Docentka Ivana Vlková o veľkých myšlienkach malých prorokov

Docentka Ivana Vlková o veľkých myšlienkach malých prorokov

Ak by vás niekto požiadal vymenovať aspoň zopár starozákonných prorokov, pravdepodobne by vám ako prvé napadli mená Izaiáš, Jeremiáš či Daniel. Málokto si spomenie na proroka Aggea, Habakuka, Nahuma. Čím sú malí proroci, ako ich zvykneme nazývať, významní a čím nás ich knihy môžu inšpirovať? O tom sme sa rozprávali s docentkou Ivanou Vlkovou, ktorá pôsobí na Teologickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci.

Zbierku dvanástich malých prorokov nájdeme v súčasných prekladoch Starého zákona hneď za prorokom Danielom. Patria sem Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš a posledný Malachiáš, ktorý tvorí pekný prechod do Nového zákona.

Prorokov v Starom zákone máme niekoľko. Väčšinou poznáme tých, ktorých knihy sú rozsiahle a ktorých texty sa pravidelne čítajú počas liturgického roka. Kto bol teda prorok v čase, keď vznikali texty Starého zákona?

Otázka je, kto bol prorok v starozákonnej dobe a kto je ten, kto sa nám javí ako prorok dnes, keď čítame biblické texty. Pretože treba povedať, že texty, ako ich my poznáme, prešli dlhým redakčným procesom, ďalšou reflexiou iných redaktorov.

Samotný jav prorokov, to je niečo, čo pozorujeme v celom staroveku. Vo všetkých kultúrach Blízkeho východu vystupovali rôzni charizmatici, väčšinou spojení s kultom. Boli chápaní ako prostredníci medzi Bohom a ľuďmi. Mnohí sa správali zvláštne, boli akoby v tranze a takto vyslovovali svoje posolstvá.

Akí sú tí, ktorých poznáme z Písma?

Keď však hovoríme už o prorokoch, ktorých spisy čítame v Písme, išlo o mužov, ktorí sa neprejavovali len ako tí extatickí alebo zvláštni ľudia fungujúci pri kulte, ale ktorým, ako sa zdá, veľmi záležalo na Bohu a na tom, aby národ dodržiaval Boží zákon. Ich proroctvá boli potom ďalej rozvíjané ich žiakmi počas ďalších storočí. Tieto postavy sa nám javia už inak než tí pôvodní charizmatici. Proroci neboli vždy vnímaní ako úctyhodní kazatelia budujúci rešpekt, ale často boli vysmievaní a pôsobili naozaj zvláštne.

Keďže ich bolo tak veľa, potom to znamená, že v Písme sa nám zachovala iba malá časť. Prečo je to tak? Boli ich posolstvá v niečom iné a významnejšie ako iné?

Dá sa povedať, že proroctvá, ktoré sa nám zachovali, sú tie, ktoré najviac zapôsobili a ktorých posolstvo bolo neskôr vnímané v súlade s celkovým teologickým zámerom starozákonnej literatúry. Sú to slová prorokov, ktoré sa naplnili, preto sa na takého proroka aj spomínalo. V Knihe proroka Jeremiáša máme zaznamenané, že v jeho čase existovalo veľa iných prorokov, ktorí oponovali tomu, čo hovoril Jeremiáš. Lenže ich slová sa nenaplnili, zatiaľ čo Jeremiášove áno. Preto máme k dispozícii jeho odkaz a nie odkaz jeho súčasníkov.

Poďme teda k dvanástim prorokom, niekedy tiež nazývaných malí proroci. V našich prekladoch sú usporiadaní po prorokoch, ako sú Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel. Samé veľké a známe prorocké mená. Čo nové nám prinášajú spisy dvanástich prorokov, z ktorých niektoré sú rozsahom naozaj veľmi kratučké?

