TOP

Domáca cirkev – záležitosť koronakrízy, alebo pozvanie do hlbín viery?

Zdá sa, že toto zvláštne obdobie nám prináša aj nové prvky v prežívaní života Cirkvi. Mnohí sme s väčším či menším prekvapením prijali domácu liturgiu pre rodiny, keďže bol problém prísť na slávenie bohoslužieb. Ale do kostola už smieme… no liturgie a ponuky pre život domácej cirkvi pokračujú. Prečo?

Mnohým sa zdá táto aktivita nebezpečná. Cirkev je predsa to, čo je vo farnosti a v diecéze, ešte viac sa slovo Cirkev hodí pre označenie všetkých veriacich na svete, ktorých spravuje pápež. Aké „cavyky“ teraz s nejakou „domácou“ cirkvou? Potrebujeme ju vôbec?

Pravda je, že táto téma neznela príliš často a nebola ani tou, ktorej potrebu a dôležitosť by ešte pred koronakrízou zvlášť kňazi alebo oficiálne médiá Cirkvi zdôrazňovali. A tak o nej vedeli skutočne len tí „fajnšmekri“ z radov teologicky vzdelaných či vedených dobrými kňazmi a spoločenstvami. Ale napriek tomu bola, je a má byť tu, živá a žitá, potrebná a dôležitá. Porozumieť jej správne je však viac ako potrebné, aby sa jej prepnutým zdôrazňovaním nestala z domácej cirkvi samostatná sekta, ktorá nepotrebuje nikoho a nič.

Domáca cirkev, nech sa to zdá akokoľvek zvláštne a málo komunikované, je presne tou prvou bunkou Cirkvi, v ktorej má rásť Božie slovo a láska. A ak hovoríme, že je domáca, logicky to predpokladá nejaký dom, domácnosť, v ktorej žije rodina – a je jedno, či ju tvoria ešte/už len manželia, alebo má viac členov (aj generačne). Bez dobre postavenej prvej bunky domácej cirkvi nefunguje dobre ani tá farská bunka – lebo tá len odráža to, ako a čím žije domáca cirkev, čo prináša a dáva do spoločenstva, ako rozumie Božiemu slovu a ako ho premieňa na lásku. Bez reálnej skúsenosti v prvej bunke v dome každého z nás by Cirkev nežila vôbec. Aj univerzálna Cirkev žije, napreduje, slúži, premieňa svet a svoje okolie – teda miluje – presne tak, ako sa evanjelium žije v rodinách.

Niet potom divu, že mnohé dokumenty Cirkvi, ba aj svätci a Sväté písmo s nádejou a dôležitosťou hovoria o tom, že prvé semeno počúvania Božieho slova a jeho žitia sa musí uskutočňovať práve tu, v domácej cirkvi. Tento denný tréning je viac ako potrebný pre každého z nás.

 

 

Kto si, ecclesia domestica?

Ak chceme pátrať po jej koreňoch, stačí začať v listoch apoštolov a ponoriť sa dôsledne do vnímania situácie prvej cirkvi. Pavol v Liste Rimanom píše: „A pozdravte aj cirkev v ich dome!“ (Rim 16, 5) Rovnako v Liste Kolosanom pozdravuje Nymfu a cirkev v jej dome (porov. Kol 4, 15). Okolnosti boli také, že ohlasovanie evanjelia nielen svätým Pavlom, ale aj ostatnými apoštolmi si vyžadovalo časté cestovanie, a teda aj určité zázemie. To apoštoli získavali práve v tých domoch, ktorých obyvatelia už uverili.

Hoci teda hlásali aj na námestiach, často sa ich evanjelizácia začínala osobným stretnutím so známymi či neznámymi. A už bolo na vanutí Ducha Svätého, ako ich slovo Pavla či ostatných apoštolov osloví, aby prijali evanjelium. Navyše, už len z každého pobytu apoštolov vo svojom dome vnímali skutočný život a skutočnú moc Boha, ktorá sa cez nich prejavovala. Evanjelizácia životom, prejavmi, správaním, modlitbou, svedectvom o tom, aký bol ich život predtým a teraz (a Pavol je v tomto jasný a pokorný aj vo svojich listoch), urobili svoje.

Vidiac živý príklad toho, čo znamená veriť v Ježiša, sa v domoch v Grécku, v Rímskej ríši či inde na misijných cestách apoštolov otvárali srdcia všetkých členov domácnosti, ku ktorým často patrilo aj služobníctvo a široká rodina a priatelia. Títo všetci sa menili na obraz, ktorý im bol v Ježišovi ponúknutý, a intenzívne prežívali to, čo počuli a videli práve v okruhu svojho domu a domácnosti. Zmena ich správania bola zjavná, a tak nám ostali aj v Písme jasné posolstvá o Lýdii, predavačke purpuru, alebo v Jánovom liste aj o Gájovi či o panej s jej deťmi. Bolo to prirodzené. Najlepšie sa evanjelium šírilo a upevňovalo práve v týchto základných komunitách a takto sa cez jednotlivých členov prenášalo von do sveta.

