhodnotiť všeobecne. Keď sa však zamyslím, že jedným z piatich známych jazykov lásky sú aj dary, možno niekomu práve ten darček komunikoval, že ho niekto má rád. Každopádne, pozornosť, prekvapenie, ten kúsok lásky zabalený v peknom papieri každého poteší.

 

Dobrovoľník odovzdáva darček účastníkovi posedenia. Vďaka štedrosti mnohých ľudí mohol byť každý z chudobných obdarovaný tým, po čom túžil.

 

VIANOCE S BIEDNYMI MI PRIPOMENULI PODSTATU VIANOC

Znie to celé nefalšovane vianočne.

Bola to pre mňa veľmi výnimočná „štedrá večera“, vôbec mi nevadilo cestovať 300 km tam a potom späť, lebo zažiť toto spoločenstvo lásky, radosti a prijatia, navyše s ľuďmi, ktorí sú mi blízki – dobrovoľníci, ale aj bezdomovci – mi za to stálo.

 

Pravdepodobne to však ešte viac znamenalo pre bezdomovcov, ktorým si svoj čas venovala.

Byť na Vianoce sám je náročné. Viac som si to možno uvedomila aj počas roka v Keni. Z každej strany znie, že na Vianoce sme všetci spolu a šťastní, vychutnávame si dobré jedlo… a predsa sú tu aj ľudia, ktorým chýbajú aj základné veci. Myslím, že tá „rodina“ a pocit, že nie sú sami a že niekomu na nich záleží, je pre nich to najcennejšie.

 

Pri vianočnom stole ako jedna veľká rodina. Okrem dobrého jedla sa núdzni mohli v teple porozprávať so svojimi známymi.

 

Zvyčajne ľudia označujú Vianoce ako najkrajší čas v roku. Je to tak aj u chudobných a osamelých?

Podľa mňa je pre nich vždy najkrajším ten čas, kedy si na nich niekto spomenie a venuje im kúsok seba – úsmev, čas, jedlo či pozornosť. Vďaka rôznym charitatívnym akciám môže byť pre nich vianočné obdobie krásnym. Na druhej strane nezriedka to môže byť pre nich veľmi citlivé obdobie. Napriek tomu, že možno majú spomienky na krásne Vianoce, teplo domova, radosť, pokoj, čas s milovanými ľuďmi, sú v tieto dni niekde sami. Istotne sa to nie ľahko prežíva.

 

PODEĽME SA O KÚSOK SVOJICH VIANOC

Ako tieto skúsenosti s Vianocami u biednych v Keni i v Bratislave ovplyvnili tvoj pohľad na Vianoce?

Ani sneh, ani rodina nie sú podmienkou Vianoc. Ľudia, ktorí sú chudobnejší po finančnej či materiálnej stránke majú neraz bohatší vnútorný svet. Svet nám často podsúva, aké by mali byť naše Vianoce a príprava na ne. Zvyčajne sa to však veľmi líši od toho, po akých Vianociach by sme mali túžiť. Moje skúsenosti mi pomohli viac si uvedomiť, čo má byť podstatou Vianoc. Ak pripravíme miesto v srdci Ježiškovi a dovolíme sa mu v ňom narodiť, vtedy budeme mať tie pravé Vianoce, a už je jedno, kde sme a čo máme.

 

Scénka o narodení Ježiška mala bezdomovcom pripomenúť podstatu Vianoc. Janka si zahrala rolu Panny Márie.

 

Je niečo, čo si si z týchto skúseností prevzala do tvojich Vianoc?

Určite. V prvom rade jednoduchosť – v láske, v prijatí. Vedieť sa tešiť z toho, že sme spolu. A hlavne, nikdy nezabúdať na najväčšiu podstatu Vianoc – Božia láska prišla na k nám svet ako malé dieťa. A taktiež si chcem uchovať túžbu – myslieť počas Vianoc aj na tých, ktorí sa nemajú tak dobre ako ja a pomôcť im prežiť krajšie sviatky, možností je veľa.

 

Nejaké konkrétne tipy pre tých, ktorí by aj chceli, ale nemajú priestor stráviť Vianoce s biednymi takými spôsobmi, ako to bolo u teba?

