Dve uši na počúvanie, žiadne ústa na súdenie

Peter Paľovčík, gréckokatolícky kňaz, vo svojom podcaste Páter Peter Podcast otvára témy viery a náboženstva aj s osobnosťami slovenského šoubiznisu. Rozprávali sme sa o jeho ceste ku kňazstvu, ale aj o tom, aké ďalšie smerovanie naberie jeho podcast.

Ako sa začal príbeh vašej cesty ku kňazstvu?

Pochádzam z úplne štandardnej kresťanskej, gréckokatolíckej rodiny. Obidvaja rodičia sú gréckokatolíci, ktorí zažívali v detstve likvidáciu našej Cirkvi. Keďže nemali vlastných kňazov, museli chodiť do Rímskokatolíckej cirkvi. Preto nám od mala boli blízke obidva obrady. Chodili sme však do gréckokatolíckeho chrámu v Michalovciach, kde som ako chlapec miništroval. Mojej osobná viera sa začala meniť, keď som mal desať rokov.

Čo tomu predchádzalo?

Do našej farnosti prišiel kňaz, otec Emil, ktorý mal veľkú rodinu. Okolo neho a jeho deviatich detí sa vytvorilo spoločenstvo. Vytvoril sa mládežnícky zbor, v lete sme chodili na tábory. S nimi sme zažili prelomový 89. rok a začali prežívať vieru naplno a slobodne. Mnohí z mojich dobrých kamarátov išli tiež cestou kňazstva. Neprišiel žiadny veľký zlom, povolanie vo mne postupne dozrievalo. Moji rodičia však prekvapení boli.

Prečo?

Ako chlapec som bol veľmi živé dieťa a kadečo som povystrájal. Asi si predstavovali, že cesta ku kňazstvu by mala ísť nejakým iným spôsobom. Na prvý pohľad by sa čakalo, že chlapec, ktorý rastie ku kňazstvu, bude skôr takým Dominikom Sáviom a nie jeho opakom (úsmev), preto boli prekvapení. Ale na druhej strane sa veľmi tešili a podporovali ma.

Postupne s povolaním sa však formovalo aj moje sebaurčenie a vnímanie toho, kto je to kňaz. Vedel som, že nikdy nebudem niekto, kto bude zbožne spínať ruky ani nebudem predstaviteľom nejakej diplomatickej časti kňazstva. Je mi prirodzená obyčajnosť a živosť. Môj osobný vzťah voči Bohu sa prehlboval vďaka spoločenstvu, cez duchovné zážitky, púte, rozjímania či stretnutia.

Vaša živá povaha a prirodzenosť však môže byť výhodou, keď pôsobíte v spoločenstve. Takí ľudia majú k iným väčšinou bližšie.

Áno, určite. Je to barlička, ktorá pomôže, hlavne pri tom prvom kontakte. Je dobré, keď je kňaz spontánny, otvorený, ale treba byť opatrný. Je potrebné mať vymedzené isté hranice alebo normy správania. Aby sa nestrácal rozmer kňaza v živote človeka. V akomkoľvek povolaní, ktoré je o kontakte s ľuďmi, je dôležité zvoliť si správny postoj.

Ste ženatý a máte deti. V čom sa vaše dve povolania – manželstvo a kňazstvo – prelínajú alebo dopĺňajú?

Povedal by som, že viac mi pomáha to, že som ženatý muž v službe kňaza, ako to, že som kňaz v rodine (úsmev). Pri rozhovoroch je pre mňa jednoduchšie empaticky sa naladiť a stotožniť sa so situáciou. Dokážem si predstaviť, aké by to bolo, keby som niečo podobné zažíval doma.

Na druhej strane viem, čo hovorím ľuďom pri kázni, ako poúčam druhých a byť manželom a otcom je pre mňa zrkadlo. Priznávam, že veľakrát zareagujem nesprávne a slúži mi to k pokore. Prídu chvíle, kedy som nútený povedať prepáč, či už manželke alebo deťom.

PODCAST MA UČÍ SKUTOČNE POČÚVAŤ

Popri vašich rodinných a pracovných povinnostiach ste počas obdobia covidu rozbehli nový projekt. Je ním Páter Peter Podcast. Aké sú plány pre podcast a v akom štádiu sa teraz nachádza?

Podcast beží štandardne. Mám v pláne oslovovať viac slovenských otcov biskupov, ale aj ľudí z povedzme celebritného sveta, ktorí majú k viere bližšie. Chcem sa sústrediť na to, aby podcast dostal evanjelizačný rozmer. Bol to môj zámer. Chcel som získať počúvanosť medzi tými, ktorí sú možno neveriaci alebo vlažnejší. Aby počuli rozhovor najprv s tými, ktorí nemajú k viere až tak blízko a potom im ponúknuť aj tých, ktorí k nej blízko majú. Ukázať, že naše svety sú veľmi blízke a aj s biskupom sa dá o viere rozprávať normálne. Zároveň však nechcem podcast úplne meniť a určite sa nebránim aj obyčajným rozhovorom.

Vedeli by ste vybrať niektorého z vašich doterajších hostí, ktorý bol pre vás v niektorej oblasti výzvou?

Najväčšou výzvou bolo pre mňa rozprávať sa s pani Zuzanou Kovačič Hanzelovou. Cirkevné prostredie pozná a pôsobila v ňom, preto je argumentačne veľmi zdatná. V tom čase som bol ešte veľmi neskúsený ako moderátor, a ten by mal rozhovor viesť. Myslím si však, že som to so cťou ustál (úsmev).