 

 

Prečo práve v domoch? František Trstenský, autor domácej liturgie pre veľkonočné slávenie v karanténe, hovorí: Charakter zhromaždenia veriacich v domoch bol v prvotnej cirkvi neformálnejší. Kresťania sa usilovali vnútri svojich spoločenstiev o vzťahy založené na princípoch Kristovho evanjelia, ktoré postupne priniesli zmeny v celej spoločnosti. Keďže kresťanstvo sa prvé tri storočia nemohlo slobodne šíriť a budovať chrámy, súkromné domy boli miestom modlitby a slávenia Pánovej večere, ohniskami viery, kde sa ohlasovalo evanjelium a uskutočňovala katechéza, sociálnym prostredím, kde sa stretávali muž a ženy, bohatí a chudobní, slobodní a otroci, Židia a pohania, čo umožňovalo riešiť nielen náboženské otázky, ale aj medziľudské vzťahy a problémy. Domáca cirkev bola aj príbytkom pre ohlasovateľov evanjelia, ktorým poskytovali materiálne zázemie a duchovný domov a rodinu. A nakoniec: stala sa základom pre univerzálny charakter Cirkvi a vzorom fungovania farností a iných partikulárnych spoločenstiev.“

Aby sme boli pravdiví, už Starý zákon často a dôsledne hovorí o slávení Božieho kultu práve v rodinách. Ak si dobre pamätáme čítanie o odchode Izraelitov z Egypta, jasne tam vidno aj status prežívania prítomnosti Boha v rodine. Izraeliti mali jesť baránka v rodinách tak, aby bol baránok dosť pre jednu rodinu – alebo sa mali spojiť. Týchto pravidiel slávenia v rodine, pochádzajúcich z úcty voči Bohu v židovskom národe, bolo veľmi veľa. Každý člen rodiny mal pri tomto slávení jasnú a presnú úlohu a postavenie, od vedenia slávnosti cez prípravu jedla, zapaľovanie sviec až po presné postoje a modlitby.

Od čias prvej cirkvi je teda domáca cirkev regulárnym a dôležitým pojmom. Sú to tí, ktorí aj podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi „uverili s celým svojím domom“. Práve odtiaľto, z rodín a domácností, sa prinášala zmena života, taká očividná a zrejmá po obrátení a žití Božieho slova – a čo je zjavné, bola príťažlivá, inšpirujúca, hoci niekedy pre niektorých provokujúca vo svedomí. Jej črtami boli radosť, odvaha, spolupatričnosť, bratstvo aj medzi služobníctvom a pánmi, vzájomná láska a starostlivosť, nezištná pomoc komukoľvek, pokojné vystupovanie a miernosť, schopnosť odpúšťať aj nepriateľom. To všetko nebolo samozrejmosťou tej doby – a často nie je samozrejmosťou ani teraz.

Hoci domáce cirkvi vznikali aj ako nevyhnutnosť pre neexistujúce spoločné priestory na slávenie Eucharistie (tá sa slávila v domoch), ani fakt, že dnes máme chrámy ako miesta stretávania sa farskej cirkvi, nič nezmenil a neubral na dôležitosti a potrebe žiť domácu cirkev.

 

 

Cirkev o cirkvi

Ak máme porozumieť domácej cirkvi a jej potrebe pre tento súčasný svet, môžeme a máme sa oprieť aj o učenie Katolíckej cirkvi a diela pápežov, ako aj o výklad slov z hebrejčiny Starého a Nového zákona. Začať možno treba od slovíčok, ktorým je označená. Slovko „cirkev“ pochádza z gréckeho „kyriakos“ a znamená „dom Pána“. Toto slovíčko sa prekladá v Novom zákone do pojmu „ecclesia“ – už v prenesenom význame zhromaždenia alebo spoločenstva tých, ktorí uverili.

Aj slovíčko „dom“ predstavuje v textoch Starého aj Nového zákona niečo viac ako len čistú predstavu budovy či stavby. Hebrejský význam slova „bajit“ („dom“) označuje predovšetkým domácnosť, rodinu, teda určitú komunitu ľudí, ktorá žije spolu spätá rodinnými a inými zväzkami. Novozákonný výraz „oikos“ („dom“) okrem iného označuje aj chrám, tak v pozemskej, ako aj nebeskej podobe. Nový zákon doslova používa toto slovo vo význame „Boží dom“, ba až „Božia domácnosť“. Tento výraz v Novom zákone presne predstavoval dom v ranom kresťanstve: bolo to miesto stretávania sa a spoločenstva, ktoré sa obracalo k Pánovi, kde sa hlásalo evanjelium, vyučovalo a lámal sa chlieb.

Presný pojem „domáca cirkev“ po prvý raz použil svätý Ján Chryzostom. No nie je neviditeľný ani v ďalších textoch a dokumentoch Cirkvi. Druhý vatikánsky koncil sa bez rozpakov vracia k tomuto termínu a nazýva rodinu „domácou cirkvou“. Katechizmus Katolíckej cirkvi jasne hovorí o spoločenstve osôb, ktoré je ustanovené Kristom, postavené na ňom a podľa vzoru Svätej rodiny necháva v sebe rásť Krista (porov. KKC, § 1655).

