TOP

Emócie naše každodenné: Počúvajte príbeh

Je to tak ako s teplomerom. Nemôžeme sa naň hnevať, keď ukazuje, že máme zvýšenú teplotu. Iba pravdivo signalizuje, čo sa v nás deje. Bodka. Najlepšie urobíme, ak túto informáciu vezmeme vážne a začneme skúmať, čo sa deje. Bolo by dosť pochabé nahovárať si, že je asi pokazený, alebo sa presviedčať, že žiadnu teplotu necítime, či bagatelizovať jej význam. Alebo dokonca obviniť niekoho: „To preto mám zvýšenú teplotu, lebo si ma v tomto počasí poslal do obchodu.“

Autor: Marián Kubeš

Správame sa väčšinou rozumnejšie. Podľa okolností buď dieťa pozorujeme, uvaríme manželke čaj na vypotenie, prípadne sami zájdeme k lekárovi. Jednoducho, tejto informácii venujeme pozornosť. Vieme, že je dôležitá. Vieme, že musíme konať a že by bolo detinské tváriť sa, že sa nič nedeje.

S emóciami však práve toto často robíme. Nevieme, čo s nimi. Tak ako vieme, čo s nameranou teplotou (väčšinou), pri emóciách sme (tiež väčšinou) bezradní, čo s nimi, a začíname mať ďalšie nepríjemné emócie z vlastných emócií. Ako sa roztáča ich špirála, snažíme sa vynaložiť väčšie úsilie na ich zakrytie.

 

Učme sa pomenovať svoje emócie

Jedným z dôvodov, prečo sa takto k vlastným emóciám správame, je to, že ich nevieme pomenovať. V živote sa postupne učíme interpretovať, čo na telesnej úrovni prežívame, dávame to do slov. Pomenúvame rôzne kombinácie svojich pocitov, najprv podľa toho, ako to vidíme u iných, najčastejšie u rodičov. A učíme sa aj to, čo s nimi následne urobíme. Preto môžu dvaja ľudia reagovať na ten istý podnet emocionálne úplne odlišne. Emócia každého z nich je výsledkom iného učenia. Áno, dalo by sa povedať, že sa môžeme „naučiť mať emócie“.

Na to potrebujeme slová. Čím lepšie vieme pomenovať, čo sa v nás deje, tým sme emocionálne gramotnejší a dokážeme lepšie s vlastnými emóciami pracovať. Významná výskumníčka v oblasti emócií, Lisa Feldman Barrett[i], hovorí, že čím viac emócií vieme pomenovať, tým sme emocionálne odolnejší a inteligentnejší a lepšie rozumieme ľuďom okolo seba.

Dodáva, že rozširovanie nášho emocionálneho slovníka nie je užitočné iba vo vzťahu k iným ľuďom, ale v skutočnosti sa tým zdokonaľuje naša schopnosť vytvárať veľmi konkrétne vlastné emócie, čo má priamy blahodarný účinok na naše zdravie.

 

 

Každá emócia rozpráva jedinečný príbeh

Čo si predstavíte, keď vám niekto povie, že je akýsi nesvoj? Môže to znamenať, že má strach, pochybnosti, ale aj vzrušenie, možno zmätenosť alebo veľkú zodpovednosť. Aby sme presnejšie pochopili, čo sa s daným človekom deje, musíme sa pýtať. Jedným z praktických prínosov Dana Newbyho a Lucy Núñez[ii] je to, že identifikovali pri veľkom množstve emócií aj príbeh, ktorý nám každá z nich „hovorí“. Je to veľmi užitočná pomôcka. Ak sa do príbehu započúvame, zistíme, že každá emócia ho má trochu odlišný. Môžeme sa pýtať iného človeka alebo seba samého: Aký príbeh mi v súvislosti s tým, čo práve pociťujem, beží hlavou? Čo počujem?

