Dobrovoľníčka Mirka Krejčiová: Vďaka službe sa stávam lepším človekom

Organizácia Jubilejného roka si vyžaduje nasadenie veľkého množstva ľudí. Preto Cirkev pozvala do Ríma veriacich z celého sveta, aby priložili ruku k dielu. Na toto volanie odpovedala aj Slovenka Miroslava Krejčiová, ktorá je už pol roka jubilejnou dobrovoľníčkou.

Čo ťa motivovalo byť dobrovoľníčkou počas Jubilejného roka?

Vedela som, že prichádza Jubilejný rok a že bude možné nejakým spôsobom priložiť ruku k dielu, hoci som presne nevedela ako. Potom som našla informáciu, že hľadajú dobrovoľníkov a dá sa tam prihlásiť. Tak som si povedala, že to skúsim a že to môže byť pre mňa dobrá skúsenosť.

A ako ju zatiaľ hodnotíš? 

Nevedela som si celkom predstaviť, čo všetko to bude zahŕňať, lebo som nikdy nebola súčasťou takej veľkej organizácie, takého masívneho podujatia. Ale išla som s nastavením, že som ochotná robiť všetko. Umývať podlahy, chodiť na poštu, jednoducho, čo povedia, to budem robiť. A myslím si, že keď človek ide do toho s takýmto postojom, tak je to najlepšie. Vtedy to funguje. Lebo každý sa snaží byť k dispozícii a naozaj robiť to, čo je potrebné. Nevyberať si, čo chcem robiť. Pretože niekedy sa môže zdať, že niektorá pozícia je menej dôležitá ako iná, ten má vysielačku alebo tamten slúži na lepšom úseku. Ale dôležité je urobiť to, čo je potrebné. A za ten čas, čo som tu, som už prešla takmer všetkým pozíciami alebo bodmi, prácami alebo miestami služby. Je to veľmi zaujímavá skúsenosť a je dobré, že som každý deň niekde inde, že sa to mení. Raz som na začiatku pútnickej trasy, raz na konci alebo v strede, niekedy odpovedám na otázky a niekedy iba monitorujem situáciu a som ticho. Takže sa to strieda podľa aktuálnej potreby. 

S akými očakávaniami si vstupovala do Ríma?

Myslím si, že služba prevýšila všetky moje očakávania. Nevedela som si ani predstaviť, ako ma to môže obohatiť. Myslím si, že sa stávam lepším človekom. Služba mi ako človeku pomáha rásť, aj duchovne, aj v osobnostných kvalitách. A zároveň som blízko duchovného diania počas Jubilejného roka. Vnímam, že je to veľmi milostivý čas. Aj vďaka tomu, že sprevádzam pútnikov pri prechode Svätou bránou, myslím na ľudí, ktorých nesiem vo svojom srdci. Je to naozaj špeciálny čas a zrejme si úplne neuvedomujem, čo všetko sa deje alebo akým spôsobom ma to môže posunúť ďalej. Viem, že som dostala požehnanie počas tohto Jubilejného roka a som za to veľmi vďačná. Za všetky možnosti, príležitosti, ale aj ťažkosti, ktoré táto služba prináša.

Čo všetko dobrovoľník robí?

Pomáhame pozdĺž celej pútnickej trasy. Na začiatku napríklad kontrolujeme registráciu pútnikov a tvoríme z nich skupiny. Takisto zabezpečujeme plynulý a bezpečný prechod, napríklad cez cestu alebo Námestím sv. Petra. Zároveň odpovedáme na množstvo otázok pútnikov, ktorých zvyčajne zaujíma, ako sa dostanú na Kupolu či kde sú Vatikánske múzeá. Okrem toho ich sprevádzame do vnútra Baziliky, až k hrobu sv. Petra, kde sa modlia, aby získali jubilejné odpustky. A v Bazilike sú ďalší dobrovoľníci, ktorí zabezpečujú, aby tam vládla dôstojná atmosféra.

Aký si mala pocit, keď si prvýkrát prešla Svätou bránou?

Ono sa to ťažko opisuje, lebo je to niečo, čo každý očakáva s takým osobitným rešpektom alebo úctou. Vidím to aj na pútnikoch, že naozaj vstupujú do Baziliky s bázňou. A to isté som prežívala pri prvom prechode cez Svätú bránu aj ja. Chcela som to prežiť dôstojne, sústredene. Zároveň som si uvedomovala, že pri tom vlastne budem sprevádzať ľudí. Preto som sa snažila prežiť to osobne, tak, ako to budú prežívať aj pútnici, aby som im vedela byť v tom procese nápomocná. Keď som prvýkrát vstupovala cez Svätú bránu, bolo to v rámci služby s prvou pútnickou skupinou, ktorú som sprevádzala. Neskôr som ňou prešla aj sama, keď som bola mimo služby, aby som sa mohla viac sústrediť na osobné prežívanie toho momentu.

Myslíš si, že ti služba dobrovoľníka a prítomnosť v Ríme pomáha prežiť Jubilejný rok intenzívnejšie?

