TOP

Dobrovoľnícka skupina Vŕba: Nesú závan ľudskosti na onkológiu

Prinášajú pomoc hospitalizovaným onkologickým pacientom, ale zhodujú sa v tom, že práve oni sú tými obdarovanými. Za svoju službu dostali dvakrát ocenenie Srdce na dlani. Čo sa skrýva pod názvom dobrovoľníckej skupiny Vŕba?

Onkológia je zväčša miestom, ktorému sa vyhýbame a pozeráme naň s obavami, prípadne s ňou nemáme žiadnu skúsenosť. Títo dobrovoľníci sa jej však neštítia. Dobrovoľnícka skupina Vŕba pôsobí v Bratislave už skoro dvadsať rokov. „Stretávajú sa u nás ľudia, ktorí chcú pomôcť, s tými, ktorí pomoc potrebujú. Vedenie nám v tom vychádza v ústrety,“ vraví koordinátorka Mária Látalová.

V rámci dobrovoľníckej skupiny Vŕba pôsobia v dvoch onkologických nemocniciach v Bratislave – v Onkologickom ústave svätej Alžbety, kde sú prítomní už skoro dvadsať rokov, a v Národnom onkologickom ústave, v ktorom sú takmer štyri roky. Nájdete tu pacientov, ktorí sa diagnózu práve dozvedeli, ktorí s ňou bojujú pätnásť – dvadsať rokov, a aj pacientov v terminálnom štádiu. Dobrovoľníci nikdy nevedia, s kým sa práve stretnú.

Vo svojej službe pracujú na troch oddeleniach – rádioterapia muži, rádioterapia ženy a interné oddelenie. „Na rádioterapii sú pacienti, ktorí sú na ožarovaní, často to trvá niekoľko týždňov. Sú celý deň v nemocnici, a preto veľmi vítajú túto dobrovoľnícku službu, keď za nimi niekto príde, zahrá si s nimi karty a podobne,“ uvádza nás do kontextu služby koordinátorka Látalová.

Dobrovoľníci z Vŕby nie sú zdravotnými klaunmi a nesnažia sa pacientov rozosmievať. Ale sú tými, ktorí ich sprevádzajú v každom období liečby, aj v období depresie. Zároveň rešpektujú, keď chcú byť sami, a hovoria, že je to úplne normálne. „Môžete sa tu stretnúť s rôznym naladením pacientov. Je to úplne iná forma dobrovoľníctva, ako keď niekde natierate lavičky, vydávate obedy. Možno v iných dobrovoľníctvach nejdete do takej hĺbky. Pritom tu nikdy neviete, s čím pacient za vami príde, akú tému vytiahne,“ vraví.

Ich mottom je: „Ja ťa budem sprevádzať, ale ty mi ukáž cestu.“ Úplne sa prispôsobujú tomu, koho sprevádzajú, rozprávajú sa s ním na témy, na ktoré sa chce rozprávať on. Niekedy je to o počasí, ale niekedy o otázke života a smrti. „Niekedy to môže byť v pohode o počasí, majstrovstvách sveta v hokeji, a niekedy môžu byť tie témy veľmi ťažké – napríklad má pacient potrebu komunikovať otázku života a smrti, lebo vie, že stav sa mu zhoršuje. Niektorí to majú potrebu komunikovať, niektorí nie.

Nato je tu dobrovoľník, musí byť na to nachystaný. Nedá sa to urobiť bez školenia, že príde ktokoľvek z ulice a my ho pošleme na oddelenie. Nefunguje to tak. Je to preto, aby sme chránili dobrovoľníka, aby z toho nemal žiadnu ujmu, a aj pacienta,“ hovorí. Dodáva, že niektorí majú potrebu o chorobe rozprávať, „vykomunikovať sa“ z toho, ale iní zas, naopak, chcú hovoriť o veciach bežného života.

O svoje skúsenosti o tom, že dobrovoľníctvo na onkológii je iné ako na ostatných oddeleniach, sa s nami okrem koordinátorky Márie Látalovej podelili aj tri dobrovoľníčky, ktoré dali svoje srdce, ruky k dispozícii Vŕbe.

