Dominikán Samuel Lovás: Ak počujem aj najhoršie hriechy, teším sa, že ich kajúcnik ľutuje

Sviatosť zmierenia sa nám často spája hlavne s našimi negatívnymi stránkami a zlyhaniami. V skutočnosti je však návratom do náruče milujúceho Otca, ktorý čaká a teší sa viac z jedného hriešnika, ktorý koná pokánie, ako z deväťdesiatich deviatich spravodlivých, ktorí pokánie nepotrebujú. Viac nám povie dominikán, brat Samuel Lovás. 

Je Boh milosrdný alebo spravodlivý?

Je obidvoje. Milosrdný aj spravodlivý zároveň. Tieto vlastnosti sú u Pána Boha vo svojej podstate totožné a jedna druhú nevylučujú. Naopak, predpokladom Božieho milosrdenstva je jeho spravodlivosť. Len ten, kto uznáva, že sa proti Božej spravodlivosti previnil, môže dosiahnuť Božie milosrdenstvo.  

Milosrdenstvo pre seba asi každý uvíta. Keď však ide o druhých, niekedy sme ako Jonáš, ktorý si želal, aby prišiel na hriešnikov spravodlivý trest…

Je to pochopiteľné. Ale to, čo by sme chceli, aby mal Boh voči nám, by sme mali chcieť aj pre ostatných. Kresťan je povolaný k tomu, aby mal Kristovo zmýšľanie a Kristus sám seba vydal za naše hriechy a prosil, aby bolo odpustené tým, ktorí ho zabili. Ak teda nasledujeme Krista, aj my by sme mali chcieť dobro aj pre svojich nepriateľov. Tým najväčším dobrom je spása, ktorá zahŕňa obrátenie. 

Vo Svätom písme sa spomínajú hriechy proti Duchu Svätému, ktoré nebudú odpustené ani v tomto veku, ani v budúcom… Existujú teda aj hriechy, ktoré Boh neodpustí? Ktoré sú to?

Pri hriechoch proti Duchu Svätému rozlišujú cirkevní otcovia tri roviny a iba jedna z toho je neodpustiteľná. Prvá rovina hovorí o tom, keď sa niekto rúha Duchu Svätému ako osobe. Keď Židia hovorili Kristovi, že je pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov, rúhali sa druhej Božskej osobe. Keď povedali, že mocou Belzebula, kniežaťa zlých duchov, vyháňa zlých duchov, rúhali sa na doslovnej úrovni Duchu Svätému, pretože Kristus vyháňal zlých duchov svojou vlastnou Božskou mocou a zároveň ako človek aj mocou Ducha Svätého. Keď niekto hovorí, že je to mocou Belzebula, rúha sa Duchu Svätému, ktorý je týmto konaním ako osoba dotknutý. Toto je prvá rovina, ale tieto hriechy sú odpustiteľné. 

Keď Kristus hovorí farizejom a zákonníkom, že hriech proti Duchu Svätému je neodpustiteľný, vystríha ich, aby nedošli do tej neodpustiteľnej formy hriechu proti Duchu Svätému. Tento hriech teologicky objasnil ako prvý svätý Augustín, ktorý hovorí, že neodpustiteľný hriech je definitívna nekajúcnosť. Keď v neľutovaní svojich hriechov človek zotrvá až do smrti. Prečo je to hriech proti Duchu Svätému? Pretože odpustenie hriechov je dielom Ducha Svätého, ako to aj kňaz vyslovuje pri spovednom rozhrešení. To je teda druhý pohľad na hriech proti Duchu Svätému a ten je neodpustiteľný z toho dôvodu, že človek nechce, aby mu bolo odpustené. 

Aká je tá tretia rovina hriechov proti Duchu Svätému?