Aj keď sú podľa poradia neskôr, niektorí sú starší ako ostatní veľkí proroci. Medzi nimi máme zaznamenanú tradíciu alebo skúsenosť najstarších – klasických prorokov. Prorokov, ktorí sa zameriavajú obzvlášť na to, aby pripomínali národu vernosť Bohu, a tých, ktorí upozorňovali na rôzne zlé zvyky a vyzývali k náprave života. Ozeáš a Amos, ktorých máme na začiatku zbierky, sú najstarší z nich. Ich posolstvá boli jedny z najdôležitejších. V Starom zákone sa hovorí aj o staršom prorokovi Nátanovi, ktorý hovoril k Dávidovi, no títo proroci sa neobracali k jednotlivcom, ale k celému národu. U nich môžeme vidieť varovanie pred veľkou hrozbou, ktorá by mohla dopadnúť a nakoniec byť príčinou skazy celého národa. V prípade Ozeáša a Amosa to bola kritika rozbrojov v Severnom Izraelskom kráľovstve, ktoré skutočne zaniklo krátko po ich vystúpení.

Ich spisy sú krátke. Pôsobili na mieste, ktoré bolo krátko na to vyvrátené. Možno ich posolstvo uchovávali ďalej tí, ktorí utiekli do Judska. Alebo mali bezprostredných nasledovníkov, ktorí rozširovali ich spisy. Ale práve s prorokmi dvanástky, ako ich niekedy nazývame, sa začína klasické obdobie. Prví traja Ozeáš, Joel a Amos, no predovšetkým Ozeáš a Amos, to sú naozaj výrazné postavy. Predpokladá sa, že práve oni mohli výrazne ovplyvniť a inšpirovať neskorších veľkých prorokov. Izaiáš, zdá sa, reflektoval a znova uchopil témy, ktoré vidíme u Amosa. Podobné spojenie vidíme medzi Jeremiášom a Ozeášom.

Prečo je ich práve dvanásť?

Číslo je symbolické. Určite to bol zámer tých, ktorí zbierku redigovali, aby ich bolo dvanásť. Vzhľadom k tradícii dvanástich kmeňov Izraela zohráva toto číslo svoju rolu.

POČUJTE SLOVO PÁNOVO, SYNOVIA IZRAELA

Rozoberme si ich viac do hĺbky. Medzi najvýraznejšie mená zo zbierky a aj v poradí prví sú Ozeáš a Amos. Aké posolstvo prinášajú tieto dve knihy?

Ozeáš je výrazný najmä preto, že sa mu podarilo pôsobivo predstaviť vzťah Boha a jeho národa ako vzťah, ktorý má veľmi blízko k láske. Ukazuje vzťah, kde jedna strana zradí – to je tá ľudská, ale ten druhý – Boh ostáva verný. Ozeáš si pomôže prirovnaním z bežného ľudského rodinného života, ktoré mohol poznať každý. Použil metaforu, v ktorej Boh je manžel a ľud je ako manželka, ktorá je neverná. On jej aj napriek tomu zachováva lásku.

V inom prirovnaní je Boh rodič a národ je jeho syn, ktorý sa mu vzpiera. Boh aj napriek tomu, že ho potrestá, nikdy mu svoju lásku definitívne neodoprie. Je to silná téma a určite to bolo pôsobivé.

Na čo upozorňuje Amos?

Amos je zase veľmi pôsobivý tým, ako dokáže upozorňovať na sociálnu nevšímavosť. Nielen sociálny útlak, ale aj apatiu ako niečo, čo by nemalo byť, čo je v rozpore so zásadami, ktoré by mal národ dodržiavať. V tom je stále aktuálny. Boli aj ďalší – mladší proroci, nielen z dvanástky, ktorí takisto poukazovali na neveru voči Bohu, teda modloslužbu a sociálnu nespravodlivosť. No Amos patrí medzi prvých, ktorí sa tejto témy dotkli.

V zbierke dvanástich máme radu ďalších, ktorí sú možno menej výrazní, ale vždy zdôrazňujú silnú tému, ktorá bola pravdepodobne považovaná práve neskoršími redaktormi ako cenná.

Veľmi známy je príbeh proroka Jonáša, ktorý odmieta poslanie od Boha, aby išiel a zvestoval posolstvo mestu Ninive. Každý pozná tú časť, keď Jonáš strávi niekoľko dní v útrobách ryby. Čo vieme povedať k tomuto prorokovi?