 

 

DOBROVOĽNÍCTVO NA ONKOLÓGII JE VEĽMI ŠPECIFICKÉ

Dobrovoľnícka skupina (DS) Vŕba spočiatku fungovala ako neformálne združenie. „Po čase sa stalo, že bolo treba nastaviť nejaké hranice, podmienky, lebo ľudia by v úvodnom nadšení najradšej pomáhali stále a nonstop a najradšej by sa rozdali. A toto v pomáhajúcich profesiách nie je úplne možné. Takže sa stalo, že niektorí, keďže si to sami neustriehli, vyhoreli,“ vysvetľuje začiatky dobrovoľníckej skupiny koordinátorka.

Samotné občianske združenie vzniklo v roku 2003 a odvtedy vyberajú dobrovoľníkov na základe určitých kritérií a predpokladov. Tie sa formovali časom, aj ako sa Vŕba vyvíjala. „Dobrovoľníctvo na onkológii je veľmi špecifické, je to pomerne záťažová služba,“ vraví Látalová. Vysvetľuje nám samotné podmienky, ktoré musí daný uchádzač spĺňať. Dobrovoľníci by mali mať nad dvadsaťjeden rokov, byť viac-menej študijne či pracovne zaradení.

„Často prídu študenti s takým nadšením – zväčša majú brigádu, školu, ešte niečo, jedno dobrovoľníctvo, a nie je to potom dobré, lebo sa nevedia sústrediť na nič. Tento typ dobrovoľníctva nie je o tom, aby sem niekto prišiel, urobil si čiarku, ale vyžaduje celého človeka. Niekedy tie sprevádzania môžu byť naozaj ťažké, niekedy môžete zažiť rozhovor, keď ste po polhodine tým naozaj zaplavený, a vtedy je úplne v poriadku, keď dobrovoľník už nepokračuje ďalej v službe za ďalšími pacientmi, ale zbalí sa a ide domov, lebo mu to dnes stačilo,“ zdôrazňuje.

Medzi podmienky patrí, že sa daný uchádzač nesmie nachádzať v stave smútenia, to znamená, že nemôže byť po strate blízkej osoby alebo príbuzného – najmenej rok až tri, je to individuálne. „Ľudia sa často čudujú: Prečo by som nemohol, veď ja to mám za sebou. Ale môže sa stať, že na oddelenie príde človek, ktorý si myslí, že to už zvládol, a tam stretne niekoho, kto mu pripomína jeho blízkeho, ktorého stratil. Niečím mu ho pripomenie, a to môže rozjatriť jeho rany,“ pokračuje.

Takisto by samotný dobrovoľník nemal byť či už bývalým, alebo terajším onkologickým pacientom. „My poskytujeme laickú psychosociálnu podporu, a keď niekto prežil alebo si prešiel onkologickým ochorením, už nie je laik,“ hovorí. Ich cieľom nie je pacientom radiť, ale načúvať im a počúvať to, čo chcú hovoriť oni. „Často by sa mohlo stať, že ten človek, ktorý to už prekonal, začne dávať nejaké rady. Potom človek v dobrej viere pomôcť už nehovorí o tom, čo by ten pacient chcel, ale hovorí skôr o sebe. A my sme tu hlavne pre pacientov.“ Vraví, že mnohí argumentujú tým, že práve onkologický pacient pochopí onkologického pacienta najlepšie. Na to však slúžia svojpomocné skupiny.

Samotný výber dobrovoľníkov je trojfázový. Najprv dostanú na informačnom stretnutí informácie o tom, kto sú členovia Vŕby a čo robia, čo od nich vyžadujú. Vyplnia dotazník a potom nasleduje rozhovor so psychologičkou, jedným zo supervízorov a koordinátorom dobrovoľníkov. Ako posledné ich čaká celodenné školenie – teoretické aj praktické.