To, že každá rodina má predstavovať domácu cirkev, nie je náhoda. Boh je vynikajúci pedagóg a vie, že všetky podstatné veci pre život sa naučíme práve doma, v rodine. Aj preto Katechizmus vyzýva rodičov, aby boli prvými ohlasovateľmi viery pre svoje deti a nezabúdali na krstné kňazstvo každého člena rodiny, práve tým, ako budú prijímať sviatosti, modliť sa, vzdávať vďaky, svedčiť svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou. Rodina ako domáca cirkev má byť prvou školou a trenažérom skutočného života s Kristom (porov. KKC, § 1657).

 

 

Svätý Otec František v jednej zo svojich katechéz zaostril pozornosť aj na domácu cirkev, keď predostiera pred poslucháčov príbeh svätého Pavla a manželov Prisky a Akvilu, ktorí otvorili svoj dom nielen pre pohostenie a zázemie Pavla, ale aj pre šírenie viery. Pavol s nimi dokonca pracoval, keďže aj oni vyrábali stany, tak ako aj Pavol. Okamihom prijatia Pavla a evanjelia sa ich dom „naplnil vôňou Slova“, ba stal sa svedectvom a ohniskom toho, čo znamená žiť s Kristom.

Keďže do ich domu prichádzali aj iní, či chceli a či nie, stretávali sa so živým Kristom prítomným v ich životoch – a minimálne si museli klásť otázky, čo sa s Akvilom a Priskou stalo, keď sú takí iní, lepší, dokonalejší. Ich život sa stal inšpirujúcim pre ostatných. O to viac, že Priska a Akvila sa stali evanjelizátormi aj v službe pre komunitu mimo svojho domu, čiže znovu len prinášali ďalej to, čomu uverili a čo žili. Pavol im bol nesmierne vďačný, lebo svojím autentickým životom urobili viac služby šíreniu Slova ako akýkoľvek horlivý kazateľ.

Benedikt XVI. vo svojej katechéze zo 7. februára 2007 pripomína, že aj úsilie mnohých rodín pripravuje „humus“, živnú pôdu pre rast viery. V čase koronavírusu a nutnosti sledovať bohoslužby online nám don Marián Valábek, riaditeľ Centra pre rodinu Bratislavskej diecézy, znovu zdôrazňuje: „Bez toho, aby ste museli ísť do kostola, Ježiš je u vás doma. Nemôžete okrem oprávnených výnimiek ísť k sviatostiam okrem tej, ktorú máte doma a ktorú žijete, manželia sami sviatostnú prítomnosť Ježiša majú doma. A s vami aj tí najbližší, ktorí s vami bývajú.“

Do kostola už s určitými pravidlami ochrany môžeme, ale Ježiš sa so sviatosťou manželstva nestratil po pandémii z rodín. Ostáva a je našou výzvou a úlohou nechať ho s nami žiť naplno a nechať precítiť jeho blízkosť cez slovo a lásku v našich rodinách. Teda žiť a vytvárať nádhernú, zdravú základnú bunku veľkého domu Otca, Božiu domácnosť, domácu cirkev.

 

 

Je to ozaj také dôležité?

Pre mnohých z nás je táto výzva nepredstaviteľná – naše úkony viery boli často obmedzené (a tak sme boli mnohí vychovaní) na povinnosť ísť na svätú omšu raz do týždňa, možno sa ešte pomodliť pred jedlom v nedeľu. Zdalo sa nám, že to na prežívanie viery stačí, ale v mnohom šlo skutočne len o „prežívanie“ – teda základnú vegetatívnu činnosť, pri ktorej nenastával žiadny rast k svätosti (teda k väčšej darovanej láske) v rodinách.

Mnohí možno premýšľali nad tým, ako zmeniť atmosféru v rodine pre ťažké vzťahy, rovnako im nie sú jedno napäté vzťahy v bydlisku, na pracovisku či v spoločnosti. Veď o koľkých vieme, že sú veriaci, a ich správanie je úplne iné? Hľadáme kľúč, ako to všetko zlepšiť – a on je. Začať treba práve domácou cirkvou! Prečo?

Z pohľadu tých, čo vyučujú náboženstvo v školách, možno taká spätná väzba: deti mnohokrát nevedia nič o základných pravdách viery (bez ohľadu na vek), a tým pádom ani nič o tom, čo pre nich v bežnom živote, v tom, ktorý žijú predovšetkým doma, viera môže a má znamenať, ako veľmi môže premeniť ich vzťahy, smerovanie, prejavy. Nevedia to, lebo to nevedia ani ich rodičia; a tí pravdivejší priznajú, že to nedostali a nevideli.

Domáca cirkev ponúka presne toto: objavovanie tajomstiev viery, ktoré v každom ohľade a situácii menia náš život v rodine na lepší vďaka Kristovi a jeho evanjeliu. Znamená to znovu v tichu čítať Božie slovo a hovoriť o ňom spolu doma – rodičia s deťmi, manžel s manželkou, staršia generácia s mladšou. Znamená to aj jasný rešpekt úloh jednotlivých členov domácnosti v službe Slovu doma – tým, že otec sa stáva hlavou cirkvi aj v hlásaní Božieho slova, stáva sa skutočným prorokom, kňazom a kráľom, kým mama je tá, ktorá je zjavením lásky pre svojich doma.

