TOP

Dvadsaťštyri hodín v pustovni

Pustovňa. To slovo znie čudne a cudzo. Pustovník je v našom myslení človek, ktorý mávol rukou nad bežným životom a šiel jesť korienky, modliť sa, kajať sa a mlčať. Predstava, že niečo také sa dá „prevádzkovať“ v tomto storočí vyzerá byť absurdná. No ponuka pustovní aj na Slovensku je celkom slušná.

Keď sa človek hrká okresnou cestou plnej nerovností sotva šesťdesiatkou v kolóne kdesi medzi Kriváňom a Lučencom, v duchu si nadáva, prečo si vybral pustovňu vzdialenú na tri hodiny cesty a nie bližšie – trebárs v borovicovom háji v Bratislave. Ale možno je to tak dobre. Pustovníčiť sa totiž nezačína stlačením kľučky na dverách pustovne čo aj za rohom. Túžba po pustovni, tichu, samote sa začína cestou, ktorá sa celá premlčí.

Sen o čase osamote s Bohom medzi štyrmi očami, kde kostolníčka nehrká nervózne kľúčmi a kde je Boh na dosah ruky, sa sníval dlho a náročne. Táto tichá, neodbytná túžba nedala pokoja napriek plnému kalendáru už pred rokom. To, že som na ceste k nej, je malý veľký Boží zázrak.

Posledné kilometre už síce boli o značnej únave z cesty a silného vetra, a tak som napriek navigácii a usmerneniu od pani Lucie, ktorá pustovňu na Galambe spravuje, najprv za Šikovom pustovňu a kaplnku pred ňou považovala za domček na osade, o ktorých mi hovorili. Až keď som zbadala na poľnej ceste svetlá Čakanoviec, bolo mi jasné, že sa treba otočiť a vrátiť. To už mi na ceste svetielkovali moji hostitelia. Zaparkovať, vyložiť pár vecí, vojsť dnu. Stručné predstavenie toho, čo v pustovni je, zabralo namiesto sľubovaných 20 minút takmer hodinu, hoci príjemnú. No únava aj túžba po pokračovaní ticha z auta spôsobili, že som rada zamkla zvnútra dvere.

 

 

Ticho, ktoré hovorí

Zostať osamote dlhšie ako dve hodiny, kým sú deti v škole a mať čas nerušene hovoriť s Bohom. To bola celá túžba prísť. A nemyslím si, že je to len psychologický problém matky veľkej rodiny, kde puberta rozvibruje nielen všetky struny pedagogických zručností, ale aj sebaovládania, lásky, milosrdenstva, aj povahy a jej prejavov. Do ticha ma neposlala ani „depka“ učiteľky, ktorú na poslednej hodine úplne „zotreli“ ôsmačky. Túžbu zažiť naozaj ničím nerušené mlčanie nosí v sebe asi každý, s kým som sa rozprávala o hlbších veciach, ako o vývoze tetrapakov či o črevnej viróze v škole našich detí.

Byť sama. Ja a „ja“. Ja a Boh. Ja a všetko to, čo ma obklopuje. V tichu a samote totiž tie nepodstatné veci nevedia zaznieť tak trucovito a vydupávať si neodbytne svoje postavenie a naplnenie. V tichu a skromnosti podmienok ostanú len tie, ktoré sú dôležité, silné, pokojné, pravdivé. Práve tie chcem teraz zažiť. V pustovni sa to dá oveľa jednoduchšie ako doma. Nemusím dvíhať telefón (nie je tu signál). Pustovňa nemá wi-fi, čo som s nadšením zistila pár minút po odchode pani Lucie. Nie sú tu ani moje deti, čo ako ich mám rada, ani môj milovaný a milujúci manžel.

Chcem sa vidieť čisto. Chcem vidieť čisto a nerušene na Boha a cez neho na svoj život. Pôjde to?