V dnešnej dobe funguje množstvo projektov na pomoc chudobným, či už lokálnych alebo celoslovenských. Existujú aj rôzne materiálne zbierky, kde sa zbiera šatstvo, potraviny, hračky. Populárnymi sa stávajú aj projekty krabíc od topánok, ktoré jednotlivec, rodina či spoločenstvo naplní odporúčanými produktmi a následne putujú do detského domova, domova dôchodcov alebo iného sociálneho zariadenia. Nemusí ísť však len o hmotnú pomoc.

 

Aj z ľudí bez domova sa môžu stať blízki ľudia. Janka so svojim kamošom Igorom.

 

Čo ďalšie odporúčaš?

Mnohé ponuky sú aj duchovného charakteru. Deti často kreslia pohľadnice a píšu listy osamelým. Pekným darom je vždy aj návšteva opustených, starých či chorých. Nemusíme zúfať, ak si myslíme, že sa nemáme s čím podeliť. Úsmev je zadarmo, rozhovor či povzbudenie našu peňaženku tiež nezaťažia. Samozrejme, nezabúdajme na modlitbu – to je dar, ktorým nikdy nič nepokazíme. Skúsme sa teda podeliť o lásku a o kúsok svojich Vianoc.

 

AJ ČASŤ NÁKUPU MOŽNO DAROVAŤ CHUDOBNÝM

Čo považuješ za tri najzbytočnejšie veci na našich typických Vianociach?

Prehnané upratovanie. Isteže, pekne upratané prostredie pridáva slávnostnej a peknej atmosfére, ale nech nás to neoberá o pokoj, spánok a čas, ktorý môžeme venovať iným. Takisto „vianočná“ výzdoba. Nie, nie som proti vianočným stromčekom, skôr mám na mysli sobíkov, santaklausov či škriatkov. Ani neviem, aký symbol Vianoc sa snažia predstavovať, ale často nás doslova otravujú už dlho pred Vianocami. Treťou nepodstatnou vecou je podľa mňa luxus, ktorý niektorí považujú za taký dôležitý.

 

Janka medzi chlapcami z centra Bosco Boys Lagata, Nairobi, Keňa.

 

Niekto by možno oponoval, že raz za rok si predsa môžeme dopriať viac.

Isteže, Vianoce majú byť aj štedré, sú slávnosť a patrí k tomu aj náležitá pozornosť, lepšie jedlo, nejaký darček, aby sme blízkym prejavili našu lásku. Ale príde mi úplne zbytočné nakupovať kvantum jedla, ktoré ani nemáme šancu zjesť a často končí vyhodené.

 

Ako sa tohto zlozvyku vyvarovať?

Kúpme si toľko, koľko reálne potrebujeme, samozrejme, nech ostane niečo aj pre návštevu (úsmev). Teda nakúpiť môžeme aj viac, ale čo tak posunúť časť nákupu biednejším? Podobne to vidím aj s darčekmi – aj malou drobnosťou možno vyjadriť svoju lásku, pozornosť voči blížnemu. Nie je potrebné sa za každú cenu naháňať za darčekmi. O tom to nie je. Veľkosť daru nie je vo finančnej hodnote, ale v láske v ňom vloženej. A, samozrejme, v tejto uponáhľanej dobe je náš čas obrovským darom, ktorý vieme niekomu venovať.

 

„My sme rodina škola lásky a života“ – tak znelo mott rehabilitačného centra Bosco Boys, kde Janka strávila svoj dobrovoľnícky rok.

 

Naopak, aké tri veci sa ti zdajú na Vianociach nevyhnutné?

Aby sme pripravili miesto Ježišovi v srdci, aby naozaj mohol prísť. Ako sa hovorí, ako prežijeme Advent, také budeme mať Vianoce. Treba na to myslieť už počas týždňov tohto krásneho obdobia očakávania. Taktiež nech prežívame pokoj, teda nenaháňať sa za zbytočnosťami, a napokon láska – prijať toho druhého a dať mu kúsok seba, aj doma v rodine, ale skúsiť kúsok seba darovať aj núdznym.

 

Komentáre