 

Štvartákovci

 

A toto objavovanie Slova sa nemá končiť iba debatami, ale má sa posúvať do reálneho života, kde nám Boh pri zachovávaní jeho slova dáva neuveriteľne silné, no pravdivé prísľuby pokoja, prosperity, radosti, súdržnosti, pravdy, vernosti, obetavosti, láskavosti… a mnoho iných darov. Čo z toho nie je pre rodinu potrebné? Čo z toho nie je dobré preniesť práve do prostredia farnosti, obce, mesta, politiky, spoločnosti?

Ak ste sa počas karantény dostali k textom domácej liturgie, dostali ste poklad a zároveň návod a pomoc v jednom, ako žiť s Kristom v rodine. Pretože vďaka rozobratým textom, modlitbám, úvahám, prosbám a aj katechézam pre rodiny s deťmi, ktoré sú súčasťou tejto liturgie, sa rodiny učia, ako sa ohlasuje Božie slovo a ako nám dáva inšpiráciu do života. Nie je to samozrejmé všade a nie je to jednoduché, keďže malé deti sa vrtia a nevydržia, veľké sa búria a odmietajú.

No vždy je možné minimálne to, aby sa manželia ako zástupcovia rodiny a nositelia živej sviatosti manželstva modlili v mene svojej rodiny, a to aj vtedy, ak ich manželstvo podľa slov dona Valábka nie je sviatostné – pretože ich na to uschopňuje sviatosť krstu. Ak to nejde medzi manželmi, riešením je spolupráca aspoň s jedným dieťaťom či starým rodičom a neustále pozývanie tých, ktorí sa na túto formu „kŕmenia Božím slovom“ dívajú cez prsty či je pre nich zvláštnou novinkou, do ktorej sa im nechce.

Faktom je, že existuje mnoho pomôcok pre rodiny, ako žiť v rytme s univerzálnou Cirkvou, s liturgickým rokom, so životom svätých – minimálne pre rodiny s deťmi je inšpirujúca aj séria obrázkov svätých a sviatkov z produkcie zastolom.sk. Pre dospelých je mnoho inšpirácií, ako si sprítomňovať Ježiša a jeho blízkosť: životopisy svätých, silná modlitba v rytme liturgického roka podľa jednotlivých slávení, spoločná modlitba ruženca či korunky, rozhovory a čítanie Svätého písma spolu v rodine, zdieľanie sa z čítania dobrej duchovnej literatúry, pozeranie filmu s hodnotou či ďakovný večer raz za týždeň, otvorený aj iným, tak ako ho žijú napríklad manželia Králikovci. Inšpirácie, ako žiť domácu cirkev, nájdete aj tu.

František Trstenský vníma, že farská a školská katechéza má byť len doplnkom toho, čo rodičia hovoria, zdieľajú a žijú so svojimi deťmi doma. V škole či v kostole sú deti či rodičia hodinu-dve do týždňa. V rodine sú prevažnú časť dňa, zvlášť teraz, počas obmedzení. Kde teda je väčšia možnosť naučiť sa žiť s Bohom?

František Trstenský hovorí: Po skončení karantény potrebujeme aj v priestore Katolíckej cirkvi na Slovensku veľmi seriózne prehodnotiť tieto priority, osloviť odborníkov na teológiu a rodinnú katechézu. Cirkevné dokumenty jasne zdôrazňujú, že rodičia sú prvými ohlasovateľmi viery. Potrebujeme naučiť našich rodičov, aby oni odovzdávali vieru. My ostatní im chceme byť v tom čo najviac nápomocní. Texty domácej liturgie majú práve tento cieľ. Otec a mama, ty budeš viesť liturgiu, ty budeš deťom hovoriť o viere.

 

Štvartákovci

 

V bežnom živote sa dieťa učí od rodičov napodobňovaním. Týmto spôsobom sa učí rozprávať, učí sa hygienické návyky, správanie atď. Celkom prirodzene to platí aj pre život viery. Dieťa bude napodobňovať rodičov, ktorí sa modlia, ktorí si odpúšťajú, ktorí o náboženských pravdách rozprávajú a žijú svoju vieru. Vítam a podporujem všetky aktivity a materiály, ktoré pomáhajú rodičom, aby aj túto svoju úlohu zvládli čo najlepšie. Na Slovensku máme viacerých múdrych kňazov a laických veriacich, ktorým nechýba erudícia a vernosť náuke Cirkvi. Avšak potrebujeme v tomto smere viac spájať sily, inšpirovať sa tým, čo už jestvuje a funguje v Katolíckej cirkvi v iných krajinách, a adaptovať to na naše prostredie.“

Úplne trefne a konkrétne nás k tomu pozýva v aktuálnej situácii kardinál Farell v liste z 21. marca 2020: V domácnostiach manželia skutočne zaručujú prítomnosť Ježiša dvadsaťštyri hodín denne. Je to pravda, ktorú pápež František zdôrazňuje v Amoris Laetitia (Radosť lásky) v č. 67: „Kristus Pán“ prichádza, aby stretával kresťanských manželov v sviatosti manželstva, „a zostáva s nimi“. Ježiš neodíde, ale zostáva s manželmi a je prítomný v ich dome nielen vtedy, keď sa stretávajú a modlia sa, ale v každom okamihu.

