TOP

Emócie naše každodenné: Odkiaľ prúdi energia

Keď sa spriatelíme so svojimi emóciami a postupne ich poznávame dôkladnejšie, stávame sa emocionálne gramotnejšími. Deje sa to hlavne tak, že sa slovami snažíme popísať, čo vo vnútri prežívame. Našťastie, každá emócia rozpráva svoj jedinečný príbeh, do ktorého sa môžeme započúvať. Ak ho dokážeme správne zachytiť, sme na dobrej ceste a získavame cenný zdroj informácií o sebe samých.

Autor: Marián Kubeš 

Okrem príbehu nám emócie dodávajú energiu konať jedinečným spôsobom. Nabádajú nás konať. Keď poznáme príbeh a impulz našich emócií, ľahšie sa nám podarí preniknúť k nášmu skutočnému ja a premieňať ho. Aj preto Matthew Elliott[i] hovorí, že Boh nám dal emócie na to, aby nás priviedol k tomu najlepšiemu, čo z nás môže byť.

 

Emócie nás dávajú do pohybu

Emócie sú dôležitou súčasťou motivačnej výbavy človeka. Motivácia je to, čo nami hýbe. Slová „motivácia“ aj „emócie“ pochádzajú z toho istého koreňa – „dávať niečo do pohybu“. Tak ako má každá emócia svoj jedinečný príbeh (hovorili sme o tom v minulej časti), každá sa vyznačuje aj tým, že v nás vytvára jedinečný impulz konať. Nabáda nás ku konkrétnej reakcii. Azda najsilnejšie si silu impulzu uvedomujeme pri takých emóciách, ako sú napríklad nadšenie, odpor, strach či hnev. Pozrime sa bližšie na to, akú energiu či impulz nám emócie dodávajú.

Zamyslite sa nad tým, čo sa vo vás deje, keď vidíte, ako silnejší chlapec ubližuje niekomu slabšiemu. Možno si uvedomíte: Toto sa nerobí! To nie je fér. Musím zakročiť. Alebo niečo podobné. Najskôr asi zakročíte a napomeniete bitkára a prikážete mu, aby ihneď prestal. A možno mu aj fyzicky zabránite, aby v tom pokračoval, alebo to oznámite jeho rodičom.

 

 

Prežívaná emócia je vždy pravdivá

V tomto príklade máme do činenia s emóciou hnevu. Tá nám hovorí, že vnímame niečo nespravodlivé, niečo, čo sa nemá diať. Treba zdôrazniť, že to ja ako pozorovateľ vnímam a interpretujem ako nespravodlivé na základe momentálnych vnemov a vlastnej minulej skúsenosti.

Z objektívneho hľadiska to môže, aj nemusí byť nespravodlivé. Preto sa hovorí, že emócia je vždy pravdivá, lebo ja som to tak vo svojom vnútri interpretoval, ale v skutočnosti nemusí v pozorovanej situácii dochádzať k nespravodlivosti. Problém obyčajne nastáva vtedy, keď sa pokúšame subjektívnu interpretáciu vydávať za objektívnu pravdu.

 

Naše vnímanie situácie väčšinou nie je objektívne

Podobne, azda ešte citlivejšie vnímame krivdu, ktorá sa deje nám samým. Ak sme presvedčení, že to, čo sa nám deje, je neférové, impulz tejto emócie nás vedie k rôznym spôsobom odplaty. Predstavte si, že ste nedostali v práci odmeny, hoci ste presvedčený, že ste pracovali rovnako dobre ako tí kolegovia, čo ich dostali. Váš šéf si to však nemyslí. Vaša interpretácia pracovného výkonu sa zjavne líši od tej, ktorú má váš šéf.

Až po vyjasnení si kritérií, ktorými sa šéf pri prideľovaní odmien riadil, môžete prísť k spoľahlivejšiemu záveru, či jeho rozhodnutie bolo spravodlivé, alebo nespravodlivé. Bez ohľadu na výsledok skúmania bol vašou prvotnou reakciou hnev – a ten hnev bol skutočný.

 

Aký impulz nám dávajú emócie

Hnevu sa ľudia boja azda najviac. Je to preto, lebo hnev nás silno nabáda potrestať nespravodlivosť, ktorú vidíme. To sa mnohokrát deje násilným spôsobom. Ak podľa nás vykonal niekto niečo neférové, nespravodlivé, zaslúži si trest. S energiou musíme niečo urobiť, hoci nie vždy môžeme priamo vykonať trest. Tou brzdou sú najčastejšie okolnosti, za akých k tejto situácii došlo. Možno je iný človek silnejší a k hnevu sa pridruží náš strach. Preto nekonáme.

