TOP

Domček, kto v tebe býva?

Domček Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom je miestom pokoja, prijatia a lásky prežiarenej obetou už čoskoro blahoslavenej Anky Kolesárovej. Je to miesto, ktoré ako magnet priťahuje mladých a ponúka im hodnotu predmanželskej čistoty ako dar do manželstva, zahojenie rán z predošlých vzťahov a sklamaní, ako aj radosť zo života, ktorá má byť viditeľná ako pečať kresťana naplneného tajomstvom Lásky. Aké je to byť dobrovoľníkom v Domčeku? Aké veci sa aj dnes dejú vo Vysokej nad Uhom? So svojimi skúsenosťami a svedectvom sa s nami podelili manželia Bibiána a Lukáš Russinovci a dobrovoľníčka Katarína Zaujecová.
BIBIÁNA A LUKÁŠ RUSSINOVCI

Zoznámenie na púti

Spoznali sme sa na 16. púti zrelosti vo Vysokej nad Uhom v Domčeku Anky Kolesárovej na víkendovke od 21. do 23.novembra 2014. Témou vtedy bolo Zranenie – dozrievanie v láske. Zámerom nás oboch bolo lepšie spoznať Božiu vôľu v našich životoch, keďže sme boli obidvaja zranení z predošlých vzťahov, ale hlavne byť bližšími Bohu. A dovolíme si povedať, že Boh tento náš zámer odmenil.

Po celý čas víkendového pobytu v Domčeku sme sa nestretli. Až v posledný deň sme sedeli vedľa seba na stoličkách na záverečnej svätej omši v telocvični. Obidvaja sme boli z rovnakého kraja a boli si z videnia známi, tak sme sa začali rozprávať a zoznámili sme sa. Keďže kamarát mal jedno miesto v aute voľné, ponúkol mu odvoz domov. Keď sme už odchádzali a balili si veci do kufra, zrazu stál pri aute ten „známy chlapec“, s ktorým som sa zoznámila pred svätou omšou.

Modlitba za životného partnera

Pred dlhou cestou sme sa ešte zastavili pri hrobe Anky Kolesárovej. V srdci som cítila, že sa mám modliť za životného partnera. Rozprávali sme sa počas celej cesty autom domov a vymenili si na seba kontakt. Hneď po púti, vo štvrtok 27. novembra 2014, sme sa náhodne stretli na plese na Katolíckej univerzite v Ružomberku. No a potom sme si už začali písať a častejšie sa stretávať, chodievať na prechádzky, výlety, rozličné akcie a trávili sme spolu veľa času. Náš vzťah sa nasledujúce dva roky zintenzívnil a prehĺbil.

Zásnuby pri Anke a prvé „áno“

V auguste 2016 sme s Lukášom cestovali spolu do Medžugoria za Pannou Máriou, kde sme sa modlili a obetovali túto našu púť za našu budúcnosť. V novembri toho istého roka sa konala vo Vysokej Nad Uhom ďalšia, v poradí 20. púť zrelosti, ktorej témou okrem iného bolo ukončenie mimoriadneho Svätého roka milosrdenstva. Na Nedeľu Krista Kráľa 20. novembra 2016 sme sa ako obyčajne zúčastnili na svätej omši a po záverečnom požehnaní sme sa vybrali ešte k hrobu Anky Kolesárovej. Ani som len netušila, čo ma tam čaká. Po spoločnej modlitbe pri Ankinom hrobe sme sa išli prejsť k bielej soche na druhej strane cintorína, kde si Lukáš po chvíli kľakol a požiadal ma o ruku. Keďže to bol posledný deň vyhláseného mimoriadneho Svätého roka milosrdenstva a po mojej odpovedi „áno“ to bol pre nás oboch práve nádherný začiatok Božieho milosrdenstva.