Určite áno. Keď som v centre diania a často v kontakte s pútnikmi, tak viem lepšie prežiť Jubileum a všetko, čo so sebou prináša. Človek v tom dokáže byť aj veľmi ponorený a preto je dôležité nájsť si čas, aby mohol čerpať. Vnímam, že najprv musím načerpať, aby som vedela lepšie dávať druhým ľuďom. Aj keď som prítomná na podujatiach Jubilejného roka ako dobrovoľníčka, stále je pre mňa dôležité, aby som mala čas na svätú omšu alebo osobnú modlitbu. Lebo potom dokážem sprevádzať ľudí pri tých duchovných momentoch.

Trávite s dobrovoľníkmi spolu voľný čas?

Tým, že naša služba je náročná, človek potrebuje dočerpať fyzické a duševné sily. Často si potrebujem aj oddýchnuť. Ako dobrovoľníci sme rozdelení na trvalých a mobilných, ktorí sú tu na kratšie obdobie. S trvalými dobrovoľníkmi sa už poznáme, sme skupina, komunita a vznikajú medzi nami nejaké vzťahy. A voľné chvíle trávime spolu. Niekedy ideme spolu do niektorej z bazilík alebo navštíviť nejaké konkrétne miesto v Ríme. Alebo ideme na zmrzlinu, na pizzu…  

Dal by sa vytvoriť profil toho, akí ľudia prichádzajú dobrovoľníčiť?

Tým spojivom určite je, že sem prichádzajú ľudia, ktorí chcú urobiť niečo dobré pre Cirkev. Chcú priložiť ruku k dielu a byť k dispozícii. Či sme trvalí dobrovoľníci, alebo mobilní, spája nás spoločný cieľ. Aj keď sme z rôznych kútov sveta, hovoríme rôznymi jazykmi a niekedy máme kvôli jazykovej bariére problém dohovoriť sa, práve ten spoločný cieľ a spoločné smerovanie nám pomáhajú nájsť spoločnú reč. Nejako si pomôžeme alebo nám to niekto iný preloží. Ale spoločný cieľ prekračuje aj hranice národnosti alebo jazykov. Dôležité je, aby tam bol spoločný cieľ, láska k Cirkvi a k blížnemu.

Dostávajú dobrovoľníci nejakú odmenu za službu?

Všetci dobrovoľníci majú zabezpečené ubytovanie a stravu. No trvalí dobrovoľníci, ktorí pomáhajú minimálne tri mesiace, môžu požiadať o určité štipendium. A zároveň podmienky dobrovoľníkov sú v istom zmysle provizórne. Pre dobrovoľníkov, ktorí sú tu kratší čas, to nie je problém. Každý sa vie uskromniť. Ale ľudia, ktorí tu slúžia dlhý čas, potrebujú prostriedky na to, aby mohli ísť napríklad na pizzu do mesta, aby nemali len stravu, ktorá je v plastových obaloch. Na krátky čas sa to dá zvládnuť, ale neskôr naozaj treba dbať na to, aby boli zabezpečené ďalšie aspekty života, napríklad zdravotné, fyzické, psychické, ktoré sú s dlhodobou službou prirodzene spojené.

Ako sa niekto môže stať dobrovoľníkom?

Dobrovoľníkom sa v podstate môže stať každý, kto má vo svojom srdci túžbu pomôcť a zhodnotí, že má psychické a fyzické sily byť súčasťou tejto organizácie. Potom sa prihlási na oficiálnej stránke Jubilejného roka Staň sa dobrovoľníkom. Tam sú uvedené podrobnejšie informácie. Samozrejme, človek, ktorý pomáha pri Jubileu, by mal byť veriaci alebo dbať na to, že je na akcii, ktorú organizuje Katolícka cirkev. Je tam predsa prítomný ten spirituálny prvok a preto sa vyžaduje aj odporúčanie kňaza alebo ak je človek členom nejakej komunity, odporúčanie z tej komunity. Tak sa zaistí, aby to naozaj bol človek, ktorý rozumie, o čo ide a bude toho aktívnou súčasťou.

Do Ríma teraz prichádzajú státisíce pútnikov z celého sveta a mnohí z nich sú aj zo Slovenska. Aký je to pocit môcť sa z času na čas porozprávať so slovenskými pútnikmi?

Keď sa stretnem so slovenskou skupinou, na oboch stranách sa objaví prekvapenie a úžas v tom pozitívnom slova zmysle. Pútnici vedia, že sa môžu spýtať otázku a dostanú overenú informáciu v rodnom jazyku a ja sa nemusím báť, že niečo popletiem alebo nebudem rozumieť. Je to vždy milé a radostné. Ale tiež sa mi stáva, že tým, že som ponorená v taliansko-anglickej komunikácii, keď niekto začne so mnou hovoriť po slovensky, tak už aj zabudnem, čo vlastne chcem povedať, ako sa to hovorí po slovensky. Niekedy je ťažšie prepnúť naspäť do Slovenčiny.

