Seriál o emóciách (1): Ako si zvýšiť emocionálnu gramotnosť

Seriál o emóciách (1): Ako si zvýšiť emocionálnu gramotnosť
Rozmýšľal som, ako najlepšie začať úvahy o našich emóciách. Ako priblížiť najnovšie poznatky spôsobom, ktorý bude zrozumiteľný bez zbytočnej zložitosti vedeckej reči – a to aj napriek skutočnosti, že samotní vedci sa už vyše 130 rokov dohadujú, čo vlastne emócie sú. Uvedomoval som si, že nový pohľad na emócie bude možno trochu provokujúci. Ale hlavne som premýšľal, ako vás inšpirovať k zmene pohľadu na vlastné emócie a emócie ľudí okolo vás a ako vám ukázať, že s emóciami sa môžeme spriateliť, že sa dá s nimi pracovať.

Autor: Marián Kubeš

Emócie sme dostali ako dar. Sme stvorení ako racionálne a zároveň emocionálne bytosti. A viem, že sme stvorení dobre. Napriek tomu sa emócie v priebehu storočí dostali do nemilosti. Začali sme ich deliť na dobré a zlé. Pochybujeme, či im môžeme dôverovať, vyčítame im, že nás sťahujú k hriechu. Spoločensky sme ich vytesnili na okraj, stali sa nežiadúcimi, stali sa prejavom slabosti. Snažíme sa ich dostať pod kontrolu, ovládať ich, ale neraz zisťujeme, že je to márne.

Ak sú naozaj darom, dar by nás mal tešiť, inšpirovať, jednoducho pripomínať dobro. Dá sa toto všetko povedať o emóciách? Možno si poviete, že o niektorých to platí, o iných nie. Emócie môžu zničiť vzťah, ba dokonca život, a zároveň môžu byť silou, ktorá vedie k hrdinským výkonom a dosiahnutiu nemožného. Takže aký je to dar? Dan Newby s manželkou[i] nazvali svoju knihu o emóciách Neotvorený dar. Je to veľmi príznačný názov, lebo o emóciách vieme naozaj veľmi málo, dalo by sa povedať, že skoro nič, a nájdu sa medzi nami aj takí, čo tvrdia, že emócie nemajú. Je najvyšší čas dar otvoriť.

Pracujem ako kresťanský kouč a spolu s manželkou veľa času venujeme aj manželom v krízach. Keď príde taký pár k nám, miestnosť je plná emócií. Postupne sme si uvedomili, že na ťažkostiach týchto párov má veľký podiel to, že emóciám nerozumieme. Ukazuje sa aj to, že emócie (tentoraz však iné) zohrávajú dôležitú úlohu aj pri prekonávaní krízy, pri uzdravení vzťahu.

Aby sme sa dokázali učiť aj z toho, čo nám vlastné emócie hovoria, potrebujeme prekonať viaceré mýty, ktoré vykresľujú emócie človeka nepravdivým spôsobom. Tu je jeden z nich.

 

Seriál o emóciách (1): Ako si zvýšiť emocionálnu gramotnosť

 

Moje emócie mi spôsobuje niekto druhý

Ak ma niekto nahnevá, pociťujem hnev. Ak ma niekto poteší, pociťujem radosť. Podľa toho, ako sa ten druhý správa, sa do veľkej miery cítim. Hovoríte, že je to predsa tak? Potom ste si osvojili mýtus, že vaše emócie spúšťa niekto alebo niečo „vonku“, mimo vás, a nad tým, samozrejme, nemáme žiadnu kontrolu. Ľahko skĺznete do mentality obete. Musíte reagovať, ako reagujete, veď na to by každý zareagoval podobne. Možno sa spoznáte v niektorej z nasledujúcich reakcií:

Na to, ako sa ku mne správala a ako ma naštvala, sa predsa ináč odpovedať nedalo.

Keď sa správal tak hlúpo, čo iné som mal robiť?

Bolo to také lákavé, tomu by predsa nikto neodolal.

V takej situácii by si aj ty reagoval rovnako.

Vždy, keď k nim ideme na návštevu, vrátim sa celkom rozbitá.

Určite si doplníte svoje obľúbené vety, ktoré prehadzujú zodpovednosť za vaše reakcie na niekoho alebo niečo iné.

Emócie naozaj vznikajú na základe podnetov, ktoré ich v nás spúšťajú. Môžu prichádzať zvonka (ako v predchádzajúcich príkladoch), alebo zvnútra (vtedy ich spúšťajú naše vlastné myšlienky – veď poznáte, ako vieme sami seba vytočiť). Ako je teda možné, že niekoho obraz v galérii podráždi, iného upokojí? Niekomu znie hudba lahodne, ale niektorí ju nemôžu ani počuť! Keď si dvaja spomenú na tú istú udalosť, jedného nadchne, iného znechutí (to vidím často u manželov).

 

Seriál o emóciách (1): Ako si zvýšiť emocionálnu gramotnosť

 

Ako to teda funguje

Nadchnutie či znechutenie najprv zacítime vo svojom tele. Vtedy to, čo prežívame, ešte nemá meno. Až keď vyhodnotíme, čo cítime, pomenujeme to ako nadšenie alebo znechutenie.