„Niektorí najprv chcú, ale zrazu prídu na oddelenie a stretnú sa s realitou: sú tam ľudia, ktorí majú zavedené rôzne kanyly, sú po chemoterapiách bez vlasov, sú ležiaci a tak ďalej. Zrazu im to dôjde, aj keď predtým približne vedeli, o čom to je, dostali nejaké informácie, ale stretnú sa so skutočnosťou: Sem by som mal chodiť raz do týždňa na jednu až tri hodiny? A zrazu si povedia, že toto by nechceli,“ vysvetľuje koordinátorka.

 

 

OKREM ZÁVANU KÁVY DONESIETE AJ ZÁVAN ĽUDSKOSTI

Vŕba má niekoľko pravidelných aktivít. Pre ženy ponúka často očakávané tvorivé dielne, ktoré realizujú priamo na oddelení. „Aj to spája ženy na oddelení, stretnú sa, príde tam niekto nový, možno nevie prijať, že tam musí byť tak dlho, je mu ťažko aj z toho ochorenia, z prostredia, ale zrazu tam príde a hodinu-dve sa môže venovať tvorbe niečoho pekného,“ hovorí Mária Látalová.

Prevádzkujú aj službu mobilnej knižnice, ktorú obzvlášť vítajú pacienti, ktorí sa práve nechcú rozprávať alebo byť s niekým cudzím, prípadne sú ležiaci a nemôžu prísť na tvorivé dielne. Každý týždeň prichádza na oddelenie dobrovoľníčka s vozíkom s knihami a pacienti si môžu vybrať. Nasledujúci týždeň ich zozbiera alebo si ich vymenia.

Okrem toho majú obľúbenú službu aj pri ambulanciách, pred ktorými ráno roznášajú kávu a čaj. Dobrovoľníci ráno prídu, nachystajú kávu a čaj a idú s nimi medzi ľudí. Je to veľmi vítané, lebo prichádzajú nalačno, na odbery a mnohí z nich z rôznych koncov Slovenska, keďže ide o spádovú oblasť. Koordinátorka spomína príklad jednej panej, ktorá jej povedala: „Viete, ja idem sanitkou o štvrtej, a kým vyzbierame pacientov po okolitých dedinách, tak ja sa bojím aj čokoľvek si dať na pitie, aby sanitka nemusela stáť. A je príjemné, že keď tu ráno sedím, niekto príde a ponúkne mi kávu alebo čaj.“

Káva a čaj nie sú cieľom, ale prostriedkom na to, ako sa ľuďom prihovoriť a spríjemniť im čas v čakárni. „Je tam napätá atmosféra, ľudia nevedia, aké budú mať výsledky. Je to milé, keď tam niekto príde, dáte si kávu alebo čaj a zrazu sa začne aj taká konverzácia: „Áno, vy máte jeden cukor, vy dva, ja necukrím.“ A tí ľudia sa začnú na základe úplne obyčajnej veci rozprávať a vidíte, ako sa zmení atmosféra v čakárni. Je to príjemné, že okrem závanu kávy donesiete aj závan ľudskosti. A to je to, čo ľudia najviac potrebujú, keď tam čakajú,“ opisuje.

 

 

DOBROVOĽNÍCI AKO OBDAROVANÍ

Ich motivácie, prečo sa rozhodnú pre dobrovoľníctvo na onkológii, sú rôzne. „Väčšinou si ľudia uvedomujú, že pracujú v korporátnych sférach, a majú potrebu odvďačiť sa, že majú celkom dobrý život, nič im nechýba, sú zdraví aj celkom dobre zarábajú, ale stále im niečo chýba. Chcú sa akoby odvďačiť za to, že ja sa mám takto, a chceli by to, čo prežívajú, dať ďalej tým, ktorí to potrebujú. Robia to absolútne zadarmo, vo svojom voľnom čase, pre dobro niekoho druhého,“ vraví Mária Látalová.

Vŕba sa o svojich dobrovoľníkov intenzívne stará aj počas ich služby, či už prostredníctvom supervízií, alebo školení. Opakujú im, že je dobré mať hranice, byť v kontakte so sebou samým, aby nevyhoreli, pretože ak chcú pomáhať, je to možné len po rešpektovanie svojej vlastnej hranice. Ako každá služba, aj táto má svoje úskalia – a jedným z nich je práve vyhorenie.

