TOP

Don Ernest Macák: Bože, oplatilo sa mi žiť!

Človek, ktorý prežil vo svojom živote nesmierne množstvo utrpenia a odišiel do večnosti, zanecháva akýsi duchovný testament: Bože, oplatilo sa mi žiť!

Ako osemdesiatosemročný, v roku 2008, napísal posledný rukopis, knihu vďaky, ako ju sám nazval. Rukopis, ktorý je akýmsi zhrnutím, no zároveň takým posledným pohľadom na život, ktorému dal sám názov Všetko je milosť a dar, no vo vydavateľstve ju premenovali na Bože, oplatilo sa mi žiť!

Ťahá ma to písať svoju poslednú knihu. Knihu vďaky. Najmä po tieto dni som v sebe veľmi cítil, že VŠETKO JE MILOSŤ A DAR! Celé moje jestvovanie a život: Všetko je milosť a dar! Že som a žijem! Aj to, že som trpel!

 

 

ŠESTNÁSŤROČNÝ ERNEST PROSÍ PÁNA, ABY SA DOŽIL ASPOŇ PÄŤDESIATKY…

V dokladoch mal zapísané, že sa narodil 7. januára 1920 vo Vištuku, ktorý je medzi Modrou a Trnavou, hoci sa tak udialo o deň skôr. Jeho otec musel ísť nahlásiť na úrad, že sa narodil, no pre návaly snehu sa tam dostal až o deň neskôr. Ernest, prvé z piatich detí svojich rodičov, ktorý dostal meno po svojom krstnom otcovi Ernestovi Radakovičovi, ako bolo vtedy zvykom.

Rodinná politika bola vtedy taká, že prvý syn musel zostať pracovať na poliach, nemohol ísť študovať. Ernest ako najstarší syn však dostal povolenie od otca, ktorému štúdiá tiež neboli umožnené, že môže ísť študovať. Odmalička vášnivý stromolezec, ktorému už v mladosti nahradili rodičov predstavení na štúdiách, študoval na štátnom gymnáziu v Trnave, neskôr na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne. Keď skončil piatu triedu, nastúpil do saleziánskej rehole vo Svätom Beňadiku. Ako šestnásťročný, keď sa mu objavili rôzne zdravotné problémy, prosil Pána, aby sa mohol dožiť aspoň päťdesiatky.

Škrupule, neistoty a úzkosti svedomia v mladosti, ktorých sa zbavil vďaka poslušnosti voči svojmu duchovnému vodcovi. V tomto čase píše list pátrovi Piovi o svojich bojoch a spolubratia svätca zo San Giovanni Rotondo mu odpisujú: „Odkazuje vám, aby ste sa modlili a usilovali sa poslušnosťou svojmu duchovnému otcovi zbaviť svojich úzkostí a neistôt.“ Získava milosť poslušnosti. Ani tento čas však nevníma ako zbytočný, práve naopak, ako sám píše: všetko bola milosť, aj to, čo som pri tom vytrpel.

Po týchto bojoch prichádza čas pokoja a 31. júla 1936 skladá svoje prvé sľuby v saleziánskej reholi. Neskôr bol poslaný na teologické štúdiá do Turína v Taliansku, kde prišiel práve počas druhej svetovej vojny, a kvôli tomu tam štúdium nemohol dokončiť. Tvrdý vojnový rok v Turíne, bombardovanie, denné ostreľovanie trvajúce niekoľko mesiacov.

Prežili sme najstrašnejšiu vojnu v ľudských dejinách. Prežili sme ju. Bola to milosť! Aj my sme mohli byť medzi tými vyše sedemdesiatimi miliónmi mŕtvych, ktorí sa stali obeťou vojny. Boh nás udržiaval pri živote. Ďakovali sme za život ako za milosť, ako za dar.

 

 

CHCEM A MUSÍŠ SA STAŤ SVÄTÝM!

„Pane, dávam sa ti celý! Môj budúci život musí stáť za to!“ povedal pri svojich doživotných sľuboch v roku 1942. V Adventnom období o dva roky neskôr sa v úplnom tichu jeho vnútra zreteľne ozýval hlas: „Chcem a musíš sa stať svätým!“

Napokon teológiu dokončil vo Svätom Beňadiku, kde bol 29. júna 1946 na sviatok svätého Petra a Pavla vysvätený za kňaza.