Po takejto otázke by sme od človeka, ktorý nám povedal, že je akýsi nesvoj, mohli počuť napríklad:

  • … že to asi bude aj trochu nebezpečné. Táto odpoveď by naznačovala, že prevládajúcou emóciou je strach, pretože príbeh strachu znie: „To, do čoho idem, mi môže ublížiť.“
  • Neviem, či to všetko zvládnem. Toto je príbeh neistoty, emócie, ktorá nám hovorí, že neovládame všetko tak, ako by sme potrebovali.
  • Celkom tomu nerozumiem.  Odpoveď nás privádza skôr k zmätenosti, ktorej základný príbeh sa točí okolo toho, že „všetko je akési domotané a nerozumiem tomu“.
  • Jednoducho som to nečakal. Tento príbeh je typický pre emóciu prekvapenia, lebo naznačuje, že človek bol nastavený na niečo iné.

 

Poznanie emócií nám pomáha rásť

Vidíme, že za jednoduchým konštatovaním, že sa niekto cíti nesvoj, sa môžu skrývať často veľmi odlišné emócie. Naučiť sa počúvať príbeh za svojou emóciou je prvý krok k rozvinutiu emocionálnej gramotnosti. Čo nám takéto skúmanie dá? Keď sme v príkladoch vyššie dešifrovali, čo sa skrýva za spojením „cítiť sa nesvoj“, môžeme pokračovať vo svojom raste oveľa cielenejšie a presnejšie.

Človek, ktorý si uvedomil, že za týmto jeho pocitom je hlavne strach, začne byť opatrnejší, dôkladnejšie zváži riziko a urobí ďalšie potrebné opatrenia. Ak prevládala neistota, ako o tom svedčí druhá odpoveď, tento človek urobí dobre, ak identifikuje oblasti, ktoré potrebuje zvládnuť lepšie, doučiť sa alebo si rozvinúť nejaké zručnosti. V treťom prípade, keď bola najsilnejšia zmätenosť, môže tento človek požiadať niekoho skúsenejšieho alebo nájsť niečo, čo mu pomôže najskôr sa v celej situácii zorientovať, a až potom urobiť ďalšie kroky. No a v poslednom prípade, keď bolo v pozadí prekvapenie, slúži takéto jemné rozlíšenie na to, aby bol človek vnímavý na neočakávané zmeny a bol na ne pripravený. Vidíme, že poznanie emócií nám umožní zvoliť najúčinnejšiu stratégiu.

 

Emócie naše každodenné… alebo Ako si zvýšiť emocionálnu gramotnosť

 

Otázkami sa dostaneme do hĺbky

Aby sme sa o emócii dozvedeli viac, musíme sa pýtať. Vyžaduje si to určitú odvahu (čo je tiež emócia), pretože odpoveď nás môže nemilo prekvapiť. Čo je za tým, že v tejto situácii prežívam vždy také veľké sklamanie? A možno sa dopracujem k odpovedi, že mám nereálne očakávania a potrebujem ich dať viac do súladu s realitou sveta.

Ako to, že sa cítim taký neistý, keď viem, že som sa dôkladne pripravil? Odpoveďou môže byť, že sa mám viac sústrediť na posilnenie sebaistoty uvedomovaním si toho, čo všetko som už v živote zvládol.

Prečo cítim závisť, keď vidím niečo také? Odpoveď mi povie, že túžim po príliš veľa veciach, hoci ich nepotrebujem, že ich vlastnenie je pre mňa kritériom mojej vlastnej hodnoty a že by mi väčšia dávka vďačnosti pomohla k plnej spokojnosti s tým, čo už mám.

Mnohokrát nás má nejaká emócia upozorniť, že nám chýba nejaká iná. Namiesto predstierania, že nezávidíme, sa môžeme zamerať na iný spôsob prežívania toho, čo  máme, čo si ceníme, ako meriame svoj úspech. Je to náročná práca na sebe.

Vďaka poznávaniu a pomenúvaniu svojich emócií sa stávame vnímavejšími na vlastný vnútorný svet. Osvojíme si zvyk jemnejšie rozlišovať, čo sa v nás odohráva. Potom vieme ľahšie a presnejšie komunikovať aj iným, čo naozaj prežívame.

 

[i]           Lisa Feldman Barrett: How emotions are made. The secret life of the brain, Pan Books, 2017.

[ii]           Dan Newby a Lucy Núñez: Neotvorený dar. Príručka emocionálnej gramotnosti, 2019.



Komentáre