Najpozitívnejší rozhovor bol s Adelou Vinczeovou. Profesionálne je slovenskou moderátorskou špičkou, no vie sa znížiť na úroveň kohokoľvek, s kým robí rozhovor. Veľmi mi pomohla. Naučila ma, ako byť profesionál, stavať sa zodpovedne k veciam, ktoré robím a zároveň ostať sám sebou.

Na druhej strane, každý hosť bol svojím spôsobom výzvou. Niektorí sú výrečnejší, iní menej, niektorí jednou vetou povedia, čo chcú, iní hovoria aj 15 minút a dá sa ich počúvať ďalej.

Došlo u vás vďaka skúsenosti podcastu k zmene? Či už v názore na niektoré témy alebo v pohľade na názory ľudí?

Skôr je pre mňa podcast školou počúvania. S otvorenosťou, rešpektom a toleranciou voči názorom druhých som nikdy nemal problém. Ale pomáha mi to skutočne počúvať a vnímať človeka, jeho situáciu a konkrétny zážitok. Vypočuť a nesúdiť postoj. Či už verí alebo neverí, niečo si prežil. Učím sa počúvať a niekedy sa ani nevyjadriť. Byť citlivý, kedy treba niečo povedať a kedy ostať ticho.

To vám určite pomáha aj vo vašej práci cirkevného sudcu.

Áno. Je veľa rozhovorov, ktoré som urobil a sú zverejnené, ale je veľmi veľa tých, ktoré zažívam pri vypočúvaní. Za dvadsať rokov kňazstva už môžem hovoriť o stovkách. Ľudia v podcaste povedia to, čo chcú. Tí, ktorí prichádzajú na cirkevný súd, musia ísť s kožou na trh, pretože otázky sa týkajú veľmi konkrétnych vecí. Je tak veľa variácií, ako si ľudia dokážu pokaziť život. V tom sme extrémne tvoriví. Je veľká výzva počúvať bez posudzovania, povyšovania sa či potreby radiť a moralizovať. Ako hovoril pápež František, máme dve uši a jedny ústa, aby sme dvakrát počúvali a raz rozprávali.

NÁBOŽENSTVO HRÁ Z NÔT, VIERA IMPROVIZUJE

V podcaste sa každého hosťa pýtate, či vníma rozdiel medzi vierou a náboženstvom a čo tieto dva pojmy pre nich znamenajú. Ako na túto otázku odpovedáte vy?

Veľmi sa mi páčilo, čo odpovedal Marián Čekovský. Povedal, že náboženstvo je hra z nôt a viera je improvizácia. Istým spôsobom sa s tým stotožňujem. Viera je hlavne osobný vzťah, zážitok, ktorý mi nikto nevezme a to, čo budujem celý život. Náboženstvo je ucelený systém toho, ako by mala byť viera žitá navonok. Náboženstvo bez viery je prostriedok na budovanie strachu. Keď nie je náboženstvo prejavom viery, buď chce niekto niekoho ovládať, alebo sa niekto niekoho bojí. Moja viera je vyjadrená v mojom náboženstve. Jedno bez druhého sa v mojom živote nedá, ale chápem, keď niekto verí bez náboženstva. Je mi ľúto náboženských ľudí, ktorí nemajú vieru.

Kto sú náboženskí ľudia bez viery?

Veľmi dobrý príklad sú farizeji, ktorých Ježiš kritizuje. Nepoznali Boha, poznali iba náboženské pravidlá. Proti tomu sa Ježiš staval zle. Je mi ľúto, keď sú v našich kostoloch ľudia, ktorí poznajú doktrínu a pravidlá, ale chýba im láska, tolerancia a milosrdenstvo. Vôbec nepočúvajú, čo Ježiš naozaj hovorí, vôbec nechcú počuť a vidieť človeka.

Ako ste to mysleli, že náboženstvo bez viery je prostriedkom na budovanie strachu?

Keď niečomu nerozumiem a bojím sa, zakryjem sa náboženstvom, aby som sa ochránil. Budem plniť príkazy. Boh je pre mňa postava, ktorá ma potrestá, keď nevyplním všetko, čo mám, a keď vyplním, bude mi plniť moje priania a budem spokojný.

Nie som ako márnotratný syn, ale ten, ktorý ostal doma– vyčíta Bohu, že všetko splnil a on má aj tak radšej toho druhého. Je príkladom bojazlivého náboženského človeka, ktorý namiesto toho, aby vedel, že ho Otec miluje, bojí sa ho a iba plní príkazy.

Nedávno sme zažili smrť a pohreb pápeža Františka. Čím vás Svätý Otec počas svojho života oslovil?

Keď som sa stretol s pápežom Františkom, prosil som ho o modlitbu za moju najmladšiu dcéru. V ten deň mala narodeniny. Najprv na mňa pozeral – stojí pred ním kňaz a prosí o modlitbu za dcéru. No keď som mu vysvetlil, že som východný kňaz a mám rodinu, dal mi do ruky dva ružence. Jeden pre moju dcéru a druhý pre manželku. Bola to obyčajná vec. Rozhovor ukončil slovami: „Modlím sa za teba, modli sa za mňa.“ Ale to, že mi dal pre nich dar, bola čistá ľudskosť.

Foto: archív respondenta