Zoberme si jednoduchý príklad. Úzkostný, ustráchaný človek vníma mnohé podnety ako ohrozenie. Tie isté podnety iný človek ako ohrozenie nevníma. Najprv to jeho podvedomá myseľ (milióny mozgových buniek, ktoré fungujú bez toho, aby sme si to uvedomovali) vyhodnotí, povedzme, ako ohrozenie a dáva príkaz na útek. Až keď sa ho spýtame, prečo to urobil, skonštatuje, že bol ohrozený, že ho iný človek zastrašoval. To, že niečo v tejto situácii prežíva, bolo síce spustené napríklad tým, čo mu iný človek povedal, ale to, ako to prežíva a hlavne ako to pomenuje, je viac výsledkom jeho vnútorného nastavenia, skúsenosti, všetkého, čo doteraz prežil.

Emócia, tak ako ju v reči používame, je iba naša interpretácia toho, čo sa v nás v danom okamihu deje (som smutný, mám radosť, cítim sklamanie, teším sa na stretnutie, hnevá ma, čo hovoríš). Až vtedy, keď nám naše telo dáva dostatok silných signálov (zrýchlený tep, potenie, stiahnutý žalúdok), to vieme pomenovať ako emóciu.

Emócie sa nedajú pozorovať, odfotografovať. Sú to veľmi komplikované a nesmierne rýchle vnútorné procesy. Môžeme iba (dosť nepresne) rozprávať o tom, čo sa v nás deje, a dať tomu meno. Preto vzniká pri komunikácii mnoho nejasností a nedorozumení. Dokonca aj keď manžel (lebo sa to týka hlavne mužov) povie, že neprežíva nič, väčšinou to znamená iba to, že to, čo sa v ňom deje, nevie pomenovať.

Záleží teda vo veľkej miere na nás samých, na akú emóciu sa premenia všetky tie podnety, ktoré na nás neustále doliehajú. Na našej skúsenosti, nálade, predstavách aj predsudkoch, návykoch aj zlozvykoch je potom postavená naša interpretácia. Sme vždy „predpripravení“ nejako emocionálne reagovať. Keď toto vieme, môžeme sa rozhodnúť alebo sa aspoň snažiť, aby sme prichádzajúce podnety vyhodnotili ináč.

Vieme pripraviť svoju myseľ, aby začala niektoré podnety vyhodnocovať ináč, tak ako sa nám to viac hodí vzhľadom na cieľ, ktorý chceme dosiahnuť. Namiesto automatického prijatia, že prežívam sklamanie, strach, žiarlivosť či hnev, sa môžem rozhodnúť, že chcem prežívať niečo iné (ak to vyhodnotím tak, že by to bolo z nejakého dôvodu lepšie).

Máme však málo času. Emócie vznikajú nesmierne rýchlo. Naša podvedomá myseľ potrebuje iba sto milisekúnd, aby zareagovala emocionálne. Ďalších šesťsto milisekúnd trvá našej vedomej mysli, aby si túto reakciu všimla. Je to všetko rýchle, však? Naša vedomá myseľ – teda to, čo si uvedomím, čo môžem vyjadriť slovami, o čom môžem uvažovať – je šesťkrát pomalšia ako nevedomá myseľ.

Napriek tomu sú milióny mozgových buniek pripravené odpovedať na podnety tak, ako ich nasmerujeme. Vďaka úžasnej schopnosti nášho mozgu prispôsobovať a meniť vnútorné prepojenia môžeme postupne preladiť spôsob, akým tieto bunky zareagujú na prichádzajúce podnety. Inými slovami, táto správa hovorí, že máme pod kontrolou aj tvorbu vlastných emócií. Iba sme si to možno doteraz nikdy neuvedomili.

 

Seriál o emóciách (1): Ako si zvýšiť emocionálnu gramotnosť

 

Praktický dopad tohto mýtu

Tento mýtus sa najčastejšie prejaví tým, že očakávame zmenu od toho druhého. Ja iba reagujem na to, čo prichádza od neho, od nej, od šéfa, od politikov a podobne. Nemôžem ináč. Je to najčastejšia požiadavka, keď prídu manželia v kríze za poradcom. Ak by sa zmenil (rozumej – prestal vysielať konkrétne podnety a začal vysielať iné), bol/bola by som v poriadku. Vlastne hovoríme, že to, či som, alebo nie som v poriadku, má v rukách niekto iný. Nie je to pravda. V skutočnosti sa vo veľkej miere iba zbavujeme zodpovednosti za svoje správanie aj prežívanie.

 

Otázky pre vás
  • Akú skúsenosť máte s uvedeným mýtom o emóciách vy?
  • Ktoré emócie vám na vás osobne najviac prekážajú?
  • Ktoré svoje emócie máte najradšej?
  • Ak ste s niekým v konflikte (manžel, manželka, kolega, priateľ), ktoré emócie pociťujete najsilnejšie?

 

[i]              Dan Newby a Lucy Núñez: Neotvorený dar. Príručka emocionálnej gramotnosti, 2019. Obaja sú kouči. Venujú sa problematike emócií v najrôznejších oblastiach nášho života. Od roku 2018 spolu organizujeme semináre aj na Slovensku. Viac na stránke www.schoolofemotions.org.

Téma+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00