Majú mu predchádzať aj supervízie – stretnutia v skupine, kde sa dobrovoľníci v prítomnosti vyškoleného supervízora zdieľajú najmä o tom, čo prežili na oddelení, čo ich zasiahlo a s čím si možno nevedia rady. „Vieme, aké sú úskalia, a snažíme sa s nimi pracovať, aby s tým dobrovoľníci hlavne nezostávali sami a vedeli si s nimi efektívne poradiť,“ hovorí koordinátorka Vŕby. Aj samotní dobrovoľníci to vnímajú ako bonus.

 

 

ÍSŤ S NIEKÝM KUS CESTY

Vŕba neprijíma dobrovoľníkov na základe vierovyznania. „Neriešime s nimi otázku viery, ale sprevádzanie je o tom, čo pacienti chcú. Ak sa chcú rozprávať o viere, tak je to možné, ale neprichádzame do konfrontácie, ktorá viera je lepšia,“ spomína koordinátorka a dodáva, že mnohí veriaci cítia motiváciu pre službu vo svojom kresťanskom poslaní. Ale nijakým spôsobom to nelimitujú, neobmedzujú a nerozlišujú.

„Ide o to, aby ten človek vedel sprevádzať pacienta, to je najdôležitejšie. Samotné slovo sprevádzať znamená ísť s niekým kus cesty. Akoby vás pacient pozval, aby ste s ním prežívali to, čo prežíva on. A veľa ľudí nie je schopných toto sprevádzanie robiť, lebo si chcú ísť svojou cestou, nie sú schopní nechať sa viesť.“

Pri výbere sa pozerajú práve na to, či je dobrovoľník takéhoto sprevádzania schopný a či je schopný byť v kontakte s emóciami, ktoré pri sprevádzaní prežíva. „Niekedy spolu prežívajú radosti z toho, že liečba zaberá, niekedy, naopak, prechádzajú úskaliami alebo depresívnymi dolinami, v ktorých sa pacient nachádza, pretože tá liečba nezaberá. Je to o empatii, schopnosti vcítiť sa do pacienta. Ale aj mať zdravú empatiu – ponoriť sa do prežívania pacienta, ísť s ním kus cesty, ale potom žiť svoj vlastný život a vedieť sa vynoriť.“

Za svoju službu dostali minulý aj predminulý rok ocenenie Srdce na dlani v kategórii dobrovoľník v zdravotníctve. „Sme veľmi radi, že verejnosť reflektuje prácu, ktorú robíme. Aj samotní dobrovoľníci z toho majú veľkú radosť,“ hovorí Látalová. Dobrovoľníci sa zhodujú v tom, že síce oni sú tí, ktorí sa idú darovať a slúžiť, ale napokon sú sami obdarovaní. Je to služba, ktorá ich veľmi obohacuje.

Každý jeden dobrovoľník má službu v iný deň a pacienti z nástenky vedia, kto kedy chodí. Okrem pravidelných dobrovoľníkov sú aj príležitostní, ktorí sa zapoja napríklad do vianočného koledovania. Výborné vzťahy majú aj s personálom nemocnice, pretože vidia, že pacienti lepšie reagujú na liečbu, keď sa vyrozprávajú alebo im dobrovoľníci nejakým spôsobom zdvihnú náladu.

Dobrovoľníci vchádzajú na oddelenie v zelených tričkách s logom Vŕby a menovkou. Mnohí pacienti si ich pamätajú spred ambulancie, keď im rozdávali kávu či čaj, a potom sa s nimi stretli na oddelení, keď už boli hospitalizovaní. Zo svojej dobrovoľníckej skúsenosti hovoria, že keď sú tam pacienti hospitalizovaní prvýkrát, sú opatrní, neistí, ale keď dobrovoľníci prídu zas o týždeň, už sa tešia. Prvé stretnutie je odmietavé, ale potom sa vyslovene tešia. Nie je to pravidlo, ale majú aj takú skúsenosť.