 

 

Z červenej do bielej

Mojou pustovňou doteraz bolo moje auto. Malý červený Citroën je mojím verným spoločníkom pri jazdách na nákupy, za mamou, či len tak po niektoré z detí. Tu sa mi vždy najlepšie spieva na plné hrdlo chvály (hej, aj pri otvorenom okne), modlí tak, že som nevidela cez slzy na cestu (niet nad kričanie na Boha, keď je problém…) a mlčí, až ma ticho, pravda a rozlišovanie vecí preniká do špiku kostí. Či do špiku duše? Napriek tomu, že sa stalo mojou mobilnou kaplnkou, vždy bolo treba najneskôr po dvoch hodinách vystúpiť do reality sveta – a čaro ticha a hmatateľnej blízkosti Boha sa stratilo. Chýbalo také husté, smotanové, že doň zaboríš nedočkavú lyžicu očakávania a ona ostatne blažene stáť úplne opretá o neho. Len: auto predstavovalo len malý téglik so smotanou. A ja som chcela… vedro!

V tejto mojej pojazdnej pustovni, skromnej a jednoduchej, bez klimatizácie, GPS, s hrkajúcou prednou nápravou v zákrutách vpravo, s dvoma prútmi na pletenie košíkov za predným sklom, som sa vydala do pustovne „Pánu Bohu za chrbtom“. Alebo: Pánu Bohu riadne na očiach?

Som konečne sama a znovu sa obzerám, čo bude mojou nevyhnutnosťou najbližších 24 hodín. Krb, kuchynka, kúpeľňa. Zvon pod prudkými točitými schodmi, určený nad Pietu vonku. Maličká kaplnka svätého Antona Paduánskeho, pustovnícka izba a ešte jedna. Všetko. Niet kam utiecť. Niet sa kde zašiť.

Zariadenie mi príde na pustovňu celkom „hight-tech“: kvalitná chladnička a varná doska, podlahové kúrenie, obrovská nová sedačka. No kým v krbe dotlievajú polienka naložené ujom Mirim, nedá mi pokoj Boží zmysel pre humor. Zvláštne – môj otec miloval tohto františkánskeho kazateľa a patróna stratených vecí. Aj u nás doma sa dosť Antonko „narobí“. A teraz ma čaká tu ako sprievodca tichom a objavovaním Boha.

Najedla som sa, úplne vyčerpaná cestou. Zívam. Je toho na dnes dosť. Ale ešte túžim dať rande hore v kaplnke s Hostiteľom a kastelánom pustovne. Nemám zabudnúť, že lepšie sa mi na ukrižovaného a svätého Antona bude pozerať opretá o komín. Je teplý, dobre sa tak medituje.

Ešte chvíľu pozerám do pahreby. Polená ako-tak vládzu držať tvar, no sú už škaredé, neforemné a sivé. Len žeravé uhlíky vydávajú svedectvo o neuveriteľnej sile, teple a živote. Stratiť to svoje. Z pohľadu ľudí out. No pod viditeľnou fazónou ešte nie je koniec. Ba je tam viac, ako odhaduje oko. Boh vie, čo je pre mňa to pravé. Nemám byť na výstavu, ale stráviť sa, stratiť podobu a tvár a priniesť to, čo by bez odovzdania seba samého pre iných neprišlo. A je to viac, ako si kto myslí.

Byť ako Baránok vedený na zabitie, ktorý onemie pred svojím strihačom. Byť obrazom muža bolesti bez tváre a mena. Žiť ako niekto, komu vzali všetko – ale len tak dostal všetko. Nie je toto pôst? Byť pripravený zhorieť? Prestať sa umelo skrášľovať na tele, na duši, na vzdelaní, na bohatstve, na zabezpečení, možnostiach, zamestnaní… a prestať ukazovať svoju „akože“ dokonalosť (hej, aj v Cirkvi, myšlienkami, slovami, skutkami, nech vidia…), no byť neužitočný z pohľadu Boha?

Potrebujem ísť hore do kaplnky. Zo zrkadla pri umývaní zubov na mňa svieti: Pokoj a dobro.

 

 

Na kolená

Komín je naozaj teplý, útulný priestor kaplnky dáva pocítiť, že som doma. Sadám na lavičku, za mnou navešané ornáty a omšové knihy. Kým sa však domodlím breviár, oči mi začínajú beznádejne klipkať. Je čas ísť spať.