Sú ňou hriechy, ktoré sú opäť odpustiteľné a človek sa nimi prehrešuje proti dobru ako takému. Dobro sa totiž privlastňuje v prvom rade Duchu Svätému. Otcovi je takto privlastňovaná moc a Synovi múdrosť. Kto teda odstraňuje prekážky, ktoré by ho mohli odradiť od hriechu, alebo napomáha nejakým spôsobom svojim hriechom, hreší takto proti Duchu Svätému. Peter Lombardský rozlišoval šesť takýchto skutkov: zúfalstvo, opovážlivé spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo, nekajúcnosť (ale nie tá definitívna), zatvrdnutosť v hriechu, vzdorovanie poznanej pravde a závisť duchovného dobra blížneho (keď niekto závidí rozmnoženie Božej milosti vo svete). 

STRETNUTIE S MILOSRDNÝM OTCOM

Cirkevné prikázanie je spovedať sa raz do roka. Prečo vôbec máme také prikázanie?

Je to to úplné minimum. Cirkev tu určuje minimálnu latku. Ak chce človek napredovať v duchovnom živote a vyhýbal by sa spovedi, vylučoval by jeden z veľmi dôležitých prostriedkov duchovného napredovania a ochudobňoval by sa o jeden z najúčinnejších prostriedkov duchovného rastu. 

Ak je minimum vyspovedať sa jedenkrát za rok, vieme tiež povedať,aká frekvencia je ideálna?

Mnohí duchovní autori hovoria, že raz za dva týždne. Svätý pápež Ján Pavol II. vraj chodieval na spoveď každý deň. Keďže bol kanonizovaný, zrejme nemal až také vážne hriechy, ale bol Bohu veľmi blízkym človekom a takýto človek vidí aj malé prehrešky, ktoré ho vzďaľujú od milovaného Pána. Nás to môže motivovať, že sa môžeme spovedať aj častejšie ako raz za dva týždne. Na druhej strane, človek by sa mal vyhnúť tomu, aby sa stal škrupulantom, ktorý vidí hriech všade, aj tam, kde nie je, a hneď sa z toho beží spovedať. 

Škrupulantstvo teda človeku dosť komplikuje život. Ako postupuje spovedník, ak k nemu príde škrupulantný človek?

Ak príde človek po týždni od poslednej spovede so siahodlhým zoznamom hriechov a je jasné, že to nie je žiadny zloduch, spovedník sa mu snaží ukázať, že jeho pohľad na hriechy nie je celkom realistický. Škrupulantstvo je aj psychická porucha a škrupulanti majú tendenciu neveriť tomu, ak ich niekto na to upozorňuje. 

Vieme, že dokonalá ľútosť odpúšťa hriechy. Načo sa potom treba spovedať?

Dokonalá ľútosť je tá, keď človek ľutuje spáchaný hriech z lásky k Bohu, a nedokonalá, keď ľutuje zo strachu pred trestom – večným zatratením. Človek však nemusí mať istotu v tom, či si vzbudil dokonalú ľútosť. Na odpustenie hriechov pri spovedi stačí aj nedokonalá ľútosť. Druhá vec je rovina zmierenia sa s Cirkvou. Aj dokonalá ľútosť je prostriedkom na odpustenie hriechov, ale ešte stále ostáva rozmer zmierenia sa s Cirkvou, pretože my ako spoločenstvo ľudí sme na základe našej prirodzenosti a ešte viac na základe príslušnosti k Cirkvi spojení, a tak naše hriešne konanie zraňuje aj Cirkev, ktorej sme súčasťou. Hoci ide aj o hriech, ktorý sa nikoho iného viditeľne netýka, ani o ňom nikto iný nevie. 

Teda okrem odpustenia hriechov je tam rozmer zmierenia sa s Cirkvou. Má spoveď ešte nejaký ďalší rozmer, ktorý si ani neuvedomujeme?

V sekundárnom zmysle by sme mohli hovoriť aj o psychologickom rozmere. Keď človek počuje od iného človeka ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov, tak aj keď si to neuvedomuje, na úrovni jeho podvedomia sa tiež niečo deje. Pôsobí to uisťujúco, keď slová odpustenia počuje od niekoho iného. 

