Emócie naše každodenné: Nepotláčajte emócie, lebo explodujú

Predstavte si, že sa v zhone balíte pred návratom z dovolenky. Večer ste zostali dlho hore, lebo ste sa lúčili so známymi v hotelovom bare, a ráno, keď ste sa zobudili, zostávala vám necelá hodina do odchodu na letisko. Náhlivo ste začali plniť jeden kufor za druhým.

Autor: Marián Kubeš

Hoci ste balili len to, čo ste si priniesli, iba ťažko sa to dalo do kufrov natlačiť. S námahou ste ich napokon zatvorili, a keď ste ich preniesli k výťahu, oba sa otvorili a celý obsah sa ocitol pred vami na jednej kope. Presne to sa stane s emóciami, ktoré nespracujete, ale nejako sa ich iba zbavíte, najčastejšie ignorovaním.

 

ROZDIEL MEDZI „VYJADRIŤ“ A „POTLAČIŤ“

Existuje lepší spôsob, ako naložiť s emóciami. Ak prejavíte emócie zdravým spôsobom, píše Caroline Leaf[i], povzbudzujete zdravý tok neuropeptidov vo vašom tele, vďaka ktorému fungujú všetky telesné systémy zdravým spôsobom a v rovnováhe. Hovorí, že sme stvorení a naprogramovaní žiť v harmónii, ktorej najsilnejším vyjadrením je láska. Toto naprogramovanie sa však týka nielen medziľudských vzťahov, ale dokonca aj neurochemických procesov v našom mozgu, a teda aj v celom našom tele.

Túžime po harmónii, často sa však správame celkom opačne. Potláčame, ignorujeme či bagatelizujeme vlastné emócie. Robíme za ne zodpovedného niekoho iného. Nerozumieme im a máme ťažkosť popísať, čo sa v nás deje. Radšej predstierame, že ich nemáme, a tak vytvárame v našom mozgu namiesto rovnováhy neurochemický chaos.

 

 

AKO VÁM DÁVALI RODIČIA NAJAVO, ŽE VÁS MILUJÚ?

Z domu sme si priniesli základné dedičstvo, aj čo sa týka našich emócií. Toto dedičstvo má vplyv na našu schopnosť uvedomiť si vlastné emócie, píše John Gottman[ii], na to, ako ich vieme prejaviť a ako sa emocionálne dokážeme napájať na iných ľudí. Jedno z najdôležitejších posolstiev nášho detstva je ukryté v prejavoch emócií, ktoré sme videli u našich rodičov, či už voči sebe navzájom, alebo v emocionálnej väzbe k nám. Často sa pýtam ľudí, ktorý z rodičov ich v detstve viac chválil, povzbudzoval alebo sa s nimi hral. Je smutné počuť, že otec väčšinou nebol doma a mama nemala pre množstvo povinností čas chváliť, povzbudzovať alebo rozprávať sa.

Súčasťou emocionálneho dedičstva býva aj mnoho nezdravých návykov. Vráťte sa na chvíľu do svojho detstva a skúste sa rozpamätať, ako vás doma učili pracovať napríklad s hnevom, so zármutkom, sklamaním, strachom, nadšením a podobne. Koľkí z vás sa dozvedeli, že každá emócia nám chce niečo dôležité povedať a ako sa k nej postaviť? Nebude prekvapením, ak ste zachytili ako najdôležitejšie posolstvo detstva, že prejavenie emócií znamená slabosť a ostatní to môžu zneužiť. Naučili sme sa uvažovať o svojich emóciách toxickým spôsobom.

Vtedy sa zbiera materiál na taký výbuch, ako sme popísali v úvode. Našťastie, s emóciami sa dá naučiť pracovať tak, aby nám slúžili a nezotročovali nás.

 

SAMI SI VYTVÁRAME, ČO SA V NÁS ZBIERA

Ukazuje sa, že nemáme žiadnu silnú genetickú predispozíciu v oblasti emócií, že mozog nie je „natvrdo“ nastavený produkovať určité emócie v určitých situáciách, ale sú to naše voľby, ktorými sa rozhodujeme pre konkrétne emócie. V každom bdelom momente náš mozog využíva minulé skúsenosti, ktoré si pamätáme, aby ovplyvnil naše konanie a dal význam pocitom, ktoré momentálne prežívame, hovorí Lisa Feldmann Barrett[iii]. Ak v spojitosti s nejakým pocitom mozog objaví v pamäti konkrétnu emóciu, začne ju produkovať. Je to teda naša vedomá myseľ, ktorá vytvára predpoklad na vznik emócií. Mozog iba reaguje podľa toho, ako ho vedomá myseľ stimuluje.