V sile tejto reality môžeme využiť tento konkrétny čas ako čas, v ktorom každá kresťanská rodina môže znovu objaviť rýdzu manifestáciu tajomstva, ktorým je Cirkev ako telo Kristovo. Manželia v skutočnosti „budujú Kristovo telo a tvoria domácu cirkev“ (Amoris Laetitia, 67). Každá rodina je neoddeliteľnou súčasťou tohto tela, ktoré sa buduje aj malými dennými gestami, v ktorých je Ježiš stále prítomný.

Je to čas tréningu, ktorý na nás Pán dopustil – a čaká, aby porazil toto zlo. Obdobie, v ktorom žijeme blízko seba vo svojich domoch a sme povolaní nepretržite sa cvičiť v láske. Koľkokrát za deň nám Pán v týchto hodinách dáva príležitosť pozrieť sa na naše deti s nežnosťou, s láskavou trpezlivosťou na manželského partnera, zmierniť tón hlasu, aj keď nás niečo neočakávane vyruší, vychovávať naše deti k dobrému využitiu tohto rozšíreného času doma, ktorý sa niekedy zdá nekonečný, vychovávať ich k dialógu, ktorý je výsledkom počúvania druhého, vnútorného pokoja, úcty, aj keď sa ten druhý líši od toho, čo by som si želal.

Je to čas rastu pre každého z nás, v ktorom sa učíme zladiť s rytmom dní. Už ich neovláda hektická práca a riadenie rodiny, ktorému dominujú činnosti. Sú to hodiny venované našej schopnosti nechať priestor druhým medzi úzkymi stenami našich domov. Aké je dôležité, aby sa v tejto novej dimenzii, do ktorej sme uvrhnutí, manžel a manželka vedeli jeden druhému pozerať do očí a rozprávať sa, plánovať spoločne dni s vedomím, že vo vnútri múrov domu je krásna prítomnosť, z ktorej pramení ich vzťah: Ježiš. Nie je to len čas na ľudský tréning, ale aj duchovný čas.

Je to čas predevanjelizácie. Ako v čase prvých kresťanských komunít, Pán nás pozýva, aby sme sa zhromaždili ako rodiny, aby sme sa spolu modlili pri svetle zapálenej sviečky, ktoré nám pripomína, že existuje niekto, kto nás drží pohromade a kto nás v tejto situácii zmätku miluje. Čas, ktorý nám umožní uvedomovať si silnejšiu prítomnosť Ježiša v našich každodenných životoch a potom aj vrátiť sa k sláveniu v kostoloch.

Usilujme sa preto prijať pozvanie, ktoré nám Pán adresuje v našich domovoch. Zhromaždime sa v nedeľu ako rodina slávnostnejším spôsobom na slávenie domácej liturgie, ktorá sa zvyčajne uskutočňuje prostredníctvom prítomnosti Ježiša v gestách medzi manželmi. Gestá lásky zažívané v histórii manželského páru sa stávajú „nepretržitou kontinuitou liturgického jazyka“ a „manželský život sa v istom zmysle stáva liturgiou“ (Amoris Laetitia, 215).

 

 

Je to jednoduché. Všetci sa môžeme zhromaždiť v jednej miestnosti, recitovať žalm chvály, navzájom sa prosiť o odpustenie slovom alebo gestom medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi, prečítať nedeľné čítania, evanjelium, vyjadriť, čo Božie slovo prebúdza v každom z nás, a následne formulovať modlitbu za potreby rodiny, za tých, ktorých milujeme, za potreby Cirkvi a sveta. A nakoniec zveriť Márii starostlivosť o našu rodinu aj o rodiny, ktoré poznáme.

Dokáže to každá rodina, pretože Ježiš povedal: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 20) A prečo neskúsiť vytvárať spoločenstvá, modliť sa v nedeľu s viacerými rodinami napríklad cez Skype, prečo nevyužívať výhody moderných technológií? Takisto môžeme nechať naše deti čítať alebo striedať hlasy jednotlivých párov či rodín.

Pamätajme na to, že manželia sú znakom paschálneho tajomstva, ktoré sa slávi v každej Eucharistii: „Manželia sú preto pre Cirkev trvalou pripomienkou toho, čo sa stalo na kríži.“ (Amoris Laetitia, 72) Sú proroctvom, ktoré zvestuje vtelenie do každodenného života, vykonávaným malými gestami, ktoré vyjadrujú darovanie seba, ako to urobil Ježiš. Využime tento trochu zvláštny čas na to, aby sme privítali a prežívali Ducha v našich domovoch a znovu objavili bohatstvo a dar našich domácich cirkví spolu s Ježišom, ktorý žije s nami.“

Rukavica je teda hodená pre všetkých. Hovorme viac o tom, ako žiť doma s Bohom, ako sa to dá a čo to s nami robí. Buďme si všetci nápomocní na ceste za jedným cieľom: inšpirovať sa a rásť s Bohom už doma tak, aby každý z členov domácnosti bol presiaknutý – podľa slov dona Valábka z kázne na Deň rodiny 2020 zo Šaštína – Kristovou ľúbeznou vôňou.

 

 

Ako na to?