Obriadim posteľ a seba, v pustovníckej izbe s dverami rovno do kaplnky objavujem v knižnici dve mená, ktoré som túžila poznať viac: Chesterton a Hahn. Zabúdam na mojich zbalených päť kníh, ktoré nevládzem dočítať už rok a siaham po týchto. Otváram Baránkovu večeru a ešte chvíľu čítam. Poslal ma sem Boh, aby som si väčšmi uvedomila, akým darom je pre mňa/nás svätá omša? Pravda je, že kdesi uprostred hľadania jej tajomstva som sa pred polrokom zasekla akoby na mŕtvom bode – no neodbytná túžba zažiť ono nebo na zemi, ktoré Scott Hahn opisuje, ostala. Je to prvé posolstvo, ktoré mám: vnoriť sa znovu do tajomstva Eucharistie – a to tým, že na nej budem čo najčastejšie prítomná. Tak ako píše Hahn: napriek falošnému spevu organistov (on asi býva v našej farnosti), napriek prispatému a nechápavému obecenstvu, detskému plaču a možno aj nedokonalosti tých, ktorí sú v presbytériu: otvára sa opona neba a ono sa skláňa k zemi. Chcem tam byť!

Zvládnem prvú kapitolu, no aj Anton z obrazu oproti posteli mi radí, že už viac nedám. V polospánku odovzdávam tých, ktorí sú doma a vďačne prijímam požehnanie spánku, ktoré Boh dáva svojim miláčikom… (Aha, bod dva: som jeho miláčik… aj vtedy, keď som unavená a zúfalo potrebujem spať.)

Ráno sa budím kúsok po zvyčajnom čase a pozdravím sa s Antonkom. Prvé slová Bohu, ešte trošku zdriemnem. Vstávam 6.40, poodchýlim žalúzie na oknách. Boh je vtipkár: pred oči mi po včerajšej tme pri príchode postavil nádhernú zvlnenú krajinu mäkkých kopcov, takú podobnú tej, ktorá mi je od čias môjho detstva neskutočne blízka. Dokonca vo farbách, bez ktorých nemôžem byť. Kúsok nad pustovňou na lúke sa pokojne pasú kone, po štrkovej ceste bežia dva psy. Tu tuším niekto vie o zabudnutom sne v mojom srdci!

Pár minút hygieny, dať do poriadku posteľ i seba. Stále necítim hlad. Možno je to tým, že človek je tu nasýtený tichom a pokojom aj fyzicky po okraj. Až do takej miery, že ma nerozhádže ani žalostný stav batérie môjho mobilu, ani to, že som si jasne uvedomila, kde presne ostala netypická nabíjačka z neho. Vypínam posledné spojivo s realitou.

Sedím v kaplnke v tichom spojení a iba sa nechávam objímať prítomnosťou Boha. Nič viac sa mi teraz nežiada. Ani slová. Prídu mi hlúpe a zbytočné, napriek tomu, že moja profesionálna dráha učiteľa a redaktora je bez slov a ich správnej voľby nulová. Tu pred ním netreba bľabotať, ani sa pokúšať povedať niečo extra zmysluplné. Najlepšou modlitbou sa mi stáva pohľad na kríž – a to napriek tomu, že stále nechápem (hej, aj ja som ťarbavá a nechápavá duchom) veľkosť tajomstva utrpenia a občas ma pohľad na tragédiu lásky vyrušuje.

Je skoro osem, má prísť Miri zakúriť.