Ležal som na dlažbe medzi svätencami s celou svojou minulosťou a zlyhávaním! Kto som ja, že si ma Boh vybral, vyvolil, viedol a vychovával až po tento okamih? Kto som ja so svojím limitovaným zdravím a ostatnými ťažkosťami každého druhu? Čo tu vlastne na dlažbe chrámu pri tejto kňazskej vysviacke hľadám ja? Koľko mi toho musel Trojjediný odpustiť až po tento okamih! Ležal som na chrámovej dlažbe ako bezmocný, slabý, bezbranný a nemohúci, ako ten, čo má za sebou nesmierne veľa odpustených zlyhaní. Ležal som v pokore a prežíval som svoju nehodnosť pred tvárou trojjediného Boha, ale súčasne aj veľkú vďačnosť a lásku.

 

 

PRENASLEDOVANIE – AJ TOTO BOLO MILOSŤOU A DAROM!

„Ako prvák na gymnáziu som o ňom nevedel mnoho. Všimol som si iba to, ako kráčal ticho a pomaly po chodbách šaštínskeho kláštora a sem-tam sa pristavil pri študentoch, aby im vtlačil do srdca jednu, dve vety. Aj naše prvé stretnutie bolo takéto – Viac sa usmievaj, máš dôvod, lebo Pán Boh ťa má veľmi rád! A on sa tak často usmieval. A tak nádherne sa odrážala v tom úsmeve jeho duša,“ spomína na neho jeden bývalý študent šaštínskeho gymnázia.

Po kňazskej vysviacke dostal Ernest Macák tzv. list poslušnosti a putoval do Ústavu na Miletičovej ulici v Bratislave, kde mal študovať na Univerzite Komenského a zároveň apoštolovať medzi mladíkmi staršími ako pätnásť rokov.

Vo februári roku 1948 sa začalo prenasledovanie Katolíckej cirkvi. Don Macák zachraňoval mladých saleziánov tým, že im pomáhal utiecť do zahraničia. Čas plný napätia, ktoré tiež vnímal ako milosť, ako všetko vo svojom živote.

A ja? Nemienil som utekať za hranice, úteky sú pre bratov a kvôli záchrane našej saleziánskej provincie. Všetko je milosť! Aj to, že neutekám, aj to, že to môžem a smiem robiť s Božou pomocou napriek riziku zatykača na svojich pleciach.

Počas barbarskej akcie vtedajšieho režimu, v rámci ktorej zbavili slobody stovky rehoľníkov, neskôr aj rehoľných sestier, bol deportovaný do sústreďovacieho tábora v Podolínci. Tieto tábory mali byť úderom, aby sa zriekli svojho rehoľného života, aby dobrovoľne podpísali, že vystupujú z rehole. Ježiš im dal milosť nepodpísať, neodísť. Pokus o útek z Podolínca bol úspešný. A hoci bol na neho vydaný zatykač, napriek tomu pokračoval v tajnej práci medzi mladými saleziánmi. A tak začali vznikať tajné rehoľné skupinky saleziánov v jednotlivých slovenských krajoch, ale aj v Česku.

Boha sme chceli poslúchať viac ako protináboženský teror. Bolo však treba žiť s rizikom zatykača. A hoci sme boli mladí i krehkí a mali sme strach, dostávali sme od Boha aj odvahu! Vďaka za tú odvahu v slabosti a neistote! Bola to ustavičná milosť a dar!

Dva roky v „katakombách“, ktoré boli tajným životom saleziánov, počas ktorých cestoval po republike s občianskom preukazom na meno Jozef Ochaba. Doklad dostal od matky mladého spolubrata, ktorý utiekol do Francúzska.

 

 

DIAGNÓZA: BLÁZNOM PRE KRISTA

Počas organizovania jedného z posledných útekov mladých spolubratov za hranice ho v nedeľu 7. septembra 1952 v Přerove zatkla Štátna bezpečnosť (ŠtB). Najskôr bol necelý týždeň väznený v Olomouci, uprostred nocí budený na výsluch. Potom ho previezli do väzenia v Bratislave, kde výsluchy pokračovali. Dlhé mesiace trvajúce vyšetrovanie. Obdobie plné strachu, že ho zlomia a že v búrkach úderov a mučenia prezradí desiatky mladých i starších bratov saleziánov. Aby nezradil bratov, začal hrať „hru na blázna“.