NIEKEDY SÚ PODSTATNÉ AJ OKOLNOSTI

Zvyčajne sa na spoveď aj dopredu pripravujeme. Ako by mala vyzerať taká príprava?

Kardinál Journet, ktorý zomrel v povesti svätosti, hovoril, že keby mal 5 minút na prípravu na spoveď, 4 minúty by venoval oslave Božieho milosrdenstva a 1 minútu spytovaniu svedomia. Samozrejme, nemusíme to brať úplne doslovne, spytovanie svedomia je dôležité. Tento kardinálov výrok však dobre poukazuje na to, že spoveď nemá byť len o horlivej snahe vytiahnuť na seba všetku špinu, prípadne sa kŕčovito usilovať, aby sme nič nezabudli. Ide skôr o to vnímať, že sa chceme stretnúť s milosrdným Bohom, svojím Otcom, ktorý mi chce odpustiť. Vidieť Božiu lásku, ktorá je na začiatku sviatosti zmierenia. Toto je najdôležitejší moment sviatosti zmierenia. Až potom sú naše hriechy a pokánie. 

Je lepšie ísť ku kňazovi, ktorý ma pozná alebo k neznámemu?

Rozumiem, že niekedy môže byť nepríjemné ísť ku kňazovi, ktorý je s nami v priateľskom vzťahu. Z hľadiska nášho duchovného dobra je však určite lepšie ísť ku kňazovi, ktorý nás pozná a s ktorým si aj rozumieme, lebo nám môže dať adekvátnejšiu radu a pomoc. Kňaz, ktorý nás nepozná, ak nemá nejaké prirodzené alebo špeciálne nadprirodzené dary, môže tápať v tom, čo by človeku mohlo najviac pomôcť. Ale spovedník, ktorý sprevádza penitenta dlhšie, vie adekvátnejšie poradiť.

Svätá Terézia z Avily povedala, že keby si mala vybrať medzi svätým a vzdelaným spovedníkom, tak si vyberie vzdelaného. Prečo je dôležité, aby bol spovedník rozhľadený?

Tento výrok by od kontemplatívnej mníšky, karmelitánky, málokto čakal, skôr presný opak. Lenže, pri všetkej úcte, môže byť kňaz, ktorý vedie svätý život, ale nemá intelektuálne dary a môže človeka viesť zlým smerom. Rozum je na úrovni našej prirodzenosti prvoradý a milosť stavia na prirodzenosti. 

Niekedy nás od spovede môže odradiť aj konkrétny kňaz. Čo ak o ňom viem, že je hriešny?

Aj najhriešnejší kňaz na svete nám môže dať rovnako platné a účinné rozhrešenie ako svätý kňaz. 

Čo sa týka účinnosti sviatosti, je to skôr otázka penitenta, ako spolupracuje s Božou milosťou. Sviatosti sú účinné samotným vyslúžením, latinsky ex opere operato. Teda aj cez „hrdzavú trubku môže tiecť čistá voda…“

Väčšinou mám však možnosť si kňaza vybrať. Ak viem o vážnych deliktoch kňaza, môžem mať k spovedi u neho aj neprekonateľný odpor. Na druhej strane, ak je to v rovine, že viem o hriechu tohto kňaza, ale nie je to dvojtvárny človek, tak možno taký kňaz, ktorý má skúsenosť aj so svojimi pádmi, môže byť viac chápavý a vedieť lepšie poradiť. 

Je vhodné sa pred vyznaním hriechov u neznámeho kňaza predstaviť?

Určite je dobré povedať základné veci, v akom stave penitent žije: či je ženatý, slobodný, či má deti… To sú veci, ktoré hneď pomôžu kňazovi zorientovať sa. 

Ako hovoriť o hriechoch, ktoré sú chúlostivé?