Príbeh Jonáša je náboženskou satirou. Okolo existujúceho proroka Jonáša tvorí vymyslený príbeh, na ktorom zdôrazňuje to, aby si izraelský národ nebol príliš istý tým, že Boh je len na jeho strane. Jonáš je ten Hebrej, ktorý si myslí, že sa môže vyťahovať. Ale všetci pohania okolo neho, tí nepriatelia Izraela, konajú omnoho zbožnejšie a omnoho príkladnejšie ako on sám. Chce zdôrazniť, že vôbec nejde o to, aby bol hrdý na svoju vyvolenosť, ale Boh môže byť veľmi milosrdný a veľmi ústretový voči iným veľkým národom. Pokiaľ sa obrátia a oľutujú svoje zlé skutky, Boh aj im ponúkne svoje odpustenie.

Chvíľu pred ním máme proroka, ktorý ukazuje trošku iný pohľad na nepriateľov.

Ide o kratučkú Knihu proroka Abdiáša, ktorá má iba jednu kapitolu. Je výrokom proti nepriateľom. Pripomína historicky existujúce nepriateľstvo medzi izraelským národom a susedným Edómom. Využil slabosť národa a drancoval ho. Knižka, aj keď stručná, je útechou, že Boh tohto nepriateľa pokorí a svoj národ si nedá. Do toho vstupuje Jonáš a iný pohľad na cudzie národy.

Docentka Ivana Vlková o veľkých myšlienkach malých prorokov

BUDEM SA RADOVAŤ V PÁNOVI A JASAŤ V BOHU MOJEJ SPÁSY

Keď sa pozrieme na časy, ktoré títo proroci pokrývajú, máme obdobie pred exilom a po exile. Exil však počas chýba. Predsa sú knihy, ktoré však exil očakávajú, a potom tie, ktoré naň akoby spomínali alebo sa venujú témam, ktoré riešil izraelský národ po exile.

Je pravda, že samotné obdobie skazy je preskočené. Máme to v zbierke proroka Sofoniáša, ktorý pôsobil krátko pred exilom. Prvý verš ho datuje do vlády kráľa Joziáša. To bolo v čase, keď ešte bolo treba pár desiatok rokov. Ale napríklad prorok Habakuk už tuší nebezpečenstvo. V náznakoch opisuje, ako nepriateľ loví a nikto mu v tom nezabráni. Je to náznak akéhosi devastovania, aj keď alegoricky podaný. Nemáme to však explicitne vyjadrené, no u obidvoch už cítime akúsi ťaživú náladu.

Zároveň však čítame vyjadrenie pokusu o vernosť a dôveru, ktorá isto bola ako téma veľmi dôležitá, zvlášť v ťažkých chvíľach. Prorok Habakuk v poslednej kapitole krásne vyjadruje, že navzdory akejkoľvek hrôze sa rozhodol, že sa nevzdá a bude veriť Bohu, pretože Boh znovu obnoví svoje milosrdenstvo.

Akú zmenu v témach a nálade vidíme u prorokov, ktorí sú datovaní do obdobia po exile?

Po exile bolo umožnené, aby sa elita národa, ktorá bola deportovaná do Babylonu, znovu vrátila. Tu máme knihy prorokov, ktorí vyzývajú k veľkej obnove a dodávajú odvahu tým, ktorí majú znovu začať. Nové začiatky nie sú ľahké, takže to sú texty, ktoré majú povzbudiť.

Úplne posledná kniha je prorok Malachiáš. Je to zaujímavá knižka, ktorá ukazuje, že po všetkých skúsenostiach, ktoré mohol ľud mať, je stále ľahostajný a veľmi pochybuje o tom, či sa vôbec oplatí Bohu slúžiť alebo nie. Aktuálna by mohla byť aj v dnešnej dobe.

Prečo?

Vyjadruje silné presvedčenie o tom, že aj keby to vyzeralo, že je úplne jedno, či je človek zbožný alebo nie, tak nakoniec sa ukáže, že sa vyplatí Bohu slúžiť. Predvída príchod konca dní, keď bude vidno rozdiel medzi tými, ktorí Bohu slúžili, a tými, ktorí mu neslúžia. Je tam krásny motív, ktorý poznáme aj z Nového zákona, keď Boh pošle horlivého Eliáša, ktorý znovu obráti srdcia synov k otcom a otcov k synom.

To už sme akoby na prahu Nového zákona, kde vieme, že je znovu veľká výzva k tomu brať Boha vážne a počítať s ním ešte raz novým spôsobom. Takým, ktorý nám zvestoval a priniesol vo svojej osobe Ježiš. Celá zbierka je teda akousi panorámou, ktorá zachytáva dejinnú skúsenosť národa. Venuje sa téme zrady, ale aj tomu, že Boh neopúšťa. Aj keď sú začiatky ťažké, je možné s ním začať. Končí sa silnou výzvou vždy počítať s Bohom.