Byť Božou domácnosťou či základnou filiálkou Cirkvi sa dá, ako sme zistili z množstva úžasne inšpiratívnych odpovedí na otázky ankety. Ponúkame vám zopár z nich, hoci všetky by si tu zaslúžili byť. Samozrejme, budeme vďační, ak nám svoju skúsenosť napíšete aj vy!

Otázky boli jednoduché:

  1. Čo pre vás znamená domáca cirkev?
  2. Ako ju žijete vy?
  3. Ktorý prvok prítomnosti Ježiša je u vás silný?

 

„Domáca cirkev – naša rodina, v ktorej je prítomný Pán Ježiš. Žijeme ju spoločnou modlitbou (v rôznom zložení v rôznom čase), pomocou, vypočutím toho druhého, poskytnutím útechy špeciálne v tieto dni. Silný prvok – spoločná večerná modlitba.“

Rodina Rasťa a Janky Bachratých, Cífer

 

„Pre mňa domáca cirkev znamená veľa, je to balzam na dušu aj pre moju rodinu. Spoločne sa modlíme a hlavne veríme. V tejto dobe je modlitba pre nás psychohygienou, hlavne Korunka Božieho milosrdenstva.“

Angelina Kilmová, Ružomberok

 

 

„Pre mňa je to moment, keď sme všetci doma. Keď zdieľame svoje radosti a starosti, keď mám možnosť rozprávať sa so svojimi deťmi. Keď sedíme pri jedle a preberáme možné aj nemožné. Večer, keď kľakáme k ružencu a každý sa modlí jeden desiatok. Naše spoločné prosby a obety. Silná je spoločná modlitba a spoločné stolovanie.“

Žaneta Gajdošová, Vrútky

 

„Domáca cirkev je milosť daná rodinám sprítomňovať Krista síce neviditeľným, ale skutočným spôsobom cez manželskú lásku posvätenú sviatosťou. Niekde som čítala, že Ježiš sa sprítomňuje každým láskyplným gestom manželov, to sa mi veľmi páči. Týmto spôsobom sa Ježiš fyzicky dotýka aj našich detí a v nás je priamo. Je to zázrak. Vonkajším znakom je stála prítomnosť krížika, sviece, prípadne obrázok svätého alebo sviatku (používame aj obyčajné z modlitebníka). Modlíme sa pravidelne spoločne pri jedle, ráno, pred spaním, pri hľadaní stratených hračiek… a vzájomne si žehnáme pred spaním a snažíme sa žiť liturgický rok. Nemôže chýbať čítanie Biblie, Božie slovo sa detí v poslednom čase veľmi dotýka, a nás tiež.“

Zita Ridziková, Bratislava

 

„Domáca cirkev je pre mňa rodina, moji najbližší. Je to môj mikrosvet vo veľkom a zložitom svete, na ktorom mi najviac záleží. Vzájomne sa chránime, podporujeme, prežívame spolu tie najsilnejšie okamihy. Myslím, že je založená na vzťahoch medzi ľuďmi navzájom a medzi samotným spoločenstvom a Bohom. Naše prežívanie domácej cirkvi vychádza z bežných, obyčajných situácií. Zážitok spoločného slávenia Eucharistie v kostole, prijímanie sviatostí, to všetko sa premieta do domáceho spôsobu života, vzájomnej komunikácie v rodine.

Každý z nás je iný a Boh sa každého z nás dotýka odlišným spôsobom. Vieme o tom, a predsa sa tešíme z toho, že k sebe patríme a Boh je uprostred nás. Silným prvkom je u nás určitá sloboda, ktorú si vzájomne dávame na poznávanie a prežívanie Božej prítomnosti. Mám dve dcéry, jedenásť a trinásť rokov. Každá je iná, dotýkajú sa ich iné slová, majú rôzne povahy. Aj manželka mala cestu do Cirkvi odlišnú od tej mojej. Prejavuje sa to dodnes. Napriek tomu sa radujeme zo všetkého pekného, čo nám Pán Boh dáva, a prežívame to spoločne.“

Antonín Randa, Praha

 

 

„Domáca cirkev je pre nás rodina s Pánom. Milujeme sa, povzbudzujeme sa, počúvame Pánovo slovo a nechávame ho hovoriť v tichu. Spoločne sa ako rodina večer modlíme ruženec a čítame si čítania zo svätej omše. My rodičia každý deň žehnáme svoje deti. Teraz v tomto čase máme priestor byť spolu dlhšie, a tak sa vzájomne učíme, nielen angličtinu, matematiku, hudbu… ale tiež pomáhame rásť našim deťom v čnostiach a ony zas skúšajú naše chabé čnosti v praxi. Je to najkrajší čas, ktorý spolu máme.“

Anton Chromík, Budmerice

 

„My štyria – manžel, dve deti a ja – a, samozrejme, Duch Svätý, Boh ako náš Otec.

