Dovidenia doma Robo…

Nepoznala som Bohu milšieho muža, ako bol Robo. Pamätám si jeho špecifickú chôdzu a intelektuálny úsmev, ktorý bol pre neho typický. Nebol pre mňa kámošom, s ktorým som chodila na kávu. Skôr vzácnym človekom, z ktorého múdrosti som mohla duchovne čerpať. Tak vzdelaný a múdry a zároveň ochotný zanechať kariéru a slúžiť tým najmenším.

Roky sme sa nevideli. No napriek tomu ma správa o jeho chorobe hlboko zasiahla. Keď som sa dozvedela, že odišiel navždy, mala som chvíľu pocit, že mi zomrel brat. Brat z moje važeckej rodiny. Práve v centre vo Važci som totiž mala možnosť ho dlhé roky pravidelne stretávať. Počúvať jeho prednášky, prijímať požehnanie cez jeho modlitby počas animátorskej školy a mnohých ďalších akcií. Jeho duchovné miesto bolo však inde.

Robo založil centum pre Rómov v Krížovej Vsi. Vďaka nemu desiatky, no dovolím si tvrdiť že aj stovky, Rómov uverilo v Ježiša a radikálne zmenilo svoje životy. Robovi sa podarilo to, o čom mnohí politici či sociálni pracovníci len snívajú. Naučiť Rómov žiť slušný život. A to vďaka tej Najlepšej a Najväčšej motivácii. Vďaka nemu totiž našli zmysel svojho život. Lásku, Otca, vzťah s Ním. Toto dokázala ochota jedného muža zanechať všetko.

Dodnes spomínam na chvíle, ktoré som zažila v jeho centre, kde sme chodili slúžiť Rómom modlitbou. Chvíle plné života, radosti, nádeje. Chvíle, ktoré radikálne menili môj beznádejný pohľad na Rómsky národ na pohľad plný úcty a viery v nich. Viery v to, že títo ľudia dokážu, rovnako ako každý iný človek, žiť kvalitný a hodnotný život, keď im niekto ukáže, že v nich verí. A to Robo robil po celý svoj život.

// Čítajte celý text //