Koordinátorka spomína na úsmevnú udalosť. V Národnom onkologickom ústave rozdávali dobrovoľníci ráno kávu a čaj. Jedna pani bola vnútri, a keď vyšla von, zahliadla dobrovoľníčku, ako už ide do výťahu, no ona ešte chcela kávu. Nevedela, ako ju má osloviť, tak na ňu cez celú chodbu kričala: „Pani Vŕba!“

 

 

 

MINULOSŤ NEZMENÍME, BUDÚCNOSŤ NEOVPLYVNÍME

Prenechajme slovo tým, ktorí vo Vŕbe slúžia ako dobrovoľníci a stretávajú sa s onkologickými pacientmi. O svoju cestu do Vŕby aj službu v nej sa s nami podelili zdravotnícka laborantka Mária Patoprstá (51), štátna úradníčka Lucia Holúbková (33), finančná manažérka Lucia Ružičková (33) aj koordinátorka Vŕby Mária Látalová (33).

 

Prečo ste sa rozhodli stať sa dobrovoľníčkou?

Mária Patoprstá: Dostala som ponuku počas jedného rozhovoru s kňazom, ktorý pôsobí na onkológii na Heydukovej. Šla som sa o niečom poradiť a on mi povedal, že vidí vo mne, že by som to mohla robiť. A mňa to oslovilo, len som vtedy na to nemala časový priestor – jednak som ani nebola v Bratislave, robila som si popri práci vysokú školu. Ale stále som to mala v hlave a vedela som, že je to presne niečo také, čo by som mohla urobiť navyše vo svojom voľnom čase.

Takže, keď čas dozrel, znova prišiel impulz. Jedna zdravotná sestrička si všimla inzerát, lebo vedela, že sme sa o tom rozprávali. Povedala mi, či viem o tom, že zajtra je konkurz. To rozhodlo. Tak som sa sem dostala. Možno som nemala až takú predstavu, čo to všetko obsahuje, ale vedela som, že mám empatiu, viem načúvať ľuďom, radi sa mi zdôverujú, veria mi.

Lucia Holúbková: Presne si pamätám ten deň. Sedela som vo svojej práci v kancelárii, bola asi obedná prestávka a v tej chvíli som sa rozhodla, že chcem robiť nejakú dobrovoľnícku prácu, lebo som mala pocit, že som zdravá, mám čas, tak prečo ho nevyužiť takýmto spôsobom? Išla som na internet, Bratislavské dobrovoľnícke centrum zverejnilo inzerát, a tak som sa rozhodla a išla som.

Lucia Ružičková: Ja som sa rozhodovala dlho. Mala som pocit, že mám dosť voľna a že nejako nevraciam to, čo sa mne dostáva, toľko dobra, tak by som chcela niekde pomôcť aj ja. S kamarátkou sme sa rozprávali, kam pôjdeme dobrovoľníčiť, a ona mi poslala presne tento inzerát. Jej sa však nedalo, takže som prišla sem, vyplnila dotazník a mohla som ísť na školenie, to bola podmienka. Nakoplo ma to, že som mala voľný čas, chcela som pomáhať, ale vôbec som nevedela kde, a toto mi tak cvrnklo do nosa.

 

V čom spočíva vaša služba?

Mária Patoprstá: Všetky tri sprevádzame, čiže ani jedna z nás neroznáša kávu a nerobí ručné práce. Dve sme na tom istom oddelení. My sme na rádioterapii mužov, oni sú tam väčšinou štyri, päť, šesť týždňov. A v službe je to individuálne. Jednak to, že sú to len muži, majú inú mentalitu ako ženy, tie sa skôr otvoria, sú komunikatívnejšie, rodinnejšie. U mužov to vnímam tak, že nie každý sa chce otvoriť, rozprávať, ale nestretla som sa s nejakou príliš negatívnou reakciou.

Je to o tom rozprávaní, o ich potrebách, ktoré práve vtedy majú, alebo aj nemajú. Načúvame im a oni nám ukážu cestu, ktorou chcú ísť. Či sa chcú rozprávať, o čom sa chcú rozprávať, či sa nechcú rozprávať. Niekedy si nosím žolíkové alebo sedmové karty. Je to taká barlička, na prelomenie komunikačnej bariéry. Niekedy je také osadenstvo, že chcú hrať stále, pomaly vás už čakajú, že si chcú zahrať.

