TOP

Dominika Kožuchová: Chcela som rodičom ukázať, že keby som zomrela, v srdci by cítili rovnakú bolesť, akú cítim ja

„Mám ťa rád“ – tieto slová v ich rodine zneli iba zriedka. Myslela si, že lásku si musí zaslúžiť, a keď ani to nefungovalo, chcela si vziať život. Študentka sociológie Dominika Kožuchová (21) v rozhovore prezrádza, ako k nej Boh prehovoril, vytiahol ju zo zúfalstva a dal jej životu nádej.

Autor: Godzone

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

 

Aké si mala detstvo? V akom prostredí si vyrastala?

Vyrastala som vo veriacej rodine a odmalička som patrila do spoločenstva. Chvály, omše a vzťah s Ježišom sa nám rodičia snažili vsúvať do našich životov od detstva. No na druhej strane nebolo u nás prirodzené niekomu povedať „mám ťa rád“. Prejaviť lásku sme prakticky nevedeli.

 

Aký vzťah si mala s rodičmi?

Povedala by som, že to bol veľmi neutrálny vzťah. Keď som začala prichádzať do puberty, mohla som mať dvanásť alebo trinásť rokov, začala som si viac uvedomovať veci o sebe a hľadať sa. Uvedomovala som si, že rodičia mi neprejavujú lásku takým spôsobom, akým by som chcela a potrebovala, a začala som im to vyčítať. Vznikali z toho hádky – a vplyvom nich sa náš vzťah veľmi pokazil.

 

Mala si teda pocit, že ti chýba láska?

Zdalo sa mi, že lásku nedostávam „iba tak“, že na to, aby si ma rodičia všimli, musím niečo robiť, aby som si ich lásku zaslúžila. V tom čase som teda začala robiť veci, ktoré by mojich rodičov upútali. Teraz už na ne nie som hrdá, no vtedy som mala pocit, že môžem robiť všetko.

Čo sa týka školy alebo kamarátov, snažila som sa ich zaujať tým, ako vyzerám, aby si ma všimli a dokázali na mne niečo oceniť. Keď som si všimla, že rodičia robia niečo mojim mladším bratom, pýtala som sa ich, prečo to nerobia aj mne.

 

Ako reagovalo tvoje okolie na to, keď si sa začala inak obliekať a inak si vyzerala?

Bolo to celkom vtipné, pretože navonok som vyzerala, že som úplne v poriadku. Možno, že si ostatní všimli, že som trochu zmenila svoj vzhľad a nosila som viac mejkapu, ale maska padla až doma. Bola som zraniteľná a myslím si, že by som si ani nedokázala pripustiť, že nie som perfektná. Myslela som si, že ak nebudem perfektná a ak nejakým spôsobom ukážem svoju zlú stránku, tak ma ľudia prestanú mať radi.

 

 

Pamätáš si na ten bod, keď si si povedala, že to už stačí? Že to už nezvládaš?

Zhoršovalo sa to postupne. Najprv som sa začala hádať s rodičmi, potom to pokračovalo tak, že som začala mať hnevlivé stavy – a nič som si z nich nepamätala. Len som na nich kričala. Prerástlo to do úzkostí, depresií a nenávisti voči samej sebe a voči tomu, čo žijem. Začala som z toho byť aj psychicky unavená. Jednoducho, keď žijete s maskou, že všetko je navonok v poriadku, ale vo vnútri vás sa všetko rúca, po čase to začne byť vyčerpávajúce. Vtedy som si povedala, že jediné východisko je ukončiť svoj život. Veď aj tak tu nie je nič, čo by mi prinášalo radosť.

 

Čo ti išlo v tom danom momente hlavou, keď si sa rozhodla ukončiť svoj život?

Neznie to dobre, ale jediné, na čo si pamätám, je, že som chcela svojim rodičom spôsobiť bolesť, ktorú oni spôsobili mne. Veď oni sú moji rodičia a mali by sa o mňa starať. Chcela som im ukázať, že keby som zomrela, v srdci by cítili rovnakú bolesť. Toto si najviac pamätám. A bol to ešte pocit zúfalstva.

 

Ako to pokračovalo?

Ťažko sa to opisuje slovami, nazvem to hlas, ktorý mi zrazu povedal: „Dominika, ja som ťa miloval dávno predtým, ako si sa narodila, a kvôli mne sa nemusíš meniť a robiť nejaké konkrétne veci, aby si si moju lásku zaslúžila.“

 

Vedela by si slovami opísať, ako si sa cítila, keď si začula Boží hlas, ako ti hovorí, že ťa miluje?

Veľmi ťažko sa to opisuje slovami… Cítila som slobodu, akoby týmito slovami boli postupne vyvracané lži o mne, ktorým som dlho verila. Skrze tieto slová sa mi otvorili oči a vďaka tomu som si vedela uvedomiť, že už takto nechcem viac žiť. A trochu som sa na Boha aj hnevala, prečo som si musela pretrpieť tak veľa a až teraz sa „ozval“. Ale asi najlepšie to vystihuje sloboda, zloženie masky a pozvanie prísť pred neho bez toho, aby som sa musela za niečo hanbiť. Všetko vtedy opadlo a môj plač bol iný ako tie ostatné, lebo som po tých slovách volala na Boha. Predtým som sa utápala vo svojich problémoch, vo svojej vlastnej špine bez žiadnej nádeje.