Spoločné „áno“ pred Bohom

Po novom roku sme sa aktívne pustili do svadobných príprav a 9. septembra 2017 sme si povedali svoje „áno“ aj pred Bohom. Hoci si stále zvykáme na spoločný život a spoznávame nielen jeden druhého, ale aj svoje slabosti, každý deň ďakujeme Bohu, Panne Márii a našej orodovníčke Anke Kolesárovej za túto milosť, za dar lásky, ktorý nám dal náš nebeský Otec. Krátko po svadbe v novembri 2017 na pozvanie o. Pavla Hudáka sme sa vo Vysokej nad Uhom v Domčeku opäť zúčastnili na prvej púti mladomanželov. Boli tam viaceré novomanželské páry, ktoré sa zoznámili práve v Domčeku. Navzájom sme sa povzbudili, predniesli svoje svedectvá, skúsenosti a vymenili si kontakty.

Dar lásky – dar dieťaťa

Pred odchodom z Domčeka sa o. Pavol Hudák za každý mladomanželský pár modlil krátku modlitbu, okrem iného aj za dar dieťaťa. Momentálne čakáme bábätko a termín pôrodu je stanovený práve na obdobie, keď bude prebiehať blahorečenie Anky Kolesárovej. Tento náš príbeh je zázrakom toho, že skutočne dozrievanie v láske má svoj čas a zmysel. Prostredníctvom tohto nášho príbehu chcem všetkých čitateľov povzbudiť a odovzdať im, že Bohu nič nie je nemožné.

KATARÍNA ZAUJECOVÁ – DOBROVOĽNÍČKA

Prvé kroky do Domčeka

Do Domčeka Anky Kolesárovej som prvýkrát prišla, keď som mala sedemnásť rokov. To miesto ma uchvátilo a vracala som sa tam vždy, keď som mohla. Počas školy len každý mesiac na plánovanú akciu a popri práci častejšie. Po skočení vysokej školy bolo mojou túžbou slúžiť v Domčeku a spolupodieľať sa na vytváraní prostredia prijatia. Pol roka som bola v Domčeku ako dobrovoľníčka. Dobrovoľník je pravou rukou timáka a timák je človek, ktorý sa zaviaže, že na určitý čas príde do Domčeka slúžiť. Dobrovoľník môže kedykoľvek prísť aj odísť. Je zaradený do programu dňa a pomáha timákovi so zverenými úlohami.

Priblíženie sa k Bohu i ľuďom

Čas v Domčeku ma priblížil k Bohu, komunitný život zasa naučil prijať ľudí takých, akí sú, ale učí nás tiež byť zodpovedný a všímavý na potreby iných. Bol to požehnaný čas. Nepociťujem, že mi strávený čas v Domčeku niečo vzal. Bolo to moje rozhodnutie zanechať život „vonku“ a ísť slúžiť. A oplatilo sa… program bol vzácny a spoločný pre všetkých, ktorí bývajú v Domčeku. Kňazi, timáci, dobrovoľníci. Deň sme začínali rannou modlitbou alebo svätou omšou. Potom bol pracovný blok, kde každý robil svoju prácu. Dievčatá zväčša v kuchyni a mužom pripadla práca vonku. Po obede bol ďalší pracovný blok a potom komunitný čas. Po večeri mal každý voľno. Program sa menil podľa toho, či Domček hostil mladých. Ak sa tam nachádzala duchovná obnova, tak mladí v Domčeku sa o nich starali a program sa menil podľa ich potrieb.

Prijatie, láska, radosť

Samo prichádzanie na akcie počas deviatich rokov ma menilo. Vďaka Ankinej obete je to miesto plné pokoja. Čerpám tam silu a posilňuje ma to v „reálnom“ živote. Domček je o prijatí – každý tu okúsi prijatie, lásku, radosť. Naše púte, ktoré organizujeme každý mesiac, sú programovo zamerané na vzťahy a čistotu v nich. Mladých to inšpiruje a posilňuje žiť čistý vzťah až do manželstva. Oplatí sa prísť. Všetkých srdečne pozývam.

Komentáre