Niekedy sme v situácii, keď by sme boli spoločensky odsúdení. Inokedy nie je možné žiadny trest vykonať, lebo o situácii vieme „nepriamo“ (vidíme nespravodlivosť v televíznych správach, čítame o nej v novinách alebo nám o takýchto situáciách niekto hovorí). Vtedy trestáme na diaľku, nadávame alebo do niečoho búchame. Alebo si vytvárame mentálne nastavenie odstupu od daného človeka, ale aj od skupiny ľudí, národa či rasy. Napokon, ako to funguje, môžete najlepšie otestovať, keď pôjdete najbližšie na dlhšiu jazdu autom po našich diaľniciach a budete si všímať správanie ostatných vodičov.

Manželia sa rôznym spôsobom trestajú za skutočnú či domnelú krivdu, ktorú im ten druhý spôsobil. Najsilnejšia forma trestu obyčajne nebýva tá, ktorá je najhlučnejšia. Ukázalo sa, že cielené mlčanie, nekomunikovanie, známe aj ako tichá domácnosť, patrí k najväčším ničiteľom vzťahu. Ničivá sila takéhoto trestu spočíva v tom, že odmietame uznať „existenciu“ druhého človeka, nerešpektujeme jeho dôstojnosť a právo na omyly. Mlčaním komunikujeme zničujúcu správu: „Nevnímam ťa ako plnohodnotnú bytosť, hodnú mojej pozornosti.“

V prípade emócie viny často obraciame energiu, ktorú táto emócia vytvára, voči sebe samému. Nadávame si a neraz sa aj sami trestáme. Prečo to robíme? Pretože je to súčasť emócie, ktorej príbeh znie: „Porušil som svoje vlastné zásady, pravidlá či hodnoty, keď som sa takto správal. Zaslúžim si odsúdenie a trest.“

Prežívanie tejto emócie, ako napokon aj každej inej, môže vyústiť užitočným, alebo neužitočným spôsobom. Buď sa viac upriamime na dodržiavanie vlastných hodnôt a urobíme kroky, ktoré nás v tomto smere posilnia, alebo zotrváme v neustálom vracaní sa k zlyhaniu. Znovu a znovu sa trestáme za veci dávno minulé. Nie sme schopní alebo ochotní si odpustiť.

 

 

Koľko je emócií, toľko je rôznych impulzov

Niekedy ľahšie identifikujeme emóciu, v ktorej sa nachádzame, podľa príbehu, inokedy nám pomôže jej impulz. Preto ich potrebujeme poznať. Ak prežívame osamelosť, impulz nás nabáda hľadať možnosti napojenia sa na iných ľudí. Ak cítime bezmocnosť, snažíme sa vyhľadať niekoho, kto nám pomôže. Ak by manželia nezažili svoju bezmocnosť pri riešení krízy, nikdy by sa neobrátili na poradcu, terapeuta či iný zdroj pomoci.

Aby sme sa posúvali dopredu a nevzdali sa napriek ťažkej momentálnej situácii, potrebujeme emóciu nádeje, ktorá nám tento impulz dá. Ak by sme neboli schopní prežívať obdiv k niečomu alebo niekomu, nedokázali by sme nasledovať vzory. Prežívanie odvahy nám dáva schopnosť začať konať, aj keď máme strach. Vďaka impulzu, ktorý nám dáva zvedavosť, púšťame sa do objavovania neznámeho a kladieme otázky. Ak by sme nedokázali prežívať pochybnosť, nevenovali by sme pozornosť príprave či dôkladnejšiemu preskúmaniu neznámeho.

Poznanie príbehov, ktoré nám jednotlivé emócie „rozprávajú“, a impulzov, ktorými nás nabádajú konať konkrétnym spôsobom, je základ našej emocionálnej gramotnosti. Až keď správne identifikujeme, čo sa v nás deje, môžeme si klásť ďalšie dôležité otázky: prečo sa to deje práve takto a čo s tým môžeme alebo chceme urobiť.

 

Úloha

Ak chcete preniknúť viac do svojich emócií, skúmajte, čo vám hovoria a k čomu vás pobádajú. Započúvajte sa do ich príbehu, vydržte, aj keď mu celkom nebudete rozumieť alebo sa vám nebude celkom páčiť. Emócie sú užitočné aj vtedy, keď nám prezrádzajú nepríjemnú pravdu o nás.

[i]     Matthew Elliott: Feel. The power of listening to your heart. Monarch Books, 2008.


Komentáre