Uvedomujeme si – a deťom to pripomíname nielen v nedeľu –, že aj keď sa teraz nedá chodiť do kostola, do spolča, my sme cirkev, telo Pánovo, že nám doma nič nechýba, ak máme jeho slovo, jeho Ducha stále k dispozícii a úmysel stretať sa v jeho mene. Že sme spoločenstvo. V nedele si robíme bohoslužby slova, podľa ročného obdobia iné, s inými prvkami, žehnáme si vzájomne, chválime Boha, ďakujeme, pýtame si všeličo, čítame jeho slovo. Sme veľa spolu, hráme sa, športujeme spolu, jeme trikrát denne spolu, spolu pracujeme. Silní sa necítime v ničom. Azda len v hluku a nervozite sme veľkí. :(“

Alena Ješková, Stupava

 

„Je to miesto, kde na svedectve lásky a osobnej viery rodičov či starých rodičov vzniká viera v maličkých a obrusuje sa a dozrieva viera v dospelých, najmä v rodičoch. Každá rodina je potenciálnym stavebným prvkom Cirkvi, ako je rodina stavebným prvkom spoločnosti. Žijem ju ako stará mama. A to v súčasnej smartfónovej dobe znamená byť modliacim sa pozadím za vnúčatá aj rodičov. Byť slobodná od túžby chcieť zastupovať vo výchove detí rodičov, ale svedčiť im životom a najmä sa za nich vrúcne modliť.

„Byť ničím z lásky“, to je recept Božej služobnice Chiary Lubichovej pre starých rodičov, ale vlastne pre všetkých členov domácej cirkvi. Túžim, aby to bola spoločná modlitba členov rodiny, ktorá by dala deťom zakúsiť niečo z Božej veľkosti a krásy.“

Terezia Lenczová, Bratislava

 

 

„Domáca cirkev je spoločenstvo v láske. Spoločenstvo nás, ktorí sme si najbližší, a preto sa dokážeme najviac podržať a podporiť, najviac si pomáhať v schopnosti rásť, ale tiež i najviac sa zraniť. A tieto dve strany mince v každodennom živote, rozmenené na množstvo drobných, sa usilujeme vedome žiť pred tvárou nášho nebeského Otca, ako len najlepšie dokážeme. Teda v dôvere, že nám bude odpustené, a v usilovnej snahe odpúšťať druhým. Žijeme ju vo vzájomných rozhovoroch, v starostlivosti jedného o druhého, v modlitbe. V otváraní vlastných sŕdc. Neviem, či je silný tento prvok, ale vnímam ho ako kotvu – modlitba. A určite tiež odpustenie.“

Erika Štrelingerová, Modra

 

„Domáca cirkev – neviem, či to chápem správne, ale vnímam to tak, že naša rodina je domácou cirkvou, domácim spoločenstvom veriacich. Že my tvoríme také maličké Božie stádo (aj keď myslím, že sedem kusov nie je až také maličké (úsmev)). Momentálne dosť uzatvorené na jednom dvore a v jednom dome. Za normálnych okolností by som do toho zahrnula ešte aj babky a dedkov, ujov a tety a sesternice a bratrancov, ale teraz sme to fakt len my rodičia a deti.

Ako ju žijeme? Spoločnou modlitbou (ráno, pri jedle, večer), spoločne sledovanou a prežívanou svätou omšou, spoločným čítaním detského Svätého písma so všetkými možnými komentármi, vysvetľovaním bežných každodenných vecí s pohľadom viery. No a okrem spoločných slávení aj modlitbou rodičov a manželov a modlitbou individuálnou. Silným prvkom je u nás asi večerná modlitba.“

Silvia a Palko Liškovci, Chocholná

 

„Domáca cirkev je pre nás viera žitá doma v rodine. Neustále slávenie Božej prítomnosti medzi nami v dare prvotného spoločenstva, aj keď sa tomu približujeme len málo. Pritom si stále viac uvedomujeme, ako sa v najjednoduchších veciach v rodine zjavuje Božia sláva. Nikde inde sa mi to nezdá také opravdivé ako práve v rodine. Tam vnútri je to jasne viditeľné. Tam sa na nič nehrá. Žijeme ju modlitbou, službou, obetou, pozornosťou voči sebe navzájom, a tá služba je u nás najsilnejšia.“

Martinkovičovci, Bratislava

 

 

„Byť domácou cirkvou znamená pre nás čas strávený s rodinou pri modlitbe a v jednote aj počas dňa v duchu Ježiša Krista, ktorý je prítomný v každom z nás. Napríklad, mali sme spoločné rozhovory s deťmi o našej rodine, ako sa v nej cítia a čo si o nej myslia, krásny čas pri tvorbe krížov, rozdelení na tvorivé dvojice. Každý deň sa stretáme cca o 12.00 hod. na modlitbu Anjel Pána alebo Raduj sa, nebies Kráľovná; o 15.00 hod. na Korunku k Božiemu milosrdenstvu a na večernú modlitbu. A každú nedeľu máme domácu liturgiu. Najkrajšia bola, samozrejme, paschálna vigília so začiatkom o 23.30 hod. a vyvrcholením radostným spevom a tancom o 1.30 hod.