Čiže ti dobrovoľníčenie zároveň pomáha zlepšovať sa v cudzích jazykoch.

Určite áno. Tým, že som každý deň v tom prostredí a ľudia hovoria na mňa taliansky, tak sa na mňa prirodzene niečo „nalepí“, a teda aj znalosť toho jazyka sa zlepšuje. Predtým, ako som išla do dobrovoľníckej služby, som navštevovala hodiny taliančiny, aby som ovládala aspoň základy. Ľudia, ktorí sú okolo mňa, si všimli môj jazykový progres a aj ja cítim, že dokážem odpovedať promptnejšie a odpovede dávajú zmysel. Zároveň treba povedať, že je odporúčané, aby dobrovoľník aspoň trochu ovládal taliančinu. Lebo aj vedúci hovoria iba po taliansky a málo po anglicky, čiže väčšina komunikácie je v taliančine. 

V Ríme si zažila aj chvíle, ktoré sa často neopakujú, napríklad úmrtie pápeža Františka. Ako si prežívala tieto dni?

Všetky tieto udalosti sa dejú len raz za niekoľko rokov. Takže to bolo veľmi neočakávané. Asi nikto z nás nečakal, že to príde práve v týchto mesiacoch. Takže aj pre nás ako dobrovoľníkov to bola zaujímavá skúsenosť a zrazu sme nevedeli, ako presne bude pokračovať naša služba alebo organizácia Jubilejného roka, či čo všetko to bude zahŕňať. Keď bol pápež František ešte v nemocnici a prebiehali modlitby posvätného ruženca, pre nás dobrovoľníkov to znamenalo viac služieb. Už sme nerobili iba dve šichty, v tých dňoch to boli tri smeny a slúžili sme aj vo večerných hodinách. A keď si ho Pán povolal a jeho telo bolo vystavené, tak sme pomáhali pri organizácii v Bazilike sv. Petra. Tam si ľudia mohli verejne uctiť jeho telesné pozostatky. V Bazilike sme slúžili do neskorých nočných a či ranných hodín. Boli to naozaj neuveriteľné momenty, toľko pútnikov sme nikdy počas celého roka nevideli. Prichádzali obrovské davy ľudí, či už v skorých ranných hodinách, alebo v noci, bolo cítiť veľkú túžbu rozlúčiť sa s pápežom Františkom.

Po týchto smutných chvíľach prišla veľká radosť v podobe zvolenia nového pápeža, Leva XIV.

Áno. Počas konkláve vládla v Ríme špeciálna atmosféra, lebo okrem bežných pútnikov a turistov, ktorí prichádzajú na podujatia Jubilejného roka, tu bolo veľké množstvo novinárov. Všade na uliciach stáli desiatky, možno stovky kamier a redaktorov. Bola to veľmi monitorovaná, ostro sledovaná udalosť a aj atmosféra bola iná ako počas bežných dní. V deň zvolenia nového pápeža pokračovali púte do Baziliky. Všetko bolo rovnako ako predtým. Keď sa vo večerných hodinách objavil biely dym, my, ktorí sme slúžili popoludní, sme boli stále v službe. Zhodou okolností som bola v ten deň na začiatku pútnickej trasy, pred Viadella Conciliazione na Piazza Pia. No dostali sme pokyn, aby jeden dobrovoľník prišiel pred Baziliku. A moji kolegovia povedali, aby som išla ja. Tak som teda išla. Prešla som cez všetky kontroly a ponáhľala som sa až na to miesto, kde som mala prísť. My dobrovoľníci sme boli priamo pred Bazilikou a pomáhali sme s organizáciou ľudí, ktorí tam boli zhromaždení, takže keď z komína vyšiel biely dym, akurát som bola na tom námestí. Vidieť toto na vlastné oči, to je zážitok na celý život. Nikdy by som si ani len nepomyslela, že by som sa mohla zúčastniť takejto udalosti a navyše ako dobrovoľníčka v bezprostrednej blízkosti. Môžem ďakovať Pánu Bohu za špeciálnu milosť, že som to mohla zažiť takto zblízka. 

Vedela si tieto chvíle naplno prežiť, aj keď si bola v službe?

Dobrovoľník v prvom rade vykonáva svoju prácu a dbá na to, čo treba robiť alebo usmerňovať ľudí. Ale nedá sa to oddeliť od osobného prežitia. Bola som na tom mieste a videla biely dym, nového pápeža, ktorý vychádza na balkón Baziliky sv. Petra a prednáša prvý príhovor. V tom momente, keď vyšiel na balkón a začal hovoriť, tak sa pohľady všetkých ľudí zamerali naňho a všetci sme zastali. Ľudia, turisti, dobrovoľníci, všetci sa zamerali na balkón a sledovali prvé kroky nového pápeža a očakávali jeho prvé slová. Bolo tam cítiť veľkú spolupatričnosť. Neexistovalo tam rozdelenie na dobrovoľníkov a pútnikov, ale spájala nás spoločná radosť, vytváralo to univerzálnu Cirkev, ktorá tam bola zhromaždená. 

Foto: archív respondentky