Na otázku, koľko rokov tak môžem dostať, vyšetrovateľ mi cynicky odpovedal: „Ak sa priznáte, môžete čakať asi pätnásť rokov… Ak nie…“ Vybuchlo zo mňa: „Môžem dostať aj slučku?“ Ešte cynickejšia odpoveď: „Ani to nie je vylúčené.“ Pud sebazáchovy vtedy vo mne vybuchol ako sopka a umáral ma vo dne i v noci, týždeň čo týždeň… Ako to, že ma jeho slová vtedy nezlomili? Ba pustil som sa opačnou cestou – postupne som začal predstierať, že som sa zbláznil, hoci som sa desil, dokedy to tak vydržím a či sa pritom naozaj nezbláznim. Okrem toho som vôbec nevedel, ako to vlastne treba robiť…

Tým sa vyšetrovanie spomalilo a dostal sa na psychiatriu v Prahe – Bohniciach, neskôr v Havlíčkovom Brode a Pezinku, kde počas dvoch rokov dostal až tridsaťšesť elektrošokov.

Bože môj! Aká strašná milosť a dar to boli! Ako pomalinky-pomaly, zavše len po kvapkách som ju prijímal! Ako som sa jej len bránil! Dnes viem, že to bolo naozaj milosťou a darom. Ako si ma len nimi miloval! Radikálne si vo mne premenil toľko vecí, aj mňa samého! Vďaka! Vďaka! Všetko bolo milosťou a darom! Niekedy až po hranice zbláznenia a polozúfania. Ale bol si pri mne ty, Bože môj! Môj Boh – milosť, môj Boh – dar!

Prepustený z psychiatrických liečební bol až v apríli 1955, poslali ho domov k rodičom do Vištuku, kde trinásť rokov pracoval na poliach, pričom stále pokračoval v „hre na blázna“.

Počas celého obdobia prenasledovania písal rukopisy, ktoré skrýval na rozličných miestach, hoci si bol vedomý, že ak mu ich nájdu, spisuje si materiál proti sebe. A tieto knihy sú jeho vlastným zoznamom milostí a darov.

V apríli 1968 dostal povolenie vycestovať do Talianska, do Ríma, za svojím bratom, kde pôsobil ako kaplán španielskych rehoľných sestier, spolupracoval na mládežníckom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu. Neskôr prevzal úrad direktora saleziánskej komunity Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, potom bol direktorom komunity v Bazileji, vo Švajčiarsku.

V roku 1990 sa mohol vrátiť naspäť do vlasti. O rok neskôr bol poverený úlohou riaditeľa Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne a v 1993 sa stal provinciálom saleziánov na Slovensku.

Milosť a dar aj tu pokračujú: nový rozbeh saleziánskej provincie na Slovensku, hoci nebezpečenstvá sekularizovanej spoločnosti vnikajú aj sem a prinášajú riziká odpadu od Krista.

Don Ernest Macák, trpiteľ za slovenskú Cirkev, saleziánov, zanechal za sebou obrovské dielo, a to nielen počtom kníh, ktoré napísal. Posledné roky trávil v komunite v Cerovej, medzi rehoľnými sestrami Svätého kríža, kde sa modlil, slúžil sväté omše sestrám, čítal a očakával sestru smrť. „Ježišu, aj v môj posledný deň príď ku mne ako môj priateľ!“ očakával v dennej modlitbe stretnutie s tým, od ktorého všetko v živote prijímal ako milosť a dar.

A vo veku 96 rokov, odišiel don Ernest Macák, saleziánsky kňaz, do večnosti.

Pán Ježiš je ohromný! Je úžasný! Z dedinského chlapca si vie v priebehu desaťročí vychovať nástroj, ktorý je slabý, ale on mu dáva smelosť do rizík a odvahu do neistôt. A keď sa tá odvaha skončí za mrežami s reťazami na rukách, nedá mu zúfať. Dáva mu silu modliť sa, ba premodliť sa cez všetko, aj cez vlastnú slabosť, cez každý deň a hodinu i minútu. Dá sa mu raz premodliť aj cez vlastnú smrť.

 

Použité citácie: MACÁK, Ernest. Bože, oplatilo sa mi žiť! Don Bosco, 2009, 261 s. ISBN  978-80-8074-097-9

Snímky: Martin Ližičiar / Slovo+

 

Komentáre