Niekedy sa stane, že idem z izby do izby a niekde zostanem, lebo chcú byť dlhšie, chcú sa dlhšie rozprávať, a potom už idem domov, nedokončím všetko. Ale niekedy prejdem všetky izby. Keď tam idem, nič si v hlave neplánujem, je to spontánne, aj situácia, ktorá v izbe panuje. Lebo niekedy sa nechce nikto rozprávať, ale beriem to tak, že je to ich voľba a je to v poriadku.

Lucia Ružičková: Ja chodím na interné a tam to mám zmiešané. Sú tam väčšinou ťažšie prípady, ľudia sú tam dlhšie, ale stáva sa, že aj kratšie a už ich nestretnem. Ale stáva sa aj, že keď ich stretnem, tak ma očakávajú, že chcú hrať karty. Vždy ich mám so sebou. Keď vidím, že sú tí ľudia ubití, poviem: „Poďme si zahrať karty.“ Muži to väčšinou ťažšie znášajú, ženy sú také slniečka.

Na začiatku bolo také obdobie, že muži ma tak odsúvali, lebo prišla „nejaká žena“, nechceli sa rozprávať. Ale keď už je jeden hovorca na izbe, potom už všetci muži súhlasia. Stalo sa mi, že sme hrali s mužmi karty a smiali sme sa, prišla sestrička a povedala: „Jéj, ja idem k vám pookriať.“ A niekedy je taká etapa, že sú majstrovstvá v hokeji, to len počujete výkriky z jednej strany, vtedy tam len pozdravím.

Lucia Holúbková: Ja zbožňujem pozerať s nimi majstrovstvá. Ale inak to záleží na tom, akým smerom to budú viesť oni, a od toho sa to odvíja.

 

Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Aký máte najsilnejší zážitok z tejto služby?

Lucia Holúbková: Pred Vianocami chodíme koledovať. Viacerí dobrovoľníci, je nás tak dvadsať – tridsať. Nacvičíme si aj s nástrojmi koledy a chodíme po oddelení. To má pre mňa osobne veľký význam. Napečú sa tam koláče, máme darčeky z tvorivých dielní a je to veľmi silné.

Mária Patoprstá: Pár mužov, ktorí vypovedali o svojom živote, rodinnom živote, ma vnútorne pozitívne zasiahlo – taký príklad života obetavého alebo rodinného, to bolo niečo neskutočné. Je to v podstate o tom, ako sa oni postarali, dajme tomu, ešte o niekoho iného, čo bežne človek nerobí, ako dokázali prejaviť lásku aj iným cudzím ľuďom, ktorým dokázali pomôcť nezištne a prijali ich do svojej rodiny. Bol to pre mňa zážitok, keď to ten človek hovoril s takou láskou, a pri mužovi je to ešte také mocnejšie. Ženy majú skôr tendenciu vziať niekoho pod svoje ochranné krídla.

Lucia Ružičková: Raz do mesiaca máme pre pacientov cestovateľské večery. Raz do mesiaca pozveme niekoho, kto cestoval. Pacienti prídu, urobí sa prezentácia. Živo si pamätám Santiago, lebo tam som si uvedomila, že tam tiež chcem ísť. Iný moment bol, keď som zaúčala novú dobrovoľníčku a stalo sa nám, že sme videli, ako jeden človek na oddelení zomrel – a v tom momente prišla na chodbu celá rodina, žialili, objímali sa všetci navzájom. Vtedy mi došlo, že sme tu naozaj len dočasne, ale na druhej strane aj to, že neviem ako dobrovoľník pomôcť týmto smútiacim ľuďom. Prišlo mi to na jednej strane také smutné, ale uvedomila som si, že áno, je to onkológia, kde sa stretávame so smrťou.