Veľmi zaujímavým prvkom v niektorých prorockých knihách je to, ako sa osobný život a skúsenosť proroka prelína do jeho proroctiev. Pocity, ktoré prorok pozná, zažíva Boh voči svojmu ľudu.

Prorok Ozeáš, ako sme už hovorili, sa zaoberá neverou Izraela. Tá nevera spočíva v tom, že neslúži Bohu, ale iným bohom. Zároveň v prvých kapitolách knihy je popísané jeho manželstvo, v ktorom je mu jeho manželka takisto neverná. Dokonca má deti so zvláštnymi menami, ktoré ešte viac vyjadrujú skutočnosť nevery. To, čo sa prorokovi samému deje a čo prežíva vo svojom živote, to potom premietne do vzťahu Boha a jeho ľudu a vidí v tom analógiu.

Niečo podobné vidíme u proroka Ezechiela. Mal manželku, ktorú mal veľmi rád, no umrela. Znamenie pre ľud je v tom, že sa chystá skaza. Ľud môže očakávať skazu niečoho, čo je preňho rovnako drahé, ako bola Ezechielovi jeho manželka. Je to Jeruzalem. Jeruzalem je ženského rodu, takže táto metafora je o to pôsobivejšia.

Prorok Jeremiáš zase nesie celkom bolestne to, že mu je nariadené žiť v celibáte. Nemá si vziať ženu, nemá mať synov. To je opäť negatívnym znamením, že národ nemá budúcnosť. Nebude mať synov, dcéry, všetci pri dobývaní zomrú. Takto sa ich teda proroctvá silno dotýkali, pretože si to dokázali silno predstaviť.

Vieme vybrať takýto príklad ešte z niektorej knihy dvanástich?

Mohli by sme povedať, že osobný život sa premieta aj u proroka Jonáša. Je tu však iná metafora. Keď prorok očakáva skazu Ninive, ktorú hlásal a na ktorú sa teší, sadne si na zem a pri ňom vyrastie krásna rastlinka, ktorá mu dáva tieň. Je však zničená, z čoho je on veľmi zúfalý. Boh mu vtedy hovorí, že ak je jemu ľúto niečoho takého maličkého, ako je rastlinka, Bohu je o to viac ľúto veľkého množstva ľudí, ktorí by mali zahynúť. Nechce dopustiť skazu veľkého mesta, pretože mu na ľuďoch v ňom záleží.

KTO JE PROROKOM DNEŠNEJ DOBY

Príbeh Jonáša, ale aj postoje, ktoré kritizujú ostatní proroci, sú veľmi aktuálne aj dnes. Možno vidíme aj medzi nami kresťanmi postoje, keď si myslíme, že sme lepší ako tí ostatní, no je to naozaj tak?

Nie je to problém len kresťanov, ale aj niektorých židov a moslimov. Každé náboženstvo, ktoré si nakoniec začne myslieť, že má navrch, začína byť zaslepené. Jonášov príbeh je krásny príklad a pozvanie k spytovaniu svedomia. Čo to so mnou robí, že verím v Pána Boha? Keď sa porovnávam s druhými, nemal by som sa niekedy zahanbiť, ako sa oni správajú, a ja, čo mám Pána Boha na svojej strane, konám tak, ako by si on prial?

Myslím si, že je to problém aj dnešnej doby. Žijeme v relatívnom blahobyte, zvykli sme si na to. Veľakrát dávame len kúsky a zvyšky zo svojho nadbytku a nevšímame si druhých. O tom hovorí práve Ozeáš. V čom zlyhal jeho národ – nasýtili sa a zabudli na Boha. Pretože dobré zázemie neznamená vždy, že sa človek dokáže podeliť o to, čo má. Nadbytok sa niekedy stáva koreňom zla. Počítam s tým, že mám peniaze a istoty. Preto sa nepotrebujem až tak spoliehať na Pána Boha. Naopak, chudobný môže zistiť, že potrebuje niekoho, o koho by sa mohol oprieť. Takže Ozeáš je so svojím posolstvom stále inšpirujúci. Ale my máme aj Nový zákon, ktorý nám hovorí o veľkom súde, keď si Pán postaví niektorých po ľavici, iných po pravici, ale aj jedni, aj druhí sa divia. To je v podstate rozvinuté posolstvo Jonáša.