 

 

Ako sa rodí pustovňa

Varím si čaj, natieram rožky maslom. Miri ešte stále neprišiel, možno nechce, aby ma rušil. Pri raňajkách rozložím pred seba celý „pôrodný spis“ Galamby. Lucia, ktorá ma včera čakala, je svedkom celého príbehu a jej zásluhou cez fotografie a text nazerám do čias, keď na mieste pustovne a kaplnky Sedembolestnej Panny Márie stál až doteraz len kríž. Nežilo sa tu ľahko, aj tu mali a majú ľudia svoje „kríže“, ktoré nosili na Galambu k svojmu krížu. Citlivosťou srdca ich detí a ďalších generácií po osemdesiatich rokoch kríž obnovili a stal sa miestom pravidelného stretávania a svätej omše na sviatok Sedembolestnej. Príchodom brata Filipa do komunity františkánov vo Fiľakove sa zrodila myšlienka postaviť tu kaplnku na dôstojné slávenie liturgie, ako aj pre náhodné zastavenie sa pri Bohu a Mame. Keď kaplnka stála, sny sa nekončili: víziou sa stal priestor, kde práve som. Miesto stíšenia sa, pokoja, rozhovoru s Bohom a so samým sebou. Miesto, kde nie je nič, čo prináša príliš veľa zmien a vzruchov zvonka a čo tak často rozbíja pokoj v nás.

Sledovať celý príbeh pustovne na Galambe pripomína sci-fi: aj podľa slov Lucie sa tu diali zázraky. Najprv čo sa týka pomoci ochotných rúk, ktoré vždy boli k dispozícii v hojnom počte a nielen z radov obyvateľov Ratky, Čakanoviec či Fiľakova. Množilo sa aj požehnanie v ochote darovať materiál, financie, rozum a schopnosti. Sedím po preštudovaní celej dokumentácie v obývacej izbe domčeka a zízam. To, čo sa tu udialo od začiatku septembra 2012 po august roka 2015, keď pustovňa, resp. oficiálne Pastoračný dom sv. Antona Paduánskeho, začala slúžiť, je neuveriteľné. Bieli i „tmaví“, čo iné by ste v týchto končinách čakali, spolu na jednej stavbe. Pri jednej píle. Na jednom lešení. Na jednej stavbe (pobočky) Božieho kráľovstva. Mám chuť si prísť osobitne len po príbehy každého z nich a počúvať ich. Pretože táto stavba svojím priebehom a príbehom musela meniť vnútro ľudí. Ak je to tak, mám nádej, že tento čas a priestor zmení aj mňa.

 

Hojivá jednoduchosť

Umývam riad po raňajkách, tečie studená voda. Prečo nejde teplá, ani neriešim. Jedno si uvedomujem jasne: hoci je pustovňa zariadená viac než slušne, prítomnosť vecí ma nezaťažuje. Sú tu nádherné šálky a perfektný granitový drez. Sklokeramická varná doska a vstavaná rúra. Premyslená a precízne naprojektovaná kuchynská linka, nádherne obložená kúpeľňa a kozub, dômyselne vyhotovený stolík s taburetkami.

Všetko je to dobré a pekné, múdro vymyslené a potrebné. Ale tým, že to nie je moje, nezaťažuje ma to. V okamihu mi napadá myšlienka: a doma? Čo ma tam „vlastní“? V duchu prechádzam, čo máme a čo k tomu cítim.  V momente vidím svoje modré slúchadlá na hudbu… a môj hnev, keď ich nájdem u detí (veď majú svoje!)… alebo moje šaty… ak sú na dcére a nájdem ich večer pohodené… Prečo si človek uvedomuje veľa až vtedy, keď je mimo sveta a nemá dohromady nič? Ak sú veci len v správe, ak nie sú „moje“, ak si ich neprivlastňujem, ak slúžia všetkým, nevlastnia ma. Svätá františkánska jednoduchosť! Používať a byť vďačný znamená nebyť otrokom vecí. Všetko je od Boha a všetko sa k nemu má vrátiť. Puzzle dôvery, vďačnosti a schopnosti dávať a prijímať. Dochádza mi ďalší Boží vtip: Moji starí rodičia boli františkánskymi terciármi. Príbehy ich života ma vždy fascinovali práve nevlastnením vecí. Je čas sa k tomu vrátiť.