Pravidlo je, že človek by mal vyznať ťažké hriechy aj s okolnosťami a počtom. Ale určite kňaz nepotrebuje vedieť každý detail chúlostivých vecí. Stačí spomenúť to, čo je podstatné k hriechu. Napríklad, ak by sa niekto spovedal z hriechu, že osočoval kňaza vo veci spovedného tajomstva, to musí spomenúť, to je závažná okolnosť a má to následne svoj zvláštny postup. 

Aký?

Pri tomto konkrétnom hriechu by penitent nemal dostať rozhrešenie, pokiaľ vec nedá do poriadku, alebo sa k tomu minimálne nezaviaže. Ak sa zaviaže a nesplní to, tak spovedné rozhrešenie je neplatné. 

Sú aj iné hriechy takto podmienené?

Po každom hriechu by sa mal človek snažiť dať do poriadku tie veci, ktoré sa jeho konaním pokazili. Napríklad ak som niečo ukradol, musím vec vrátiť, inak je spoveď neplatná. 

Alebo keď človek v závažných veciach klame, je úkonom spravodlivosti dať veci na pravú mieru. Ak napríklad niekoho uvediem do omylu a hrozí, že sa začne správať podľa mojej mylnej výpovede, mal by som mu povedať, že som klamal. 

A čo poradie, v akom hriechy vyznávam? Je dobré povedať najskôr ťažké či ľahké?

To je na kajúcnikovi, ako mu vyhovuje. 

Ak spovedajúci sa na nejaký hriech zabudne, mal by ho vyznať pri ďalšej spovedi?

Ak naozaj neúmyselne nevyznám nejaký ťažký hriech, lebo som zabudol, Pán Boh mi ho odpúšťa. Ostáva však povinnosť vyznať hriech na nasledujúcej spovedi s tým, že na predchádzajúcej naň zabudol. Čo sa týka ľahkých hriechov, tam ani nie sme viazaní všetky pri spovedi vyznať.

A čo ak ťažký hriech zamlčím zámerne?

Vtedy je spoveď neplatná. Tu treba povedať, že niekedy sú podstatné aj okolnosti a ak ich človek úmyselne nevyzná, spoveď je neplatná. 

Môžete nám uviesť príklad?

Ak sa muž spovedá, že mal intímny mimomanželský pomer so ženou, je iné, keď sa to stalo jednorazovo a iné, keď s tou ženou žije. 

Ak dvaja ľudia spolu žijú bez manželského zväzku, tam zrejme bude chýbať úprimná ľútosť aj rozhodnutie v tomto konaní nepokračovať…

Za normálnych okolností by takto žijúci ľudia rozhrešenie dostať nemali, pretože žijú v blízkej príležitosti k hriechu. Ak človek naozaj ľutuje hriechy, chce sa ich zbaviť a chrániť sa aj príležitostí k nim. 

Spomenuli ste, že dôležitá je aj ľútosť. Ako si ju máme vzbudiť? 

Pri ľútosti nejde o to, ako to človek emočne prežíva, či plače nad svojimi hriechmi. Ľútosť nie je primárne záležitosť našich pocitov, ale je vecou rozumu. Hlavne musím byť rozhodnutý, že to už viac nechcem urobiť. 

Čo ak som v situácii, že hriech nechcem páchať, ale takmer s istotou viem, že ho opäť spácham?

Ak ide trebárs o hriechy, na ktorých som doslova závislý, dôležité je moje rozhodnutie, že to nechcem robiť. 

NAJČASTEJŠÍM DÔVODOM EXKOMUNIKÁCIE BÝVAJÚ INTERRUPCIE

Spovedajúci kňaz je viazaný spovedným tajomstvom. Sú okolnosti, za ktorých môže byť spovedné tajomstvo porušené? 

Nie sú, spovedné tajomstvo je nedotknuteľné. 

Týka sa spovedné tajomstvo aj mňa, ak si napríklad v rade na spoveď nedopatrením vypočujem niečo z cudzej spovede?