Mária Látalová: Tu ide o najvyššie hodnoty, o život. Ľudia sú tu často konfrontovaní s tým, ako žili, a zrazu zisťujú, že život je obmedzený, má limity a oni si na ne siahajú, nebudú tu naveky. Keď sú s tým pacienti konfrontovaní, často chcú o tom rozprávať. Preto je ten výber dobrovoľníkov taký prísny. Mám ešte jeden milý zážitok, keď som na internom zaúčala jednu dobrovoľníčku. Išli sme od izby k izbe a pacienti boli spaví, nemali záujem rozprávať sa. A v úplne poslednej izbe bol jeden pán, začali sme sa rozprávať a on nám povedal: „Viete, ja sa musím ešte breviár pomodliť, tak na chvíľku sa porozprávať môžeme.“

Z toho vysvitlo, že je to kňaz. A tak sme sa rozprávali asi polhodinu, hovoril, kde pôsobil. Pýtal sa ma, odkiaľ som; keď som mu odpovedala, poznal meno kňaza, ktorý u nás pôsobil, a nechal ho pozdravovať. A ja sa pýtam, od koho ho mám pozdravovať. On mi povedal svoje meno a ja hovorím: „Však vy ste ma pred tridsiatimi tromi rokmi krstili!“

Mária Patoprstá: Ja mám zážitok z koledovania. Bola tam pani z našej dediny, a keď sme koledovali, roznášali sme suché vianočné pečivo. Ona tam bola vtedy asi desať dní a nemohla nič jesť, lebo jej bolo veľmi, veľmi zle. Keď sme sa tam objavili s koláčikmi, tak to bolo prvé, čo dala do úst. Ešte asi dva mesiace mi stále ďakovala, že som jej zachránila život, lebo to bolo prvé, čo jedla, a potom jej už nebolo zle. Ale pritom to nebola moja zásluha. Obyčajný koláčik – a niekomu tým urobíte tak dobre.

 

 

Prečo by ste dobrovoľníctvo odporúčali iným?

Lucia Ružičková: Mne to dalo veľmi veľa. Po prvé, uvedomila som si, že treba žiť život naplno každý deň a nepozerať sa späť, koľko chýb som urobila. Minulosť nezmeníme, budúcnosť neovplyvníme. Žiť aktuálny deň a tešiť sa z neho. Potom som si uvedomila, že ľudia vonku, napríklad v MHD, sú naozaj zachmúrenejší, ako keď prídete na oddelenie. Tí ľudia majú naozaj poväčšine entuziazmus, takú iskru v oku – „chcem žiť a urobím pre to maximum“. Sú aj ľudia v depresii, ale tri štvrtiny ľudí, čo stretávam, sú s tým zmierené.

Mária Látalová: Nádej. Stále dúfajú. My si to možno neuvedomujeme, pokiaľ neprídeme na hranu svojho zdravia, že to môže byť horšie, a berieme to ako samozrejmosť. Tí ľudia, ktorí sú tu, si uvedomujú, že zdravie nie je samozrejmosť.

Lucia Ružičková: My zdraví ľudia si myslíme, že sme nesmrteľní. Plány pomaly na štyridsať rokov dopredu, ale to je také vrtkavé.

Lucia Holúbková: Kto chce zmysluplne tráviť čas a chce pomáhať ľuďom, tak by mal niečo také skúsiť. Je to dobrá skúsenosť do života.

Mária Patoprstá: Človek ide sem, aby niečo dával, a odchádza s tým, že niečo dostal. Ja som tiež nevedela, že toľko dostanem. A je to úžasný pocit.

Lucia Holúbková: Veľa ľudí sa pýta, či to nevyčerpá. Áno, keby ste tam boli štyri hodiny vkuse. Ale aj preto sú pravidlá vo Vŕbe nastavené tak, aby bol dobrovoľník k dispozícii v ten deň a hodinu. Často idem odtiaľ nabitá, čo je úplný paradox, keď si človek uvedomí, kde je.

Mária Patoprstá: Ale je pravda, že aj keby sme to niekomu odporučili, nie každý to zvládne. Možno má svoje bariéry, hranice. Sú ľudia, ktorí by aj emočne chceli, ale vedia, že telo zareaguje úplne inak.



Komentáre