Kým sedím pri kozube, kde medzitým Miri rozložil pri pár vľúdnych slovách znovu oheň (elektrinu vypli, opravujú stĺpy, takže pustovňa je čím ďalej, tým viac „cool“), robím si rekapituláciu vecí a vzťahov, situácií a postojov, ktoré ma „vlastnia“. A… vyhadzujem. Jedno po druhom. Mám čas. Dívam sa na žiaru ohňa, požierajúceho kus po kuse obrovské polená. Aj moje „plevy“ potrebujú byť spálené, aby nezapchávali miesto, ktoré patrí zrnu. (Teda, zisk z pustovne č. 3.)

 

 

Medzi tebou a mnou

Musím znovu hore do kaplnky. Zabalená v deke (komín sa ešte neprehrial), sedím pred krížom mlčky. V hlave mi preskakuje toľko myšlienok, až som z nich v šoku, kde sa berú. O mojom manželovi a mne… o našich deťoch a výzvach s nimi… o mojom divadle a spôsobe, prečo som s tým plesla… o deťoch v škole, ktoré každé vnímam osobitne a osobne, zvlášť tie ignorantské…

Som plná. Oheň mi už nepostačoval, potrebujem to odovzdať. Pred krížom to teda sypem všetko zo seba von. Pár minút ticha a už to nie je pre mňa ťarcha.

V tichu otváram znovu Scotta a po niekoľkých riadkoch plačem. Hoci on píše o pozdvihovaní Eucharistie, vnímam, že jeho vyznanie sa týka aj mňa: „Môj Pán a môj Boh! Si to naozaj ty!“ Som si tým nabetón istá. Môj Boh sa pozdvihuje a ukazuje v tajomstve doráňanej, krvácajúcej, no pritom žiarivo čistej Lásky aj inde, ako na oltári kostola. Pozdvihuje a zjavuje sa mi práve v okamihoch, keď sa cítim neistá, neprijatá, nepochopená… keď ma ťaží správanie iných a hlavne, keď ma tlačí to moje. Nad týmto všetkým sa zjavuje a pozdvihuje on, môj Boh, aby premenil každú moju okolnosť na žiarivú, oslepujúcu, bieloskvúcu svätosť. Ak mu to dám, ak mu to dovolím. Hľa, Baránok, ktorý sníma aj tieto moje ťarchy… aj tieto moje/tvoje/naše hriechy a bolesti… aby z nich urobil niečo veľkolepé.

Ako to, že som to doteraz nevidela? Blahoslavená pustovňa, ticho, pokoj, vybitý mobil, vypadnutá elektrina… blahoslavená samota. Všetko má svoj zmysel pred Bohom. Ak sa vzdáš všetkého, Boh dá viac, ako strácaš. Pre mňa každý okamih v tichu pustovne prináša životne dôležité odpovede na križovatke, kde pol roka hlúpo prestupujem na mieste… v neistote, ako a kam. Smerovníkov je na križovatkách dosť a niektoré pútače sú až príliš z(a)vádzajúce. Odísť na chvíľu mimo všetkého k Bohu je paradoxne najlepšia a najrýchlejšia voľba, ktorou doriešiť, čo a ako ďalej. Už chápem, prečo taký Guy Gilbert, mnou a nami obdivovaný, odchádza každé dva mesiace mimo sveta.

 

 

Nasýtiť sa

V tichu pokračujem v čítaní. Dostávam odpovede na otázky, ktoré nebolo kedy v bežnej prevádzke zodpovedať. Položila som knihu pokojná. No po chvíli sa mi žiadalo nazrieť do Chestertona, ktorého som napriek túžbe ešte nikdy nečítala. Otvorila som, smiala sa a plakala nahlas v jednom. Existuje jazyk poznávania a objavovania Boha presahujúci čas a krajiny? Táto božia šľahačka v pár stranách doťukla, čo mi chýbalo.