Najsilnejšie je asi spoločné delenie (ako sa prví kresťania o všetko delili, tak aj my sa delíme o práce a spolupracujeme napríklad pri umývaní riadov – vznikli dvojice, ktoré za bežných okolností nebolo možné zladiť, ale aj pri pomoci starších s učením mladších) a tiež nedeľné liturgie.“

Katka a Palko Rafajovci, Banská Bystrica

 

„Domáca cirkev – spoločenstvo, ktorého život vyjadruje túžbu kráčať vo viere, a to spoločným konaním i každý osobne. Vo vzťahoch musí dominovať láska a duch obetavosti. Pri rozhovoroch o iných ľuďoch milosrdenstvo. Denný režim našej „cirkvi“ má (snažíme sa, aby mal) tri nosné programy :

  • Bežná činnosť zameraná na starostlivosť o rodinu – domáce práce, nákupy, podľa potreby vzájomná pomoc. Pritom sa snažiť o vytváranie pokojnej a radostnej atmosféry. Návštevy doma alebo u iných.
  • Pravidelný čas venovaný duchovným aktivitám a rozvíjaniu viery – spoločne i každý osobne. Sledovanie programov LUX a NOE.
  • Čas na oddych (spánok, čítanie, pozeranie TV, osobné koníčky).

Priebeh dňa je nasledovný:

  • Ráno – osobná hygiena.
  • Účasť na svätej omši v kostole alebo pri TV – ak je nejaká prekážka, tak Liturgia hodín – ranné chvály.
  • Raňajky, plánovanie dennej činnosti pri spoločnej káve.
  • Liturgia hodín – predpoludním (snažíme sa tých pár minút rezervovať pravidelne).
  • Denné práce pre chod rodiny.
  • Poludnie – spoločný obed (snažíme sa dodržať „spoločný“).
  • Liturgia hodín – napoludnie (alebo podľa okolností pred obedom).
  • Čas na oddych – obyčajne individuálne + hodnotenie dennej činnosti pri spoločnej káve.
  • Korunka k Božiemu milosrdenstvu + Liturgia hodín – popoludní.
  • Pokračovanie v denných prácach.
  • Večera.
  • Pozeranie správ v TV.
  • Liturgia hodín – večerné chvály + svätý ruženec.

Pre nás je silná spoločná modlitba!“

Laco a Milka Štefancovci, Žilina

 

Štvartákovci

 

„Čo sa týka prvej otázky, domácu cirkev berieme ako úplne prirodzenú súčasť fungovania našej rodiny. Domáca cirkev je v našom ponímaní budovanie, prehlbovanie a rast viery všetkých členov rodiny pomocou rôznych podporných a názorných pomôcok, metód či technológií. Zahŕňa to prežívanie viery s deťmi každý deň skrz spoločnú večernú modlitbu, modlitbu pri jedle, každovečerné čítanie Biblie (začali sme s tým v rámci Roka Božieho slova – každý deň jeden príbeh z detskej Biblie, táto aktivita je u detí veľmi obľúbená, keďže sa pri nej veľa dozvedia a je tam priestor na rôzne siahodlhé rozhovory) či pripomínanie si liturgických sviatkov pomocou sady obrázkov liturgických období.

V Pôstnom období časté modlenie sa krížovej cesty či už v prírode, alebo doma po jednotlivých miestnostiach. V terajšej situácii sme si obľúbili a zvykli si na každodennú svätú omšu v TV alebo cez internet. Snažíme sa vyhľadávať skôr detské omše. Vo Veľkonočnej oktáve sme sa s deťmi modlili Deviatnik k Božiemu milosrdenstvu, aby sme sa tak lepšie pripravili na Nedeľu Božieho milosrdenstva.

Jednotlivé dni Veľkého týždňa sme deťom priblížili pomocou tvorby veľkonočnej záhrady, tú sme dopĺňali a aktualizovali každý deň podľa daného sviatku. Deti sa do nej akoby vnárali, veľmi ich bavilo ukladať postavičky či predmety do Getsemanskej záhrady, na Golgotu či do Božieho hrobu. Daný deň si deti hneď zrána uvedomili pomocou maľovanky k danému sviatku (tiež vďaka zastolom.sk). Napríklad Zelený štvrtok sme si zhmotnili aj vzájomným umývaním nôh a ozaj bohatou večerou, na Bielu sobotu sme si urobili aj procesiu okolo domu – obrady svetla, z čoho mali deti neskutočný zážitok.

V Adventnom období si spolu vyrábame adventný veniec a adventný kalendár s úlohami na každý deň a mini sladkosťou za odmenu. Vyrobíme darčeky pre priateľov, pripravíme balíky pre chudobné rodiny, nacvičujeme program na koledovanie Dobrej noviny a potom na Štefana chodíme s deťmi aj s inými rodinkami z eRka koledovať.

Naše deti sa snažíme zapájať vo farnosti a sme radi, že máme možnosť v dnešnej dobe si vybrať cirkevné škôlky, školy a umelecké školy, ktoré aj navštevujú. Sú obrovským pomocníkom pri výchove detí vo viere, aspoň my to tak vnímame a sme za to nesmierne vďační. Samozrejme, veľkou oporou je aj naše spoločenstvo saleziánov, do ktorého s manželom patríme od začiatku nášho manželstva (pätnásť rokov) a vďaka ktorému veľa čerpáme do života.

Najsilnejším prvkom prežívania cirkvi u nás sú spoločná večerná modlitba spojená s čítaním Biblie, sväté omše či pobožnosti (krížová cesta, ruženec, korunky, deviatniky) a tvorivé aktivity s deťmi, spojené s daným liturgickým obdobím.“

Štvartákovci, Ľubotice



Komentáre