 

Opísala by si, čo sa v tebe vtedy udialo?

Vnútorne som si uvedomila, že toto nie je v poriadku a takto žiť nechcem. Mala som vtedy pätnásť alebo šestnásť rokov. Bola som mladá a jednoducho som vtedy v izbe začala na Boha kričať, že ja takto žiť nechcem, že ho potrebujem. Ak je ozaj pravda to, čo sa hovorí v kostole, a to, čo ma učili rodičia, tak nech príde a pomôže mi, lebo ja už neviem, ako ďalej. Bol to výkrik zúfalstva.

 

Prišiel?

Najprv som nechápala, prečo to prišlo až teraz. Toľké roky som trpela. Každý jeden deň bol pre mňa ťažký – a tie veci sa zhoršovali. No teraz si s odstupom času myslím, že Boh čakal, keď na neho ja sama zavolám a priznám si, že to nezvládam.

 

Pamätáš si na svoje prvé praktické rozhodnutie, ktoré si urobila po tom, čo si tento Boží hlas počula?

Prvým praktickým krokom, ktorý nasledoval hneď potom, ako som počula Boží hlas, bolo uvedomenie, že takto nechcem žiť ďalej. Myslím si, že je to veľmi dôležitý krok, keď sa chceme nechať Bohom uzdravovať. Potom to bolo vyznanie, že to sama nezvládam, že sa vlastne úplne vo všetkom topím, že potrebujem Ježiša, aby ma uzdravil a pomohol mi znova sa postaviť.

Neskôr som si začala budovať vzťah s Ježišom tak, že som sa snažila nájsť si na neho čas počas dňa. Niekedy som k nemu rozprávala, inokedy bola len ticho. Veľmi podstatná vec pre mňa bola nájsť si vo svojom okolí ľudí, s ktorými môžem zdieľať vieru a rozprávať sa o tom, ako sa cítim, čo prežívam. Začala som teda chodiť na stretká mladých, kde som mohla viac rásť, učiť sa o Ježišovi a cítiť prijatie a lásku. Cez jednu kamarátku som sa dostala do spoločenstva Eben Ezer.

 

 

Zmenilo sa po tom niečo aj vo vzťahu s rodičmi?

Boh mi stále ukazuje, že v oblasti s rodičmi mám ešte nejaké zranenia, ale kľúčová vec bola odpustiť im a zároveň sa im ospravedlniť za ten čas. Odpustenie bolo pre mňa veľmi ťažké, ale tiež oslobodzujúce. Tým, že som im dokázala odpustiť a priznať si tak aj svoju chybu, posunula som sa vpred. A Boh ma viac uzdravoval.

 

Musela si odpustiť aj sebe?

Áno. Myslím si, že to bolo ešte ťažšie.

 

Bol to pre teba proces – naučiť sa milovať samú seba, alebo to prišlo s tým, keď si počula hlas Boha?

Bol to proces a Boh si na to použil rôzne situácie alebo ľudí. Myslím si, že vždy je to cesta, u mňa sa začala veľmi postupne. Milovať samú seba sa učím vďaka tomu, že sa dávam Ježišovi a prijímam jeho lásku. Takto sa začal meniť môj pohľad na mňa a na to, kto som.

 

Napadajú ti nejaké konkrétne situácie, pri ktorých ťa Boh učil?

Stala sa mi raz nepríjemná vec. Náhle som ochorela – a tá choroba bola veľmi zvláštna, lebo doktori nevedeli zistiť, čo mi je, ale súviselo to s močovými cestami. Počas obdobia asi piatich mesiacov, keď to bolo pre mňa veľmi psychicky náročné, mi Boh ukazoval svoju vernosť a každodennú lásku. Mnohí by povedali, že to bolo ťažké obdobie. Ale pre mňa to bolo obdobie, v ktorom som vnútorne rozkvitla a Boh sa ku mne ešte viac priblížil.

 

Aký je tvoj život s Bohom teraz?

Sú aj obdobia, keď som smutná alebo prežívam niečo náročné, no tým, že som spoznala Ježiša, máme spolu vzťah a viem, čo všetko pre mňa urobil. Vďaka tomu si uvedomujem, že je dar a zázrak, že som vôbec tu. Viem, že Boh je s nami aj cez ťažké obdobia – a tie nás majú niečo naučiť. Nebudeme rásť v prostredí, kde sa máme dobre, ale v prostredí, kde je to ťažšie.

 

Nachádzaš živého Boha aj v každodennosti?  

Myslím si, že je potrebné pozerať sa na maličkosti okolo nás. On je všade, je v našich pocitoch, emóciách, v tom, čo robíme. Boha vidím veľmi živého v službe a keď niekomu dokážem pomôcť. Alebo napríklad v slovách druhých. V momentoch, keď si vieme uvedomiť, že on je živý a neustále koná. Nie je vzdialený Boh, je osobný Boh.

 

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.



Komentáre