Znovu na kolená. Už dávno som  nehovorila s Bohom v takej slobode, čistote, úprimnosti a z celého svojho „ja“. Boh sa ozaj zjavuje. Hľadala som ho a on sa mi dal nájsť a uvidieť. Už som nebola slepým Bartimejom, čo vytrvalo čaká na okraji cesty, z vernosti, trúfalo a trošku aj bezducho, iba so zvyškom viery – lebo som sa ho intuitívne nechcela vzdať, nechcela som stratiť kontakt s ním. Po čase sucha a straty zraku srdca vidím…

Čo mám viac povedať? Možno len: kúpte mi Chestertona, jeho Ohromné maličkosti. Čas s Bohom v samote si ustrážim už sama ako poklad. Schádzam dole, je čas priložiť do kozuba. V tom mojom, vo vnútri srdca, sa chabý plameň znovu rozhorel.

 

Iné oči

Priložené, káva aj jogurt so sladkosťou vo mne. Chcem ísť von, aj keď už meškám na Anjel Pána. Prejdem cez mostík od pustovne ku kaplnke s Pietou z dreva a kameňa, ktoré akoby vyrástli uprostred tejto krajiny. Ten, kto tvárnil túto dvojicu, musel mať zažité, čo je to trpieť. Sedím na jednej z dvoch stoličiek z neotesaných brvien, priam na dosah tváre Matky. Ako nerozumieť Ježišovi a Matke v tejto blízkosti?

Prechádzam krížovú cestu. Hrubé koly z dreva sú kúsok nad výškou mojej maličkosti urezané, na každom z nich jednoduchá, no výrazovo jasná pieskovcová socha Krista v okamihoch cesty za vykúpením. Nedá sa prejsť čo len okolo jednej z nich bez toho, aby sa ma nedotkol jeho výraz. Bez rozmýšľania kľakám pred každým zastavením do chumáčov predjarnej trávy. Kdesi v polovici dostanem psiu spoločnosť kríženca jazvečíka s hrubou srsťou. Sme fakt podarená dvojica – ja si kľaknem, on stĺp po svojom označí… privlastní si ho. A ja?

Vychádzam hore poľnou cestou popri pasúcich sa koňoch v tichu na vrchol kopca. Aj tento, ako všetky ostatné, je oblý a jemný ako pohladenie. Až stúpaním zisťujem, že sa mocem pomedzi tŕnie, šípy, pichľavé trsy uschnutých rastlín. Niet sa kde pred nimi uhnúť, ponožky mám plné zachytených malých bodliakov. Beriem si kus tŕnia so sebou. Znamenie pôstu a prijatie bolesti. Kým zídem dolu, stále so psom v pätách,  robím z nepriateľov spojencov. K pustovni prídem s dvoma kyticami suchých kvetov a pichliačov. Nie je to tak, že Boh nám práve cez ťažkosti ukazuje krásu?

Pri dverách ma už čakajú pripravené polená na kúrenie. Miri zrejme pozorne prichystal pokračovanie. Priložím. Bez slov, ktoré mi nijako nechýbajú, rozvarím skromný neskorý obed. Galamba mi dala viac, ako len stratu 24 hodín času z „bežnej reality“. Budem sa musieť vrátiť. Ale najskôr si urobím zastávku u františkánov. Dnes je zas príležitosť zažiť nebo na zemi. Nechcem si to nechať ujsť. Ani čas s Bohom medzi štyrmi očami.

 

 

Pustovnícky odkaz

Z pustovne si odnášam pár poznámok, možno sú fajn ako inšpirácia, prečo sem ísť:

  • Neboj sa vyjsť mimo bežných ciest a času.
  • Zachovaj v sebe ticho, v ktorom môže Boh hovoriť.
  • Zažívaj čo najčastejšie nebo na zemi pri slávení Eucharistie.
  • Najsilnejšou modlitbou je odovzdané mlčanie v dôvere pred Bohom, prosto len ty a On.
  • Nedovoľ, aby ťa veci, situácie, ľudia a hlavne tvoje domýšľanie a namýšľanie si vlastnili. Pusť (sa)!
  • Najdôležitejšie veci sú tie najjednoduchšie, i keď stoja oveľa viac námahy.
  • Nestaraj sa veľmi o to, čo si o tebe (po)myslia ľudia, ale o to, čo si myslí Boh.
  • Dôveruj aj vtedy, ak by si ty urobil(a) pre dobro veci inak a nechaj sa viesť.

 



Komentáre