Sú medzi nami aj teraz ľudia, ktorých by sme mohli nazvať prorokmi našej doby?

Určite áno. Nemyslím tým ľudí, ktorí sa na prvý pohľad správajú zvláštne, teda nejakých náboženských fanatikov. Myslím ľudí, ktorých môžeme prirovnať ku klasickým prorokom. Teda k tým, ktorým naozaj záleží na Bohu, ktorí sa modlia, ktorí prežívajú bolesť z toho, že veci nie sú v poriadku, a aj napriek tomu naďalej veria. Sú schopní povedať aj nepopulárny názor, ale s láskou, nie lacným moralizovaním. Ľudia, ktorým záleží na Bohu a na ich blížnych a Božie slovo a tradíciu berú vážne. Aj biblickí proroci nadväzovali na skoršiu tradíciu. Oni si Boha nevymysleli, oni v neho len verili tak, ako im to odovzdali ich predchodcovia.

Nezabudnime, že ako kresťania sme v krste nadobudli účasť na kňazskom, kráľovskom aj prorockom úrade Krista. To znamená, že sme povolaní svedčiť o tom, že Boh je skutočný a prítomný a je dobré s ním počítať.

MILOSRDENSTVO CHCEM A NIE OBETU

V prorockých knihách je veľmi často zdôraznené Božie milosrdenstvo. V hebrejčine je tu použité slovo chesed, ktoré my síce prekladáme ako milosrdenstvo, no nesie v sebe oveľa širší význam. Ako mu vieme rozumieť? Aké všetky významy v sebe ukrýva?

V našom ponímaní si pod slovom milosrdenstvo predstavíme niečo, čo môže prejaviť nadradený niekomu, kto je nižšie postavený. Byť ku mne milosrdný znamená, že máš v moci niečo, čo ja nemám. Väčšinou naznačuje skôr súcit. Lenže súcit je niečo, čo mňa vnútorne a emočne pohne a nakloní voči niekomu, kto si nevie pomôcť.

Chesed nie je len vnútorným pohnutím a otázkou emócií, ale niečo, čo sa prejaví vôľou a rozhodným činom, ktorý nakoniec prejaví druhému dobro. Chesed môže prejaviť ktokoľvek, kto má k druhému človeku nejaký vzťah, a znamená to splniť záväzok vzťahu. Teda pokiaľ človek uveril, že Boh s ním uzavrel zmluvu a sľúbil mu, že ho bude chrániť, keď žiada chesed, počíta s tým, že Boh ostane verný svojmu záväzku. Ale človek rovnako Bohu niečo sľúbil. Takže aj človek má Bohu prejaviť chesed, aby naplnil svoju časť záväzku. V takom prípade nepoviem, že Bohu prejavujem milosrdenstvo, ale prejavím mu lojalitu, oddanosť, vernosť, priazeň.

Prečo malí proroci tak často pripomínajú chesed?

Už sme hovorili o Knihe proroka Micheáša. V nej je krásnym spôsobom vyjadrené, že Boh prejaví chesed, ktoré sľúbil Abrahámovi a praotcom. Kajúcnik počíta s tým, že predsa praotcom bolo sľúbené, že ich potomkov Boh neopustí. Čiže aj keď zhrešili pre zásluhy praotcov, počítajú s tým, že Boh ostane verný. Keď prosíme Boha o milosrdenstvo, neprosíme, aby zmäkol a nehneval sa. Prosíme, aby nezmäkol a ostal stály a pevný vo svojej odvekej náklonnosti, ktorú má a ktorú neprehluší ani to, že my sme zlyhali. Odvolávame sa na niečo veľmi hlboké, čo je samou podstatou Božieho vzťahu k človeku.

Vieme si chesed prejaviť aj my ľudia medzi sebou?

Je to láska. No nie zamilovaná a emočná, ale láska, ktorá sa rozhodne, ostane verná a stojí si za svojím. Taká láska, ktorú opisuje svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom. Láska trpezlivá, dobrotivá; láska, ktorá nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží (1 Kor 13, 4 – 7).

Foto: UPOL

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00