Áno, platí aj v tomto prípade. Napríklad aj vtedy, keby niekto išiel na spoveď s tlmočníkom, lebo so spovedníkom nehovorí rovnakým jazykom, spovedným tajomstvom je viazaný aj tlmočník. 

Je viazaný aj penitent voči kňazovi?

Nie, ale je vhodné nehovoriť o tom. Lebo by sa mohlo stať, že človek, ktorému poviem, čo mi kňaz pri spovedi povedal, by chcel potom tohto kňaza s tým konfrontovať. Lenže kňaz o tom nemôže hovoriť, preto je lepšie nevystavovať ľudí takýmto situáciám. Na druhej strane, nič nebráni tomu, ak ma inšpiruje nejaká rada spovedníka a ja sa s ňou chcem podeliť s blízkym človekom. 

Na spovedi mi Boh odpustí hriechy, ale ešte potrebujem odpustky. Prečo?

Pri každom mojom skutku sú dve roviny. Jedna vec je, že zlý skutok, ktorý som urobil, uráža Boha. To je rovina viny. Nesiem za svoj skutok vinu, ktorú mi Boh vo sviatosti zmierenia prostredníctvom kňaza odpúšťa. Potom je však ešte rovina následkov môjho konania, ktoré je vybočením na úrovni rozumového poriadku. Každý hriech je takýmto vybočením. Keby som vypil veľa alkoholu, som opitý. Ak to vnímam ako nepriaznivý stav, tak už ten stav opitosti, ktorý je spojený s výčitkami svedomia, je pre mňa trestom. Tieto zlé následky hriechov ostávajú aj po prijatí rozhrešenia. Musia sa potom riešiť buď v očistci, kde si ich „odtrpím“, alebo sa riešia odpustkami. 

Keď získam úplné odpustky, už nemusím ísť na spoveď?

Odpustky získa človek iba v milosti posväcujúcej, spoveď je jednou z podmienok. 

So spoveďou sa môže spájať termín exkomunikácie. Čo to vlastne je? 

Exkomunikácia nie je vylúčenie z Cirkvi, vylúčiť z Cirkvi sa nedá. Exkomunikácia znamená, že človek je vylúčený z dobier cirkevného spoločenstva, predovšetkým sviatostného života.

Existuje dvojaká exkomunikácia. Prvá je tzv. lataesententiae, exkomunikácia samým skutkom. Keď niekto spácha skutok, s ktorým je spojená exkomunikácia. Takáto exkomunikácia sa nevyhlasuje verejne. Automaticky je človek exkomunikovaný, pokiaľ vie, že za ten skutok je exkomunikácia. Potom sú ešte iné skutky, ktoré posudzuje cirkevná autorita a môže za ne exkomunikovať. Exkomunikácia je trest, ktorý má slúžiť predovšetkým k náprave človeka. Keď sa človek kajá, je na ceste k tomu, aby bola exkomunikácia sňatá. Cirkev nemá záujem nikoho držať v exkomunikácii.  

Za ktoré hriechy je trest exkomunikácie?

Najrozšírenejší skutok, ktorý spôsobuje exkomunikáciu samým vykonaním, je asi, bohužiaľ, podstúpenie interrupcie, navádzanie na ňu alebo jej vykonanie. 

Niektoré hriechy, s ktorými je spojený trest exkomunikácie, sú rezervované len pápežovi, len pápež môže sňať exkomunikáciu. Iné sú rezervované biskupovi.

Ako to prakticky prebieha, ak niekto príde na spoveď s hriechom, za ktorý je exkomunikácia?

Keby niekto prišiel s tým, že napríklad navádzal na interrupciu, kňaz sa ho opýta, či vie, že za ten skutok je exkomunikácia. Ak by povedal, že nevie, v tom prípade by exkomunikáciu nemal. Keby povedal, že vie, ale teraz to ľutuje, diecézny kňaz ho pošle za biskupom. Ako dominikán by som mu povedal, že skutok je rezervovaný biskupovi, ale mendikantské rehole, ktorými sú aj dominikáni, majú privilégium rozhrešovať hriech interrupcie. 