Najčastejšie sú to slová, ktoré si hovoríme v rôznych situáciách. Opakovaním sa posilňujú a mozog potom túto cestu, vychodenú našimi myšlienkami, už iba opakuje. Ľahko tak upadneme do nálady bezmocnosti, osvojíme si životnú rolu obete alebo si vystaviame celú hradbu limitujúcich presvedčení, ktoré nás brzdia v skutočnom raste.

„To som celý ja.“

„Mne sa nikdy nič nepodarí.“

„Čoho sa dotknem, to sa pokazí.“

„Musím podať najlepší výkon, aby ma ostatní mali radi.“

„Ak poviem nie, vypomstí sa mi to.“

 

 

ZMEŇTE ZMÝŠĽANIE

Potrebujeme zmeniť takéto uvažovanie, ktoré vyplýva z nastavenia našej mysle.

Caroline Leaf dáva niekoľko rád, ako sa možno k takémuto nastaveniu mysle dopracovať. Za základ považuje naše presvedčenie, že s emóciami môžeme cielene niečo robiť. To, čo sa v našej pamäti ukrýva v súvislosti s emóciami, je to, čo sme si sami vybudovali (možno už veľmi dávno v detstve). Nenesieme preto zodpovednosť za to, čo tam máme, ale za to, čo s tým urobíme.

Predovšetkým sa potrebujeme zbaviť toxických emócií. Najlepšie sa to dá tak, že o nich úprimne hovoríme s ľuďmi, ktorým dôverujeme. Ak si uvedomujeme zničujúce, bolestivé emócie, hľadajme v nich pozitívny odkaz. Iba sami dokážeme preskúmať svoje vnútro. V prítomnosti tých, ktorí nás majú radi a podporujú nás, to ide ľahšie.

Čo je najdôležitejšie, vystavme sa svojim emóciám, priznajme si ich, pomenujme ich pozitívnym spôsobom čo najskôr – avšak až vtedy, keď sme na to náležite pripravení. Pretože, ako zdôrazňuje Caroline Leaf, emócie sú živé a majú sklon správať sa ako vulkán – určite niekedy a niekde vybuchnú, a to práve vtedy, keď je to najmenej vhodné a nečakané.

Don Colbert[iv] nás nabáda, aby sme sa denne na pár minút započúvali do hlasu svojho srdca, aby mozog mohol čerpať z jeho múdrosti. Zistíme, čo naozaj cítime a prečo to cítime práve takto. Dozvieme sa, aké dobré veci, po ktorých túžime, sa za týmto pocitom skrývajú. Potrebujeme si hovoriť aj slová povzbudenia:

„Dnes to nevyšlo, ale ešte nie je koniec všetkých dní, mám ďalšiu šancu. Môžem sa na ňu lepšie pripraviť.“

Tieto slová môžeme doplniť slovami vďačnosti za všetky dobrodenia, ktoré sa nám v živote dostali. Ďakujme Bohu a chváľme ho. Spomeňme si na udalosti v našom živote, ktoré boli plné radosti, pokoja a lásky.

Ak žijete s niekým, kto ľahko vybuchne, alebo ste taký vy, prvým krokom je počkať, kým situácia prehrmí, hovorí Robert Taibbi[v]. Ako plynie čas, situácia sa upokojí, pretože emócie strácajú na sile. Ak ste svedkom výbuchu niekoho iného, nepridávajte výbuchu na intenzite svojím hnevom. Ak nedokážete zostať v pokoji, odíďte. Ak sa vám podarí identifikovať včas vlastné emócie, môžete predísť ich nahromadeniu a náhlemu výbuchu. To vyžaduje trochu cviku a pravidelnosť v sledovaní vlastných vnútorných pochodov.

Najlepším krokom je však prevencia. Hľadajte spôsoby, ako predísť situáciám, ktoré eskalujú napätie vo vás, zvyšujú stres a obyčajne vyústia do výbuchu. To je zodpovednosť každého z nás.

[i]     Caroline Leaf: Think, Learn, Succeed. Understanding and using your mind to thrive at school, the workplace, and life. Baker Books, Grand Rapids, 2018.

[ii]     John Gottman: The Relationship Cure. Harmony, New York, 2001.

[iii]    Lisa Feldman Barrett: How Emotions Are Made. The secret life of the brain. Pan Books, Londýn, 2017.

[iv]    Don Colbert: Deadly emotions. Thomas Nelson, Nashville, 2003.

[v]     Robert Taibbi: 5 Casues of Emotional Explosions. https://www.psychologytoday.com/us/blog/fixing-families/202003/5-causes-emotional-explosions, stiahnuté 12. 5. 2020.