Ako sa postupuje, ak ide o hriech rezervovaný pápežovi?

Spovedník napíše pápežskej penitenciárii a oni musia sprostredkovať sňatie exkomunikácie. 

V tom prípade odchádza penitent zo spovednice bez rozhrešenia?

Sú dva spôsoby. Bežná cesta je, že kňaz musí napísať na pápežskú penitenciáriu a rozhrešenie dá, keď odtiaľ dostane odpoveď. Tým druhým spôsobom je, že kňaz rozhreší a následne píše do Ríma.

TEŠÍM SA Z TOHO, KEĎ SA HRIEŠNIK KAJÁ

Keď kňaz vidí človeka po spovedi, spája si ho s jeho hriechmi?

Kňazi sú v tomto smere profesionáli. Vedia, že keď sú v spovednici, nie sú tam sami za seba, ale za milosrdného Otca. Taký by mal byť aj ich postoj. Ak teda počujú aj tie najzávažnejšie hriechy, tešia sa z toho, že penitenti hriechy ľutujú. Často u kňazov funguje aj „sviatostná strata pamäti“, teda na mnohé veci zabudnú, lebo si ich ani nechcú pamätať. 

Nie je ubíjajúce sedieť dlhé hodiny v spovednici a počúvať samé negatívne veci?

Nie je to jednoduché. Aj snaha s pomocou Božej milosti povedať to, čo by spovedajúcemu efektívne pomohlo, vyčerpáva. Vyžaduje si to sústredenú pozornosť. Niekedy je človek mysľou ešte pri človeku, ktorý práve zo spovednice odišiel, a už tam je niekto ďalší. Je to však asi vo všetkých pomáhajúcich profesiách, že keď človek ide robiť takéto aktivity, tak sa na ne psychicky nastaví. Realita je však, žiaľ, aj to, že ľudia sa spovedajú stále menej. 

Iste je to aj veľká zodpovednosť. Mnoho ľudí povie, kňaz mi na spovedi toto povedal a odvtedy som s Bohom skončil…

Toto je trochu nefér. Z podstaty spovede je predsa jasné, že to nie je o tom jednom kňazovi a ak ma odradí jedna spoveď, je to odo mňa trochu hlúpe. 

Ako sa spovedajú kňazi?

Ako bežní hriešnici. Zaklopú k nejakému inému kňazovi a vyspovedajú sa. Je to nakoniec aj výchovné. Hovorí sa, že dobrý spovedník je ten, kto je dobrý penitent. Kto sa spovedá dobre a často, ten vie aj dobre spovedať iného človeka. 

Čo ak si niekto spoveď nahrá?

Je to závažný prehrešok proti sviatosti zmierenia, dokonca je to hriech, ktorý je na rozhrešenie rezervovaný pápežovi. A, samozrejme, spoveď je neplatná. 

Môže byť spoveď aj priestorom, kde riešim svoje psychické a vzťahové problémy?

Človek má so svojimi hriechmi spojené okolnosti a vzťahy. Ide to ruka v ruke, v našej mysli to je často prepojené. Spoveď však nie je miesto primárne určené na riešenie takýchto problémov a obzvlášť, keď sú veľké spovedania pred sviatkami, nie je na to ani priestor. Vtedy je lepšie dohodnúť si stretnutie s kňazom a tam sa porozprávať pokojne aj o vzťahových veciach alebo o čomkoľvek, čo človek rieši. Nemôžeme si však pritom celkom zamieňať rolu kňaza so psychológom. Kňaz má v prvom rade sprostredkovať nadprirodzenú Božiu milosť. Ako duchovný otec môže tiež vypočuť či poradiť, ale ak už niekto má trebárs psychiatrickú diagnózu alebo iné poškodenie osobnosti, v tom prípade treba určite vyhľadať pomoc adekvátneho odborníka. 

Foto: archív respondenta